Slovenské vianočné sviatky sú neodmysliteľne spojené s bohatými tradíciami a folklórnym dedičstvom, ktoré pretrváva z generácie na generáciu. Toto čarovné obdobie v sebe ukrýva hlbokú múdrosť predkov, odrážajúcu ich svetonázor, úctu k prírode a rituály spojené s roľníckym životom. Atmosféra týchto tradícií ožíva na javisku i v každej slovenskej domácnosti, prinášajúc radosť, pokoj a rodinnú pohodu.
Predzvesť Vianoc: Folklórne dedičstvo a zvyky
Folklórny súbor Detva v spolupráci s Kultúrnym centrom A. Sládkoviča v Detve pozýva na folklórne predstavenie s názvom "Kto je pod obloki". Príďte si vychutnať atmosféru tradícií, ktoré ožijú na javisku. Tento program je venovaný čarovnému obdobiu, kde sa po práci na poliach stretávajú rodiny a priatelia, aby si vychutnali tradičné zvyky a obyčaje. Ožijú piesne a tance, ktoré oslavujú odprevádzačky, zábavy a priadky. Dievčatá sa pripravujú na čarovný sviatok Lucie a Ondreja, ktoré sú predzvesťou blížiacich sa Vianoc, sviatkov lásky, pokoja a rodinnej pohody.
Slovenské povesti: Pokladnica poznania a svetonázor predkov
Dávna múdrosť našich otcov
Slovenské povesti sú pokladnicou poznania, obrazom, skladom a tak i dôkazom a pokladom vzdelanosti našich otcov a nášho národa. Už odokrývaním stôp dávnej vzdelanosti začneme raziť koľaje budúcnosti. Veď čože je umenie? Je to obraznosť mladému veku vlastná. Predpošlúc toto o vzniku a zdroji bájov, sú druhom básnictva. Takýmito bájami boli zvlášť u Grékov a Rimanov ich mýty. Týmto sú aj naše povesti pre nás t. j., ako trvalo a hýbal sa na svete dávnejší človek slovanský.
Zosobňovanie prírody a jej symbolika
Svetonázor našich predkov je v povestiach odzrkadlený v myšlienkach medzi duchom uvedomelým a nepovedomou hmotou, ešte nestaväjúcimi hranice. Vysvitá to z nekonečného zosobňovania hmoty a prírody v nich, i zo zosobnenia sa v inom tele, a trebárs len vo vtáku, zrastline, skale. Keďže sa vždy len vo hmote objavuje a tak i prírode pripisuje ducha zároveň človeku primeraného, čím dávnejší a hlbší koreň jeho je v ich povestiach, tým je to zreteľnejšie. Znajú, že to je len obrazotvornosť, nie prísna veda a myslivosť.
V povestiach sa často stretávame s obrazmi slnka, mesiaca a vetra, o ktorých iste nikto pochybovať nebude. Skutku privodia na svet všetko to zlé? V ríšach, vo vode, v povetrí a na zemi sa objavuje okrásenie, zúrodňovanie a bohatstvá prírody. Prirovnajme si k tomuto grécke báje, napríklad vysloboditeľa i snúbenca, ktorý dáva trojicu priestoru i času (doby). Najsilnejší, 9- alebo 12-hlavý drak, je čas najsilnejšej zimy o Vianociach a po nich. Svety odklievajúci premožiteľ zlých síl a mocností víťazí v lete.
Mytologické bytosti a ich rola v boji so zimou
U Slovanov, zvlášť na Polabí a Pomorí obývaných, obchodníckych, sa objavuje podzemie (voda, more). Trojhlavý vládca priestoru: vzduchu, zeme a vody je spojený so zimou. Drtenie kostí kyjom, t. j. zakliatím, je motívom. Zakliata hora je ďalším častým prvkom, opatreným troma pomocnými zvermi: vlkom, medveďom, levom. Hrdina porazí moc Baby, odkľaje brata i zvery jeho i horu i všetko, čo patrí jednej matičke. V prírode a tu menovite slnku prinavracia nový život a vládu.
Pracovný rok roľníka a jeho prepojenie s tradíciami
Jar: Príprava pôdy a sejba
Pracovný rok slovenského roľníka na poli sa začína prípravnými prácami, predovšetkým Povážaním, čiže hnojením. Na Myjave gazdiná, keď gazda prvýkrát zapriaha dobytok do poľa, uviaže na ne svoju šatku a takto ich vyvedie z maštale. Do hnoja zapichne zelenú jedľovú vetvičku, symbolizujúcu život a plodnosť. Roľníci používali nielen pluh, ale aj „sochu“, aby sa pluh nepolámal.
Ohľadom najvhodnejšieho času na sejbu existuje množstvo pranostík, ktoré roľníci bedlivo dodržiavali a sledovali. V Terchovej položia hrudu na vrece, aby na roli skoro vzišlo. V Detve na Štedrý večer nasypú na stôl za hrsť obilia, ktoré po celé sviatky zostane ležať na stole, aby po celý rok bolo požehnanie. Na Kvetnú nedeľu po omši chodia mnohí roľníci do poľa a zahrabávajú niekoľko bahniatkových konárikov do ozimín, aby ich tým požehnali.
Riečnica, dokument STV
Leto: Kosenie sena a žatva
Za koscami chodili hrabačky, ktoré hrabľami a vidlami zhrabúvali seno na kopy a rozhadzovali ho. Po vyschnutí, asi po troch dňoch, ho zhrabli na kopy a stohy. Popritom usilovne pracovali, lebo matky a mládenci si všímali odev aj prácu budúcich neviest. Kým nie sú sená pokosené, chodia dievky alebo aj ženy na svoje blízke lúky a medze nažať kosákom krmivo pre statok, najmä pre dojné kravy - „chodia na trávu“, ktorú si ukladajú do „trávnej plachty“ a zviazanú do batohu si ju odnášajú na chrbte domov. Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov.
Úcta k chlebu: Základ života
Celá práca roľníkov sa točí okolo jedného cieľa - vydobyť si z tvrdej zeme chlebíček vozdajší. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“. Náš ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne.
