Komunistická strana Československa (KSČ), ktorá bola radikálnoľavicovou, revolučno-socialistickou politickou stranou, držala v Československu mocenské postavenie v rokoch 1948 - 1989. Jej činnosť ako komunistickej strany v Česko-Slovensku sa rozvíjala od jej vzniku v roku 1921 až do jej transformácie v roku 1992. Od roku 1990 v Českej republike pôsobí Komunistická strana Čiech a Moravy (KSČM) ako jej nástupnícka organizácia.
Vznik a počiatky Komunistickej strany Československa (KSČ)
Formovanie a zakladajúci zjazd
Základy KSČ sa formovali po prvej svetovej vojne v rámci ľavicového prúdu Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Po ostrom zápase s pravicovým krídlom v roku 1920 sa odštiepila marxistická ľavica. Komunistická strana Československa (KSČ) vznikla v roku 1921 odčlenením sa z Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (pôvodne Československá sociálně demokratická strana dělnická).
Ustanovujúci zjazd KSČ sa konal 14. - 16. mája 1921 v Prahe. Na zjazde sa zúčastnilo 569 delegátov, ktorí zastupovali okolo 350-tisíc ľavicových sociálnych demokratov. Na tomto zjazde boli spojené česká, slovenská a rusínska ľavicová frakcia Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Nový výkonný výbor na svojej schôdzi 16. mája 1921 zvolil za predsedu Václava Šturca (*1858, †1939) a za podpredsedov Bohumíra Šmerala a Václava Bolena. K zakladateľom patrili aj Bohumír Šmeral a Karel Kreibich (*1883, †1966).
Spojenie s národnostnými menšinami
Na zlučovacom zjazde, ktorý sa konal 31. októbra - 4. novembra 1921 v Prahe, sa KSČ zlúčila s niektorými komunistickými zložkami národnostných menšín, ako boli nemecké, poľské a židovské komunistické strany. Zjednotenie týchto menšinových komunistických strán vykonal až zlučovací zjazd KSČ v novembri 1921.
Vstup do Komunistickej internacionály a rané ciele
Vznik jednotnej komunistickej strany v rámci Československej republiky bol jednou z 21 podmienok vstupu KSČ do Komunistickej internacionály (KI), ktoré prijal ustanovujúci zjazd. Žiadosť o vstup bola vybavená kladne na kongrese Kominterny v júni a júli 1921 a KSČ sa tak stala československou sekciou KI. Od svojho vzniku bola výhradne opozičnou stranou, ktorá sa hlásila ku skúsenostiam ruských boľševikov. Jej cieľom bolo uskutočniť socialistickú revolúciu, zvrhnúť kapitalistický systém a nastoliť diktatúru proletariátu. Zúčastňovala sa volieb a používala parlamentné aj neparlamentné formy politického zápasu (štrajky, vzbury, protestné pochody a pod.). V čase svojho vzniku v roku 1921 bola KSČ v absolútnych aj relatívnych číslach jednou z najväčších komunistických strán na svete, druhou najväčšou po ZSSR.
Vývoj strany v medzivojnovom období a boľševizácia
Vplyv Klementa Gottwalda a radikalizácia
V roku 1925 bol v KSČ vyhlásený proces „boľševizácie“, ktorý znamenal upevnenie závislosti na Komunistickej internacionále a Sovietskom zväze. Dôvodom „boľševizácie“ bol boj medzi jednotlivými názorovými skupinami v strane. Od februára 1929 (V. zjazd KSČ) stál na jej čele Klement Gottwald so skupinou prevažne mladých funkcionárov. Pod heslom boľševizácie strany (reorganizácia komunistických strán podľa ruského boľševického vzoru, ktorá vyžadovala jednoznačnú orientáciu na KI a na Sovietsky zväz) presadzovali najmä po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov 20. storočia radikalizáciu jej postojov. Piaty zjazd KSČ vo februári 1929 sa odohral už úplne v ich réžii a tým bola boľševizácia KSČ dokonaná. Z KSČ odišla väčšina zakladajúcich členov, napriek tomu strana získala v nasledujúcich októbrových parlamentných voľbách v roku 1929 753 220 hlasov a skončila celkovo štvrtá s 30 mandátmi.
