Pojem „Kráľovstvo krivých zrkadiel“ evokuje obrazy skreslenej reality a prekrútených hodnôt, ktoré sa objavujú nielen v umeleckých dielach, ale aj v hlbokých úvahách o spoločnosti. Tento fenomén sa prejavuje od filmových rozprávok až po súčasné spoločenské výzvy, kde je často ťažké rozlíšiť pravdu od lži a poctivosť od pretvárky.
Pôvodná Filmová Rozprávka: „Kráľovstvo krivých zrkadiel“ (1963)
Kráľovstvo krivých zrkadiel (orig. Королевство кривых зеркал) je klasická sovietska filmová rozprávka z roku 1963. Je to príbeh o dievčatku, ktoré pomôže zachrániť ríšu rozprávok pred vládou zrkadlových prízrakov. Hlavnou postavou je Oľa (Oľa Jukinová), neposlušné dievčatko, ktoré vyrastá najmä u svojej babičky, pretože rodičia musia po celý deň pracovať. Jedného dňa na ňu prehovorí veľké zrkadlo, ktoré je zároveň bránou do rozprávkovej ríše za zrkadlom. Oľa vojde dnu a stretne sa so svojím zrkadlovým odrazom - Aľou.
Metafory Krivých Zrkadiel: Filozofický a Duchovný Kontext
Koncept „krivých zrkadiel“ presahuje rámec rozprávky a stáva sa silnou metaforou pre skreslené vnímanie reality. Či už to boli ezoterické školy v Mezopotámii, duchovné tradície Babylončanov a Asýrčanov, náboženstvá starovekého Egypta, tradičné kultúry starovekej Afriky, šamanské a domorodé tradície rozosiate po celom svete, Grécky mysticizmus a filozofia, gnostici, budhisti, taoisti, židia, moslimovia, staroverci, alebo kresťania, všetkých spája to isté: Túžba po Poznání. Najhlbšie duchovné vhľady dovolili vyznávačom týchto tradícií spojiť sa s Poznáním, s najvyšším Poznáním Bytia. Tam sa všetci stretli, v Jedinom Zdroji ľudskej Existencie, ktorému ľudia dali množstvo pomenovaní.
Zdá sa, že okrem Božieho Kráľovstva a Životnej línie Ľudstva, je tu ešte aj kráľovstvo krivých zrkadiel. Sú to zrkadlá, ktoré sú nástrojom alebo pomôckou k pokrivenému odrazu skutočnej Reality. V tejto sieni krivých zrkadiel každý vidí niečo iné a inak si to vysvetľuje. Preto sú ľudia nedôverčiví k inému - novému výkladu. Vnútorne cítia, že to tak nemusí byť. Navyše pozerajú do svojho krivého zrkadla, ktoré robí svoju prácu dokonale. Zrkadlí skutočnosť a tvári sa, že úplne presne. A my veríme, že úplne presne vidíme a rozumieme Svetu, napriek tomu, že vieme, že iní vidia Svet inak a tiež tvrdia, že správne. Keď už pochopíte, že stojíte pred krivým zrkadlom, nezabúdajte, že rovnako, ako pokrivene vidíte svoje okolie, vidí vaše okolie aj vás samotných. Ak to chcete zmeniť a žiť v Pravde, je nutné opustiť kráľovstvo krivých zrkadiel.
