Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Tento sviatok každoročne 25. decembra predstavuje ústredný bod kresťanskej viery.
Pôvod dátumu a predkresťanské vplyvy
Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Historické zdôvodnenie dátumu 25. decembra
Jednou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je, že 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou. O deväť mesiacov (čas vývoja dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou dejinne-náboženskou hypotézou je christianizácia a nová kresťanská interpretácia rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae alebo Lux Mundi - Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Tretia teória hovorí, že kresťania sa snažili prekryť význam vtedy obľúbených sviatkov, napríklad osláv kultu staroperzského boha slnka Mitra, ktorý pripadal na tento dátum. Druhým možným sviatkom boli Rímske Saturnálie, ktoré sa slávili v tomto období. Samozrejme, v okolí slnovratu slávili aj pohania.
V starom Egypte sa každoročne 6. januára oslavovalo „zjavenie a narodenie“ boha Ozirisa, čo súviselo s vypučaním prvej zelene po opadnutí vôd Nílu. Prebúdzanie prírody sa symbolicky vykladalo ako zrod božstva. Tento egyptský sviatok čiastočne poslúžil ako základ kresťanského sviatku Vianoc, ktorý sa až do polovice 4. storočia slávil tiež 6. januára. (Je zaujímavé, že 6. január sa oslavoval v starom Grécku ako deň narodenia Dionýza.) Od polovice 3. storočia sa narodenie Pána pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“ práve 6. januára. Od polovice 4. storočia kresťanská cirkev zaviedla sviatok Vianoc 25. decembra, čím potvrdila, že tento sviatok je príbuzný sviatku „narodenia“ Mithru a iných bohov; rátala však s tým, že takto vytlačí sviatok svojich náboženských konkurentov.
Pôvod názvu "Vianoce"
Slovo Vianoce nesie v sebe historický odkaz na duchovný rozmer tohto sviatku. Pochádza zo staronemeckého výrazu „den wihen Nachten“, ktorý sa prekladá ako sväté noci. Tento výraz vznikol v období, keď boli Vianoce považované za čas pokoja, rozjímania a osláv narodenia Krista. Jazyková evolúcia postupne zjednodušila tento starobylý termín na známe Vianoce, ako ho poznáme dnes.
Biblický príbeh narodenia Ježiša
Ježišova matka Mária je jednoduché mladé dievča. Napriek tomu, že Mária s Jozefom ešte spolu sexuálne nežijú, Boh spôsobí, aby Mária otehotnela. Mária prijíma túto úlohu od Boha s pokorou a dôverou. Jozef sa stáva nevlastným otcom a ochrancom zvláštneho dieťaťa, ktoré na pokyn anjela pomenujú Ježiš. Meno Ježiš napríklad znamená „Boh zachraňuje“.
Cisár nariadil sčítanie ľudu, a preto Jozef, potomok Dávidovho rodu, musel spolu so svojou tehotnou manželkou Máriou cestovať z Nazareta do Betlehema (hebr. Dom chleba), mesta ich predkov. Cesta bola dlhá a namáhavá. Ježiš sa narodil asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Mesto bolo plné pocestných, ubytovne praskali vo švíkoch, Jozef a Mária nachádzajú len provizórne útočisko, pravdepodobne v prístrešku pre zvieratá. Narodenie Ježiša sprevádzali podľa Biblie zázračné znamenia. Vianočný betlehem zvyčajne obsahuje pestrú zbierku zvierat, od ovečiek až po ťavy. Úprimne, nevieme, či tam boli nejaké zvieratá, keďže Biblia žiadne nespomína. Opisuje iba to, ako novonarodený Ježiš leží v jasliach - v žľabe s krmivom.
Betlehem a jasličky
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá svätý František z Assisi, ktorý v roku 1223 postavil prvý živý betlehem v talianskom mestečku Greccio. Chcel tak veriacim sprítomniť atmosféru Vianoc a chudobu, do ktorej sa Ježiš narodil. Sedliaci z dediny hrali Jozefa a Máriu, vedľa jasličiek stáli živé zvieratá. Ľudia začali túto scénu doma opakovať, aby si pripomenuli myšlienku Vianoc. Zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy.