V parlamentných voľbách v roku 1925 skončila KSČ na druhom mieste s 934 223 hlasmi a 41 mandátmi. V 2. polovici 30. rokov Klement Gottwald uskutočnil v politike KSČ rad zmien podľa zmien zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu, konkrétne politiky ľudového frontu a obrany proti fašizmu určenej na VII. kongrese Kominterny v lete roku 1935. V septembri a októbri roku 1938 patril k hlavným predstaviteľom opozície proti prijatiu Mníchovského diktátu.
Postoj k nacizmu a ilegalita
V čase ohrozenia Československa nacistickým Nemeckom sa KSČ postavila na pozície obrany republiky. Koncom roka 1938 bola jej činnosť zastavená a strana rozpustená. KSČ prešla do ilegality, najznámejší funkcionári odišli do emigrácie, ktorej centrum bolo v Moskve.
KSČ počas druhej svetovej vojny a povojnové obdobie
Pôsobenie v ilegalite a vplyv ZSSR
Počas nacistickej okupácie Česka a prvej Slovenskej republiky bola strana v ilegalite. Najvyšší funkcionári sa vysťahovali do ZSSR (Moskvy). Po napadnutí ZSSR (1941) a jeho vstupe do vojny sa KSČ stala významnou silou domáceho aj zahraničného protinacistického odboja. Počas vojny zahynulo približne 30 000 československých komunistov. Napríklad Jan Šverma ako zástupca moskovského vedenia KSČ sa zúčastnil SNP a pri ústupe zahynul počas prechodu cez Chabenec.
Po rozbití Československa v marci 1939 sa vytvorili špecifické podmienky na pôsobenie strany v Protektoráte Čechy a Morava a v Slovenskej republike. Na Slovensku vznikla organizačne samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS), ktorá postupovala v súlade s moskovským ilegálnym vedením KSČ. Počas 2. svetovej vojny pôsobila KSČ v ilegalite (v Protektoráte sa postupne vystriedali štyri, na Slovensku päť ilegálnych vedení) a podieľala sa na národnooslobodzovacom zápase, pričom utrpela značné straty. Zástupcovia moskovského vedenia KSČ sa v marci 1945 zúčastnili v Moskve na rokovaní s predstaviteľmi českých nekomunistických strán pôsobiacich v Londýne a s delegáciou Slovenskej národnej rady (SNR), v ktorej boli zastúpení aj funkcionári KSS. V tomto období KSČ a KSS postupne obsadzovali kľúčové miesta v štruktúrach štátu.
Volebné víťazstvo 1946 a nástup k moci
Po druhej svetovej vojne KSČ zvíťazila vo voľbách 1946 v českých zemiach, kde získala 40 % hlasov, a celoštátne potom komunisti získali 38 % hlasov. KSČ sa stala vládnou stranou, keď vo voľbách v máji 1946 získala celoštátne najviac hlasov (na Slovensku zvíťazila Demokratická strana so 62 % hlasov) a Gottwald bol vymenovaný za predsedu vlády ČSR. Strana posilňovala svoje pozície a pripravovala sa na uchopenie moci.
Komunistická strana Československa ako vládnuca sila (1948 - 1989)
Februárový prevrat a nastolenie totality
Vo februári 1948 KSČ uskutočnila štátny prevrat (→ Február 1948), ktorým získala monopol politickej moci a nastolila totalitný režim, ktorý sa udržal do roku 1989. Československá republika sa stala súčasťou sovietskeho bloku a satelitom ZSSR. Prebrať moc sa KSČ podarilo 25. februára 1948 (tzv. Víťazný február). Po februárovom prevrate 1948 zmonopolizovala moc v štáte a pretvorila ČSR na totalitný štát.
Spojenie s KSS a Československou sociálnou demokraciou
V júni 1948 sa s KSČ pod nátlakom zlúčila strana Československá sociální demokracie (pôvodne Československá sociálně demokratická strana dělnická) na programovej a organizačnej základni KSČ. V septembri 1948 sa dovtedy oficiálne samostatná KSS zlúčila s KSČ, čím sa stala jej územnou organizáciou na Slovensku. Slovenská časť KSČ tvorila od roku 1948 už len (územnú) organizačnú zložku s ponechaným názvom Komunistická strana Slovenska; ekvivalent v Česku spočiatku neexistoval.
