Marián Kochanský († 50) bol lídrom a dušou legendárnej slovenskej skupiny Lojzo. Svojím tvorivým talentom zabával ľudí dlhé roky a stál za drvivou väčšinou recesistických skladieb, ktoré doslova zľudoveli. Hoci predčasne skonal pred takmer dvadsiatimi rokmi, jeho odkaz žije ďalej, najmä prostredníctvom vianočného hitu „Každý deň budú vraj Vianoce“. Jeho deti, Denisa a Marek, odkrývajú doteraz neznáme informácie o živote a tvorbe tohto jedinečného umelca.
Lojzo a Marián Kochanský: Fenomén slovenskej hudby
Skupina Lojzo (Ľudový orchester jednoduchej zábavy obyvateľstva) začala oficiálne fungovať v roku 1982. Koncom 80. rokov patrila k najpopulárnejším v Československu. Ich recesistické skladby, často inšpirované životom v Bratislave, nezriedka mali nádych spoločenskej kritiky a stali sa kultovými. Lojzo sa však nebál ani iných žánrov a bol otvorený spolupráci s inými interpretmi.
Tvorivý génius Mariána Kochanského
Marián Kochanský bol obdarený mimoriadnym tvorivým talentom a napísal drvivú väčšinu skladieb skupiny Lojzo. Marek Kochanský, jeho syn, potvrdzuje: „Myslím, že texty im nepísal nikto iný.“ Málo ľudí však vie, že skladal piesne aj pre iných interpretov. Napríklad skupine Elán dal pieseň „Že mi je ľúto“. Marek vie i to, ako došlo k ich spolupráci: „Kedysi sa organizovali festivaly mládeže a študentstva, jeden sa konal v Moskve. Všetci československí umelci tam cestovali vlakom, kde sa stretli lojzovci s elánistami. A otec vraví Jožovi Rážovi - mám takú pesničku, ktorá sa nám nehodí, lebo je trošku iného rangu. A zahral elánistom Že mi je ľúto.“
Marián Kochanský mal veľa papierikov, kde si priebežne značil nápady, ktoré mu práve napadli. Hudbu skladal doma v spálni, pričom Denisa si spomína, že tvoril hlavne v noci. Existuje dokonca aj skladba, ktorá ešte nevyšla. Hudbu k piesni „Dážď pre moju lásku“ napísal Marián Kochanský a otextoval ju Ján Štrasser. „To je pesnička, ktorá sa stratila a nikdy nevyšla. Bola napísaná na jeden z posledných ročníkov Bratislavskej lýry. Záznam sa stratil. Našťastie melódiu mám v hlave a krvopotne som zisťoval, kto urobil text, až som ho raz v otcových veciach našiel podpísaný pánom Štrasserom,“ rozpráva Marek zaujímavý príbeh stratenej skladby. „To bude posledný otcov hudobný počin, žiaľ, už po jeho smrti.“
Paradoxné povolanie a záľuby
Marián Kochanský vyštudoval ekonomickú univerzitu a pracoval v domove dôchodcov, čo bolo popri tvorbe a spievaní veselých skladieb pomerne smutné povolanie. „Začal tam ako ekonóm, keďže vyštudoval ekonomickú univerzitu, a potom sa stal riaditeľom. Nastúpil po pani Tomanovej, bývalej ministerke, a zotrval tam niekoľko rokov. Bolo vidieť, že je to preňho náročné, pretože ľudia zomierali, popritom chodiť na koncerty a zabávať publikum - to bol veľký paradox. Odkedy s tým skončil, už pracoval iba v kultúre,“ hovorí Marek.
