Oslobodenie Československa od nemeckých okupantov v roku 1945 bolo jednou z posledných udalostí druhej svetovej vojny v Európe. Proces oslobodzovania slovenského územia sa začal už v roku 1944 a trval takmer osem mesiacov, až do mája 1945.
Predohra a strategický kontext
Medzinárodné postavenie Česko-slovenskej republiky (ČSR) záviselo od stability versaillského systému, ktorého garantom sa stalo Francúzsko. Preto sa zahraničná politika ČSR orientovala najmä na Francúzsko, čo potvrdila i zmluva z roku 1924. ČSR sa usilovala posilniť daný systém aj dvojstrannými dohodami so štátmi ohrozenými revizionistickými snahami Maďarska, čo viedlo k vzniku koalície Česko-slovenska, Juhoslávie a Rumunska známej ako Malá dohoda.
Na začiatku tridsiatych rokov sa však Česko-slovensko dostávalo do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia. Oslabovanie pozícií štátov Malej dohody a silnejúce mocenské ambície Nemecka v strednej Európe primäli ČSR v roku 1935 k podpisu zmluvy o vzájomnej pomoci so ZSSR. ZSSR prisľúbil poskytnúť ČSR pomoc v prípade, ak tak učiní aj Francúzsko. Francúzsko spolu s Veľkou Britániou však v tomto období realizovalo voči Nemecku politiku appeasementu, ktorá vyvrcholila Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1938. Na jej základe Nemecko získalo pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety). Následne bolo Československo donútené odstúpiť územia aj Poľsku a Maďarsku, čím stratilo tretinu svojho územia a obyvateľov, pohraničné opevnenie, dôležité priemyselné podniky a zdroje surovín.
Vojnová situácia na sovietsko-nemeckom fronte sa v lete 1944 vyvinula tak, že pred Červenou armádou vyvstali dva rozhodujúce strategické smery: severný strategický smer Varšava - Berlín a južný strategický smer Bukurešť - Budapešť - Viedeň. Tieto hlavné strategické smery boli objektívne dané, vyplývali zo základného cieľa sovietskych ozbrojených síl - zdrvujúcej porážky nacistického Nemecka a jeho satelitov. Z toho vyplýva, že Slovensko (resp. Česko-Slovensko) sa ocitlo medzi hlavnými strategickými smermi. Oslobodenie Slovenska si od sovietskych ozbrojených síl vyžiadalo vytvorenie pomocného strategického smeru, ktorý vojenskí historici nazvali karpatsko-pražským.
Počiatky oslobodzovacích operácií na Slovensku (1944)
Karpatsko-duklianska a Karpatsko-užhorodská operácia
Oslobodzovanie Slovenska sa začalo za mimoriadnych okolností, keď po vypuknutí Slovenského národného povstania bola na pomoc povstalcom urýchlene pripravená a otvorená Karpatsko-duklianska operácia. Jej cieľom bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu a spojiť povstalcov so sovietskymi armádami. Táto operácia, ktorá trvala od 8. septembra do 28. októbra 1944, bola najväčšou bitkou, ktorej sa kedy Česi a Slováci zúčastnili. V rámci nej sa začalo priame oslobodzovanie Slovenska 20. septembra 1944 a už 21. septembra bola 1. gardovou armádou oslobodená prvá slovenská obec Kalinov. Pri dobývaní Duklianskeho priesmyku od Krosna zahynulo 11 866 sovietskych a 1 691 československých vojakov. Československý armádny zbor prekročil štátnu hranicu v Dukle 6. októbra 1944 v rámci Moskalenkovej 38. armády a oslobodil Vyšný Komárnik. 28. októbra sa však nemeckým vojskám podarilo potlačiť povstaleckú armádu na strednom Slovensku, a karpatsko-duklianska operácia sa preto zastavila.
V druhej polovici septembra 1944 sa postupne rozvinula aj Karpatsko-užhorodská operácia hlavných síl 4. Ukrajinského frontu, ktorá trvala do konca októbra 1944. Tieto dve operácie spolu tvoria strategickú východokarpatskú operáciu. Oslobodzovacie jednotky v nej vstúpili na územie Slovenska iba nehlboko a oslobodili niekoľko obcí za účasti asi 247 000 mužov.
Ďalšie operácie v roku 1944
Druhou významnou operáciou bola východoslovenská operácia, ktorú v novembri a decembri 1944 za 51 dní uskutočňovalo do 400-tisíc vojakov 4. Ukrajinského frontu a pravého krídla 2. Ukrajinského frontu. Najťažšie boje tejto operácie sa udiali o Dargovský priesmyk v Slanských vrchoch. V rámci tejto operácie bola oslobodená časť územia východného Slovenska, vrátane miest Humenné, Trebišov a Michalovce.
