Po komunistickom prevrate v Československu zostali cirkvi, najmä katolícka cirkev, jediným potenciálnym oponentom režimu. Komunistický štát katolícku cirkev systematicky prenasledoval a likvidoval jej štruktúry. Osobitným spôsobom zasiahol proti mužským a ženským reholiam a gréckokatolíckej cirkvi, ktorú sa pokúsil úplne zlikvidovať násilným vtelením do pravoslávnej cirkvi.
Nástup komunistického režimu bol výsledkom sledu udalostí, ktoré umožnili diktatúre presadiť sa bez väčšieho odporu obyvateľov Československa. Celý proces teroru sa rozvinul v Československu v druhej polovici 20. storočia, od idealistického koketovania s Marxovými myšlienkami až po krvavé prenasledovanie tisícov ľudí a spútanie slobody názoru jednotlivca v zastrašenej a zmanipulovanej mase.
Postoj komunistického režimu k Cirkvi
Slovensko a Česko nevstupovali do spoločného štátu ako vývojovo jednotné spoločnosti. V českej časti monarchie napredovala v druhej polovici devätnásteho storočia industrializácia a individualizácia spoločnosti, sprevádzaná rozvojom česko-liberálneho hnutia s výrazným antiklerikálnym a antikatolíckym rozmerom. Na Slovensku bola situácia iná. Krajina si až do 50. rokov udržiavala vidiecky charakter a slovenská inteligencia bola úzko prepojená s kresťanstvom. To bol jeden z dôvodov, prečo nikdy nedošlo k plánovanej odluke prvej ČSR od cirkvi - slovenská časť tomu efektívne bránila.
V povojnovej ČSR sa prehlboval politický spor medzi čoraz vplyvnejšími komunistami a katolíkmi (na Slovensku prepojenými s Demokratickou stranou). Tieto boje podporovali tendencie časti Čechov a Slovákov k antiklerikalizmu a antikatolicizmu. Podľa sociológa Miroslava Tížika to v budúcnosti podporilo vytvorenie diskurznej predstavy o kresťanoch ako hrdinoch demokratického protikomunistického odboja.
Komunisti sa tesne po vojne tešili veľkej popularite, prameniacej z úspechu ZSSR v druhej svetovej vojne, vysokého morálneho kreditu komunistov zo SNP a nadšenia pre nový projekt socialistickej moderny. Slovenskí katolíci naopak niesli stigmu spolupráce s nacistami a potenciálnych rebelov proti spoločnému štátu. Rodiaci sa socialistický režim preto po roku 1948 nespustil okamžité procesy vedúce k podriadeniu si ekonomicky a politicky mocnej katolíckej cirkvi a iných kresťanských denominácií, ale pokúšal sa o spoluprácu. Dokonca do istej miery garantoval náboženskú slobodu v súlade s konceptom ľudovodemokratickej republiky. Prezident Klement Gottwald sa po zvolení do prezidentského úradu zúčastnil svätej omše Te Deum a stretol sa s arcibiskupom Josefom Beranom, ktorý údajne dostal prísľub zachovania cirkevných škôl. Komunisti však tento sľub nedodržali.
Legislatívne a systematické prenasledovanie
Po približne ročných "pytačkách" medzi kresťanmi a komunistami došlo k zlomu v neprospech veriacich. V roku 1949 sa komunisti rozhodli dostať cirkev pod svoju kontrolu a moc. Bol prijatý zákon č. 218, v ktorom sa ľudovodemokratický režim zaviazal financovať aktivity kresťanských cirkví na území ČSR a zároveň prevzal zodpovednosť za cirkevný majetok, keďže cirkvi stratili charakter subjektu verejného práva.