Kráľovstvo Krivých Zrkadiel v Súčasnej Spoločnosti
Odvolávanie a Odchody Osobností v Kultúre
V spoločnosti, ktorá sa javí ako kráľovstvo krivých zrkadiel, dochádza k situáciám, kde sa tí, ktorí sú odvolaní alebo odchádzajú, javia, že majú budúcnosť, zatiaľ čo tí, ktorí ostávajú, sa jasne zaradia do šíku. Nebojím sa toho, že by (dnes už bývalý) šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra nenašiel bez svojho postu prácu. Pravda je taká, že má zazmluvnené sezóny až do roku 2028. Tešia sa už na neho v Berlínskej Staatsoper, Semper opere v Drážďanoch, Frankfurtskej opere, Bavorskej štátnej opere v Mníchove, Viedenskej štátnej opere, v Theater an der Wien a slávnom Bregenz Festspiele - sú to všetko svetové kultúrne stánky, ktoré navštevuje to najvyberanejšie publikum. Veľké zahraničné orchestre vedia, aký je muzikant, ako citlivo, vysoko individuálne, krásne a pritom rešpektujúc autora, dokáže hudbu stvárniť. Košický orchester pod jeho vedením získal za tie roky špecifický zvuk - Jindra ho tvaroval na raritnom repertoári, nádhernom, nepoznanom, objavnom - tak, ako sa to dnes v Európe robí.
Rovnako tak sa neobávam, že Slovenské národné divadlo prestane odvolaním Mateja Drličku fungovať. Je to dobre nastavený mechanizmus, no predsa, živý organizmus tvorený na symbióze lásky k divadelníctvu, chuti pracovať a divákom odovzdať hodnotný výsledok. Naša prvá scéna si prežila aj pády, zmeny a akosi vždy pri každej išla zo zotrvačnosti ďalej. No tentoraz bola hranica tolerancie narušená. Bola absolútne znehodnotená nekompetentným krokom - bezdôvodným, arogantným a možno čas ukáže, že aj hrubo účelovým. Kam asi speje kultúra a umenie v našej spoločnosti, keď sa tých zopár schopných ľudí rýchlo a bezdôvodne zbavia? Pretože dirigenti ani riaditelia nerastú na stromoch ako čerešne. Koľko je to dní, čo naša prvá scéna funguje bez štatutára? A namiesto odvolanej generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej bačuje financmajster a fanúšik alternatívnej medicíny, ktorý považuje všetky diela za rovnako hodnotné. Tvrdenie, že na ploche 6-tisíc metrov diel by mal byť adekvátny počet umeleckých diel a je to vlastne subjektívne hodnotenie, či je galéria plná alebo prázdna, pripomína mätúceho škôlkára, ktorému sa práve zrútil pieskový hrad. Nuž ale, umelecká galéria predsa nie je trhom na Miletičke! Ak sa vedenie galérie rozhodne, že uprostred veľkej miestnosti inštaluje Fabergého vajce, vie presne ako s týmto exkluzívnym skvostom treba manipulovať. Iste, môžeme sa rýchlosťou blesku dostať do doby, kedy sa Fabergého vajce bude meniť za traktor.
Devalvácia Pravidiel a Hodnôt
Hrozitánsky sa však desím neschopnosti, priemernosti, uniformnosti, bezbrehej poslušnosti a neslobody. To sú atribúty, ktorým praje dnešná doba, alebo skôr ľudia, ktorí ju tvoria. Obvyklé frázy o „dobe“ sú často bohapusté výhovorky. Sú to tí, ktorí sú pri moci a vládnu nám. Je paradoxné, že sme zabudli na to, že každý jeden, ktorý bol v slobodných voľbách občanmi nášho štátu zvolený, by mal byť ten poslušný, pokorný a úctivý. Mal by byť služobníkom, ktorý si svoju prácu váži, rovnako tak si váži každého jedného človeka, ctí inteligenciu, vedomosti a hodnoty. Iluzórne predstavy treba nechať bokom a zvykať si na iné reálie. Za uplynulé dni v praxi celkom zreteľne vidíme, ako ľahko môže prísť doba temna. Na výslnie sa dostanú tí, ktorí majú vykonanú lobotómiu pracovitosti, slušnosti, talentu, schopnosti dialógu a kultúrnosti.
