ThDr. Jozef Tiso (13. októbra 1887, Veľká Bytča - 18. apríla 1947, Bratislava) bol rímskokatolícky kňaz a slovenský politik, ktorý sa stal jediným prezidentom vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945). Jeho život a politická kariéra sú predmetom rozsiahlych historických štúdií a hodnotení, často vyvolávajúcich protichodné názory v slovenskej spoločnosti.
Život a mladosť
Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnes Bytča) v rodine roľníka a mäsiara Jozefa Tisa a Terézie, rodenej Budíškovej. Bol druhým zo siedmich detí (mali troch synov a štyri dcéry). Rodina bola solidná a nábožná, pričom otec Gašpar Tiso bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matkinu láskavosť vyvažovala otcova prísnosť vo výchove.
Priezvisko Tiso je na Slovensku zriedkavé a jednou z možností vysvetlenia jeho výskytu je aktivita Františka Turza (1512-1576) z rodu Turzovcov, ktorý študoval v Taliansku na univerzite v Padove a podporoval stavebný rozvoj v Bytči aj prostredníctvom talianskych odborníkov. Priezvisko Tiso bolo známe v okolí Padovy už v 13. storočí a prví Taliani mohli prísť do Bytče za Turzovcov okolo roku 1574.
Základné vzdelanie získal Jozef Tiso v rodisku, v trojjazyčnej slovensko-maďarsko-nemeckej rímskokatolíckej škole. Už v tomto období sa prejavilo jeho jazykové nadanie. Rád sedával v prvej lavici, bol najlepším žiakom a rád našepkával spolužiakom, ako spomínal učiteľ Alojz Brunner. Po šiestich rokoch ľudovej školy nastúpil na gymnaziálne štúdiá do Žiliny. Narastajúce maďarizačné tendencie spôsobovali, že už počas gymnaziálnych štúdií musel znášať aj označenia od učiteľov, napríklad „malý pansláv“. Vyššie gymnaziálne štúdiá a štúdium v biskupskom seminári v Nitre začal v roku 1902, vo vrcholnej fáze maďarizačných tlakov. Napriek týmto snahám o potláčanie národného cítenia, Tiso si musel osvojiť spôsob, ako nebyť vylúčený zo seminára, a pritom pestovať svoje zanietenie pre slovenský národ.
Vzdelanie a kňazská služba
Ako zvlášť nadaného študenta ho biskup Imrich Bende vyslal v roku 1906 študovať teológiu na Viedenskú univerzitu, kde sa stal chovancom prestížneho Pázmanea (Collegium Pazmáneum), založeného Petrom Pázmaňom v roku 1623. Už v roku 1910 splnil všetky študijné podmienky pre prijatie vyšších svätení. Keďže mal len 22 rokov, nový nitriansky biskup Viliam Baťán (Batthyány) vyžiadal z Ríma dišpenzáciu pre nedostatok kánonického veku. Kňazskú vysviacku prijal 10. júla 1910 od košického biskupa Dr. Augustína Fischera-Colbrieho (1863-1924). Prvú svätú omšu slúžil v rodnej Bytči 17. júla 1910.
Dizertačnú prácu s názvom Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu) obhájil 6. júla 1910. Po úspešnom vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný na doktora teologických vied (ThDr.).
V roku 1909, počas štúdií vo Viedni, čelil obžalobe rektora Veľkého seminára z Nitry z poburovania a podporovania slovenských národných snažení medzi klerikmi. Svedectvom osobnej statočnosti bolo, že novokňaz Tiso rozdával primičné obrázky veriacim len so slovenským textom v roku 1910, čo v tom čase nebolo samozrejmé, keďže sa zvyčajne používala maďarčina.