Hlavné sily 2. Ukrajinského frontu v decembri 1944 uskutočnili aj budapeštiansku operáciu, ktorá sa dotkla aj územia Slovenska. 9. decembra 1944 6. gardová tanková armáda prekročila Ipeľ a 14. decembra spolu so 7. gardovou armádou oslobodila Šahy a 20. decembra Levice. Do konca decembra obe armády a 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina zlikvidovali silný protiúder Nemcov v trojuholníku Šahy - Levice - Štúrovo. Do konca roka 1944 bolo oslobodených približne 8 000 km² slovenského územia. Tým sa skončilo prvé obdobie oslobodzovania, ktoré bolo charakterizované najmä tým, že sa začalo pomocou Slovenského národného povstania a že na severnom strategickom smere Červená armáda v tom čase neútočila.
Územie Slovenska bolo postupne oslobodené Červenou armádou spolu s armádou Rumunska a 1. československým armádnym zborom.
Druhé obdobie oslobodzovania: Zimná ofenzíva (1945)
Západokarpatská operácia a postup frontov
Druhé obdobie oslobodzovania sa začalo zimnou ofenzívou Červenej armády po celej šírke sovietsko-nemeckého frontu. Na Slovensku sa 12. januára 1945 začala rozvíjať Západokarpatská operácia vojsk 4. Ukrajinského frontu maršala I. J. Petrova a pravého krídla 2. Ukrajinského frontu maršala R. J. Malinovského. Pre Slovensko bolo podstatné aj to, že 1. Ukrajinský front maršala I. S. Koneva a 1. bieloruský front maršala G. K. Žukova v rovnakom čase rozvíjali visliansko-oderskú útočnú operáciu, ktorá mala veľmi dynamický priebeh.
Vojská 2. Ukrajinského frontu v tejto operácii oslobodili celý Gemer, časť Horehronia až po Brezno, Novohrad a časť Hontu. Keď sa západokarpatská operácia koncom februára skončila, vojská 2. Ukrajinského frontu naďalej útočili v ťažkých podmienkach stredoslovenských hôr, najmä Slovenského Rudohoria, Poľany, Javoria, Krupinských a Štiavnických vrchov. 14. marca oslobodili Zvolen a 25. marca Banskú Bystricu. Bez operačnej prestávky vstúpili do bratislavsko-brnenskej operácie. Vojská 4. Ukrajinského frontu v západokarpatskej operácii zavŕšili oslobodenie východného Slovenska vrátane Košíc a Prešova (oslobodených 20. januára 1945) a vstúpili do údolia Váhu pred Liptovským Mikulášom.
V západokarpatskej operácii začalo hlavné úsilie o oslobodenie Slovenska prechádzať na vojská 2. Ukrajinského frontu maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Jakovieviča Malinovského. V období západokarpatskej operácie stred zostavy 2. Ukrajinského frontu (6. tanková a 7. gardová armáda) útočil na dolnom Hrone, v smere Nové Zámky - Komárno. Vo februári 1945, keď na juhozápadné Slovensko prišla časť 6. tankovej armády SS generála S. Ditricha z Ardén, 7. gardová armáda zviedla vyše týždňa trvajúce obranné boje o hronské predmostie a ustúpila na východný breh Hrona.
Účasť československého zboru a partizánov
Na západokarpatskej operácii sa zúčastnili aj československí vojaci. Pred vstupom do nej držali obranu na rieke Ondave pri Stropkove. Dobrovoľným náborom na východnom Slovensku, mobilizáciou na Zakarpatskej Ukrajine (Podkarpatskej Rusi) a príchodom partizánov na oslobodené územie zbor podstatne posilnil svoje rady, ktoré boli v karpatsko-duklianskej operácii veľmi preriedené. Pred 20. januárom 1944 mal takmer 20 000 mužov. Spočiatku bojoval v zostave 1. gardovej armády. Po oslobodení Zborova a Bardejova sa zbor presunul pred Branisko a vošiel do zostavy 18. armády, s ktorou bojoval až do skončenia vojny.