Vianočný stromček
Zdobenie stromčeka patrí medzi najkrajšie tradície Vianoc. Tento zvyk siaha až do 6. storočia, kedy sa prvé stromy zdobili jednoduchými symbolmi spojenými s prírodou a vierou. Najstarší známy prípad zdobenia vianočného stromčeka je spojený s Kolumbánom z Bobbia, írskym mníchom, ktorý počas svojich misií v Európe šíril myšlienku stromčeka ako symbolu života a nádeje. Zdobenie vianočného stromčeka má korene v starovekých germánskych sviatkoch. Vianočný stromček dokonca kresťania dlho zakazovali, pretože sa nijako netýkal oslavy narodenia Ježiša. Podľa bibliografie zo 7. storočia svätý Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Postupne sa tento zvyk rozšíril a obohatil o sviečky, ovocie, perníky a neskôr sklenené ozdoby. Pojem „vianočný stromček“ sa však objavil až v 19. storočí. Na Slovensku sa udomácnil koncom 19. storočia.
Imelo a bozky
Bozk pod imelom patrí medzi tradície, ktoré si získali srdcia ľudí v mnohých krajinách. Imelo bolo už v staroveku považované za magickú rastlinu, ktorá chránila domy pred zlými duchmi a prinášala hojnosť. Popularita bozkávania pod imelom výrazne vzrástla v 19. storočí, keď Charles Dickens, známy anglický spisovateľ, zahrnul túto tradíciu do svojich vianočných príbehov. Odvtedy sa bozk pod imelom stal symbolom romantiky, šťastia a príležitosti na vyjadrenie náklonnosti počas vianočných osláv.
Vianočné svetlá a sviečky
Rôzne svetielka a sviečky sú dnes symbolom Ježiša, podľa kresťanov svetla sveta. Historicky však oheň vždy patril aj k oslavám rovnodennosti.
Vianočné piesne a koledy
Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú „Tichá noc, svätá noc“, ktorú v roku 1818 napísali Joseph Mohr a Franz Xaver Gruber pre kostol svätého Mikuláša v Obendorfe v Rakúsku. Pieseň zaznela po prvý raz v Kostole svätého Mikuláša v obci Oberndorf bei Salzburg. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Druhá známa pieseň je „Jingle Bells“, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh. Kuriozitou je, že pieseň bola pôvodne napísaná k Vďakyvzdaniu.
Darčeky a ich nositelia
Zvyk dávať darčeky nadväzuje na starorímsky sviatok Saturnálie na počesť boha Saturna. Ten sa zo začiatku slávil len jeden deň, no neskôr sa slávil až dva týždne, začal týždeň pred slnovratom a skončil týždeň po. Čo sa darovalo, celkom pripomína dnešok - hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá.
Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško, niekde Dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia. Svätý Mikuláš dáva dary dievčatám. Legendu o Santovi alebo Mikulášovi priniesli do USA holandskí osadníci. Tu sa zmiešala s nemeckou tradíciou rozdávania darčekov a neskôr sa stala svetoznámou najmä vďaka firme Coca-Cola. Za zmienku stojí aj báseň „Návšteva svätého Mikuláša,“ známa aj ako „Bola noc pred Vianocami“ podľa svojho prvého riadku. Výsledkom literárnej fikcie je aj sob Rudolf. Pôvodná idea je asi z Odinovho lovu, no súčasnú podobu mu dala báseň od Roberta L. Maya - jeho cieľom bolo nalákať ľudí do istého obchodu.