Jozef Tiso pôsobil najprv ako kaplán v kysuckej obci Oščadnica, kde sa stretol s ťažkou sociálnou situáciou slovenského obyvateľstva (vysťahovalectvo, alkoholizmus, úžerníctvo, maďarizácia). S dekanom Krautnerom tam založil svojpomocný hospodársky spolok. Následne bol preložený ako kaplán do Rajca, kde zakladal filiálku Slovenskej banky a remeselnícky krúžok, kde učil mládež slovenský pravopis. Od roku 1912 pôsobil ako kaplán v Bánovciach nad Bebravou, ktoré sa stali jeho „Tisovým mestom“, kde pôsobil dlhé roky aj ako farár a dekan. Dokonca aj ako prezident Slovenskej republiky sa nevzdal svojej fary a prichádzal do nej skoro každú nedeľu. Vyučoval náboženstvo aj po slovensky, čo vtedajšie zákony nedovoľovali.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 nastúpil Dr. Jozef Tiso vojenskú službu ako vojenský duchovný (poľný kurát) v trenčianskom pešom pluku na ruskom fronte v Haliči. Vystavený hrôzam vojny ochorel a po liečení v Trenčianskych Tepliciach pôsobil v posádkovej nemocnici v Komárne a potom na území dnešného Slovinska. V roku 1915 ho zo zdravotných dôvodov prepustili z vojenskej služby. Neskôr ho nitriansky biskup vymenoval za špirituála Veľkého seminára v Nitre (do roku 1921) a zároveň mu zveril zastupovanie profesora náboženstva na nitrianskom piaristickom gymnáziu, kde pôsobil v rokoch 1915-1918. V povojnovom období pôsobil aj ako profesor a vedúci katedry teologickej morálky a pastorálky na nitrianskej Vysokej škole bohosloveckej a tiež ako docent pedagogiky a katechetiky.
V roku 1921, počas prvej návštevy nitrianskeho biskupa v Ríme, bol navrhnutý Svätej Stolici na udelenie titulu monsignora.
Vstup do politiky a parlamentné pôsobenie
Jozef Tiso vstúpil do politiky v roku 1918. Patril k spoluzakladateľom a najvýraznejším postavám Slovenskej ľudovej strany (SĽS, neskôr HSĽS), usilujúcej sa o autonómiu Slovenska v rámci Československej republiky (ČSR). V novembri 1918, po prevzatí správy Nitry Maďarskou národnou radou, sa stal jedným zo štyroch slovenských zástupcov a neskôr spoluzakladateľom a tajomníkom miestnej Slovenskej národnej rady. V roku 1919 založil v Nitre miestnu pobočku SĽS a mládežnícku organizáciu Orol, a prispieval do straníckeho tlače. Nitriansky župan ho čoskoro vymenoval za člena správneho výboru župy. Bol vynikajúcim kazateľom a rečníkom. V rokoch 1918-1919 bol redaktorom dvojjazyčného slovensko-maďarského týždenníka Nitra-Nyitra, ktorým sa snažil podporovať slovenské národné povedomie.
V roku 1921 si ho nitriansky biskup Karol Kmeťko vybral za tajomníka, hoci mali rozdielne povahy a politické zmýšľanie. Tiso sa stal členom výkonného výboru SĽS a výboru Spolku sv. Vojtecha.
Za údajné protičeské výroky na orolskej slávnosti v Bánovciach nad Bebravou v roku 1921 bol 25. apríla 1922 odsúdený na dva mesiace väzenia a 400 korún pokuty. Väznený bol v júli - auguste 1923 v Trenčíne, pričom zvyšok trestu mu bol odpustený amnestiou. Biskup Kmeťko vyvodil z tejto skutočnosti závery a Tiso musel opustiť biskupský úrad. V roku 1924 sa stal farárom v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil až do roku 1945 a začal sa ešte aktívnejšie venovať politike.
V roku 1925 bol zvolený za poslanca parlamentu v Prahe za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a mandát si udržal až do 14. marca 1939. Andrej Hlinka ho poveril stálym zastupovaním ako predsedu parlamentného klubu tejto politickej strany. Tiso patril k hlavným straníckym ideológom a zástancom slovenskej autonómie. V pražskej poslaneckej snemovni v roku 1925 vyjadril želanie slovenského národa spravovať si svoju krajinu sám, lebo hlasoval „na 78 percent autonomisticky“.
Minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy
Hlinkova slovenská ľudová strana vstúpila do vlády Československa v roku 1926. Dňa 15. januára 1927 bol Jozef Tiso vymenovaný za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Počas svojho trojročného pôsobenia vo vláde sa zaslúžil o rozvoj kúpeľov Sliač a kúpeľných stredísk v oblasti Vysokých Tatier, pričom Sliač sa stal jedným z najatraktívnejších slovenských zariadení tohto druhu. Došlo aj k meliorácii kúpeľov Smerdžonka (Červený Kláštor) a obnove ďalších rekreačných objektov. Podporil uzavretie dohody Modus vivendi medzi štátom a Cirkvou v roku 1928, ktorá ukončila dlhotrvajúci konflikt.
