Pútnické miesta v kresťanskej tradícii sa vo Svätej zemi považujú za posvätné, pretože priamo súvisia so skutočným životom Ježiša. Či bol Ježiš niekedy prítomný na týchto miestach alebo nie, je predmetom intenzívnych odborných diskusií. Kresťanská viera však posvätila Betlehem ako Ježišovo rodisko už takmer dve tisícročia. Bazilika Narodenia Pána v Betleheme je jeden z najstarších kostolov kresťanstva, ktoré dnes môžeme navštíviť. Pravdepodobne ide aj o najdlhšie fungujúci kostol, kde sa neprestajne slúži liturgia už sedemnásť storočí.
Betlehem: Dávidovo mesto a miesto Ježišovho narodenia
Betlehem sa nachádza v judských kopcoch 8 kilometrov južne od Jeruzalema, asi 7km na juh od Jeruzalema. Nachádza sa na palestínskom území. Podľa evanjelií Matúša a Lukáša je považovaný za miesto narodenia Ježiša. Názov tohto mesta, ktoré sa nachádza na Západnom brehu Jordánu, v preklade znamená „dom chleba“. V Knihe kroník sa píše, že presne 123 Židov sa sem vrátilo z babylonského zajatia a prvý názov tejto osady bol Efrata, teda „plodná“. Biblia nazýva Betlehem Dávidove mesto, lebo z neho pochádzal rod izraelského kráľa Dávida (panoval približne v rokoch 1010-970 pred Kristom). Betlehem bol tiež domovom pastiera Dávida, ktorý sa stal kráľom starovekého Izraela.
Rôzni novozákonní učenci veria, že časti týchto evanjelií sú neskoršími prírastkami a zastávajú názor, že Ježiš sa v skutočnosti narodil v Nazarete, domove svojho detstva. Kresťanská viera však posvätila Betlehem ako Ježišovo rodisko už takmer dve tisícročia. V Betleheme sa narodil pastiersky chlapec, Dávid, najmladší syn Jesseho, a prorok Samuel ho neskôr uznal za budúceho izraelského kráľa. O tisíc rokov neskôr sa v jaskyni na betlehemskom vrchu narodil ďalší potomok Jesseho, tiež známy ako pastier. Táto udalosť, ktorá sa zhoduje s úsvitom Veku Ryby, sa vyznačovala podivnou hviezdou na nočnej oblohe.
Narodenie Krista a Pohanské sviatky
Otázka dátumu narodenia Krista je fascinujúcou témou, keďže skutočný dátum sa nikde v štyroch evanjeliách nespomína. Žiadna zmienka o takomto kresťanskom dátume sviatku sa neuvádza až do 4. storočia, keď bol v Ríme zostavený filokalský kalendár v roku 336 nášho letopočtu. V tom čase bol 25. december stanovený ako narodenie Krista. Dátum 25. december bol vybraný, aby pôsobil proti rôznym pohanským sviatkom zimného slnovratu 21. decembra a rímskym sviatkom Mithra, Boha svetla, 25. decembra. Neexistujú absolútne žiadne autentické biblické texty ani historické zdroje, ktoré by naznačovali skutočný dátum narodenia Krista a čas 25. decembra je len politicky účelným výmyslom raných rímskych cirkevných predstaviteľov.
Je dôležité vedieť, že mnohí skorší bohovia umierajúcich a vstávajúcich tiež zdieľali Ježišove narodeniny na Zimný slnovrat. Hoci keď pápež v roku 1994 oznámil, že Ježiš sa nenarodil v ten deň, toto oznámenie vyvolalo všeobecnú nedôveru a údiv. Pápež však túto tému zo zrejmých dôvodov nespracoval: na svoje stádo by sa neodvolával, keď vedel, že Osiris, Tammuz Adonis, Dionysus, Attis, Orpheus a (niektoré verzie) Serapis sa nenarodili iba na Zimnom slnovratu, ale ich matky sa k narodeniu jasne narodili aj v skromných podmienkach, ako sú jaskyne, kde sa na nich zúčastňovali pastieri a múdri, ktorí prinášali drahé symbolické dary.