Prestavba spoločnosti a perzekúcie
KSČ sa usilovala o zásadnú prestavbu spoločnosti podľa sovietskeho vzoru (industrializácia, kolektivizácia, kultúrna revolúcia), presadzovala ideológiu triedneho boja, materialistický svetonázor, odstránenie súkromného vlastníctva a perspektívne vytvorenie beztriednej spoločnosti (komunizmu). Pod jej vedením boli vyvlastnené majetky občanov, uskutočnila sa násilná kolektivizácia poľnohospodárstva a boli zoštátnené priemysel a obchod. Samu seba vyhlásila za vedúcu silu spoločnosti, v skutočnosti však išlo o diktát nad spoločnosťou.
Súčasťou jej politiky (podľa sovietskeho vzoru) boli najmä v 50. rokoch 20. storočia masové perzekúcie, teror a protizákonné postupy. Patria sem justičné vraždy, ktorých obeťou sa po zinscenovaných procesoch stali nečlenovia (napr. Milada Horáková) aj členovia KSČ (napr. Vladimír Clementis a generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský). Boli zriaďované pracovné tábory a tábory nútenej práce, uskutočňovalo sa vysídľovanie alebo internácia nežiaducich osôb (→ akcia B, → akcia K). Boli potláčané základné ľudské práva, sloboda tlače a prejavu i náboženská sloboda. Po smrti Josifa Stalina (1953) došlo k zmierneniu triedneho boja a vnútrostraníckeho konkurenčného boja.
Úloha Antonína Novotného a ústavné zakotvenie moci
Do roku 1953 stál na čele KSČ Gottwald, po jeho smrti sa ako vedúca osobnosť presadil Antonín Novotný. V roku 1960 bola prijatá Ústava ČSSR, v ktorej (článok 4) bolo zakotvené postavenie KSČ ako vedúcej sily v spoločnosti a v štáte. Tento článok bol zrušený 4. decembra 1989 počas prebiehajúcej Nežnej revolúcie.
Februárový prevrat 1948
Pražská jar a obdobie normalizácie
Liberalizácia a reformné pokusy Alexandra Dubčeka
Začiatkom 60. rokov 20. storočia (od 1963) nastala určitá liberalizácia politických pomerov, ktorá po januári 1968, po nástupe Alexandra Dubčeka na čelo KSČ, vyústila do pokusu o spoločenskú reformu (→ Pražská jar). Obrodný proces bol zameraný na demokratický socializmus.
Invázia Varšavskej zmluvy a anulovanie XIV. zjazdu
Pražská jar však bola zastavená okupáciou ČSSR 21. augusta 1968 vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy. Dňa 22. augusta 1968 sa uskutočnil XIV., mimoriadny zjazd KSČ (→ Vysočanský zjazd KSČ), ktorý okupáciu odsúdil a žiadal stiahnutie okupačných vojsk. Na konci augusta, po podpísaní Moskovského protokolu, však ÚV KSČ závery zjazdu odmietol a neskôr bol zjazd anulovaný.
Nástup Gustáva Husáka a masové čistky
V apríli 1969 bol Dubček odstránený z funkcie generálneho tajomníka strany a nahradený Gustávom Husákom, ktorý bol v roku 1970 vylúčený. Nastúpilo obdobie tzv. normalizácie (70. a 80. roky 20. storočia), ktoré znamenalo návrat k totalitným politickým pomerom spred januára 1968, stagnáciu vo všetkých sférach spoločenského života a porušovanie základných občianskych práv a slobôd. V decembri 1970 schválil ÚV KSČ dokument „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“, v ktorom podal normalizačný výklad politického a spoločenského vývoja počas Československej jari. Na prelome 60. a 70. rokov strana uskutočnila vo svojej členskej základni i v celej spoločnosti masové čistky, ktoré postihli najmä ľudí angažujúcich sa počas Československej jari. Tieto čistky viedli k strate približne 27,8 % členov KSČ v porovnaní s januárom 1968. Normalizačný kurz bol potvrdený na XIV. zjazde strany v máji 1971. Husák, ktorý viedol neostalinistické krídlo vedenia KSČ, sa snažil o prechod k ortodoxnejšiemu straníckemu riadeniu.