Vláda občianskej koalície sa rozpadla v októbri 1929 pod vplyvom tzv. Tukovej aféry. HSĽS vystúpila z vlády v dôsledku súdneho rozsudku vo veci profesora Dr. Vojtecha Tuku, ktorý bol v tom čase jedným z vedúcich predstaviteľov strany a bol odsúdený za vlastizradu. Tiso s postojmi Vojtecha Tuku nesúhlasil, najmä s jeho radikálnymi presvedčeniami a koncepciou vacuum iuris.
Počas návštevy Andreja Hlinku v USA v roku 1926 bol päť mesiacov dočasným predsedom poslaneckého klubu HSĽS a členom direktória. Od roku 1930 bol podpredsedom HSĽS. Snažil sa o vytvorenie celoštátneho katolíckeho bloku a presadzoval zblíženie s autonomistickou Slovenskou národnou stranou. Bol iniciátorom spoločného autonomistického zjazdu 16. októbra 1932 vo Zvolene. V roku 1934 sa z jeho iniciatívy stal riaditeľom mužského učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou.
V roku 1935 presadzoval voľbu Edvarda Beneša za prezidenta ČSR po sľube riešiť otázku autonómie Slovenska. Tiso v tom čase viedol krídlo v HSĽS, ktoré podporilo Beneša. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili. V septembri 1938 viedol Tiso neúspešné rokovania o autonómii Slovenska s prezidentom Benešom a predstaviteľmi centralistických strán.
Na čele autonómneho Slovenska
Po smrti Andreja Hlinku 16. augusta 1938 sa Tiso stal de facto jeho nástupcom. Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 viedla k rozkladu Česko-Slovenska. Hlinkova slovenská ľudová strana vydala Manifest v Žiline 6. októbra 1938, ktorým vyhlásila autonómiu Slovenska a žiadala medzinárodné garancie na zachovanie celistvosti. Na základe tohto bol vytvorený dokument, známy ako Žilinská dohoda, ktorý podporili delegáti šiestich politických strán (okrem komunistov) a ktorý žiadal vydanie vládnej a výkonnej moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády, ktorú mal zostaviť Dr. Jozef Tiso. Predmetný dokument podpísalo 22 slovenských politických predstaviteľov.
Pražská vláda vzala Žilinskú dohodu na vedomie a 6. októbra 1938 bol Jozef Tiso vymenovaný za ministra pre správu Slovenska. Následne, od 7. októbra 1938 do 9. marca 1939, zastával funkcie predsedu autonómnej vlády, ministra vnútra, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva.
Dňa 2. novembra 1938 Slovensko postihla tvrdá rana - Viedenská arbitráž, ktorá Maďarom prisúdila rozsiahle oblasti južného Slovenska. Tiso sa na viedenských rokovaniach zúčastnil ako člen československej delegácie. V rozhlasovom prejave 2. novembra 1938 vyjadril sklamanie nad tým, že sa nepodarilo dosiahnuť etnicky spravodlivé riešenie hraníc.
Počas jeho pôsobenia na čele autonómnej vlády (prvá a druhá vláda Jozefa Tisa) bol zároveň ministrom vnútra. Dňa 8. novembra 1938 došlo k zlúčeniu HSĽS, agrárnej strany a ďalších menších strán do Hlinkovej slovenskej strany (Strana slovenskej národnej jednoty), čím sa Tiso stal vedúcim predstaviteľom sjednocenej slovenskej politickej scény. Týmto sa na Slovensku od novembra 1938 skončila pluralitná demokracia.
Prezident prvej Slovenskej republiky
Českí generáli vyhlásili 9. marca 1939 stanné právo na Slovensku a zatkli 260 predstaviteľov. Prezident E. Hácha zbavil Jozefa Tisa predsedníctva autonómnej vlády. Po oficiálnom nemeckom pozvaní na rokovanie s kancelárom Adolfom Hitlerom, Tiso 13. marca 1939 rokoval v Berlíne. Nepodľahol Hitlerovmu nátlaku na okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Namiesto toho dal podnet, aby prezident Hácha zvolal Slovenský snem, ktorý mal o veci rozhodnúť. Na zasadnutí Slovenského snemu 14. marca 1939 Tiso predniesol správu z rokovaní v Berlíne, na základe ktorej snem vyhlásil samostatný slovenský štát.