Situácia dnes je však iná ako doba temna, pretože dokonca aj v nej viete, že po zatmení vychádza slnko, aj v tom najtmavšom tuneli vidíte na konci svetlo a aj v tých najpochmúrnejších myšlienkach sa dokáže k nim prikmotriť niečo pekné, čo vám dá nádej. Ocitli sme sa v ďaleko horšej situácii ako je tma. Dnes žijeme v krajine krivých zrkadiel. Lož je vlastne pravdou, nepekné je krásne, nepríjemné sa stalo príjemným, hlúpe chytrým. Ako rýchlo sa vieme v spoločnosti nastaviť na to, že zlí ľudia sú tými dobrými. Ako automaticky prijímame fakt, že tí, ktorí by nám mali slúžiť, sú zrazu našimi panovníkmi. Koľko dní ešte bude trvať, kým akceptujeme odvolanie Mateja Drličku? Koľko nám vydrží naše úsilie chodiť protestovať pred okná ministerstva kultúry, keď zistíme, že aj tak nikto naše hlasy nepočúva a vlastne, pohodlnejšie je ostať doma? Lebo tam uvidíme v správach verejnoprávnej televízie názory o tom, že zem môže byť aj plochá. A veľmi rýchlo tomu uveríme, lebo sme vo vesmíre predsa nikdy neboli. Kedy sa prestaneme pýtať, či Drličkovo odvolanie bolo dôvodné? Tí, ktorí sa pýtajú, ešte v krajine krivých zrkadiel dokážu rozlíšiť realitu. Dokážu vidieť skutočný obraz, ktorí tí druhí nevidia, lebo v galériách sú len holé steny. Vedia vnímať hudbu, o ktorej múdri ľudia hovoria, že sú to schody do neba. Človek, ktorý si ctí hodnoty, na pódium okrem profesionality prinášal úsmev, vrúcnosť, svoj osobný šarm a áno, aj vďaka jeho hudbe ste mohli zabudnúť na to, že žijete v kráľovstve krivých zrkadiel, v marazme a neslobode, strachu a demagógii.
Problém Nekorektnosti a Plagiátorstva
Ďalšou veľkou témou, ktorá v prvom rade odhaľuje nepoctivosť, je plagiátorstvo. Mnohých privádza k (samo)spravodlivému pohoršeniu. Z článkov v novinách k tejto téme zisťujem, že sa jedná o nepoctivosť inštitucionalizovanú, systémovú, ktorá generuje zisk pre spoločnosti, ktoré za odmenu vypracúvajú rôzne písomné práce pre študentov. Takže opäť, jedná sa ešte v tomto kontexte o nepoctivosť? Alebo inak, čo pre nás znamená poctivosť a ako ju vnímame? Ako u väčšiny verejne nafúknutých a diskutovaných tém, aj pri tejto téme zostáva naša spoločnosť surfistom, kĺže po povrchu, sem tam ju vyšvihne nejaká vlna. Vlna pravdy o tom, ako naši čelní politickí predstavitelia prišli k vysokoškolským titulom, vyniesla aj túto tému na spenený vrchol. Ale máme naozaj odvahu ponoriť sa do hĺbky tejto témy?
Integrita v Profesionálnom Živote
Sú menej rizikovými, než politickí lídri spoločnosti, nositelia titulov, ktorí nesplnili kritériá na to, aby ich mali, predovšetkým vzdelanostné, ale napriek tomu zastávajú rôzne posty, na ktoré sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie a schopnosti? Ako by sme dopadli pri celoplošnej kontrole získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa a rigoróznych prác, v prípade advokátov, prokurátorov a sudcov? Zámerne menujem tieto profesie, od ktorých spoločnosť niečo očakáva a zveruje im zodpovedné úlohy, medziiným takú maličkosť ako ochrana práva a spravodlivosti. Je prípustné práve v týchto profesiách, aby bola kvalifikácia získaná nečestne? Z úvah vynechávam salónnych nositeľov titulu JUDr., ktorých je dosť, ktorí sa právom neživia, a na prvý pohľad by ste pochybovali aj o tom, či vôbec majú ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou.
