Martin Ľupták Sanitrár, píšťalkár, fujarista a výnimočná osobnosť slovenskej ľudovej kultúry, by sa v auguste dožil 110. rokov. Narodil sa 14. augusta 1911 vo Zvolenskej Slatine a jeho život bol poznačený hlbokým vzťahom k hudbe, ľuďom, ale aj krutými skúsenosťami z vojny. Bol známy svojou priateľskou povahou, ľudskosťou a dôstojnosťou.
Rané detstvo a hudobné začiatky
Na svoje útle detstvo Martin Sanitrár veľmi rád spomínal, najmä na prechádzky so starým otcom. Už ako šesť- či sedemročný pásol ovce, k čomu mu hovoril: „To vieš, to sme si od obce vyžiadali, zaplatili sme árendu, a už som ovčičky pásol. A popritom som si hrával na píšťalku, lebo otec aj starý otec hrávali. Koľké rázy som sa aj vyplakal, lebo mi to nešlo. Ale postupne som sa učil.“
Uznávaný odborník na tradičné ľudové umenie, fujarista a Sanitrárov žiak Karol Kočík približuje, že u starej generácie bol vzťah k ľudovým nástrojom taký prirodzený ako vzťah k akejkoľvek poľnohospodárskej či pastierskej robote. „To znamená, že keď sa naučil ovce pásť a dojiť, tak sa naučil aj ostatné veci. Títo ľudia si vedeli vyrobiť domáce náradie - hrable či kosiská, a tak sa naučili vyrobiť a hrať aj na píšťalku. To k tomu patrilo.“
Martin Sanitrár mal veľmi silný vzťah k svojej mame. Hovoril: „Otec ma naučil pískať a mamka ma učili spievať. Moja maminka veľmi pekne spievali.“ Tento hudobný talent sa preniesol aj na jeho sestru, slávnu speváčku a zberateľku ľudových piesní Annu Žlnkovú, o ktorej sa hovorilo, že je „studnicou poznania piesní“.
V časoch Sanitrárovho detstva bola Zvolenská Slatina takzvaným slúžnym okresom, kde sa robili odvody na vojnu. Schádzali sa tam chlapi z celého Podpoľania. Martin a jeho rovesníci sa snažili napodobovať pesničky, ktoré počúvali z krčiem. Preto mal Martin Sanitrár vo svojom repertoári aj regrútske pesničky, ako napríklad: „Nebou by ja nebou, na vojnu rukuvau, keby ma môj otec bou vyreklamovau.“
Život na Trebuli a hospodárstvo
Hoci detstvo prežil vo Zvolenskej Slatine, väčšiu časť svojho života strávil Martin Ľupták Sanitrár v osade na Trebuli nad Kováčovou, ktorá je dnes súčasťou Sliača. Keď mal Martin 13 rokov, jeho rodičia a starí rodičia sa rozhodli využiť príležitosť a odkúpili Finkov majer, rozsiahlu usadlosť veľkostatkárov s veľkými pozemkami. Sanitrárovci a ďalší rodinne spriaznení gazdovia zo Slatiny - dokopy štyri rodiny - sa spojili a tieto majetky si odkúpili. Sanitrárovcom pripadlo dovedna niečo vyše 30 hektárov pôdy, ktorú mali pohromade za domom a venovali sa gazdovaniu.
Karol Kočík spomína na svoje prvé stretnutia s fujaristom: „Keď som ja prišiel za Martinom Sanitrárom na Trebuľu prvý raz, mal som 11 rokov. A vždy bol veľmi rád, keď som ho navštívil. Vravieval mi: ‚Ty máš mladé nohy, môžeš hocikedy prísť a budeme drieť’. A vždy keď som prišiel a išli sme spolu pásť ovce, tak mi niečo zahral a zaspieval.“
Poznačenie vojnou a pacifistické presvedčenie
Okrem lásky k fujare a píšťalke sa Karol Kočík s Martinom Sanitrárnom veľa rozprával aj o ťažkých chvíľach počas druhej svetovej vojny. Sanitrár v čase Slovenského národného povstania nastúpil do povstaleckej armády. Operovali v okolí letiska Tri duby, potom smerom na Banskú Bystricu a chránili ústup armády do hôr.
Pri Starých horách bol Sanitrár zajatý. Wehrmacht ho vnímal ako dezertéra, čo často znamenalo okamžitú popravu alebo transport do koncentračného tábora. Od septembra 1944 až do oslobodenia v máji 1945 bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen. „Spomínal, že v celej tej krutej situácii si vlastne ani neuvedomoval, že je koniec vojny. Domov sa dostal pešo.“
Hrôzy vojny už beztak citlivého a milého človeka natrvalo poznačili. Martin Sanitrár bol vnútorne pacifista a nemal rád, keď sa niečo riešilo silou. Z toho vyplýval aj jeho postoj k augustovej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Keď videl armádu v uliciach, okamžite reagoval a zložil pieseň „Jednej krásnej noci“:
„Jednej krásnej noci, to bolo v auguste,
keď nás obsadili ruské masy hustie.
Veru nás obsadili, aj naše dediny,
že nechceme slúchať varšavskie dohody.
I veď my ich slúchame, bratríkovia milí,
len si my chceme spievať, Kto za pravdu horí.
Za takúto pravdu sme nebojovali,
aby ste nás živých do hrobov vháňali.“
Ako pripomína Karol Kočík: „A prečo to takto napísal? Lebo on naozaj bojoval v krutej vojne, on to naozaj zažil.“
Kultúrny odkaz a osobnosť
Martin Ľupták Sanitrár mal veľmi priateľskú povahu a miloval ľudí, ktorých si dokázal získať svojou dobrosrdečnosťou a spontánnosťou. „Mal krásne veľké fúzy a nezabudnuteľný výzor. Bol skrátka zjav, socháňovský prototyp,“ hovorí Kočík. Zrejme aj to bolo dôvodom, prečo si ho Dežo Ursiny vybral a natočil o ňom a o jeho bratovi Jankovi dokumentárny film.
Povstanie
Sanitrár účinkoval aj vo viacerých celovečerných filmoch, napríklad v rozprávke Plavčík a Vratko, ale aj v ďalších snímkach režiséra Martina Ťapáka. Bol tiež dlhoročným členom folklórnej skupiny Očovan, ktorú viedol Ján Priechodský.
Jednou z jeho charakteristických čŕt bola schopnosť zjednocovať ľudí svojím prístupom, napriek rôznorodosti ľudských pováh a názorov. Karol Kočík ho vnímal ako interpreta-fujaristu, ktorý si počkal na tón, na jeho čas a zahral ho vtedy, kedy ho mal zahrať. „Tak ako pomaly a zrozumiteľne spieval, tak pomaly a zrozumiteľne vyrozprával aj tóny na fujerke. Vedel si ich vycifrovať, nikde sa neponáhľal. Veľa v mojom živote ovplyvnil, mnohé mi dal,“ dodáva Karol Kočík.
Martin Ľupták Sanitrár zomrel 7. (dátum úmrtia je v zdroji neúplný).