Vianočný stôl a pokrmy
Obsah vianočného stola sa mení od regiónu k regiónu. V mnohých krajinách pečú niečo medzi sladkým chlebom a koláčom, vo Francúzsku bûche de Noël, v Taliansku panettone. Každá rodina má trochu iný vianočný jedálniček. Jeden pokrm však stojí za zmienku - Vianočné polienko. Ide o sladkú rolku, ktoré vyzerá ako polienko. Yule log (polienko) bol sviatok, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam (v mnohých oblastiach dokonca tento názov pretrval). Historici ho spájajú až s bohom Odinom. Začínala zima a bolo treba sa zamyslieť, ktorú časť dobytka budú ľudia kŕmiť cez zimu a koho môžu rovno zakáľať. Zvyk bol najprv doniesť čo najviac polien, z nich založiť oheň, ktorý kým trval, tak sa hodovalo. Keď sa však ľudia začali presúvať do domčekov s pieckami, na spaľovania obrovských kusov dreva už nebolo miesto - namiesto toho si teda polienka upiekli z cesta. Ak teda pečiete vianočné polienko aj vy, nadväzujete na najstaršie európske tradície. Slnovrat, teda vítanie Slnka, slávili vatrami, teda ohňom z dreva.
Zlaté prasiatko a kapor
Zlaté prasiatko sa často objavuje v rozprávkach a legendách spojených s vianočnými sviatkami. Táto milá predstava je symbolom šťastia a prosperity. Viera, že sa na Štedrý deň môže na oblohe zjaviť zlaté prasiatko, ak človek dodrží pôst, pochádza ešte zo stredovekých čias. Tento zvyk bol rozšírený predovšetkým na území dnešných Čiech a Moravy, kde mal silný náboženský aj kultúrny význam. Zlaté prasiatko malo zabezpečiť hojnosť a blahobyt pre celú rodinu v nadchádzajúcom roku.
Vyprážaný kapor sa dnes považuje za neodmysliteľnú súčasť štedrovečernej večere, no jeho cesta na sviatočný stôl bola dlhá. Táto tradícia sa začala formovať až v 19. storočí a vyvrcholila v 20. rokoch 20. storočia, keď sa stal vyprážaný kapor jedným z najobľúbenejších jedál. Pôvodne bol kapor symbolom bohatstva a jeho podávanie znamenalo, že rodina si môže dovoliť honosnejšiu večeru. Predtým boli na sviatočnom stole najmä jednoduché jedlá ako šošovica, huby či zemiaky.
Evolúcia a moderný význam Vianoc
Vianočné sviatky neboli vždy rodinnou záležitosťou, v počiatkoch skôr šlo o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Šlo o hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Sviatok sa neskôr pokresťančil, no jeho tvár sa výrazne zmenila až neskôr. Napríklad v Amerike sa od sviatku ustúpilo, puritáni ho totiž brali ako výmysel Vatikánu (paradoxne ho v ranom stredoveku na chvíľu zakázala cirkev, lebo sa bral ako výmysel pohanov). V Bostone boli dokonca Vianoce 22 rokov zakázané - pod hrozbou pokuty 5 šilingov. Všetko sa však zmenilo začiatkom 19. storočia, kedy sa sviatok začal vracať medzi ľudí. Šlo o obdobie plné nepokojov a tak prišiel nápad z Vianoc spraviť sviatok pokoja. Washington Irving dokonca spravil knihu, ktorou sa mali ľudia inšpirovať - opisovala vraj staré dobré zvyky na anglickom panstve - akurát, že vymyslené.
Neexistuje jedna správna a pravdivá interpretácia Vianoc. Vianoce sú jedným z najglobálnejších sviatkov a treba si uvedomiť, že kánon neexistuje, Vianoce sa menia v čase aj priestore. Pre niekoho ide o duchovnú záležitosť, pre niekoho viac o rodinný sviatok pokoja. Časť ľudí sa sťažuje, že náboženský charakter Vianoc sa postupne vytráca - a majú pravdu. Treba si však pripomenúť, že ten tam nebol vždy.
Ako kresťania veríme, že udalosti, o ktorých čítame priamo v Biblii, sú skutočne pravdivé. Narodenie Ježiša, Božieho Syna, je pre nás veľkým dôvodom na radosť a oslavu. Na detailoch vianočného príbehu až tak nezáleží. Dôležité je jeho posolstvo. Boh, ktorý sa zdal vzdialený, sa zrazu stal malým zraniteľným dieťaťom. Nikdy predtým nebol tak blízko k nám, obyčajným ľuďom.