Kampane proti disentu (Charta 77)
V druhej polovici 70. rokov KSČ uskutočnila rozsiahlu celospoločenskú kampaň proti signatárom Charty 77, ktorá požadovala demokratizáciu pomerov v Československu. Tieto kampane boli zamerané na potlačenie akýchkoľvek prejavov nesúhlasu a upevnenie straníckej moci.
Pád režimu a transformácia KSČ
Zmeny po Gorbačovovi a Nežná revolúcia
Vedenie KSČ nebolo schopné zmeniť svoje prístupy ani po uvoľnení politických a spoločenských pomerov v Sovietskom zväze po zvolení Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ (→ glasnosť, → perestrojka) a len formálne demonštrovalo tendencie k zmenám. V decembri 1987 nahradil Husáka vo funkcii generálneho tajomníka Miloš Jakeš.
V priebehu demokratickej revolúcie koncom roku 1989, ktorá zásadne zmenila politický systém v Československu, sa mocenský monopol KSČ zrútil (→ Nežná revolúcia). Dňa 24. novembra 1989 Jakeš odstúpil a 29. novembra 1989 Federálne zhromaždenie odhlasovalo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ. Dňa 20. a 21. decembra 1989 sa konal XVIII., mimoriadny zjazd KSČ, ktorý zareagoval na vzniknutú situáciu (napríklad odsúdil stalinizmus a zrušil Poučenie) a na čelo strany bol zvolený Ladislav Adamec.
Zrušenie vedúcej úlohy a transformácia na federáciu
Počas roku 1990 sa KSČ transformovala na federatívny zväzok Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM) a Komunistickej strany Slovenska - Strany demokratickej ľavice (KSS-SDĽ). Tento zväzok sa utvoril v novembri 1990 na XVIII. zjazde KSČ a zanikol v aprí1i 1992. Posledný zjazd Komunistickej strany Československa, konaný v novembri 1990, prehlásil KSČS za federáciu dvoch samostatných politických subjektov, voči ktorým nemala KSČS právomoci nadriadeného orgánu. Federácia Komunistickej strany Čiech a Moravy a Strany demokratickej ľavice zanikla v apríli 1992.
Komunistická strana Čiech a Moravy (KSČM)
Komunistická strana Čiech a Moravy (KSČM) je česká ľavicová až krajne ľavicová komunistická politická strana, ktorá vznikla na jar 1990 ako územná organizácia Komunistickej strany Československa. Neskôr, 28. novembra 1990, sa stala samostatnou politickou stranou a právnym subjektom. V roku 1990 bola KSČ reorganizovaná ako federácia KSČM a Komunistickej strany Slovenska (KSS). Neskôr KSS zmenila svoj názov na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), a federácia sa rozpustila v roku 1992.
Logo a volebným znakom KSČM je akronym názvu strany s rudou hviezdou. Logo dlho malo ešte dve červené čerešne so zeleným lístkom. Symbolika čerešní má svoj pôvod vo francúzskom ľudovom povstaní proti Thiersovej meštiackej vláde po prehranej francúzsko-pruskej vojne.
Prechodné obdobie a pokusy o reformu
Ustavujúci zjazd KSČM sa konal 31. marca 1990 v Prahe. Prvým predsedom KSČM bol zvolený Jiří Machalík. Počas prvého zjazdu strany v Olomouci v októbri 1990 sa predseda strany Jiří Svoboda pokúsil reformovať stranu na demokraticky socialistickú, navrhujúc demokraticko-socialistický program a zmenu názvu na prechodnú Komunistickú stranu Čiech a Moravy: Stranu demokratického socializmu. Musel vyvažovať kritiku starších, konzervatívnych komunistov, ktorí tvorili väčšinu členov strany, s požiadavkami čoraz väčšieho a umiernenejšieho bloku členov, vedeného predovšetkým skupinou mladých poslancov KSČM zvaných Demokratická ľavica, ktorí požadovali okamžitú sociálnodemokratizáciu strany. V rokoch 1991 a 1992 sa zvyšovalo frakčné napätie, pričom konzervatívne, antirevizionistické krídlo strany čoraz hlasnejšie kritizovalo Svobodu. V decembri 1991 sa Demokratická ľavica odštiepila a vytvorila krátkodobú Stranu demokratickej práce. Na druhom zjazde strany v Kladne v decembri 1992 sa prejavila rastúca popularita antirevizionistického krídla strany, ktoré preformulovalo program z roku 1990 ako „východiskový bod“ pre KSČM, nie ako definitívne vyhlásenie postkomunistického programu.
