Slávnosť Ježiša Krista Kráľa je dňom rímskokatolíckeho liturgického kalendára. Pripadá buď na poslednú, teda 34. nedeľu v liturgickom medziobdobí alebo na poslednú októbrovú nedeľu v tradičných katolíckych kalendároch. Touto nedeľou Krista Kráľa a posledným týždňom sa v Cirkvi zakončuje liturgický rok.
Historický kontext a ustanovenie sviatku
Slávnosť Krista Kráľa je pomerne nový sviatok. Ustanovil ho pápež Pius XI. v roku 1925, keď sa slávilo 1600. výročie Nicejského koncilu. Nicejský koncil bol prvý všeobecný cirkevný snem, na ktorom sa proti odporcom vyhlásila vieroučná pravda o spolupodstatnosti vteleného Slova s Otcom, čiže Syn Boží je jednej podstaty s Otcom. Sviatok bol vyhlásený v encyklike Quas primas z 11. decembra 1925.
Poprvé sa tento sviatok slávil na poslednú októbrovú nedeľu roku 1926. Pápež Pius XI. ním chcel zdôrazniť, že štátna správa nemá podľa náuky Katolíckej cirkvi právo rozhodovať o záležitostiach, ktoré prislúchajú Bohu, predovšetkým v oblasti etiky a dôstojnosti človeka. Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu cirkvi. Sviatok má hlásať svetu, že Kristovo kráľovstvo majú ochotne prijať národy i jednotlivci.
Nová obnova liturgického kalendára v roku 1969 preložila sviatok na poslednú nedeľu v Cezročnom období, čím sa objasňuje aj jeho eschatologický charakter. Po reforme liturgického kalendára tak dostal miesto na konci cezročného obdobia, teda na konci liturgického kalendára.
Teologický základ Kristovho kráľovstva
Hoci dejiny sviatku Krista Kráľa nie sú dlhé, idea Krista Kráľa sa vždy prejavovala v dejinách Cirkvi. Kráľovský titul pripisovaný Ježišovi Kristovi má svoj pôvod v evanjeliách Nového zákona, kde je Ježiš na viacerých miestach predstavovaný ako dlho očakávaný kráľ Židov (mesiáš). Samo Sväté písmo vyzdvihuje Kristovo kráľovstvo. Najmä v Pavlových listoch a v Zjavení sv. Jána nachádzame časté zmienky o Ježišovi Kristovi ako Kráľovi.
V románskej dobe dokonca umenie predstavovalo Krista na kríži ako Kráľa, s kráľovskou korunou na hlave, v tunike ako víťaza nad zlým. Ježiš je Kráľ celého sveta a vesmíru, Kráľ neba i zeme. Je teda Kráľom nad všetkým stvorením. Jeho kráľovstvo nie je vo svetskej moci, ale v obeti kríža. Jeho kráľovstvo je tiché, tajné a rastie dennodenne milosťou, ktorá vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu a pripája ich ku Kristovi.
Slávenie a duchovný prínos
V nedeľu slávime v Katolíckej cirkvi slávnosť Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme. V tento posledný deň liturgického roka si pripomíname Kristovu kráľovskú moc, ktorá sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy. Len Kristus je totiž jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre celú spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).
Spojenie s úctou k Božskému Srdcu Ježišovmu
Pius XI. s oslavou tohto sviatku spojil aj každoročné zasvätenie ľudstva Ježišovu Srdcu. Cesta k sláveniu tohto sviatku vzrástla aj v úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu v 19. storočí. Pápež nariadil, aby sa v tento deň konalo zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Dnes sa vo všetkých kostoloch koná pred vyloženou Oltárnou sviatosťou obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Úplné odpustky
V tento výnimočný deň je zároveň možné získať úplné odpustky pre seba či pre dušu zosnulého. Veriaci, ktorý sa na slávnosť Krista Kráľa zúčastní na verejnom recitovaní modlitby Ježišu, Vykupiteľu ľudského pokolenia (modlitba zasvätenia ľudstva Ježišovi Kristovi Kráľovi), môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky. V ostatných prípadoch možno získať čiastočné odpustky.
Na získanie odpustkov je potrebné dodržať obvyklé podmienky: svätá spoveď (krátko pred alebo po tom); sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň); modlitba na úmysel Svätého Otca (Otče náš, Zdravas, Sláva); treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému.
Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu
Zasvätenie Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia sa recituje počas svätej omše na slávnosť Krista Kráľa:
V. Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia, zhliadni na nás, pokorne kľačiacich pred tvojím oltárom:
R. tvoji sme a tvoji chceme zostať.
V. Aby sme sa mohli s tebou ešte vrúcnejšie spojiť,
R. každý z nás sa dnes dobrovoľne zasväcuje tvojmu Najsvätejšiemu Srdcu.
V. Mnohí ľudia ťa doteraz nepoznali, mnohí pohrdli tvojimi prikázaniami a odmietli ťa.
R. Zmiluj sa nad nimi, dobrotivý Ježišu, a všetkých strhni k tvojmu svätému Srdcu.
V. Pane, buď kráľom nielen svojim verným, ktorí ťa nikdy neopustili,
R. ale aj márnotratným synom a dcéram; daj, aby sa čím skôr vrátili do otcovského domu a nezahynuli hladom a biedou.
V. Pane, buď kráľom i tým, ktorých od teba odlúčili mylné názory a rozkolníctvo;
R. priveď ich naspäť do prístavu pravdy a k jednote viery, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.
V. Daruj svojej Cirkvi slobodu a bezpečnosť, všetkým národom poriadok a pokoj; nech zo všetkých končín zeme zaznieva jeden hlas:
R. sláva Božskému Srdcu, ktoré nám prinieslo spásu; jemu česť a chvála naveky.
Evanjeliové posolstvo a výzvy pre súčasnosť
Pri slávení nedele Krista Kráľa počúvame text z predposlednej kapitoly Lukášovho evanjelia a môžeme pri tom prežívať akési vnútorné rozčarovanie. Najmä ak si spomenieme na 1. kapitolu tohto evanjelia, kde archanjel Gabriel hovorí Panne Márii: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho.“ Paradoxne, na konci Lukášovho evanjelia vidíme Ježiša na kríži; je potupený a všetci sa mu vysmievajú ako neúspešnému kráľovi. Odpoveď na otázku, prečo Boh Otec nezasiahol a nepotvrdil jeho kráľovskú moc, je, že chcel vykúpiť svet a ukázať svoju „lásku až do krajnosti“.
Zločinec na kríži: Svedectvo viery
Znalci Svätého písma vysvetľujú, že zločinec bol oslovený Ježišovým správaním sa na kríži, keď v hrozných mukách a bolestiach neklial, ani nezlorečil tým, ktorí ho potupovali a posmievali sa mu, ale sa modlil za nich: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Pomyslel si, že to nemôže byť obyčajný človek. Preto pokarhal aj zločinca na druhom kríži, ktorý sa tiež rúhal Ježišovi. Vidiac toto všetko, oľutoval svoje zločiny, a preto sa obrátil na Ježiša so slovami: „Ježišu, pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Potom mu Ježiš povedal: „Priateľu, ešte dnes budeš so mnou v raji.“
Z tejto evanjeliovej udalosti pre nás vyplýva, že aj my máme Pána Ježiša uznávať za Kráľa. Máme vedomosti o Ježišovi, že bol Boží Syn, že učil ľudí evanjeliu, že robil veľké zázraky, ustanovil Eucharistiu, vstal z mŕtvych a vystúpil k Otcovi, zoslal Ducha Svätého. Keď toto všetko vieme o Pánu Ježišovi, mali by sme ho vierou uznať a srdcom prijať za svojho Kráľa. Ak toho bol schopný zločinec, ktorý toto o Ježišovi nevedel, nemali by sme byť menej chápaví pri preukázaní takej lásky.
Kristovo kráľovstvo v našom živote
V Kristovi, Kráľovi kráľov, je porazené všetko zlo. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale niečo z Kristovho kráľovstva sa dá prežiť už tu na zemi. Kristus vládne tam, kde neplatí zákon „ber, využi a odhoď“, ale kde sa dodržiava prikázanie lásky. Tam, kde nie je stres a netrpezlivosť, ale vládne pokoj. Nie tam, kde je nezáujem o iných, ale kde majú ľudia k sebe blízko.
Najdôležitejšiu otázku, ktorú by sme si mali položiť na sviatok Krista Kráľa, nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne! Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja, či ho uznávame a žijeme v našej rodine. Podľa svätého Pavla sú dva spôsoby, ako žiť: môžeme žiť pre seba, alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14, 7-9). Žiť „pre seba“ znamená, že niekto seba považuje za začiatok a koniec, je to život uzavretý do seba, poháňaný vlastným uspokojením a slávou.
Deti veľmi radi počúvajú o kráľoch a kráľovstvách, ale pri vysvetľovaní významu tohto sviatku by sme mali zdôrazniť veľkosť Kristovho kráľovstva pre naše srdcia, lebo v nich by mala vládnuť jeho láska.
Odpúšťanie a láska v modernom svete
V tej vete: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia,“ sa dokonale prejavila Božia láska. Boh je naozaj Láska, ako to opisuje evanjelista Ján. Pán Boh je trpezlivý a nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.
Aj v súčasnosti sú mnohí kresťania, kresťanské rodiny, alebo Cirkev ako celok odsudzovaní, posmievaní, pokúšaní. Napríklad, v školách sa deti stretávajú s posmechom, alebo v zamestnaní čelia kritike pre morálne postoje. Napriek tomu by sme sa nemali báť, ale vydržať vo viere, v odpúšťaní a v láske až do krajnosti.
Svätý Ján Pavol II. často opakoval: „Kresťania, nehanbite sa za evanjelium, aj keď vás to bude stáť nejaký posmech. Odmena vás neminie - ani tu, ani vo večnosti.“ Z dejín Cirkvi poznáme povzbudivé príbehy mnohých veľkých mužov a žien, ktorí za vieru v Ježiša Krista položili aj život. Prosme ich, aby sme aj my podľa ich vzoru boli opravdiví hrdinovia a martýri (t.j. svedkovia) Ježiša Krista.
Príkladom takejto lásky a odpúšťania je aj príbeh z čias španielskej občianskej vojny. Jeden revolucionár, ktorý sám zabil mnoho kňazov a mučil ich, sa v hodine smrti stretol s kňazom, ktorému predtým zabil otca a dvoch bratov. Napriek tomu, kňaz mu dal rozhrešenie, a revolucionár sa pred smrťou stihol vyspovedať. To je ukážka Božej lásky a odpustenia, ktorá prevyšuje ľudské chápanie.