Biblický príbeh narodenia
Rímsky cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto sa aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať zapísať do Betlehema. Evanjelista hovorí: „I porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula Ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa stalo, ako nám hovoril Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto Dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Pozorovali ju východní astrológovia a v Jeruzaleme sa objavili traja magici: Proroctvá, že v Betleheme sa narodí budúci kráľ Izraela a vedenie nebeského svetla ich priviedlo do Ježišovho rodiska. Títo vznešení pohania prišli sa pokloniť Dieťaťu, ktoré sa narodilo v ich mestečku. K jednoduchým hebrejským pastierom uráčili sa pohanskí vladári, mudrci. Sú tu teda zástupcovia všetkých vrstiev človečenstva, spojení pokorne v holde božskému Dieťaťu. Boh nebol nikdy bližšie svetu a všetkému stvoreniu vôbec, keď to smieme tak čisto ľudsky povedať, ako práve v tejto posvätnej chvíli. Tu na dosah ruky, v tejto tmavej a chudobnej jaskyni, postavil si svoj prvý trón Ten, ktorý si zvolil úplnú chudobu a čistotu. Táto udalosť zmenila osud sveta viac než ktokoľvek iný.
Počiatky kresťanskej úcty a jaskyňa Narodenia
Kresťanská viera posvätila Betlehem ako Ježišovo rodisko už takmer dve tisícročia. Jaskynné miesto narodenia Pána v Betleheme „identifikoval“ svätý Justín mučeník, kresťanský apologét z 2. storočia. Archeologické dôkazy naznačujú, že táto jaskyňa bola už existujúcim posvätným miestom zasväteným Adonisovi, starogréckemu božstvu vegetácie. Rimania urobili Kristovu pôrodnú jaskyňu na svätyni Adonis, ale jej kresťanská legenda vytrvala.
Už veľmi skoro sa objavujú informácie o jaskyni, ktorá mala slúžiť ako maštaľ a prichýlila Máriu, dieťa a Jozefa s jeho synmi. Tiež miestni kresťania ju mali ukazovať zvedavcom. Z 3. storočia sú dochované správy o prvých pútnikoch, ktorí ju navštevovali kvôli jej minulosti. Spomínali ju viacerí cirkevní otcovia, apokryfy a niektorí kresťanskí intelektuáli ju osobne navštívili. Vraj aj medzi pohanmi sa tradovalo, že v tej jaskyni sa narodil Ježiš.
Eusebios z Cézarey (cca 260 - 339), popredný kresťanský intelektuál, verný služobník cisára Konštantína a metropolitný biskup rímskej provincie Palestína, ju v dobovom kvetnatom jazyku nazval „mystickou jaskyňou“ a na inom mieste „jaskyňou prvého zjavenia božstva Spasiteľa, kde podstúpil skúsenosť narodenia v tele“.
Pravdivý príbeh o narodení Ježiša | Celý film
Výstavba prvej Baziliky: Konštantín a Helena
V roku 324 Konštantín porazil svojho švagra a spolucisára Licinia. K svojej západnej doméne pripojil aj Východ a Rímsku ríšu zjednotil pod vládou jediného muža. V nasledujúcom roku zvolal prvý všeobecný cirkevný koncil do Nikaie a pravdepodobne tam sa pripravil nový stavebný plán. Nicejského koncilu v roku 325 sa zúčastnil jeruzalemský biskup Makarios, ktorý bol myšlienkovým otcom nasledujúcich akcií. Na koncile mal asi možnosť osobne hovoriť s cisárom a upriamil jeho pozornosť na niektoré miesta dôležité pre miestnu kresťanskú komunitu a úzko spojené so životom Ježiša, vrátane jaskyne v Betleheme. Intelektuál Eusebios za sväté považoval Boha, Písmo, cirkev a veriacich. Makarios však v Konštantínovi našiel toho najlepšieho spolupracovníka, ktorý cez spomenuté miesta chcel manifestovať svoj príklon k novej viere a urobiť ju populárnejšou medzi Rimanmi, a tak aj Eusebios začal pomaly upravovať svoju teológiu.