A keď už stepujem na platforme poctivosti, ako je to s poctivosťou pri získaní povinnej praxe ako predpokladu pre výkon profesie? Tu sa núka ideálny príklad z prostredia advokácie. V krivom zrkadle sa nevidí, že sa na skúške dá pomerne jednoducho zistiť, že človek po takto absolvovanej „praxi“ ani presne nevie, kde a ktorému úradu má čo poslať, alebo po ktorej ruke sudcu si má na pojednávaní sadnúť, ak je napríklad na strane žalobcu. Hoci deklaruje, že absolvoval prax, vzniká otázka na akom stupni príčetnosti, keď si z praktického pracovného života nezapamätal základné, nie vedomosti, ale osobné zážitky. Stalo sa, že nielen skúšobný senát videl prvý krát skúšaného koncipienta, ale prvý krát ho videl aj jeho vlastný školiteľ-advokát. Treba však poctivo priznať, že aj takáto prax vychováva. Školiteľ - advokát ukazuje koncipientovi, že s poctivosťou si hlavu lámať netreba, pravidlá sú na to, aby sa porušovali, a že nečestnosť môže byť celkom šikovnou metódou, ktorá vedie k cieľu veľakrát oveľa rýchlejšie. Prečo nepomôcť kamarátovi, kamarátke, alebo ich synáčikovi a dcérke, veď potom pomôžu aj oni, nie? Čo je na tom zlé, keď sme ústretoví, priateľskí a chceme si navzájom pomáhať? Je naozaj potrebné prísnu formu povýšiť nad obsah a bazírovať na pravidlách za každú cenu?
A keďže sa šušká a niekedy aj vie, ale v krivom zrkadle to nevidieť, že nepoctivosť v oblasti koncipientskej praxe siaha do najvyšších miest politiky, advokácie a aj jej bežnej praxe, máme aj spätnú väzbu a smelo môžeme povedať, že aj bez poctivo absolvovanej koncipientskej praxe to kolegovia dotiahli ďaleko. A veľakrát oveľa ďalej ako ich poctiví kolegovia, ktorí nič nepochopili a nevedia ako to beží. Obdobne môžeme tému uzavrieť aj v prípade plagiátorstva. Ak na zvládnutie určitých úloh nie je potrebné vzdelanie alebo prax, nebolo by poctivejšie ich nevyžadovať, keď realita ukazuje, že ich fakt vykonávajú a zvládajú ľudia, ktorí vzdelanie ani požadovanú prax nemajú? Aké zrkadlo nastavujeme vlastnej čestnosti?
Výzva k Odvahe a Sebaúcte
Postaviť sa proti tejto zvrátenosti chce odvahu. Možno vyjadrenú veľkými emóciami, krikom a výkričníkmi, aby sme sa my všetci ostatní prebudili. Aj za cenu nutného odchodu z práce, ktorú nadovšetko miluje, istej forme pohodlnosti, ktorej sa bez váhania vzdal, no zachovajúc si svoj vlastný obraz v zrkadle. Počuje sa to veľavravné ticho, ktoré nie je Beethoven vo svojich strašidelných traumách z hluchoty, pri komponovaní svojich najväčších diel, ale skôr dôsledok spoločenskej apatie. Ak na zvládnutie určitých úloh nie je potrebné vzdelanie alebo prax, nebolo by poctivejšie ich nevyžadovať, keď realita ukazuje, že ich fakt vykonávajú a zvládajú ľudia, ktorí vzdelanie ani požadovanú prax nemajú? Možno by sme sa tým vyhli každodennej devalvácii pravidiel hry, tichučko vedúcej k anarchii. Ľudia s pochybným rebríčkom hodnôt zrazu začnú mať pocit, že v našej spoločnosti niečo nie je poriadku a nahlas sa uchádzajú o priazeň spoluobčanov ako tí, ktorí druhých (aj tých vždy poctivých) privedú na cestu čestnosti. Nedá sa povedať, že zrazu „otočili“. Skôr sa hodí povedať, že sa sami nikdy nepozreli do iného, než krivého zrkadla.