Potom nasledovali antikresťanské akcie režimu, ako bolo rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčenie s pravoslávnou, zrušenie mužských a ženských kláštorov (napr. v rámci Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950), odsuny odporcov spolupráce s režimom na nútené práce a súdne procesy s vysokými cirkevnými hodnostármi, ktorých obvinili z protištátnej spolupráce s Vatikánom. Komunistický režim v tom období podporoval antiklerikálne a anticirkevné nálady pomocou súdnych procesov či vykresľovaním kresťanov ako ľudí sabotujúcich budovanie vlasti. Podľa sociológa Davida Václavíka bol ľud odlúčený od kresťanského Boha.
Nemenej rázne sa spomínané opatrenia dotkli aj ďalších menších kresťanských cirkví, ktoré mali svoje centrály v USA (metodisti, Svedkovia Jehovovi), či ľudí zaujímajúcich sa o hermetizmus či jogu. Náboženstvo ako také bolo vykresľované ako niečo spiatočnícke, plné neracionálnych povier, a verejne sa propagovala veda ako ten správny zdroj poznania a ideológia marxizmu ako zdroj vhodnej morálky. Povesť kresťanstva a náboženstva tak upadala.
Paradoxom je, že viaceré názvy miest a obcí, predovšetkým na Slovensku, ktoré obsahovali slovo „svätý“, neboli premenované v čase údajného najtvrdšieho stalinizmu, ale až po smrti Josifa Stalina za vlády Nikitu Chruščova, ktorý zaviedol väčší trend presadzovania ateizácie. Tieto trendy sa prejavili napríklad premenovaním Turčianskeho Svätého Martina na Martin, či Svätého Kríža nad Hronom na Žiar nad Hronom v roku 1955. Podobne boli premenované aj obce ako Borský Svätý Jur, Moravský Svätý Ján, Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Svätá Mária, Svätý Anton a Svätý Jur v roku 1960. Administratívne členenie Československa v rokoch 1949-1960 tiež odrážalo snahu o centralizáciu a kontrolu.
Svedectvá prenasledovaných pre vieru
Mnohí jednotlivci boli prenasledovaní pre svoju vieru počas komunistického režimu. Ich svedectvá ukazujú, ako totalita zasahovala do osobných, rodinných, pracovných i spoločenských životov. Tieto príbehy sú len zlomkom osudov ľudí, ktorých životy boli poznačené komunistickým režimom kvôli ich viere.
Ján Benček a Rudolf Čavojský
Ján Benček patril medzi ľudí, ktorých oslovila misia profesora Kolakoviča. Rudolf Čavojský, politický väzeň, bol od malička vychovávaný v rímskokatolíckom prostredí. Návšteva cirkevných škôl jeho vieru len potvrdila, a po skončení gymnázia sa dostal do skupiny kolakovičovcov. Veril v poslanie laického apoštolátu. Kvôli zásadnému vplyvu a občianskej angažovanosti sa stali pre režim nepohodlnými. Čavojský sa dostal do Jáchymova, kde prežil pre neho "najkrajšie chvíle". Po prepustení si hľadal svoje miesto na slobode.
Rozália Danková (sr. Stella)
Ako rehoľná sestra vincentka musela Rozália Danková (sr. Stella) vo svojom živote čeliť komunistickému prenasledovaniu, súdu aj väzeniu. Bola tiež učiteľkou a zdravotnou sestrou. Počas SNP pracovala v nemocnici.
Fridrich Fritz
Fridrich Fritz bol študentom teológie. Doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Po rozpustení seminára sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v zahraničí, no cestou vo vlaku bol zaistený orgánmi pohraničnej stráže.
Akvinas Juraj Gabura
Akvinas Juraj Gabura je príkladom, ako prežívať aj ťažké okolnosti života. Zmaturoval roku 1933 na Gymnáziu na Grösslingovej, jeho spolužiakom bol aj Gustáv Husák. V roku 1933 vstúpil v Olomouci k dominikánom, za kňaza bol vysvätený roku 1939. Po Barbarskej noci sa 2 roky skrýval na rodnej Orave. V roku 1952 ho odsúdili za velezradu, za spovedanie členov Bielej légie, na doživotie. V máji 1960 dostal amnestiu. Prešiel ťažkými väzeniami v Ilave, Leopoldove a Valdiciach.