V nasledujúcom roku 326 sa cisárova matka Helena vydala na okružnú cestu po Východe a prišla aj do Palestíny, aby navštívila Jeruzalem, Olivovú horu a Betlehem. Sprievodcu jej robil práve biskup Makarios. Helena mala titul cisárovnej, tak išlo o štátnickú návštevu na najvyššej úrovni a zároveň o osobnú a dosť možné aj kajúcnu púť po rodinnej dráme z toho roku. Je po mene prvá známa pútnička 4. storočia, ktorá išla do jaskyne narodenia v Betleheme a navštívila aj iné miesta, ktoré si obľúbili už predchádzajúce generácie kresťanov a modlili sa na nich. Jej prítomnosť umlčala akékoľvek protesty miestnych pohanov, lebo v Jeruzaleme prišli o jeden zo svojich chrámov.
Konštantín nechal stavať komplex Baziliky Božieho hrobu a Helena osobne dozerala na začiatok stavby. Od nej zas vyšiel podnet na stavbu Baziliky Narodenia Pána v Betleheme. Udelila prvé donácie, aby sa stavebné projekty mohli začať, a keďže krátko po ceste do Palestíny zomrela, Konštantín nechal dokončiť obe baziliky, aby zachoval spomienku na svoju matku. Konštantín Betlehem aj iné miesta v liste Makariovi označil za „sväté“, „najzázračnejšie miesta na svete“, biskupi mali na ne dozerať, dbať, aby sa tam konali len kresťanské obrady, a každé narušenie hlásiť priamo cisárovi. Konštantín sa stal ochrancom kostolov a pokus o ich znesvätenie či opätovné prevzatie pohanmi by sa považoval za vzburu proti cisárovi. Zároveň jeho osoba zabezpečovala tú najlepšiu reklamu v celej rozľahlej ríši.
Architektúra a výzdoba Konštantínovej baziliky
V stavebnom programe Konštantína sa uplatňovali dva výrazné prvky - rotunda a bazilika. Terén v Betleheme im umožnil relatívne čisté a jednoduché riešenie. Všetko postavili v jednej osi s orientáciou východ-západ. Nad jaskyňou narodenia vystavali osembokú rotundu, z ktorej sa do jaskyne dalo nahliadnuť cez veľký otvor v podlahe. Zo západnej strany rotundy pristavali päťloďovú baziliku, čím rotunda plnila úlohu svätyne baziliky. Celý komplex zo západu ohraničovalo v tých dobách populárne a praktické átrium so stĺporadiami.
Voľba päťloďovej baziliky chcela zdôrazniť význam miesta a jeho monumentálnosť. Pri jej výzdobe sa nešetrilo. Helena počas svojej návštevy nechala skrášliť jaskyňu. Konštantín „matkine umelecké diela doplnil pokladmi zo striebra a zlata a vyšívanými závesmi“. Závesy zvyčajne viseli medzi stĺpmi a oddeľovali jednotlivé lode a svätyňu. Poklady zo striebra a zlata neboli len liturgické predmety, svietniky a relikviáre, ale aj umelecky zdobené dosky s rôznymi výjavmi, ktoré sa pripínali na steny jaskyne a kostola. Dodnes je v bazilike zachovaná pôvodná mozaiková podlaha, ktorá sa dá kde tu vidieť cez otvory pod neskoršou dlažbou. Jej geometrické a aj rastlinné vzorce sú úchvatné svojimi živými farbami a originálne svojím dizajnom. Je veľmi pravdepodobné, že honosné mozaiky sa nachádzali aj po stenách a strope rotundy, ale pre neskoršie udalosti sa už nezachovali. Baziliku narodenia posvätili v roku 339, čiže ju dokončil až Konštantínov syn Constantius II. (337 - 361), ale už skôr do nej prichádzali ľudia a asi slúžila svojmu účelu. V roku 333 anonymný pútnik z Burdigaly spomínal vo svojich zápiskoch z putovania, že kostol už stál.
