Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ľudovo známa aj ako **Božie Telo** (lat. Corpus Christi), je jedným z významných prikázaných sviatkov v katolíckej Cirkvi. Jej pôvod a vývoj sú úzko späté s hlbokou úctou k sviatosti Eucharistie a túžbou osláviť reálnu prítomnosť Ježiša Krista v nej.
Počiatky sviatku: Vízie bl. Júliány z Liège
Významný podnet pre zavedenie Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi treba vidieť v opakujúcich sa videniach bl. Júliány z Liège z roku 1209. Táto zbožná rehoľníčka videla žiarivý mesiac s tmavým miestom, čo jej bolo vyložené tak, že v ročnom cykle liturgických sviatkov chýba sviatok Eucharistie. Práve ona naliehala na svojho biskupa Róberta z Liège, aby tento sviatok zaviedol. Vďaka jej vytrvalosti sa po prvýkrát slávil v jeho diecéze v roku 1246.
V roku 1246 zaviedol takýto sviatok biskup Robert de Thourotte v diecéze Liège. Aj keď tento sviatok spočiatku nebol rozšírený na celú Cirkev, jeho význam sa postupne upevňoval.
Pápežské potvrdenie a rozvoj
Neskôr pápež Urban IV., ktorý kedysi pôsobil v Liège, predpísal bulou Transiturus de hoc mundo slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev v roku 1264. Pápež Urban IV. bol veľkým ctiteľom Eucharistie a práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Liège. V tejto bule rozvinul náuku o Eucharistii a zdôvodnil jej význam.
Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311 - 1312), čím sa jeho postavenie v liturgickom kalendári ešte viac upevnilo.
Úloha sv. Tomáša Akvinského
Tradícia hovorí, že na prianie pápeža Urbana IV. pripravil liturgické texty na tento sviatok pre omšu a Liturgiu hodín sv. Tomáš Akvinský. Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Eucharistie. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov.
Vývoj slávenia: Od kostolov k procesiám
Spočiatku sa slávnosť konala len v chrámoch. Neskôr, aby sa ešte viac zdôraznila prítomnosť Krista medzi ľuďmi, pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa konalo so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Postupne sa na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi na mnohých miestach konali triumfálne sprievody s Najsvätejšou sviatosťou v monštrancii, pri ktorých sa oslavuje Kristus Spasiteľ.
Starobylé korene procesií
Tu je veľmi dôležité si uvedomiť, že procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha. Cirkev v Enchiridion liturgicum z roku 1960 hovorí, že slávnostné verejné modlitbové pobožnosti veriacich, ktoré sú vedené duchovnými podľa svojho poriadku z jedného posvätného miesta na iné, majú sa konať ako pripomienky Božieho dobrodenia a tiež ako vďaky za Božiu pomoc.
Preto poznáme procesie na sviatok Obetovania Pána, Palmovú (Kvetnú) nedeľu, v Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania, na sv. Marka, Prosebné dni, Patrocínia a iné.
Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone, často z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy, pred ktorou kráľ Dávid dokonca tancoval na oslavu Boha. Nie je prekážkou, že Cirkev prebrala tento spôsob oslavy Boha.
V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána. Tiež v tomto storočí sa konali v Jeruzaleme podľa výpovede pútničky Egérie iné procesie. V Ríme sú známe Stationes procesie, ktoré sa konajú z rôznych rímskych kostolov. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov.
Eucharistický zázrak v Bolsene
Ďalším dôležitým míľnikom bol eucharistický zázrak v talianskom Bolsene. V roku 1263 slávil kňaz Peter z Prahy svätú omšu v kostole svätej Kristíny v Bolsene. Už dlhší čas pochyboval o reálnej prítomnosti Krista v Oltárnej sviatosti. Počas vyslovenia slov premenenia sa udial zázrak, ktorý popisuje kamenná tabuľa umiestnená na tomto mieste: „Zrazu sa hostia viditeľne premenila na skutočné mäso pokropené červenou krvou, okrem časti, za ktorú ju držal kňaz v rukách: nemohlo sa to udiať bez tajomstva, ale stalo sa tak preto, aby aj ostatní mohli vidieť, že je to naozaj hostia, ktorú drží v rukách celebrujúci kňaz nad kalichom.“
Vďaka tomuto zázraku posilnil Pán Boh vieru kňaza. Zvesť o zázraku sa ihneď rozšírila a tak samotný pápež, ako aj sv. Tomáš Akvinský, mohli okamžite potvrdiť tento zázrak. Po dôkladnom preskúmaní pápež Urban IV. rozhodol ustanoviť Sviatok Božieho Tela a Krvi pre celú Cirkev.
Slávenie v súčasnosti
Po Druhom vatikánskom koncile nastali viaceré liturgické zmeny, a tie sa dotkli aj slávenia tajomstiev Kristovho Tela a Kristovej Krvi. Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej Krvi. Bl. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 sv. Pius X. ustanovil jeho slávenie na 1. júla.
Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu. Spojením sviatkov Kristovho Tela a Krvi sa vyjadruje pôvodný úmysel pápeža Urbana IV., ktorý vo svojej bule písal o jednotnom tajomstve Eucharistie, ktoré zahŕňa tak Ježišovo Najsvätejšie Telo ako aj jeho Krv.
Slávenie tejto slávnosti v súčasnosti nám chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo Telo a víno na Kristovu Krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi teda zdôrazňuje reálnu prítomnosť Ježiša Krista ako Boha i ako Človeka v Eucharistii.
Účastníci procesie sa postupne zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. „Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.
Veriaci, ktorí sa zúčastnia na Eucharistickej procesii, môžu získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky.
Svätá Eucharistia - Centrum viery
Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej sám Kristus Pán je prítomný, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie. Eucharistická obeta, pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, v ktorej obeta kríža naveky pretrváva, je vrcholom a prameňom celého kultu a kresťanského života.
Slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania. Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás. Svätá omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi.