RMS Titanic, kráľovský zaoceánsky poštový parník, bol v čase svojho vzniku najväčším plavidlom na svete. Navrhnutý bol na prepravu cestujúcich a pošty z Európy do Severnej Ameriky, s kapacitou pre vyše 2 500 pasažierov a približne 890 členov posádky. Mal sa stať pýchou oceánu a symbolom ľudskej geniality, predstavy, že neexistujú problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť, ani otázky, ktoré nemožno zodpovedať. Žiaľ, toto údajne nepotopiteľné plavidlo stroskotalo už počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla 1912 po zrážke s ľadovcom a pochovalo 1517 ľudí.
Konštrukcia a technické parametre
Zrod legendy: Od lodenice po "nepotopiteľnosť"
Stavba Titanicu sa začala 31. marca 1909 v lodeniciach Harland and Wolff v Belfaste, Írsko. Projekt bol financovaný J. P. Morganom a jeho spoločnosťou International Mercantile Marine Co. Titanic bol druhým zo série troch lodí triedy Olympic (Olympic, Titanic a Britannic), ktoré boli odpoveďou na konkurenčné parníky Lusitania a Mauretania spoločnosti Cunard Line.
Projekt Titanicu navrhol Lord Pirrie, riaditeľ lodeníc Harland and Wolff a zároveň plavebnej spoločnosti White Star Line. Šéfkonštruktérom bol Thomas Andrews, vedúcim konštrukcie Alexander Carlisle a generálnym manažérom zodpovedným za výzdobu interiéru. Carlisle tiež navrhol mechanizmus spustenia záchranných člnov.
Titanic bol 269,1 metrov dlhý a 28,25 metrov široký, s hrubou tonážou 46 328 BRT a výtlakom 52 310 ton. Bol väčší ako jeho predchodca Olympic a vo svojej dobe bol najväčším námorným plavidlom. Trup lode bol pre zvýšenie bezpečnosti rozdelený na 16 záplavových komôr a dno bolo zdvojené. Táto konštrukcia prispela k predstave, že je loď nepotopiteľná, čo ešte zveličil odborný časopis Shipbuilder, keď napísal, že "po uzavretí vodotesných dverí v predeloch sa loď stáva prakticky nepotopiteľnou".
Pohon a manévrovateľnosť
Pre pohon lodných skrutiek a dodávku energie bolo inštalovaných 29 parných kotlov so 159 ohniskami v šiestich samostatných kotolniach. Dym z kotlov odvádzali tri 19-metrové hlavné komíny. Štvrtý falošný komín na korme slúžil ako hlavný vývod ventilácie a komín kuchyne, no predovšetkým dodával lodi majestátnejší vzhľad.
V kotloch sa vyvíjala para pre dva štvorvalcové združené parné stroje s výkonom 15 000 koní každý, a jednu nízkotlakovú turbínu s výkonom 16 000 koní. Loď mala tri lodné skrutky. Napriek svojej monumentálnosti malo kormidlo Titanicu len jedno, bolo pomerne krátke a malé plochou, čo neskôr vyvolalo diskusie o jeho vplyve na manévrovacie schopnosti lode.
Luxus a vybavenie na palube
Už pri návrhu interiéru a vybavenia Titanicu sa počítalo s tým, že bude predstavovať vrchol luxusu a bohatstva. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou a holičstvom. Pre cestujúcich prvej triedy bol k dispozícii bazén, telocvičňa, squashové ihrisko, turecké a elektrické kúpele, ako aj Veranda Cafe. Café Parisien ponúkalo špeciality pre cestujúcich prvej triedy na slnečnej verande.
Spoločenské miestnosti prvej triedy boli obložené vyrezávaným drevom, drahým nábytkom a ďalšími dekoráciami. Luxus sa odrážal aj v cenách lístkov; salónna kajuta stála 4 350 dolárov (dnes približne 130 000 dolárov), zatiaľ čo najlacnejší palubný lístok pre tretiu triedu bol podstatne lacnejší. Loď disponovala troma elektrickými výťahmi v prvej triede a jedným v druhej, a bola kompletne vybavená elektrickým osvetlením.
Komunikácia a záchranné člny
Komunikáciu s okolitým svetom zabezpečovali dve rádiové stanice Marconi s výkonom 5 000 wattov, obsluhované dvoma operátormi. Ich úlohou bolo odosielanie a prijímanie osobných správ, hlavne pre cestujúcich prvej triedy. Najdrahší jednosmerný transatlantický prenos stál 870 libier, čo zodpovedá 63 837 librám v roku 2011.
Pri schvaľovaní počtu záchranných člnov vychádzala spoločnosť White Star z vtedy platných námorných predpisov, ktoré vyžadovali kapacitu zodpovedajúcu výtlaku plavidla a predpokladanému počtu cestujúcich. Žiaľ, boli použité nesprávne údaje od sesterskej lode Olympic z roku 1911, ktorej kapacita nepresiahla 1 100 osôb. Výsledkom bolo iba 20 záchranných člnov s celkovou kapacitou 1 178 osôb - približne jedna tretina celkovej kapacity Titanicu. Z 20 člnov bolo 14 veľkých drevených člnov, dva pohotovostné kutre a štyri Engelhardtove skladacie člny.
Prvá a osudová plavba
Vyplávanie a prvé incidenty
Trup Titanicu bol spustený na vodu rieky Lagan 31. mája 1911 o 12:13, bez obvyklých obradov krstu, čo neskôr mnohí laici považovali za jednu z príčin katastrofy. Po dokončovacích prácach bol Titanic po skúškach 2. apríla 1912 uznaný plavbyschopným.
Na svoju prvú plavbu vyplával Titanic 10. apríla 1912 z anglického Southamptonu. Smeroval cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh) do New Yorku. Na palube bolo 2 224 osôb, z toho vyše 1 300 cestujúcich. Loď viedol kapitán Edward J. Smith s tímom siedmich dôstojníkov.
Už pri vyplávaní zo Southamptonu došlo k prvému incidentu, ktorý mohol predčasne ukončiť plavbu. Sací efekt vytvorený skrutkami Titanicu pretrhol kotviace laná parníka New York, ktorý sa nebezpečne priblížil k Titanicu. Kolíziu odvrátiť kapitán Smith zastavením strojov a pomocou remorkérov. Neskôr, pri plavbe cez Lamanšský prieliv, zistil člen hliadkovej služby, že v pozorovacom koši chýbajú ďalekohľady, ktoré boli uložené v kajute a už sa k hliadke nedostali.
Varovania a zrážka s ľadovcom
V osudný deň, 14. apríla 1912, prichádzali na Titanic správy od iných plavidiel (napr. Touraine, Californian, Rappahannock) o výskyte ľadových polí v južnejších polohách, než bolo obvyklé. Velenie Titanicu malo teda dostatok informácií o výskyte ľadovcov. Žiaľ, ako neskôr vyšlo najavo, mnohé z týchto varovaní sa ku kapitánovi nedostali včas alebo boli ignorované.
O 23:30 sa radista parníka Californian snažil varovať Titanic pred ľadovými poľami, no radista Titanicu ho prerušil a o 23:35 ukončil vysielanie a unavený išiel spať. Titanic vtedy plával rýchlosťou približne 22 uzlov (okolo 41 km/h) smerom k ľadovému poľu. Pár minút po varovaní od Californianu spozorovala hliadka hmlový opar pred prednou časťou lode. O 23:39 jeden z členov hliadky spozoroval ľadovú masu a troma údermi zvona signalizoval posádke predmet pred loďou. Bolo však neskoro; napriek snahe o úhybný manéver došlo o 37 sekúnd ku kolízii Titanicu s ľadovcom.