Útok československého zboru mal charakter prenasledovania ustupujúceho nepriateľa. K bojovým šarvátkam dochádzalo na záchytných čiarach nepriateľa, ktoré boli najmä na Branisku, pred Levočou a pri Liptovskom Hrádku. Zbor umne využíval manéver útočného boja a jeho postup bol veľmi dynamický a rýchly. Po prekročení Braniska a oslobodení Levoče jeho 3. brigáda zamierila k tatranským osadám a postupovala Cestou slobody na Podbanské. Hlavné sily zboru a časť 17. gardového streleckého zboru postupovali k Popradu a po jeho oslobodení začali vstupovať do Horného Liptova. V boji o oslobodenie Liptovského Hrádku, Liptovského Petra, Kokavy a Pribyliny úspešne spolupracovali partizáni a frontové jednotky. Pred Liptovským Mikulášom narazil 1. československý armádny zbor na nové, dobre vybudované a hlboko členené obranné pásmo nepriateľa, ktoré sa z chodu nepodarilo prelomiť, a postup vojsk 4. Ukrajinského frontu sa tu zastavil.
Po oslobodení Košíc sa v meste usídlila a začala pracovať Slovenská národná rada (SNR), ktorá na oslobodenom území vykonávala všetku zákonodarnú i výkonnú moc. 6. februára 1945 vyhlásila mobilizáciu v 20 oslobodených okresoch, ku ktorým zakrátko pribudlo 8 ďalších. Mobilizáciu opätovne vyhlásila a rozšírila na celé oslobodené územie 27. marca 1945. Mala prvoradý význam pre zvyšovanie bojovej sily 1. československého armádneho zboru a tým aj pre zvyšovanie podielu Slovákov na oslobodení Slovenska. Do polovice mája 1945 bolo zmobilizovaných takmer 68 000 Slovákov.
Počas západokarpatskej operácie vyšla z hôr veľká časť partizánov, vrátane hlavného štábu partizánskeho hnutia v Československu. Riadenie partizánskeho hnutia prešlo na štáb 4. Ukrajinského frontu. V tomto období došlo na viacerých miestach k bojovej spolupráci partizánov s frontovými jednotkami. K jej najvýraznejším prejavom patril Čierny Balog a jeho osady, alebo Jasenie, kde sa partizánom podarilo ubrániť vodnú elektráreň. Veľmi výrazná bola aj diverzná činnosť partizánov, ktorá narúšala tylo nemeckých vojsk.
Záverečné operácie a úplné oslobodenie (1945)
Bratislavsko-brnenská a Ostravská operácia
Treťou operáciou v druhom období oslobodzovania Československa bola Bratislavsko-brnenská operácia vojsk 2. Ukrajinského frontu, ktorá sa začala 25. marca 1945. V nej sa zavŕšilo oslobodenie veľkej časti stredného Slovenska vrátane slovenskej metropoly. 4. apríla 1945 Červená armáda oslobodila Bratislavu. V tom čase vznikla v Košiciach prvá vláda Národného frontu, ktorá prijala Košický vládny program. Prezident Edvard Beneš 6. apríla dekrétom formálne vyhlásil mobilizáciu na oslobodenom území.
Druhou operáciou v záverečnom období oslobodzovania Slovenska bola Ostravská operácia vojsk 4. Ukrajinského frontu. V tejto operácii 1. československý armádny zbor, ktorý sa zväčšil o 4. československú (nazývanú „slovenskú“) brigádu, a 17. gardový strelecký zbor zavŕšili oslobodenie severného Slovenska a v dňoch 2. a 3. mája 1945 začali vstupovať na Moravu. Zbor po oslobodení Liptova zviedol ťažké boje v Malej Fatre a 30. apríla oslobodil Žilinu. Okrem územia Slovenska postupovali Sovieti od 10. marca 1945 na české územie z Ostravska a od Bratislavy (tu spoločne s rumunskou armádou). Najťažšie boje prebiehali v Karpatoch, v slovenských horách a pri Ostrave. Najtvrdšie boje prebiehali pri Opave a Ostrave, ktoré boli oslobodené 30. apríla. V rovnaký deň bol oslobodený strategicky významný Vyškov.
Oslobodenie českého územia
Na oslobodenie Československa sa podieľalo okolo 2,1 milióna vojakov spojeneckých armád z východného frontu, z ktorých veľká väčšina pochádzala zo Sovietskeho zväzu. Išlo o 1. ukrajinský front maršala Koneva, 2. ukrajinský front maršala Malinovského a 4. ukrajinský front generála Petrova. Ako prví prekročili rieku Moravu na hranici so Slovenskom Malinovského vojská 11. apríla pri Lanžhote u Břeclavi a 12. apríla pri Hodoníne. Počas 14. apríla prenikli Malinovského vojská do Lanžhotu a 26. apríla bolo oslobodené Brno.