Ján Janok
Ján Janok, lekár a redemptorista, vo svojich spomienkach reflektuje udalosti totality nacizmu aj komunizmu. Dokumentuje prerušovanie štúdií počas II. svetovej vojny, po Februári 1948 likvidovanie škôl, prežívanie Barbarskej noci a pobyt v PTP. Po dokončení medicíny pracoval ako lekár v Bardejove, kde sa ho snažila ŠtB naverbovať na spoluprácu agenta. Po roku 1968 študoval teológiu v Čechách a po normalizácii pôsobil 9 rokov ako duchovný v Liberci a okolí.
Ján Jágerský
Ján Jágerský, evanjelický teológ, sa počas štúdií ako kaplán aktívne zapojil do Slovenského národného povstania, nielen ako spravodajca, ale aj pomáhal mnohým prejsť cez Váh do bezpečia a pašoval partizánom lieky a obväzy. V roku 1945 bol ordinovaný za evanjelického kňaza. Pôsobil na viacerých miestach, najdlhšie 37 rokov v obci Závažná Poruba, kde budoval nový evanjelický zbor a opravoval kostol. Ako aktívny duchovný bol viackrát vypočúvaný a poslaný na 4 roky do PTP, kde bol 18 mesiacov. Zomrel ako 94-ročný.
Dominik Kaľata
Dominik Kaľata ako jezuita si pri tajnej biskupskej vysviacke zvolil myšlienku „mocou Ducha Svätého“. Svojim príkladom povzbudzoval aj tých, čo boli s ním v PTP, ako aj vo väzení.
Jozef Labuda
Jozef Labuda vyrastal vo veriacej rodine a od detstva inklinoval k duchovnému životu. V roku 1972 bol vysvätený za kňaza. V lete roku 1980 sa ako miestny kňaz v Nemčiňanoch rozhodol prijať pozvanie Emílie Kesegovej a pridal sa ku skupine veriacich, ktorí pravidelne navštevovali chatu v Kyjaticiach. Netušili, že chata bola dlhodobo sledovaná Štátnou bezpečnosťou a 21. augusta 1980 boli zadržaní.
Ľudmila Magulová (sr.)
Svedectvo Ľudmily Magulovej (sr.) vypovedá o živote veriaceho človeka v čase neslobodného komunistického režimu. Ako mladá študentka medicíny pocítila túžbu zasvätiť svoj život Bohu a roky pôsobila popri zamestnaní lekárky ako rehoľníčka v ilegalite. Aktívne sa zapájala do slovenského katolíckeho skautingu. V roku 1959 sa však dostala pred súd za náboženskú činnosť a šírenie náboženskej literatúry, za čo si vo väzení odpykala ročný trest.
Milan Mesároš
Milan Mesároš svojím svedectvom života ukazuje, ako totalita komunizmu zasahovala do osobného, rodinného, pracovného i spoločenského života jednotlivých ľudí. Ako 19-ročný vstúpil v júli 1949 do noviciátu jezuitskej rehole v Ružomberku. Počas Barbarskej noci bol internovaný. V októbri 1950 dostal povolávací rozkaz do PTP na Morave, kde bol 39 mesiacov. Vychovával 6 detí, ktoré mali problém dostať sa na stredné školy pre praktizovanie viery.
Oľga Mydlíková (sr. MUDr.)
MUDr. Oľga Mydlíková (sr.) je svojim životom svedkom prenasledovania gréckokatolíckej cirkvi. Ako lekárka v Lučivnej liečila deti na tuberkulózu, ale pomáhala aj ukrývať sa prenasledovanému kňazovi Ljavincovi, za čo bola vyšetrovaná a väznená. Neskôr vstúpila k baziliánkam a založila prvú cirkevnú zdravotnícku školu vo Svidníku.
