Oblasť Máliniec je známa svojou bohatou ľudovou tradíciou a nárečím, ktoré sa delí na dve podskupiny - severnú a južnú. Svadobné zvyky v tejto oblasti boli rozsiahle a trvali celé tri dni, pričom každý deň mal svoj špecifický význam a rituály.
Prípravy a pýtanie nevesty
Prvý deň svadobných obradov sa konalo takzvané pýtanie. Tento rituál zahŕňal aj potvrdenie nevestinho súhlasu na vydaj. Priebeh bol často formálny, no s nádychom ľudového humoru.
Otec mládencov začal s otázkou: „Ani sa nás nespýtate, čo sme prišli?“ Dievčina odpovedala: „No veď povedzte, čo chcete.“ Následne prišla priama požiadavka: „Pýtať pre nášho syna toto dievča.“ Odpoveď rodiny znela: „Aj vy ste brali, čo sa vám ľúbilo. Nebránime, čo by ich tešilo.“
Po dohode sa svadobčania ubrali na cestu a priniesli obrúčku a jednofarebnú látku - štof - na šaty, takzvané hábe. Ženích a nevesta si pri tejto príležitosti podali ruky a bozkali sa. Okrem toho sa pripravoval takzvaný štafírung, čo boli predmety do dievčinej výbavy podľa individuálnych možností. Po ňu potom išli starejší.
Svadobná kaša - rozlúčka pred sobášom
Kaša sa konala večer pred samotným sobášom v dome dievčiny. Bola to vlastne rozlúčka nevesty s dievkami a mládencami. Zúčastnili sa jej starejší (nazývaný aj odávač), prvý družba a družica. Podávala sa kaša s makom a slivkovým lekvárom a taktiež pálenka, ktorá bola často pálená z obilia, najmä z raže.
Skupina prichádzala tesne pred večerom, spievajúc pieseň „Už je večer, večeríčok“. Dievčatá hostí ponúkali, hovoriac: „Nech sa vám páči z nášho koláča, neohrďte nás.“ Žena, pravdepodobne matka, želala neveste: „Nech sa ti len dobre darí, Anička moja. Šťastie! Aby si veľa detí vychovala.“ Zároveň napomínala: „A na ráno nezaspíte. Peknú dievku, ako sa patrí.“ Odpoveď na to znela: „Nezaspíme, prídeme. Pekné dievča, azda nám otvorí. Nebol som, už som vaše dvere otvárať zabudol.“
Sobáš a odobierka
Samotný sobáš sa konal v pondelok. Pre ženícha sa pripravovala košeľa, vyšívaný ručník a pierko. Keď bola nevesta pripravená, konala sa v izbe odobierka - slávnostné lúčenie. Nevesta sa lúčila so svojou rodinou a prosila o odpustenie, aby mohla šťastlivo pristúpiť k svätému sobášu, s prísľubom, že bude milovať a pridržiavať sa svojho manžela. Ženích takisto prosil: „Drahí rodičia! Prosím vás o odpustenie, ak som vám niekedy spôsobil bolesť a zarmútil.“
Svadobná hostina a zábava
Po sobáši nasledovala rozsiahla svadobná hostina, ktorá sa začínala slovami: „Vážená rodinka!“ Jednotlivé druhy jedál nosili na stoly družbovia a družice. Prvým chodom bývala vždy slepačia polievka. Súčasťou hostiny boli aj rôzne rečňovanky a piesne, napríklad: „Si prekrásna, ako ťa len rád mám, keď si nie prázdna.“
Niekedy sa spomínalo, ako sa hostia „zhromaždili do príbytku poctivého pána otca svadobného.“ Nechýbal ani humor a žartovanie. Napríklad reč o tom, ako sa dievča, ak by nebola vypila, vyliala by za záru, alebo historky o cestovaní a varení halušiek, ktoré boli „masná, lebo bola sliepka samopašná.“ Po skončení jedla „to bolo všetkým deťom na svadbu rozdané.“ Hostina bola sprevádzaná aj rôznymi zábavami a vtipmi, ktoré dodávali celému dňu veselú atmosféru.