Justiniánova prestavba a ďalšie dejiny
V 6. storočí rímske provincie Palestíny zasiahli samaritánske revolty a asi pri prvej revolte v roku 529 Konštantínova bazilika vyhorela. Cisár Justinián nariadil prestavbu, ktorá dala kostolu dnešný vzhľad. Podľa dendrochronologických analýz k nej došlo po roku 545 a asi sa neskončila do cisárovej smrti v roku 565.
Bazilika sa predĺžila o jedno pole, čiže ku každej lodi pridali jeden stĺp a k jej priečeliu pristavali nartex, ktorým sa aj dnes vstupuje do baziliky, ale po značne defenzívnych prestavbách už pútnika nečaká žiadny monumentálny vstup, ale nízke dvere pokory. Najväčšej zmeny sa však bazilika dočkala odstránením rotundy a jej nahradením transeptom (priečna loď), ktorý jej vtlačil pôdorys kríža. Hlavnú loď a transept ukončujú polkruhové apsidy a Justiniánovskou prestavbou sa vyriešil aj prístup do jaskyne. Z dvoch strán svätyne do nej vedú schodiská. V priebehu storočí a kvôli plieneniu nepriateľskými vojskami prišla o svoje zlaté a strieborné dekorácie.
Keď do Palestíny vtrhli v roku 614 Peržania, zničili všetky kresťanské kostoly - jedine tento v Betleheme ostal ušetrený. Záznam z jeruzalemskej synody v roku 836 hovorí: „Keď Peržania rozborili všetky mestá a prišli do Betlehema, s úžasom zbadali mágov z Perzie. Z hlbokej vážnosti a milujúcej úcty k svojim predkom si mágov uctili a chrám ušetrili.“ Aj roku 638 Arabi znova ušetrili baziliku. Totižto bojovný kalif Omar vybral si strednú apsidu za výlučné miesto svojej modlitby. Apsida smerovala k Mekke. Toto zachránilo i v blízkej budúcnosti miesto tak pamätné a poklonyhodné od zneuctenia.
Križiaci a pravoslávni zas pridali svoje prvky do interiéru, čím sa dosiahol dnešný stav. Roku 1099, keď povstalo rímske Jeruzalemské kráľovstvo, Betlehem a s ním i bazilika je znovu v rukách kresťanských a dostáva sa jej patričnej úcty. Do tejto doby spadajú aj prvé činy Grékov. Najprv zaistili si zmluvami niektoré funkcie, potom i miesta v bazilike. Z týchto čias datuje sa i mozaika na hlavnej bráne, kde je vyobrazený strom Jišaj (Jesse), na ratolestiach jeho sú proroci a korunu stromu končí Panna Mária s Ježiškom. Aj nástenná mozaika vo vnútri baziliky je z toho istého času (1148-80).
Po nedávnej rekonštrukcii a odkrytí časti podlahových mozaík a dovtedy neznámych fresiek a mozaík na stenách sa bazilika skvie v čistote, ktorú nevideli pútnici už celé storočia. Najnovšie výskumy aj dokázali, že brvná strešnej konštrukcie boli ozdobené zlatom a ich ornamenty nafarbené. Hlavice stĺpov boli pozlátené, a tak v dávnych storočiach poskytovali úchvatnejší dojem. V roku 2012 bol kostol zapísaný na zoznam Svetového dedičstva UNESCO.
Súčasnosť Baziliky a Miesto Narodenia
Bazilika Narodenia Pána je jediný kostol v Palestíne, ktorý odolal búrke času. Dnes kostol spravuje grécka, arménska a katolícka cirkev. Grécka naviac dostala k spravovaniu Jaskyňu narodenia. Celý komplex je rozdelený medzi jednotlivé kresťanské cirkvi (katolíci, ortodoxní...), každá tu ma svoje miesto a o niektoré spoločné sa jednoducho delia. Mnohé zákutia tohto chrámu si naozaj pamätajú kus histórie.