Rozália Nagyová (sr.)
Rozália Nagyová (sr.) prišla ako devätnásťročná v roku 1947 do Kongregácie školských sestier de Notre Dame. Svoje prvé sľuby skladala v júli 1950 a krátko nato bola v auguste 1950 v rámci Akcie R deportovaná do sústreďovacieho tábora a neskôr do severných Čiech na prácu v bavlnárskej továrni, kde strávila desať rokov. Ďalších dvadsaťštyri rokov sa starala o duševne postihnuté deti.
Emília Pastvová (rod. Kesegová)
Svedectvo Emílie Pastvovej (rod. Kesegovej) vypovedá o celej sérii perzekúcií komunistického režimu na jej osobe - počnúc päťdesiatymi rokmi, keď jej otca vyhlásili za kulaka, čo malo veľký dopad na rodinu. Život v ústraní sa niesol v znamení nevinných aktivít v Podzemnej cirkvi, ktoré vyústili do zatknutia a väzenia v roku 1980.
Štefan Popovič
Štefan Popovič, člen Spoločnosti Božieho slova (verbistov), zasvätil svoj život ohlasovaniu evanjelia. Svojím svedectvom života a dobrotou srdca bol šíriteľom Božej lásky aj medzi väzňami a v civilných zamestnaniach. Službu ľuďom mohol naplno vykonávať, keď sa ako tajne vysvätený kňaz roku 1970 dostal do pastorácie v rožňavskej diecéze, kde bol obľúbený medzi ľuďmi.
Vladimír Roháček
Po nástupe komunistického režimu rodina Vladimíra Roháčka zažívala jednu ranu za druhou. Jeho starého otca zavreli do väzenia, otca na psychiatriu a on sám skončil tiež vo väzení. Údajne za podvracanie republiky, pretože bol členom spolku mladých veriacich ľudí, ktorí sa pravidelne stretávali.
Cecília Schelingová (sr. Zdenka)
Rehoľná sestra Zdenka Schelingová pracovala v bratislavskej Štátnej nemocnici a podieľala sa na príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Vo februári 1952 bola zatknutá a vyšetrovatelia sa ju trýznením snažili prinútiť, aby prezradila informácie. Bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu.
Ferdinand Takáč
Páter Ferdinand Takáč bol katolícky kňaz chorvátskeho pôvodu, dlhoročný politický väzeň, spisovateľ a prekladateľ. Jeho túžba po pravde, slobode a demokracii ho stála veľa síl a trápenia. Za napomáhanie skupine duchovných bol v roku 1950 zatknutý a po vypočúvaní spojenom s týraním bol odsúdený na 15 rokov.
Anna Tencerová (sr. Elena)
Sestra Elena Anna Tencerová bola vychovávaná v zbožnej rodine roľníkov. Do kláštora Vincentiek vstúpila ako trinásťročná. V päťdesiatych rokoch bola vylúčená zo školstva ako neschopná vychovávať socialistickú mládež. Počas Akcie R zažila deportácie rehoľných sestier. Dlhé roky bola pod kontrolou Štátnej bezpečnosti a bola odsúdená za "podvracanie republiky" s trestom na dva a štvrť roka.
Bartolomej Urbanec
Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec zasvätil celý život cirkvi a šíreniu Božieho slova. Počas cesty za snom stať sa kňazom sa stretol s nejednou prekážkou. Venovať sa pastoračnej činnosti a kňazskému povolaniu bolo podľa jeho slov v období neslobody ako pohybovať sa na mínovom poli. Napriek nepriazni režimu sa mu v roku 1970 tento sen splnil.
Magdaléna Záhorská
Magdaléna Záhorská ukazuje, že aj v náročných a ťažkých skúškach života počas komunizmu našla oporu vo svojej viere a pochopila význam pomoci iným cez službu a nachádzala hlbší zmysel pre Božie veci, ktoré ju naučila skrytá Cirkev cez spoločenstvo Koinótés.
