Kresťania na Slovensku i vo svete si 6. januára každoročne pripomínajú významný sviatok Zjavenie Pána - Troch kráľov. Tento sviatok, ktorého korene siahajú už do 3. storočia, symbolizuje deň, keď Boh prostredníctvom svetla hviezdy zjavil svojho syna všetkým národom. Zjavenie Pána, ktoré je v rímskokatolíckej cirkvi niekedy nazývané aj Sviatok Troch kráľov, je prikázaným sviatkom a slávi sa ako slávnosť.
História a význam sviatku Zjavenia Pána - Troch kráľov
Pôvod a slávenie
Sviatok Zjavenia Pána sa v Cirkvi slávi oddávna. Na Východe sa v tento deň v minulosti slávili Vianoce, čo je doteraz aktuálne u pravoslávnych veriacich. V Západnej Cirkvi sa Narodenie Pána slávilo 25. decembra, a tak sa 6. januára slávi chvíľa, keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn mudrcom od východu. Týmto zjavením sa Kristus vlastne zjavil všetkým národom, keďže mudrci neboli židovského pôvodu, ale pohania.
Okrem tohto zjavenia si na Východe pripomínajú aj ďalšie dve zjavenia Pána, ktoré uvádza aj Liturgia hodín západného obradu. Sú to Ježišov krst, kedy sa Duch Svätý v podobe holubice vzniesol nad Ježiša a z neba zaznelo Otcovo svedectvo o Ježišovi, a prvý Ježišov zázrak - premenenie vody na víno v Káne Galilejskej, o ktorom evanjelista Ján píše, že Ježiš „zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2,1-11).
Biblický príbeh Mudrcov
Vo Svätom písme sa o Troch kráľoch píše ako o mudrcoch, ktorí prichádzajú od východu. Ich pôvod je neistý; mohli pochádzať z Perzie, Médie, Chaldejska alebo Arábie. Zaoberali sa prírodnými vedami, najmä skúmaním hviezd, a požívali väčšiu úctu ako králi, keďže boli zvyčajne ich radcami a ich činnosť bola zahalená rúškom tajomstva. Z evanjelistov hovorí o nich len Matúš v 2. kapitole.
O ich počte sa však evanjelium nezmieňuje a dodnes nevieme, koľko ich bolo. Číslo tri je záležitosťou tradície a nie je potvrdené. Možno vzniklo na základe troch darov - zlata, kadidla a myrhy - ktoré sa spomínajú v evanjeliu. Ani mená Gašpar, Melichar a Baltazár nepochádzajú z biblických textov, ale až z 12. storočia, kedy ich tak pomenovali na parížskej univerzite. Rovnako nevieme viac o hviezde, ktorá sa spomína v evanjeliu a ktorá ich priviedla až do Betlehema; existujú len rôzne dohady a teórie.
Keď mudrci prišli do Jeruzalema, vypytovali sa na novonarodeného židovského kráľa. Ich príchod spôsobil rozruch v celom meste a nezostal nepovšimnutý. Sám Herodes, vtedajší kráľ, si ich dal zavolať a do podrobností sa od nich vyzvedal, čo hľadajú. Herodesovi radcovia mu potvrdili, že v meste Betleheme sa má narodiť prisľúbený vykupiteľ, Boží Syn a kráľ. Herodes potom mudrcom prikázal, aby mu oznámili, keď dieťa nájdu, kde sa nachádza, s predstieraným zámerom pokloniť sa mu. Išlo však o lož, keďže sa bál o svoj trón a chcel ho zavraždiť.
Mudrci napokon našli dieťa aj s rodinou. Matúš píše, že vošli do domu, čo naznačuje, že to bolo už nejaký čas po narodení a rodina si už našla bývanie v dome, nie v maštali. Dejepisec Herodot spomína zvyk na Východe, podľa ktorého si pred vyššie postaveným pokľaklo. Skutočnosť, že si mudrci pokľakli na zem - ako píše Matúš - svedčí o tom, že narodené Dieťa uznávali za vyššie postavené ako oni. V tej chvíli mu dali aj dary: zlato, kadidlo a myrhu.
Symbolika darov a zvyky
V kresťanskom výklade symboliky darov má každý svoj význam. Zlato upozorňuje na Kristov kráľovský pôvod, kadidlo na božskú podstatu jeho existencie a myrha, používaná pri balzamovaní, naznačuje Kristovu obetu za spásu ľudstva. Písmo ďalej uvádza, že mudrci, varovaní vo sne, cestou späť obišli kráľa Herodesa. Viac o nich nevieme.
Počas sviatku Zjavenia Pána sa pri svätých omšiach požehnáva voda, soľ a krieda, čo je starý zvyk. Následne kňazi chodia po príbytkoch ľudí, aby ich požehnávali požehnanou vodou. Kňaz sa v rodine modlí spolu s domácimi, urobí znak kríža nad príbytkom a domácimi, pokropí byt svätenou vodou a na veraje dverí napíše požehnanou kriedou nový letopočet a písmená C+M+B. Tieto písmená znamenajú „Christus Mansionem Benedicat“ - „Kristus nech žehná tento dom“. Niekde sa píšu aj písmená G+M+B, ktoré podľa tradície predstavujú začiatočné písmená mien Troch kráľov - Gašpara, Melichára a Baltazára.
Kreslený vtip ako spoločenský komentár a reflexia
Okrem historického a náboženského významu sviatkov sa v dnešnej dobe často stretávame aj s ich odrazom v kreslených vtipoch a karikatúrach, ktoré prinášajú informácie, zábavu a často aj hlbokú spoločenskú reflexiu.
Sviatočný humor a jeho posolstvo
Kreslené vtipy často využívajú sviatočnú tému na humorné, no niekedy aj zamyslenia hodné glosy. Napríklad, istý kreslený vtip, ktorý sa objavil v období Vianoc, zobrazoval smutnú Máriu a nad ňou stojaceho Jozefa v Betleheme. Jozef sa ospravedlňoval: „Hovorím, že ma to mrzí. Proste som tú izbu zabudol zarezervovať. Koľkokrát sa mám ešte ospravedlňovať?“ A tak sa začala tichá noc… Takéto vtipy pripomínajú, že aj v posvätných príbehoch sa môžeme nájsť s našimi každodennými problémami a nedokonalosťami. Súčasne poukazujú na dôležitosť odpúšťania v rodinných vzťahoch, ako to bolo naznačené aj v myšlienke: „Nie je dôležité, či sa pohádame. Dôležité je, koľko ráz si odpustíme.“
Kreslené vtipy ako zrkadlo spoločnosti
Kreslený vtip sa dá vnímať ako komentár k javu alebo udalosti dnešného dňa. V lepšom prípade sa zasmejeme a ideme ďalej, no jeho potenciál je oveľa väčší. Môžeme sa na ne pozerať aj ako na správu o stave krajiny, na kreslené hodnotenie situácie, v ktorej sa nachádzame, a to deň po dni. S neuveriteľnou presnosťou a prekvapivou pointou dokážu vystihnúť podstatu vecí.
Navyše, kreslené vtipy môžu byť aj umením. Čistá kresba, dokonalá kompozícia - jednoducho obraz, ktorý by si človek rád zavesil na stenu. Príkladom sú reprodukcie karikatúr, ktoré sú dostupné v kvalite, akú nevidíme pri novinovej tlači ani na internete, čo podčiarkuje ich umeleckú hodnotu.
Animované dokumenty sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým a tu je dôvod
Hlbšie posolstvo sviatkov a reflexia nad "Kristovými rokmi" Slovenska
Rodina a odvaha
Vianoce a s nimi spojené sviatky sú fascinujúce obdobie. Boh prichádza na svet a vstupuje do rodiny Jozefa a Márie, ktorí v čase Ježišovho narodenia neboli manželia. Stáva sa tak súčasťou nemanželskej rodiny. Mohol si vybrať inú, lepšiu, dokonalejšiu, ukážkovú židovskú rodinu, hogo-fogo manželov. Neurobil to, zaiste aj kvôli nám, aby sme sa nemohli sťažovať, keď bude niečo chcieť, a aby sme nemuseli hovoriť: „To je čosi iné, to sú tí vyvolení. Svätá rodina, nie ako tá naša…“ Prítomnosťou Boha je však každá rodina svätá. On ju posväcuje, ako posvätil aj rodinu Jozefa a Márie. Boh akoby dovidel až do našich čias, keď máme z hľadiska náboženstva viac neštandardných ako štandardných rodín a vzťahov, a chce ich posvätiť. Jozef a Mária boli odvážni. Uverili Bohu, povedali mu áno. Jozef prijal Máriu za svoju manželku, inak jej hrozilo ako slobodnej matke ukameňovanie. Bol to chlap, žiadny chudáčik s ľaliou niekde na bočnom oltári v kostole. Dnešnej dobe chýbajú odvážni muži, chlapi, pri ktorých by ženy mohli zostať ženami.
Dospelosť a odpustenie
Keď Slovensko oslavuje svoje „Kristove roky“, dospelo. Dospelého a slobodného človeka poznáme podľa toho, že je vyrovnaný, nemá problém s inakosťou druhých a prijíma ju ako dar, nie ako bremeno, dôvod k frustrácii a zlosti, ale k osobnému zmúdreniu. Ježiš na kríži odpúšťa - prejav sily dospelých je v schopnosti a ochote odpustiť. Často zabúdame čakať na odpovede a máme vo všetkom jasno, hľadáme odpoveď tu a teraz na každú vyslovenú aj nepoloženú otázku. Sme majstri sveta v každej situácii, a v tom sme smiešni.
Krása a sebavedomie
Želanie pre Slovensko znie: nech sa skončí tvoja krížová cesta, nech dospeje. Spolu s ním môžeme získať sebavedomie, ktoré majú tí, ktorí sa vedia učiť a počúvať. Menej sa na život a ľudí mračiť, skôr sa na nich usmievať. Zabudli sme hovoriť nielen o zlých veciach, ale predovšetkým o tých krásnych, pretože krása spasí svet. Nie zloba, neustále sváry a prekáračky, tie ho zabíjajú a denne nás pribíjajú na kríž priemernosti, ktorú uctievame ako zlaté teľa. Slovensko má na viac, než len na priemernosť. Jozef a Mária môžu byť príkladom v odvahe opustiť priemernosť a odpustiť si. Sebavedomie možno získať práve v láske k sebe samému, a potom dokážeme milovať aj tých, čo nás nemajú radi, bez skrívenej tváre. Odpustenie a pokoj, jemný úsmev rámcovaný spokojnosťou, budú poznávacím znamením dospelosti.