Okrem hudby mal Marián Kochanský aj iné záľuby. Bol vášnivý zberateľ a mal záľubu v starožitnostiach. Okrem sošiek akordeonistov zbieral strúhadlá. Taktiež mal originálny zmysel pre módu a dizajn. „Bol dobrý módny návrhár,“ spomína Marek. Päť rokov po sebe robil turné Colštok, kde navrhoval uniformy - tričká pre kapely. Vymyslel aj gombíkovú módu, ktorú aplikoval všade, dokonca aj na teniskách. „Keď sa už naozaj nudil, navrhoval takéto extra kúsky. Jedného dňa povedal, že možno raz začne navrhovať zariadenie bytových záchodov, lebo na záchode trávi človek v živote veľa času a musí tam mať príjemné prostredie.“ Doma však Marián Kochanský nosil obľúbené tričko, mikinu a rifle, zatiaľ čo kostýmom členov skupiny Lojzo boli tepláky.
Zrod legendárneho hitu "Každý deň budú vraj Vianoce"
V roku 1991 Marián Kochanský napísal hit „Každý deň budú vraj Vianoce“. Preňho to bol najťažšie vymyslený text v živote, pracoval na ňom asi rok, niektoré zdroje uvádzajú aj vyše pol roka. Hudbu zložil za socializmu, v Československu, no text vznikol až po Nežnej revolúcii a pred rozdelením republiky v roku 1991, čo výrazne ovplyvnilo jeho obsah. Hoci dnes pieseň vnímame ako neoddeliteľnú súčasť Vianoc, Marek Kochanský potvrdzuje, že skladba vôbec nebola robená účelovo ako vianočná.
Pôvodný zámer a spolupráca s Mirom Žbirkom
Pôvodným zámerom autora nebolo napísať vianočnú pieseň. Text mal byť iba metaforou - odkazoval na odchod bývalého režimu zo Slovenska a na očakávanie toho, čo prinesie ten nový, či svitnú po páde socializmu pre ľudí lepšie časy. Marián Kochanský o tom napísal: „Čo však ukrýva, iba kamienok či sladkú salónku.“ Marek Kochanský k tomu dodáva: „Je to nádherný text, ktorý poukazuje na to, aby sme sa netešili vopred.“
Keďže pieseň nezapadala do typického recesistického repertoáru skupiny Lojzo, Marián Kochanský začal premýšľať o spolupráci s iným interpretom. Voľba padla na Miroslava Žbirku. Marek spomína, že otec sa rozhodol naspievať pieseň spolu s Mekym, ktorý text spievajúc, dokonale dopĺňal odkaz skladby. O text piesne, ktorého napísanie trvalo celého pol roka, sa postaral sám, hudbu dali nahrať skupine Fermáta, ale stále im chýbal hlavný spevák, až napokon oslovili Mekyho Žbirku. Aj keď išlo o sólový duet dvoch spevákov, neskôr sa objavil aj na albume skupiny Lojzo.
Cesta k nesmrteľnej popularite
Napriek tomu, že z danej pesničky dýchajú najkrajšie sviatky v roku do všetkých svetových strán, nestala sa automaticky vianočným hitom, ktorý by rotoval v rádiách alebo sa hrával na všetkých tematických večierkoch. „Zapladla prachom,“ spomína sa v texte. Zo šuplíka ju vytiahol až jeden slovenský mobilný operátor, ktorý ju v roku 2003 použil v rámci svojej vianočnej kampane, a zabodoval! „Nič ho netlačilo a vymyslel to tak dobre, že poslucháči rádia Viva si ju vybrali za najkrajšiu vianočnú pesničku. To by ho určite potešilo,“ vraví Marek. Marek Kochanský hovorí, že táto pesnička je úplne zázračná, páči sa už toľko rokov mnohým ľuďom, nielen jemu. Skupina Kochanski, založená v roku 2007, má dokonca pravidlo hrať „Každý deň budú vraj Vianoce“ ako jednu z posledných skladieb na každom koncerte, bez ohľadu na ročné obdobie, aby Vianoce boli naozaj každý deň.