V roku 1993 sa Svoboda pokúsil vylúčiť členov platformy „Za socializmus“, skupiny v strane, ktorá chcela obnoviť komunistický režim spred roku 1989. Na zjazde v Prostějove v roku 1993 boli Svobodove návrhy drvivou väčšinou zamietnuté. Svoboda sa neuchádzal o znovuzvolenie za predsedu a predsedom bol zvolený neokomunista Miroslav Grebeníček. Členovia platformy „Za socializmus“ boli na zjazde vylúčení a existencia platforiem v strane bola úplne zakázaná. Vylúčení členovia platformy „Za socializmus“ vytvorili Stranu československých komunistov, neskôr premenovanú na Komunistickú stranu Československa, ktorú viedol Miroslav Štěpán. KSČM odmieta spoluprácu s touto skupinou.
Vedenie a štruktúra
KSČM je riadená Ústredným výborom a zjazdy sa konajú raz za 4 roky, s výnimkou mimoriadnych. Oficiálnym orgánom pre prácu s mládežou KSČM je Komisia mládeže ÚV KSČM. Neoficiálnou mládežníckou organizáciou bol aj Komunistický zväz mládeže, ktorý bol v roku 2008 rozpustený Ministerstvom vnútra pre rozpor jeho stanov s Ústavou ČR.
Predsedovia KSČM
- Jiří Machalík (31. marec 1990 - 13. október 1990)
- Jiří Svoboda (13. október 1990 - 25. jún 1993)
- Miroslav Grebeníček (26. jún 1993 - 1. október 2005)
- Vojtěch Filip (1. október 2005 - 9. október 2021)
- Kateřina Konečná (od 9. októbra 2021)
Volebné úspechy a politická pozícia
V júnových voľbách do Českej národnej rady, Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v roku 1990 skončila KSČ v českých zemiach s veľkým odstupom po Občianskom fóre druhým najsilnejším politickým subjektom. V období ČSFR sa KSČM nachádzala v opozícii.
Vo voľbách do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky v roku 2002 získala 18,5 % odovzdaných hlasov, čo bol jej najlepší výsledok od zavedenia slobodných viacstranných volieb v roku 1990. Bola to tretia najsilnejšia parlamentná strana so 41 poslancami. V európskych voľbách v roku 2004 sa stala druhou najsilnejšou stranou v Česku so 6 z 24 kresiel.
Napriek počiatočnej izolácii po Nežnej revolúcii sa KSČM neskôr priblížila k Českej sociálnodemokratickej strane (ČSSD) a po regionálnych voľbách v roku 2012 začala vládnuť v koalícii s ČSSD v 10 krajoch. Nikdy nebola súčasťou vládnej koalície vo výkonnej moci, ale poskytovala parlamentnú podporu druhej vláde Andreja Babiša až do apríla 2021. Vo voľbách do snemovne v dňoch 8. - 9. októbra 2021 získala KSČM iba 3,6 percenta a neobhájila ani jeden mandát. Na výsledky volieb reagoval predseda strany Vojtěch Filip rezignáciou.
V júni 2024 strana kandidovala v rámci kandidátky „Stačilo!“, ktorá okrem KSČM tvorili SD-SN a ČSNS. Koalícia bola 4. najvolenejšou - obdržala 283 935 hlasov (9,6 %) a získala dva mandáty. Predsedníčka KSČM a líderka koalície „Stačilo!“ Kateřina Konečná získala 115 386 hlasov, stala sa tak 4. najkrúžkovanejšou osobou v týchto voľbách. Vo voľbách do Poslaneckej snemovne Parlamentu České republiky v roku 2025 KSČM ako strana nekandidovala, avšak spoločne so stranami SOCDEM, ČSNS, SD-SN a Moravané poskytla svojich členov na kandidátky hnutia „Stačilo!“, vedeného Danielom Sterzikom. Hoci malo hnutie „Stačilo!“ v predvolebných prieskumoch stabilnú podporu nad uzatváracou klauzulou 5 % voličov, vo voľbách získalo 242 031 hlasov, čo zodpovedá 4,30 % hlasov.
Ideológia a programové body
Program KSČM je založený na kľúčových princípoch socialistickej ideológie. Podporuje renacionalizáciu vodného, plynárenského, elektrárenského a dopravného priemyslu, rozširovanie robotníckych družstiev a zavádzanie komunálne vlastnených podnikov na základe ekonomického modelu socialistického Československa. Strana tvrdí, že každý by mal mať zaručené právo na prácu, prijímajúc plat zodpovedajúci náročnosti práce, a že minimálna mzda by mala zodpovedať polovici národného priemerného príjmu. KSČM tiež presadzuje systém neziskových nemocníc a jednu štátom vlastnenú zdravotnú poisťovňu.
V priebehu rokov KSČM prijala platformu pripomínajúcu tie, ktoré používajú populistické pravicové strany v iných krajinách: protekcionistická v ekonomickej dimenzii, euroskeptická a nacionalistická v sociokultúrnej dimenzii. Odmieta európsku integráciu ako „kapitalistickú“ a „neoliberálnu“, tvrdiac, že je deštruktívna pre životné podmienky občanov a ignoruje sociálne otázky. KSČM je považovaná za antizápadnú stranu a na nacionalistických základoch sa stavia proti členstvu Česka v NATO, nazývajúc NATO „dominovaným USA a Nemeckom“ a označujúc ho spolu s Lisabonskou zmluvou za „hrozbu pre českú štátnu suverenitu, ktorá viedla k vykorisťovaniu českých záujmov nadnárodnými kapitalistickými silami“. Zástupcovia strany tiež obhajujú legitimizáciu ruskej politiky voči Ukrajine, považujúc Krym za ruské územie a odmietajúc sankcie EÚ proti Rusku. Často je strana označovaná za „silného spojenca Číny, ako v domácom, tak aj v medzinárodnom kontexte“.
Strana bola tiež opísaná ako strana, ktorá prijala „sociálne konzervatívnu a nacionalistickú platformu v demokratickej ére“. Po zvolení Kateřiny Konečnej za líderku strany v roku 2021 KSČM „posilnila svoj obraz euroskeptickej, populistickej radikálno-ľavicovej strany, pričom sa čoraz viac posúva smerom ku konzervatívnym a nacionalistickým pozíciám, najmä v kritike Európskej únie, migrácie a LGBT politík“.
Kontroverzie a legislatívne snahy
V novembri 2008 požiadal Český senát Najvyšší správny súd o rozpustenie KSČM pre jej politický program, ktorý podľa Senátu odporoval Ústave Českej republiky. 30 z 38 prítomných senátorov súhlasilo s touto žiadosťou a vyjadrilo názor, že program strany neodmietal násilie ako prostriedok na dosiahnutie moci a prijal Komunistický manifest Karla Marxa. Išlo však len o symbolické gesto, keďže podľa ústavy iba kabinet môže podať návrh Najvyššiemu správnemu súdu na rozpustenie politickej strany.
V roku 2025 česká vláda prijala novelu národného trestného zákona, ktorá zavádza až päťročné väzenie pre každého, kto „zakladá, podporuje alebo propaguje nacistické, komunistické alebo iné hnutia, ktoré preukázateľne smerujú k potláčaniu ľudských práv a slobôd alebo podnecujú rasovú, etnickú, národnú, náboženskú alebo triednu nenávisť“. V novembri 2025 sa strana odvolala na Ústavný súd s cieľom zrušiť novelu trestného zákona, opisujúc ju ako „neprimerané zasahovanie do politických práv a slobôd“, ktoré „by umožnilo stíhanie propagandy komunizmu“. Ústavný súd však odvolanie v decembri zamietol.
Členská základňa
Členská základňa KSČM bola v rokoch 1990 až 2023 najväčšou zo všetkých politických strán a hnutí v Česku. Na konci roka 2013 mala KSČM zhruba 51 000 členov. Ich počet v tom čase klesal o zhruba 15 členov denne. Členskú základňu si strana dodnes prináša z doby pred rokom 1989; priemerný vek členov bol 74 rokov v roku 2013 a priemerný vek voliča bol 60 rokov. Voličská základňa KSČM je ovládaná robotníkmi a dôchodcami; udržiava si tiež silné väzby na odborových aktivistov a 57 % jej podporovateľov pochádza z odborových zväzov.
tags: #komunisticka #strana #cesko