Život Cirkvi a prejavy viery počas socializmu
Sloboda náboženstva bola naďalej formálne garantovaná, len náboženstvo nemalo brániť v občianskych povinnostiach. Prax tolerancie bola rôzna, no komunistom sa nikdy nepodarilo úplne zlikvidovať vplyv kresťanstva na ľud, ktorý naďalej chodil do kostolov na omše.
Budovanie a obnova sakrálnych stavieb
Dostupné informácie uvádzajú, že v rokoch 1948 - 1989 bolo na Slovensku postavených 218 kostolov rôznych kresťanských konfesií a ďalších 19 kostolov bolo prestavaných z inej budovy. Jedným z nich je napríklad rímskokatolícky kostol Nepoškvrnenej Panny Márie v Zborove nad Bystricou (okres Čadca), postavený v rokoch 1969 - 1971 a vysvätený v roku 1973. Na jeho výzdobe sa podieľali viacerí významní umelci vtedajšej doby, ako napríklad akademický maliar Vincent Hložník (vitráže) a akademický sochár Alexander Trizuljak (štyri metre vysoký kríž a korpus Ukrižovaného).
Kostol Ružencovej Panny Márie v dedine Choča (okres Zlaté Moravce) bol postavený v roku 1961 svojpomocne miestnymi obyvateľmi bez stavebného povolenia. Obyvatelia sa rozhodli stavať kostol namiesto zvonice. Výstavbu nakoniec odobrili, aj vďaka vtedajšej situácii, keď dedinčania podmienili založenie roľníckeho družstva povolením výstavby kostola.
Okrem výstavby nových kostolov (ktoré si zvyčajne financovali sami veriaci) sa v období socializmu uskutočnili mnohé opravy a renovácie sakrálnych stavieb z podnetu štátu a financované zo štátneho rozpočtu, pričom viaceré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Napríklad v roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku areál Dómu svätej Alžbety v Košiciach, kde sa rekonštrukčné práce začali v septembri 1978. V meste Most bol v roku 1975 kostol presunutý po koľajniciach o 841 metrov, aby bol zachránený z miesta, ktoré bolo zrovnané so zemou kvôli ťažbe uhlia.
Náboženská literatúra a spolky
Aj v období socializmu vychádzalo viacero druhov náboženskej literatúry, okrem spevníkov a základných biblických diel to z pravidelných periodík boli napríklad Katolícke noviny alebo časopis Naše rodina, ktorý vydávala Československá strana lidová. Na Slovensku mal dlhú tradíciu Spolok sv. Vojtecha (SSV), ktorého činnosť bola po nástupe socializmu tlmená, ale nedošlo k zákazu či absolútnemu prerušeniu vydávania náboženskej literatúry. Spolčovací zákon z roku 1952 síce neumožnil pre SSV spolčovaciu základňu, ale s porozumením štátneho aparátu mu umožnil existenciu ako účelovému zariadeniu rímskokatolíckych biskupských úradov na Slovensku.
Cirkevný a civilný sobáš
Cirkevný sobáš bol v roku 1563 na koncile v Tridente stanovený ako jediný právoplatný sobáš. V roku 1894 bol zavedený ako povinný civilný sobáš pred štátnym notárom, ktorý sa konal tri týždne pred cirkevným. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa civilný sobáš stal dobrovoľným. V roku 1950 bol opäť povinný len civilný, a cirkevný bol dovolený až po ňom. Od 60. rokov 20. storočia význam civilného sobáša narastal, k čomu prispela aj činnosť Zborov pre občianske záležitosti. Právna úprava z roku 1992 znamenala právne zrovnoprávnenie cirkevného a civilného sobáša.