Lojzo & Miro Žbirka - Každý deň budú vraj Vianoce
Marián Kochanský: Osobnosť a rodinný život
Vzťah k rodine a otcovstvo
Pre svoje deti, Denisu a Mareka, bol Marián Kochanský veselý aj doma. V časoch najväčšej slávy Lojza chodil najstarší syn Marek na základnú školu, dnes je otcom štvorročnej Veroniky. Najmladšia Denisa začala vnímať otcovu slávu asi ako šesťročná, keď jej navrhol, či by nechcela skúsiť hru na akordeóne. Skúsila a hrá dodnes. „Bol aj taký pokus, že otec chcel so mnou cvičiť, ale to sa nedalo, nemal takú trpezlivosť,“ spomína Denisa. Hoci aj Marek je muzikant, s otcom nespolupracoval, aj keď sa k tomu už schyľovalo. Práve z hlavy Mariána Kochanského vyšiel nápad založiť skupinu, ktorá by hrala lojzovské hity v podobe, ktorá by bola bližšia mladšiemu publiku.
Marián Kochanský bol podľa Mareka úplne bežný otec. Záležalo mu na tom, aby sa veci, ktoré sa začali, aj dokončili, a vedel byť aj prísny. Marek si spomína: „Niežeby boli doma bitky, zmastil ma len raz, a to som ho už poriadne vytočil! Ale odvtedy som výprask nedostal. Ani zaucho. No ešte párkrát v živote mi to pripomenul - napríklad, keď som odišiel z vysokej školy. „Keby som ti tých zaúch dal viac, mohlo to dopadnúť inak,“ hovorieval.“
Marek pracuje ako kameraman a svoje skúsenosti využil na ceste skupiny Lojzo do Austrálie, kde o nej nakrútil dokument „Lojzo v Austrálii“. „Boli unavení z koncertovania a ja som ich trošku cepoval, aby mi niečo povedali na kameru. Ale tam sme sa nehádali až tak ako potom v strižni,“ spomína Marek, no dodáva, že film nakoniec vznikol a spokojný bol i sám frontman skupiny. Dokonca vtedy synovi odpustil aj to, že nedokončil vysokú školu.
Marián Kochanský sa počas celého života snažil vyvarovať politiky a nikdy nevstúpil do žiadnej strany. Populárnosť znášal dobre. „On mal ľudí rád a záujem ho nezaťažoval. Nemal problém dať hocikomu podpis, pokecal s každým, kto ho oslovil. Navyše - keďže si dlho si myslel, že mu kvôli očiam nedajú vodičák, aj v časoch najväčšej slávy Lojza jazdil do práce MHD,“ dodáva Marek. Po Nežnej revolúcii bol zamestnancom Kultúrnych zariadení Petržalky (KZP) až do smrti.
Domov plný hostí a Petržalský život
U Kochanských nebola núdza o prominentných hostí. Mariánovými najlepšími kamarátmi boli Dušan Pašek a Jožo Ráž, s nimi sa navštevoval najčastejšie a absolvovali spolu aj rodinné dovolenky. „Chodili k nám však hlavne folkoví speváci z Česka. Keď koncertovali v neďalekom kultúrnom dome, vždy prespali u nás. Tak sa stávalo, že cez celú obývačku boli nahádzané epedy a spalo tam päť vlasatých-bradatých členov kapely,“ rozpráva Marek. Mnohé pesničky vznikli priamo v ich kuchyni, a dom sa hemžil významnými návštevami, napríklad Jarkom Nohavicom.
Marián Kochanský bol dokonca Osobnosťou Petržalky a jeho život bol s toutou mestskou časťou úzko spätý. Obyvatelia petržalského paneláka, v ktorom býva jeho mama dodnes, mali vlastný bar určený len pre obyvateľov domu, ktorý, ako inak, navrhol Marián Kochanský. „Keď mal niekto narodeniny alebo bol Mikuláš či Silvester, prišlo tam pol domu, donieslo sa vínečko a vylosovala sa baba, ktorá robila barmanku. Čiže slúžilo to hlavne pre panelák, ale často tam chodili aj otcovi kamaráti - speváčky, speváci, zaspievali si tam, zahrali, schôdzovali tam…“
Na Mariána Kochanského sa stačilo pozrieť a bolo hneď jasné, že mal rád jedlo. Najradšej klasické špeciality domácej kuchyne - šúľance s makom, sviečkovicu s knedľami, omastený chlieb s cibuľou. Ľúbil poriadne vychladené pivo a každý deň na raňajky vypil pol litra ľadového mlieka. Denisa prezradila, že u nich doma sa večeralo i dve-tri hodiny, čo bol akýsi rodinný rituál.
