Pozdravy sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života, takpovediac už od úsvitu vekov. V slovenčine, ako i v iných rečiach, jestvujú mnohé slová a frázy, ktorými môžeme niekoho pozdraviť alebo sa s niekým rozlúčiť. Väčšina našich pozdravov vychádza priamo zo slovenského jazyka, a preto je ich význam očividný. Dobrým dňom niekomu prajeme, prirodzene, dobrý deň, pričom môžeme obmieňať buď časť dňa (ráno, večer, poludnie...) alebo samotné prídavné meno (pekný, príjemný...). Podobne sú očividné aj ďalšie pozdravy, ako napríklad zdravím, nazdar a zdar. Medzi staršie pozdravy či pozdravy užšieho využitia patria česť práci, ruky bozkávam, k službám, na stráž, zdar Boh, pozdrav Pánboh a iné.
Avšak medzi najpoužívanejšie slovenské pozdravy patria aj slová, ktorých pôvod nie je hneď zrejmý. Pozdravy ako čau, servus alebo ahoj (i v rôznych obmenách) majú pôvod v cudzích jazykoch. Ľudia žijúci na Slovensku ich pri stretnutí s rodinou, priateľmi či blízkymi volia najmä, bez toho, že by sa nad tým zamysleli, používajú na znak zvítania slová, ktorých pôvod nesie v sebe kus zaujímavej histórie.
Pôvod pozdravu Ahoj
Pozdrav ahoj je dnes jedným z najfrekventovanejších a neformálnych pozdravov, používaných pri vítaní aj pri lúčení. Pôvodne išlo o námornícky pozdrav, ktorý sa u nás rozšíril v 20. storočí, zrejme cez češtinu. Jeho význam je vcelku priamy - vychádza z bežného citoslovného zvolania v snahe získať niečiu pozornosť, ako „hej“ alebo „hoj“.
Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny slovo k nám doputovalo z angličtiny. Ide o výkrik „ahoy“ na upútanie pozornosti, ktorý je zložený z častíc „a“ a „hoy“. Anglická verzia slova „ahoy“ sa prvýkrát vyskytla v oficiálnom Oxfordskom slovníku v polovici 18. storočia. Holandská teória o „hoy“ hovorí, že pochádza z „hoie“, od malých plavčíkov zo 17. storočia, zatiaľ čo anglická verzia naznačuje, že „hoy“ sa od 14. storočia používalo na popoháňanie zvierat.
Rozšírenie na Slovensku a v Česku
Prečo sa námornícky výraz ahoj ujal ako pozdrav vo vnútrozemských krajinách, akými sú Slovensko a Česko, sa môže javiť ako záhada. Avšak existujú dôkazy o tom, že za jeho rozšírenie do hovorovej formy vďačíme práve námorníkom, ktorí ho na územie Československa priniesli z Nemecka, a neskôr mladým trampom a vodákom, ktorí ho začali používať bežne. Jeho úspech tkvel vo fakte, že už predtým bolo bežné zdraviť sa citoslovečným zvolaním ako „hoj“ alebo „hej“. V bratislavskom Novom Meste dokonca nájdeme neoficiálnu štvrť zvanú Ahoj, kde sa za prvej Československej republiky stretávali mládežníci.
Lingvista Dietmar Bartz ponúka niekoľko teórií o tom, ako sa pozdrav dostal do Čiech: českí námorníci ho mohli rozšíriť z prístavu Hamburg, námorníci z československých obchodných lodí mohli počas dovolenky spôsobiť módnu vlnu, alebo sa slovo mohlo dostať do starej vlasti cez prvých evanjelických bratov z Čiech a Moravy, ktorí sa v 18. storočí vrátili z misií v Amerike. Najvýraznejšie šírenie však nastalo, keď sa jazda na kanoe stala veľmi populárnou medzi českou mládežou a študentmi. „Ahoj“ - vyslovované s dvoma dlhými slabikami „a-hóóój!“ - bol ich identifikačný pozdrav. Bol to protipól vtedajšiemu sokolskému pozdravu „nazdar“.
Alternatívne teórie a ľudové etymológie
Traduje sa aj alternatívny pôvod vzniku, že ahoj je skratkou latinskej vety Ad Honorem Jesu - „Na slávu Ježišovu“. Túto verziu mali používať námorníci, ktorí verili, že táto formulka ich ochráni pred pirátmi. Tento výklad je však v odborných kruhoch všeobecne odmietaný ako ľudová etymológia. Ďalšia menej pravdepodobná legenda hovorí, že pokyn „Ahoy“ mal moreplavcom v núdzi prikazovať pokľaknúť a modliť sa na počesť Ježišovu.