Pretrvávanie zbožnosti a púte
Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta či ruženec. Na púťach v socialistickom Československu sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí. Množstvo krížov pri cestách, ktoré dnes väčšina ľudí vníma ako prirodzenú súčasť krajiny, bolo postavených, obnovených alebo udržiavaných aj v období socializmu a dodnes stoja na svojich miestach. Napríklad kríž pri Brne bol zrenovovaný v roku 1953.
Príklad mnícha Ignatija Čokinu
Obdobie socializmu býva často charakterizované ako obdobie netolerancie k náboženskému vyznaniu. Niečo iné dokazuje príbeh pravoslávneho mnícha Ignatija Čokinu, ktorý najprv síce zažil nepochopenie zo strany vtedajšieho režimu, ale neskôr sa to utriaslo. Keďže nechcel žiť svetským životom, rozhodol sa postaviť si pustovňu - tzv. skit. MNV v Uličskom Krivom mu na tento účel v roku 1962 poskytol parcelu. Tu býval, žil si náboženským životom a keďže k nemu často prichádzali veriaci, rozhodol sa v 70. rokoch postaviť pri jeho pustovni aj kaplnku pre verejnosť. To všetko mu za socializmu umožnili. Dokonca, keď v roku 1976 zomrel, mal prianie byť pochovaný pri tejto svojej pustovni.
Od útlaku k slobode: Nežná revolúcia a jej dopad
Režim aj ľudia v krajine si časom zvykli na určitý druh spoločenského status quo. Podľa Václavíka, ľud „zgulášovatel“ - teda spohodlnel. Národ žil v relatívnom materiálnom dostatku. Usilovná protináboženská masáž komunistov postupne viedla, ak nie k zníženiu počtu veriacich, tak určite k podpore formálneho a zvykového vzťahu k náboženstvu, ktoré ľudia chápali ako pomaly prekonanú tradíciu predkov. Schopnosť cirkvi vyvolať pocit náboženskej extázy či motivovať k lepšiemu životu slabla.
Nežná revolúcia - Genius loci revolúcie - dokumentárny cyklus Fetiše Nežnej revolúcie
Nárast záujmu o kresťanstvo sa prejavil najmä pre slovenskú časť štátu, v ktorej sa hodnoty vrátili na úroveň pred rokom 1948, zatiaľ čo v českej časti sa záujem síce zvýšil, ale nevrátil sa k minulej podobe. Obnovila sa gréckokatolícka cirkev. Väčšia solidarita s kresťanskými disidentmi je však podľa Tížika až produktom rokov 1988 až 1989 a jej vtedajšej medializácie. Zmena prichádzala pomaly s rozpadom viery vedenia strany v komunistický režim v období perestrojky. Začalo pribúdať ľudí, ktorí si dovolili kritizovať formálne vyprázdnenie socialistického režimu, ktorý sa vzdal vízie komunistickej utópie. Najmä mladí volali po novej spoločnosti a skutočnej náboženskej tolerancii.
Príkladom odporu voči režimu boli aj hladovky bohoslovcov v Bratislave. Kniha "Zápas o svedomie" mapuje malé dejiny bohosloveckej fakulty v Bratislave počas normalizácie v rokoch 1969-1989, kde sa píše aj o prorežimnom kňazskom združení „Pacem in terris“ a aktivitách proti nemu. Najvýznamnejšia bola hladovka bohoslovcov v roku 1980, na ktorej sa zúčastnilo 120 zo 147 študentov ako protest proti zasahovaniu združenia do života fakulty.
Obdobie Nežnej revolúcie nakoniec prinieslo reformu spoločenského usporiadania a s ňou aj skutočnú slobodu náboženského vierovyznania a transformáciu diskurzu o náboženstve. Na Slovensku to viedlo k vytvoreniu stereotypu o prirodzenej úlohe náboženstva v občianskej spoločnosti a v Česku, v odlišných podmienkach, k vzniku fenoménu českého ateizmu.
tags: #krst #pocas #socializmu