Tiso sa stal prvým predsedom jeho vlády (14. marec - 26. október 1939) a 26. októbra 1939 bol zvolený za prezidenta prvej Slovenskej republiky, ktorú viedol až do 3. apríla 1945. Prijatie tejto vysokej politickej funkcie konzultoval s biskupským zborom a dodatočne s ňou súhlasil aj pápež Pius XII. Pod nemeckým tlakom podpísal v roku 1939 zmluvu o ochrannom pomere medzi Slovenskom a Nemeckom, ktorá obmedzila slovenskú suverenitu. Vo funkcii prezidenta zastával aj oficiálny titul „Vodca“ od októbra 1942 do apríla 1945.
Jozef Tiso bol hlavným predstaviteľom umierneného krídla v domácej politike, opierajúc sa o HSĽS a armádu. Odmietal politické metódy a ciele radikálov (Vojtech Tuka, Alexander Mach). Po salzburských rokovaniach s Adolfom Hitlerom v roku 1940 sa posilnili pozície radikálov.
Za Tisovej vlády sa realizovala deportácia Židov zo Slovenska. Do roku 1940 podporoval zákonné normy obmedzujúce postavenie Židov v hospodárstve, vo vzdelaní, kultúre a politike, pričom pojem Žid sa stanovil podľa konfesijných kritérií. Po roku 1940 sa realizácia riešenia židovskej otázky dostala do rúk radikálov. Tiso však do vládneho nariadenia č. 198/1940 (tzv. Židovský kódex) presadil § 255 a 256 o prezidentských výnimkách; počas svojej funkcie ich udelil asi 1000, ktoré spolu s rodinnými príslušníkmi chránili asi 5000 osôb. Deportácie Židov považoval za akciu radikálov a v tejto veci zachoval istý pasívny postoj.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) v auguste 1944 Jozef Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Súhlasil s vyslaním nemeckých vojenských jednotiek na Slovensko na potlačenie narastajúcej aktivity partizánov, čo urýchlilo začiatok SNP. Ozbrojené povstanie vyhlásené 29. augusta 1944 odmietol ako akciu síl podnecovaných z cudziny. Neskôr sa zasadzoval za prepustenie zajatých povstaleckých vojakov a usiloval sa zmierniť škody spôsobené prítomnosťou nemeckých vojsk.
Zatknutie, proces a poprava
Koncom marca 1945 odišiel spolu s vládou do Holíča a Skalice. Odtiaľ prešiel 5. apríla 1945 do benediktínskeho kláštora v rakúskom Kremsmünsteri s úmyslom ostať v exile a presadzovať myšlienku slovenskej samostatnosti. Po dohode s mníchovským arcibiskupom, kardinálom Michaelom von Faulhaberom, sa Tiso 1. mája 1945 utiahol do kapucínskeho kláštora v Altöttingu v Bavorsku. Tu bol spoločne s ďalšími členmi vlády zadržaný americkými jednotkami na prelome 13. a 14. júna 1945 a internovaný v táboroch vo Freisingu a Garmisch-Partenkirchene.
Dňa 27. októbra 1945 bol vydaný československej vláde. Od 28. októbra 1945 bol väznený v Prahe na Pankráci, a od 30. októbra 1945 vo väznici Krajského súdu v Bratislave.
Súdny proces
Proces s prezidentom prvej Slovenskej republiky, úradne označený ako „Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským“, sa začal 2. decembra 1946 pred Národným súdom v Bratislave. Za predsedu Národného súdu bol vymenovaný JUDr. Igor Daxner. Obhajcami v procese boli Dr. Ernest Žabkay a Dr. Grečo, žalobu viedli Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan, Dr. Michal Gero a od 1. apríla 1946 aj Dr. Anton Rašla.