Májové povstanie začalo 1. mája v Přerove a šírilo sa do ďalších miest, pričom sa ho aktívne zúčastnilo asi 130 tisíc osôb. Pražská operácia sa mala uskutočniť útokom z troch strán: zo severozápadu, severovýchodu a juhovýchodu smerom na Prahu. V noci zo 7. na 8. mája prekročili úderné skupiny Červenej armády priestory hraničných priechodov v Krušných horách. Jednotky sovietskej a poľskej armády postúpili smerom k severným československým hraniciam, ďalšie sovietske jednotky útočili z oblasti Moravy a zo severného Rakúska. Napriek podpisu kapitulačného aktu v Remeši, Nemci sa nechceli vzdať a boje stále pokračovali. Do polnoci z 8. na 9. mája postúpili sovietske jednotky až do Loun, ostatné oddiely tohto frontu postúpili do tesnej blízkosti západných a severných hraníc predmníchovského Československa. Na Morave postúpili až k mestu Prostějov. Pred polnocou 8. mája bol podpísaný akt definitívnej kapitulácie. Ráno 9. mája prenikli sovietske vojská zo smeru od Slaného a Veltrús do Prahy. Ešte v ten istý deň dopoludnia sovietske letectvo bombardovalo Mladú Boleslav, aby zabránilo nemeckým jednotkám v ústupe do amerického zajatia. 10. mája dorazili do Prahy jednotky 2. ukrajinského frontu. Do 11. mája sovietske jednotky aj spojeneckí vojaci (československí, rumunskí a poľskí) čistili oblasť od zvyšných skrývajúcich sa nemeckých vojakov. Väčšinu armádnej skupiny Mitte zajali v oblasti ohraničenej mestami Hradec Králové - Pardubice - Kolín - Brandýs nad Labem - Mladá Boleslav - Trutnov - Náchod.
Oslobodenie západných a juhozápadných Čiech americkou armádou začalo 18. apríla 1945, kedy prieskumná rota americkej armády vstúpila na územie predmníchovskej Československej republiky. O dva dni neskôr vnikli americké jednotky do Ašu a 25. apríla dobyli Cheb. Sovieti, ktorí sa po tvrdých bojoch prebili na Ostravsko a po oslobodení Brna stáli na juhu Českomoravskej vysočiny, súhlasili 30. apríla s ďalším postupom americkej armády na os Karlove Vary - Plzeň - České Budějovice. Američania však zotrvávali na svojich pozíciách a do Čiech zahájili postup až 5. mája 1945. Nemecké vojská kládli na Morave ďaleko tvrdší odpor ako v západných Čechách. Boli tvorené skupinou armád Mitte Ferdinanda Schörnera, ktorá mala 1. a 4. tankovú armádu a pôvodne 1,2 milióna vojakov. Od 30. apríla bola súčasťou nemeckých vojsk skupina armád Juh premenovaná na Ostmark, ktorá ustupovala cez Rakúsko na Linec a Brno.
Svedectvá z oslobodených obcí
Pohorelá: Tvárou v tvár okupácii a oslobodeniu
Dňa 24. októbra 1944 obsadili obec Pohorelá Nemci a Maďari. Tým bolo povstanie v obci vojensky potlačené, ale z hôr pokračovala partizánska činnosť až do oslobodenia. Život v obci bol ochromený neľudskými nariadeniami a hrozbami. Okupanti podnikali razie proti miestnemu obyvateľstvu ako odvetu za pokračujúcu partizánsku činnosť. Pri prvej takej rázii odvliekli do Heľpy 350 mužov z Pohorelej a priamo v obci odstrelili troch občanov: 39-ročného Karola Datka Vanca, 24-ročného Karola Tlučáka Baboša a 23-ročného Michala Tereka. Odvlečeným mužom bolo pohrozené postrieľaním, ak nevyzradia partizánov, ale obyvatelia nikoho nevyzradili. Zásluhou bývalého komisára obce Juraja Šťavinu a bývalého gardistu Mateja Syča Tunobera boli všetci prepustení na Štedrý deň 26. decembra 1944.