Zaujímavosťou je aj fakt, že vynálezca telefónu Alexander Graham Bell navrhoval „ahoj“ ako oficiálny pozdrav pri telefonickej komunikácii. Sám ho tvrdošijne používal po zvyšok svojho života, aj keď sa napokon neujalo a vytlačilo ho „hello“, ktoré spopularizoval Thomas Edison. Počas druhej svetovej vojny sa na našom území objavila aj recesistická ľudová interpretácia, ktorá spájala „AHOJ“ so skratkou „Adolfa Hitlera obesiť isto“.
Prečo Briti salutujú inak ako Američania?
Spoločníci Ahoj: Pozdravy Čau a Servus
Pôvod pozdravu Servus
Pozdrav servus má pôvod v latinčine. Slovo servus znamená v latinčine „sluha“, „služobník“, prípadne „otrok“. Samotný pozdrav vznikol pravdepodobne skrátením vety Servus humillimus, domine spectabilis, čo znamená „(váš) najponíženejší služobník, vážený pane“. Ten, kto zdraví, tak dáva najavo, že je dotyčnému „k službám“, avšak v súčasnosti pozdrav nenesie žiadne stopy podradenosti. Všeobecne je dnes slovo servus ako pozdrav rozšírené v krajinách bývalého Rakúskeho cisárstva.
Pôvod pozdravu Čau
Pozdrav čau, hoci sa na prvý pohľad nezdá, má v zásade podobný význam ako servus. Pochádza z talianskeho slova ciao, ktoré zasa podľa všetkého vychádza z benátskeho pozdravu vostro schiavo, čo tiež znamená „váš služobník/sluha“. Jeho východisko je v benátskom dialekte, kde sa slovo schiavo rovnalo pojmu sluha a bolo odvodené z latinského slova sclavus - otrok, obyčajne vysvetľovaného ako Slovan. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny to tak bolo pre veľký počet slovanských otrokov, ktorí boli od 10. storočia dovážaní do nemeckých oblastí a Byzancie. Pôvodne tento výraz predstavoval bežný spôsob, akým sa sluha zdravil a prejavoval úctu svojmu pánovi, a v menej ponižujúcom význame by sa dal preložiť ako „som tvoj služobník“.
Pokiaľ ide o talianske ciao, to sa začalo šíriť až v 19. storočí v severnom Taliansku. Prvá zmienka o tom, že by mohlo ísť o pozdrav medzi rovnocennými partnermi, pochádza z pera sicílskeho spisovateľa Giovanniho Vergu a objavíme ju v jeho uznávanom románe Eros z roku 1874. Za popularitu pozdravu čau u nás môže taliansky filmový trhák Grande strada azzurra (Veľká modrá cesta) s Yvesom Montandom v hlavnej úlohe, ktorý sa objavil v československých kinách v 50. rokoch minulého storočia. Ľudia ho tak prevzali, čiastočne aj ako protest proti komunistickému „česť práci“. Okrem toho, za obľubu „čau“ vďačíme aj druhej svetovej vojne a popularite antifašistickej hymny „Bella, ciao“, ktorá sa dodnes používa na znak protestu proti neprávosti. Ciao si napokon aj vďaka popkultúre získalo cestu do ďalších krajín a stalo sa tak jedným z najrozšírenejších svetových pozdravov.
Rozmanitosť a vývoj pozdravov
Pozdravy, verbálne alebo neverbálne, sú gestom slušnosti, ktoré nás učili už rodičia v detstve. Nezdraviť niekoho alebo neopätovať pozdrav sa považuje za neprimeranú urážku. Pozdravy nie sú niečo, s čím by prišli ľudia spolu s modernými civilizáciami, ale sú s najväčšou pravdepodobnosťou staršie ako ľudstvo samotné, prevzaté z neverbálnej komunikácie zvierat. V rôznych obmenách pozdravov slovenskej spoločnosti sa odráža aj história. V kresťanskom stredoveku sa zdravilo Pozdrav pánbôh, na čo sa odpovedalo Dajžto pánbôh. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej republiky sa náboženské pozdravy takmer definitívne stiahli do pozadia a objavili sa tie, ktoré poznáme z filmov pre pamätníkov (napríklad romantické ruku bozkávam). Odraz doby potom môžeme nájsť aj po nástupe komunistov k moci v roku 1948 s pozdravom česť práci.
Špecifické pozdravy majú aj rôzne spoločenské, profesijné alebo záujmové skupiny. Lyžiari sa zdravia skol, vodáci tiahlym ahóóój a vodiči šťastnú cestu! Svoj vplyv na pozdravy majú však aj moderné technológie. Pozdravy v prostredí sociálnych sietí miznú kvôli úspore času a dojmu kontinuity chatu. Keď už pozdravíme, sú pozdravy kratšie a objavuje sa v nich angličtina.