Súdny proces trval 171 dní. Obžaloba bola rozpísaná na 213 strán, pričom ostatný spisový materiál mal rozsah niekoľko tisíc strán. Počas pojednávaní bolo vypočutých viac ako 200 svedkov. Od začiatku sa obhajoba stretávala s viacerými problémami, pričom najväčším problémom bol samotný obžalovaný Tiso, ktorý často nepočúval rady svojich obhajcov. Vystupoval suverénne, neprejavoval žiadne emócie ani ľútosť a odmietal akúkoľvek zodpovednosť za politiku slovenského štátu v rokoch 1939-1945.
Rozsudok
Rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Jozef Tiso bol odsúdený na trest smrti obesením. Ferdinand Ďurčanský bol rovnako odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. Alexander Mach dostal 30 rokov väzenia. Národný súd ho uznal vinným z nasledovných trestných činov:
- Domáca zrada (podľa § 2 písm. a) nar. č. 33/1945 Zb. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR):
- Ako úradujúci predseda HSĽS a poslanec NZ vyvíjal politickú činnosť smerujúcu k odstráneniu demokratického poriadku v ČSR, zapojil sa do bloku protidemokraticky orientovaných národov Európy, vedome oslaboval odolnosť ČSR a napomáhal rozbitiu ČSR.
- Ako predseda autonómnej slovenskej vlády a podpredseda HSĽS rozpustil Komunistickú stranu, zastavil činnosť Sociálnodemokratickej strany a Slovenskej národnej strany, vyzbrojil Tukovu Rodobranu a Hlinkovu gardu, zriadil Úrad propagandy, pričinil sa o voľby do Slovenského autonómneho snemu len s jedinou kandidátkou HSĽS, čím sa snem stal zákonodarným orgánom fašistického režimu. Zriadil Úrad štátneho sekretára pre Nemcov a vyslal do Berlína delegáciu na prerokovanie hospodárskej spolupráce s Ríšou.
- Spolu s inými sa za chrbtom ústrednej vlády pustil do priamych príprav rozbitia ČSR, pričom s jeho vedomím vyjednávali niektorí činitelia HSĽS s pplk. Ferdinandom Čatlošom o vojenskom zabezpečení vyhlásenia samostatného Slovenského štátu.
- Domáca zrada (podľa § 2 písm. a) až d) nar. č. 33/1945 Zb. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR):
- Po vyhlásení Slovenského štátu ako predseda vlády a od 26. októbra 1939 ako prezident Slovenskej republiky odstránil zvyšky demokratického systému a zaviedol fašistický režim podľa nemeckého vzoru, pričom vládnu a výkonnú moc vykonával v najužšej spolupráci s nacistickým Nemeckom, čím podporil jeho záujmy politické, vojenské, finančné a hospodárske.
- Podporil Nemecko pri prepadnutí Poľska psychologickou prípravou vojny, prejavmi, prestavbou komunikačných spojov, poskytnutím letísk nemeckej armáde, sústredením slovenského vojska na hraniciach, povolením prechodu nemeckých vojenských jednotiek a zúčastnením sa vojny proti Poľsku.
- Spolu s inými utužoval vojenskú politickú spoluprácu s Nemeckom pri zrejmých úmysloch Nemecka o rozšírenie vojny.
- Zrada na povstaní (podľa § 4 písm. a), b), c) nar. 33/1945 Zb. n. SNR v znení vyhl. č. 58/1946 Zb. n. SNR) a domáca zrada (podľa § 2 písm. d) cit. nar.):
- Od začiatku trvania Slovenského štátu maril prípravy slovenského odboja a národného povstania zriadením bezpečnostného aparátu, perzekúciami, prenasledovaním, väznením a propagandou.
- Spolu s inými maril boj slovenského národa proti zradcom a okupantom, najmä prípravy národného povstania a účasť vojenských jednotiek. Zúčastnil sa na úsilí fašistických okupantov a domácich zradcov potlačiť SNP a znemožniť partizánsky boj, spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania a partizánskeho boja.
- Domáca zrada (podľa § 2 písm. b) cit. nar.), kolaboranstvo (podľa § 3 písm. a), b), e) cit. nar.) a zrada na povstaní (podľa § 4 písm. b) cit. nar.) za priťažujúcich okolností:
- Spolu s inými, najmä po 14. marci 1939, perzekvoval a terorizoval odporcov režimu, spôsoboval protiprávne ujmy pre rasovú, národnú, náboženskú a politickú príslušnosť a protifašistické presvedčenie. Propagoval činnosť kolaborantov a napomáhal nemeckému vedeniu vojny.