Nie dlho potom nasledovala druhá rázia 3. januára 1945, kedy Nemci odvliekli z obce 250 mužov do Závadky. Vtedy vypálili 6 cigánskych domčekov a streľbou poranili 2 cigánske deti, z ktorých jedno zomrelo. Muži odvlečení do Závadky boli zachránení vďaka nečakanému vystúpeniu Jozefa Dovalu, rodáka z Pohorelej, ktorý odprísahal nemeckému veliteľstvu, že v obci nie sú partizáni, hoci vedel, že ich bolo niekoľko desiatok. Pri druhej rázii boli poranení piati partizáni, ktorým miestni občania zabezpečili lekársku pomoc s pomocou farára Štefana Kašaja a lekára z Heľpy. Nemci pri vyšetrovaní týrali občanov, pričom boli uväznení aj Jozef Terek, Pavol Zubkovič a Ján Mička st. K plánovanému odvozu cenností a mužov už nedošlo pre rýchly postup Červenej armády. Dňa 29. januára 1945 obyvatelia obce konečne uľahčene vydýchli, keď videli posledných Nemcov utekať pred ruskými a rumunskými jednotkami. Pri ústupe Nemci zničili 4 cestné mosty, telefónne a telegrafné stĺpy, železničné výhybky, poštový úrad, budovu Štátnej lesnej správy a poškodili ďalšie verejné a súkromné budovy. Obyvateľstvo radostne privítalo prichádzajúce víťazné vojská, v obci bola postavená slávobrána a miestna rómska hudba sa zúčastnila privítania. Obec Pohorelá sa tak aktívne zúčastnila povstania a statočne vzala svoj podiel na oslobodení.
Vernár: Nový začiatok po represáliách
Po zatlačení Slovenského národného povstania boli občania Vernára tvrdo postihovaní fašistickými odvetnými opatreniami, preto s nádejou očakávali príchod osloboditeľov. Vernár bol oslobodený 28. januára 1945. Už 2. februára 1945 začal v obci znova pracovať dočasný národný výbor, ktorého členmi boli účastníci SNP. Predsedom dočasného národného výboru sa stal Michal Alexa. Začiatkom februára bola v obci vytvorená aj jednotka národnej milície na čele s Jánom Kerestúrom, pretože v okolitých lesoch operovali Vlasovci, ktorí často napádali obec. Pri jednej zo zrážok, 13. apríla 1945, padol v boji 42-ročný Ján Toporec z Vernára. V tento deň boli Vlasovci v okolí Vernára rozprášení. Hneď od prvých dní po oslobodení sa v obci začalo s povojnovou obnovou. Rozhodujúci tón rozvoju obce po oslobodení dávali miestne organizácie, ktoré riešili najpálčivejšie otázky povojnovej obnovy života v obci a priekopnícky razili cestu vpred. Aktivita obyvateľov sa prejavila aj v prvých voľbách po oslobodení, ktoré sa uskutočnili 26. mája 1946, kedy bol zvolený nový MNV.
Boje o obec Belá
Obec Belá si každoročne 20. apríla pripomína oslobodenie, ktoré je spojené s vyjadrením úcty a vďaky všetkým hrdinom. 80. výročie oslobodenia obce je mimoriadne významným medzníkom, ktorý pripomína koniec temných čias druhej svetovej vojny a začiatok novej etapy. Priame oslobodzovacie boje o obec začali 10. apríla 1945 a trvali takmer tri týždne. Zúčastnili sa ich vojenské jednotky 138. sovietskej streleckej divízie pod velením plukovníka Vasiljeva a 17. gardového streleckého pluku, ktoré patrili k 18. armáde 4. Ukrajinského frontu. Nemcom sa podarilo dvakrát získať obec späť, ale rozhodujúci útok sovietskej armády zo dňa 17. a 18. apríla už nedokázali zastaviť. 18. apríla 1945 okolo 4. hodiny ráno vkročili prvé hliadky Sovietskej armády do obce. Nemci sa však stále zúrivo bránili, a tak sa podarilo obec definitívne oslobodiť až 20. apríla 1945. Tento prechod frontu cez obec Belá trval tri týždne a vyžiadal si na životoch civilov z obce mnohé obete. V auguste 1947 bol na starom cintoríne postavený pomník z bieleho mramoru spoluobčanom, ktorí sa stali obeťami vojny.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Celkový význam a obete oslobodenia
Hlavnú zásluhu na oslobodení Slovenska mala Červená armáda, hoci hornaté územie najmä stredného a severného Slovenska sťažovalo nasadenie tankov, znižovalo podporu letectva a účinnosť delostrelectva. Osobitne výrazne to platilo v zimných bojoch v horách stredného Slovenska, na Liptove a Orave. V Česko-Slovensku celkovo padlo 144 000 vojakov, z toho asi dve tretiny na Slovensku. Rumunská odborná literatúra uvádza straty rumunských vojsk na území Československa počtom 86 000. Vojenskí historici úlohu rumunských vojsk nikdy nezaznávali, no v politickej sfére sa v minulosti úloha rumunských vojsk niekedy podceňovala alebo naopak preceňovala. Napríklad pri oslobodzovaní Martina, kam v rovnakom čase, medzi 5. a 6. hodinou 11. apríla 1945, vstúpila aj 4. československá samostatná brigáda, popri rumunskej pešej divízii.
tags: #kamenin #vyrocie #oslobodenia