Boj s chorobou a odkaz
Žiaľ, milovníkovi jedla lekári diagnostikovali rakovinu žalúdka. Bolo to tesne pred tým, ako sa kapela Lojzo mala vybrať na turné do Ameriky, o ktorom chcel Marek nakrútiť ďalší film. „Išiel len tak na kontrolu, že keď už ide na mesiac do Ameriky, aby ho tam niečo nechytilo.“ Po zlej správe od lekára sa rozhodol cestu zrušiť. „Bolo to preňho ťažké. Mal som s ním v posledných mesiacoch rozhovor, keď mi povedal - Marek, mali sme do tej Ameriky asi ísť, lebo toto už nestihnem.“ Marián Kochanský, osobnosť Petržalky, predčasne skonal pred takmer dvadsiatimi rokmi (v apríli 2026 bude 20. výročie jeho úmrtia).
Knižná biografia ako posledná rozlúčka
Marek Kochanský berie otcovu biografiu ako poslednú rozlúčku. Marián Kochanský vždy hovorieval, že keď sa raz dožije dôchodku, bude sa prechádzať po bratislavskom korze a písať knihu o všetkom, čo prežil. „Žiaľ, nestihol to, tak som to chcel urobiť ja,“ hovorí Marek. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa rozhodol, že v súvislosti so sedemdesiatkou, ktorú by otec oslávil v júni 2025, a dvadsiatym výročím jeho úmrtia v apríli 2026, je čas konať. Oslovil kamarátku Majku Mikovú, spisovateľku, a spolu so skupinou Lojzo ako zdrojom informácií sa pustili do knihy.
Proces a obsah knihy
Veľmi im pomohla kronika, v ktorej ozembuchista Tomáš Fabor zmapoval celú históriu kapely. Začali s prácou zhruba pred rokom a požiadali o dotáciu Fond pre podporu kultúry a mestskú časť Petržalka, ktoré finančne prispeli. „Čo som rád, lebo v tej knihe sa o Petržalke celkom dosť píše, keďže otcov život s ňou bol spätý. Pracovne aj súkromne - celé 80. roky sme prežili na Togliattiho ulici 40 (dnes Romanova). A tam sa teda diali zaujímavé veci!“ Marek dodáva, že bolo dosť náročné zistiť všetky informácie, no podarilo sa im ich poskladať.
Knižka „Každý deň budú vraj Vianoce/Na centrálnom trhovisku“ začína narodením Mariána Kochanského v Partizánskom, potom sa prehupne do Petržalky, kam sa s rodičmi presťahovali, keď začal chodiť na základnú školu. Odhaľuje aj informáciu, že už ako 10-11-ročné dieťa mal svoju kapelu. V knihe sa píše aj o tom, ako dlhé roky bol riaditeľom Domova dôchodcov - vtedy najväčšieho v Československu - a následne sa stal šéfom DK Ovsište.
Unikátnou zaujímavosťou je, že kniha má dve titulné strany, a tým pádom ju môžete čítať z každej strany. Jedna časť má názov „Každý deň budú vraj Vianoce“ a je viac-menej o Mariánovi Kochanskom, jeho súkromnom živote. Druhá časť, „Na centrálnom trhovisku“, popisuje genézu skupiny Lojzo - ako vznikla, čo jej predchádzalo a ako fungovala. Marek Kochanský sľubuje, že kniha, vytlačená v náklade 1 000 kusov, prinesie mnoho ďalších neprezradených príbehov.