Národný súd ho odsúdil na trest smrti povrazom, stratu občianskych práv a konfiškáciu celého majetku.
Poprava
Poslednou možnosťou zmiernenia trestu bola žiadosť o milosť prezidenta ČSR, Eduarda Beneša. Prezident Beneš prenechal toto rozhodnutie na vládu. Dňa 17. apríla 1947 sa o štvrtej popoludní začalo rokovanie vlády. Za omilostenie hlasovalo 6 členov vlády (zástupcovia slovenskej Demokratickej strany a Čs. strany lidovej), proti bolo 17 členov (KSČ, Čs. sociálna demokracia, Čs. národnosocialistická strana a L. Svoboda). Inšpirovaný rozhodnutím vlády, Eduard Beneš žiadosť o udelenie milosti zamietol.
Po zamietnutí milosti bola poprava vykonaná v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947. O 5:15 bol predvedený odsúdený Dr. Jozef Tiso, ktorému Ľudovít Benada prečítal rozsudok a oznámil zamietnutie milosti. O 5:22 bol Tiso odovzdaný katovi a o 5:23 kat hlásil vykonanie trestu. O 5:30 úradní lekári konštatovali smrť.
Filozofické a politické myslenie
Jozef Tiso pred svojou politickou kariérou deklaroval: „Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil.“ Jeho životná filozofia čerpala z čítania životopisov svätých, z Radlinského Nábožných výlevov a zo spoločných modlitieb. Zásady „za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud“ boli pre neho vždy platným pravidlom.
Prvým uceleným odborným dielom J. Tisa bola jeho doktorská práca. Princípy svojej národnej filozofie, sociálnej filozofie, ideológie a štátovedy formuloval v početných prejavoch a úvahách. Východiskom jeho myslenia bol Nový zákon a tomistická filozofia, v sociálnej sfére pápežské encykliky, najmä Rerum novarum a Quadragesimo anno. Vedome nadviazal na štúrovcov a poukazoval na kontinuitu s ich politickým úsilím. Jeho koncept sociálnej filozofie vychádzal z modernej sociológie a štátovedy. Položil základy moderného chápania slovenskej štátnosti. Uznával primát duchovnej skutočnosti, no bral do úvahy aj hospodárske, politické a prirodzené determinácie.
Jeho učenie o štáte možno nazvať komunitárny personalizmus. Štát považoval za nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie základného účelu národov, ktoré ho tvoria. Zdôrazňoval, že štát má morálnu hodnotu, ale nie primárnu ani absolútnu. Jeho hodnota závisí od toho, či a do akej miery spĺňa svoju funkciu v službe primárnej hodnote jednotlivých a sociálnych osôb. Sústredil sa na presadzovanie autoritatívneho a silne katolíckeho stavovského štátu a Slovákov videl ako národ, ktorý sa má stať nositeľom čistého slovanstva pod vedením centrálnej politickej strany. Jeho plná realizácia v stavovskom štáte nebola možná vzhľadom na dominantný vplyv nacistického Nemecka.
Napísal stovky aktuálnych politických, náboženských a filozofických článkov najmä do periodík Slovák, Duchovný pastier, Kultúra, Slovenská pravda, Organizačné zvesti HSĽS, Trenčan a iné. V rokoch 1918-1919 bol redaktorom týždenníka Nitra, v rokoch 1924-1931 zodpovedným redaktorom časopisu Duchovný pastier a v roku 1924 hlavným spolupracovníkom týždenníka Slovák.
Odkaz a hodnotenie
Osoba Jozefa Tisa je v slovenskej spoločnosti historicky rozdelená. V katolícko-konzervatívnych a nacionalistických kruhoch je oceňovaný ako hrdina a zakladateľ slovenskej štátnosti, pričom existovali snahy o jeho blahorečenie. Iní ho vnímajú ako kontroverznú osobnosť, ktorá kolaborovala s nacistickým Nemeckom a zodpovedá za perzekúcie a deportácie Židov, ako aj za likvidáciu demokracie.
tags: #jozef #tiso #narodeniny