Ľadová kryha vytvorila na trupe lode približne 100 metrov dlhú trhlinu. Na horných palubách si náraz cestujúci takmer nevšimli, no v podpalubí bola situácia dramatická takmer okamžite. Priestory postupne zaplavovala voda a odčerpávanie pomocou čerpadiel s kapacitou 1 700 ton morskej vody za hodinu bolo neefektívne.
Potopenie a záchranné práce
Okolo polnoci, približne 20 minút po zrážke, už prenikla voda do obytných priestorov tretej triedy. Keď si posádka a cestujúci uvedomili vážnosť situácie, nastala panika. Pre vyše 2 200 osôb na palube bolo v záchranných člnoch miesto iba pre 1 178 ľudí.
Všetci dostali záchranné vesty a postupne sa zapĺňali a spúšťali záchranné člny. Ženy a deti mali prednosť. Mnohí muži sa však v snahe zachrániť holý život obliekli do ženských šiat, čo historici potvrdili. Ako sa voda dostávala do všetkých častí lode, začala sa nebezpečne nakláňať. Krátko po druhej hodine ráno už voda siahala až po člnovú palubu. Keď sa zrútil predný komín, rozdrvil niekoľko ľudí na palube aj vo vode.
O pár minút neskôr sa začala z vody dvíhať zadná časť lode. Ľudia sa snažili dostať na zadnú časť Titanicu alebo rovno skákali do ľadového Atlantického oceánu vo viere, že sa dokážu zachrániť. Ak sa však nedostali do záchranného člna, veľké šance nemali - v ľadovej vode mohli prežiť nanajvýš 15 minút.
Radisti na Titanicu stihli pred úplným potopením vyslať signály a prosby o pomoc. Ešte o 2:05 boli pri svojich vysielačkách, kým im kapitán neprišiel povedať, že už urobili všetko, čo mohli, a môžu opustiť svoje miesta. Titanic klesol ku dnu 15. apríla 1912 o 02:20 hod., potopenie trvalo takmer tri hodiny. Posledné člny vyťahovali z vody krátko pred deviatou hodinou ráno.
Záchrana a obete
Najbližšou reagujúcou loďou bola Carpathia, vzdialená 58 míľ od Titanicu. Dorazila na miesto nešťastia až dve hodiny po potopení. Z Titanicu sa nakoniec v člnoch zachránilo 706 cestujúcich a členov posádky. Po potopení lode sa iba dva člny vrátili, aby skúsili zachrániť preživších: Záchranný čln 4 vyzdvihol päť ľudí (dvaja zomreli) a Záchranný čln 14 zachránil štyri osoby (jedna zomrela).
Zahynulo približne 1 455 až 1 500 ľudí. Medzi obeťami boli kapitán lode Edward J. Smith, vrchný dôstojník, prvý a šiesty dôstojník, šéfkonštruktér lode Thomas Andrews, vrchný strojmajster so všetkými strojníkmi a ďalší členovia posádky. Najmladšou preživšou bola Millvina Deanová, ktorá mala v čase tragédie iba deväť týždňov a zomrela ako posledná z preživších 31. mája 2009.
Kontroverzie a záhadné okolnosti
Po tragédii Titanicu vznikli a stále vznikajú rôzne teórie a špekulácie. Mnohé závažné momenty zostali neobjasnené napriek dvom bezprostredne vedeným vyšetrovaniam, čím sa vytvoril priestor pre dohady a legendy.
Teórie o príčinách katastrofy
- Požiar v uhoľnom sklade: Nové zistenia a nedávno získané fotografie hovoria o deväť metrov dlhej čiernej škvne pozdĺž trupu, ešte pred opustením prístavu Southampton. Podľa zistení vraj požiar, ktorý mohol začať už v lodenici v Belfaste, zdeformoval oceľ a tým mohol byť trup viac krehký. Vysoká rýchlosť nebola len kvôli rýchlostnému rekordu, ale aj preto, že posádka sa potrebovala zbaviť tlejúceho uhlia a hádzali ho rovno do kotlov.
- Priveľká rýchlosť za rekordom: Dlho pretrvával názor, že majitelia Titanicu a kapitán sa snažili získať Modrú stuhu (trofej za najrýchlejší prechod Atlantiku). Podľa dobových novín riaditeľ spoločnosti sľúbil kapitánovi odmenu 10 tisíc dolárov, ak prekoná dovtedajší rekord.
- Chyba kormidelníka: Jedna z verzií naznačuje, že kormidelník Robert Hitchins v panike otočil kormidlom na opačnú stranu, než mu bolo nariadené. Údajne aj vďaka tomu, že niektorí členovia posádky neboli preorientovaní na nový spôsob ovládania parníkov. Hovorí sa aj, že ak by sa ľadovcu nepokúšali vyhnúť, loď by sa nemusela potopiť vôbec, pretože ľadovec bol vraj dosť mäkký.
Konšpirácia o výmene lodí (Olympic - Titanic)
Existuje teória, že na plavbu nebol poslaný Titanic, ale jeho poškodená sesterská loď Olympic. Základom tejto teórie je fakt, že 11. septembra 1911 sa Olympic zrazil v prístave s vojenským krížnikom HMS Hawke, čoho výsledkom bola 12-metrová diera v trupe Olympicu a jeho dočasné vyradenie z prevádzky. V tej dobe dostavovaný Titanic musel urobiť miesto v lodenici pre Olympic kvôli opravám. Zrodil sa nápad - z Olympicu v prístave spraviť "akože Titanic", poslať ho na dohodnuté súradnice, kde ho potopia, a z poistky zaplatiť náklady. Túto teóriu však nepodporujú žiadne dôkazy.
Záhadná loď v blízkosti
Neďaleko potápajúceho sa Titanicu (päť míľ) bola uvidená neznáma loď, ktorá je dodnes záhadou. Nereagovala totiž ani na rádiové vysielanie, ani na priame spojenie, ani na svetlice. Dodnes nikto nevie, prečo tam bola a čo to bolo za loď.
Mýty a legendy o Titanicu
Tragédia Titanicu je opradená mnohými mýtmi, z ktorých niektoré pretrvali dodnes:
- Hudobná skupina hrala do poslednej chvíle: Správy o tom, že hudobná skupina na palube neprestávala hrať až do poslednej chvíle, boli výmyslom. Je nepravdepodobné, aby hudobníci hrali na violončelo naklonení k hladine v 45-stupňovom uhle.
- Radarista lode Californian spal: Dohady o tom, že radarista lode Californian, ktorá bola v čase tragédie najbližšie pri Titanicu, spal a posádka lode nepostrehla volanie o pomoc, zostali doteraz nevysvetlené.
- Zahynuli chudobní a bohatí v rovnakých percentách: V skutočnosti sa zachránili dve tretiny pasažierov prvej triedy a iba štvrtina pasažierov z tretej triedy.
- Pracovník uviazol v trupe lode: Správa o tom, že jeden z pracovníkov, ktorý sa podieľal na zhotovovaní Titanicu, uviazol v trupe lode a von sa už nedostal, sa ukázala byť iba kačicou.
- Prekliate číslo trupu "NO POPE": Titanic mal číslo trupu 390904. Niektorí robotníci si mysleli, že je to prekliata loď, pretože keď sa číslo trupu odrážalo vo vode, vyšlo z toho „NO POPE“ (žiadny pápež). Podľa článku na the-titanic.com to bol výmysel.
- Obrovský zlatý poklad: Od potopenia lode sa šuškalo o tom, že v Atlantiku spolu s ňou skončil aj obrovský zlatý poklad. Nič také sa však doposiaľ nepotvrdilo.
- Kapitán Edward John Smith hrdina: Mnohí ho považujú za hrdinu, no otázka znie, či môže byť hrdinom niekto, kto dovolil z potápajúcej sa lode odplávať poloprázdne záchranné člny.