Fascinujúci je už samotný vstup do baziliky Narodenia, cez Dvere pokory. V súlade s názvom, musíte sa hlboko skloniť, aby ste do kostola po jednom vošli. Kontúry pôvodného väčšieho otvoru vidno na fasáde dodnes. Vchod bol zmenšený až za Osmanov. Podľa jednej verzie preto, aby aj ten najurodzenejší pán musel zostúpiť z koňa. Podľa druhej vraj preto, aby dovnútra nemohli vbehnúť lupiči s kárami.
Hlavný oltár v bazilike Narodenia Pána patrí pravoslávnej cirkvi. Vstup do Jaskyne Narodenia Pána je za oltárom. Jaskyňa Narodenia Pána má pravouhlý pôdorys, je dlhá 12 metrov a široká 3 metre. Práve v tejto jaskyni sa mala nachádzať maštaľ, kde Mária priviedla na svet Ježiša. Presné mesto narodenia označuje štrnásťcípa strieborná hviezda v mramorovej podlahe jaskyne s latinským nápisom „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus“ (Hic de virgine Maria Jesus Christus natus est).
Betlehem dnes: Geopolitický a kultúrny kontext
Betlehem je hlavným mestom Betlehemského guvernorátu Palestínskej samosprávy a centrom palestínskeho cestovného ruchu a kultúry. Väčšiu časť z približne 30-tisíc obyvateľov tvoria moslimovia, kresťania sú v menšine. Izraelské ministerstvo cestovného ruchu očakáva každoročne počas vianočných sviatkov viac ako stotisíc turistov, pričom tretina z nich sa zúčastňuje na veľkých sviatočných oslavách a omšiach, ktoré sa konajú v Betleheme a Nazarete. Najvyššiu turistickú návštevnosť vtedy pociťuje miesto Ježišovho narodenia - Betlehem.
Mesto Betlehem, kde sa Ježiš Kristus narodil, má v tomto lokálnom konflikte zaujímavé miesto - je na palestínskom území, no hneď na hraniciach so židovským štátom Izrael, čiže je niečo ako pohraničným mestom medzi dvomi znepriatelenými národmi. Západný breh a Gaza sú dve palestínske územia v rámci Svätej zeme. Susediace mestá Jeruzalem a Betlehem môžeme tak v tomto prípade označiť za hraničnými mestami medzi Izraelčanmi/Židmi a Palestínčanmi. Zrejme prvou vecou, ktorú po príchode k Betlehemu uvidíte, je vysoký, strážený, betónový múr s ostnatým drôtom na vrchu. Takúto hranicu tu postavili Židia, teda Izrael. Argumentom Izraela ale je, že po stavbe týchto múroch sa výrazne znížil počet teroristických útokov zo strany Palestínčanov i nepríjemných vzájomných stretov. Múry sú z vnútra, teda v meste, zaujímavo pomaľované, obrazy hovoria o absurdite a pekle, ktoré prináša vojna.
Betlehem je palestínske mesto a Palestínčania sú moslimovia i kresťania. Kostoly a moslimské mešity tu stoja kúsok vedľa seba. Betlehem a samotný Ježiš Kristus je uctievaný medzi kresťanmi, ale aj medzi moslimami - tí ho nevnímajú ako Božieho syna, ale ako veľkého proroka, ktorý je často spomínaný aj v samotnom Koráne. Napríklad aj hneď oproti najposvätnejšiemu miestu v Betleheme - baziliky Narodenia Pána, kde sa Kristus narodil - stojí takzvaná Omarova mešita. Akoby obidve náboženstva tu chceli byť a stáť. Slávnostné obdobie odštartuje postavenie vianočného stromčeka na betlehemskom námestí oproti Bazilike narodenia Pána. Hlavná svätá omša sa usporadúva 25. decembra o polnoci, aby tak priamo oslávili príchod spasiteľa na svet. K pochodu sa pridávajú nielen turisti z celého sveta, ktorí majú niekedy iné vierovyznanie, ale aj domáce moslimské rodiny. Takýmto spôsobom dávajú najavo ochotu vychádzať s kresťanmi v mieri a porozumení. Hlavným mestom Vianoc je však Betlehem - mesto, kde sa narodil Ježiš Kristus.