- Prežitie vďaka alkoholu: Viacerí historici potvrdili, že chlap, ktorý takmer hodinu pádloval v chladnom Atlantiku, až kým ho z neho nevytiahol záchranný čln, skutočne existoval a prežil vďaka vysokej hladine alkoholu v krvi.
Sesterské lode: Olympic a Britannic
Titanic mal dvoch takmer identických súrodencov, luxusné parníky Olympic a Britannic.
RMS Olympic
Olympic bol o sedem mesiacov starší a takmer rovnako veľký ako Titanic. Patril tiež spoločnosti White Star Line a premával medzi Európou a Spojenými štátmi od júna 1911. Už pri piatej plavbe v septembri 1911 sa zrazil s krížnikom Hawke, čoho výsledkom bolo poškodenie trupu. Neskôr, vo februári 1912, narazil do neidentifikovaného podmorského objektu a stratil jednu skrutku.
V osudnú noc katastrofy Titanicu mieril Olympic z New Yorku do Southamptonu a zachytil núdzové volanie, no kvôli vzdialenosti (približne 500 míľ) nedokázal pomôcť. Tragédia viedla k tomu, že na Olympic pribudli ďalšie záchranné člny. Niektorí členovia posádky, najmä lodní hasiči, sa však vzbúrili kvôli nekvalitným, zhnitým a nespoľahlivým skladacím člnom a odmietli vyplávať. Štrajk v apríli 1912 priniesol spoločnosti nemalé straty a viedol k zatknutiu štrajkujúcich, ktorí boli neskôr oslobodení, pričom súd vzal do úvahy ich strach po katastrofe Titanicu.
Ani potom sa Olympicu nevyhýbali problémy; v júli 1912 uviazol pre poruchu kormidla. Počas prvej svetovej vojny slúžil na prepravu vojakov a v máji 1918 napadol a potopil nemeckú ponorku v kanáli La Manche.
HMHS Britannic
V čase skazy Titanicu bola v plnom prúde výstavba najmladšej z troch sestier - Britannicu (pôvodne Gigantic). Vedenie spoločnosti však práce zastavilo, kým konštruktéri neurobili všetko pre to, aby sa smutná história neopakovala. Výsledkom bolo niekoľko zásadných zmien v konštrukcii a výstavbe lode. Keď vypukla 1. svetová vojna, Britannic zabavilo britské vojenské námorníctvo a prebudovalo ho na nemocničnú loď.
Titanic v kultúre a porovnanie so súčasnosťou
Tak ako iné historické udalosti, aj potopenie Titanicu inšpirovalo mnohých tvorcov k filmovému spracovaniu tragédie. Prvým bol nemý film už niekoľko mesiacov po katastrofe, v ktorom si zahrala herečka Dorothy Gibsonová, ktorá katastrofu prežila. Nasledovali ďalšie filmy ako Atlantik (1929), Titanic (1943, 1953, 1958) a mnohé ďalšie, vrátane svetoznámeho filmu Jamesa Camerona z roku 1997.
Poslední ponor k vraku Titaniku...Dokument CZ
Na začiatku 20. storočia ohromil svet svojou monumentalitou a prvenstvom práve Titanic. O sto rokov neskôr je to napríklad loď Oasis of the Seas, pohybujúce sa mesto na vode, vážiace neuveriteľných 225 tisíc ton, čo je päťkrát viac ako Titanic. Loď je taká gigantická, že jej zakotvenie vyžaduje vysoké nadštandardné prístavné parametre.
Úplná pravda o všetkých podrobnostiach katastrofy Titanicu už nebude nikdy známa. Ak by sme pripustili, že z každej teórie je len kúsok pravdy, tak k potopeniu Titanicu naozaj prispela obrovská zhoda náhod: varovania, ktoré sa nedostali ku kapitánovi, požiar v uhoľnom sklade a následné zrýchľovanie, loď ktorá bola poblíž, no nepomohla, a nedostatok záchranných prostriedkov. Ostáva symbolom toho, že aj tie najväčšie ľudské výtvory môžu podľahnúť sile prírody a zložitej súhre okolností.