Josip Broz Tito, vlastným menom Josip Broz, bol juhoslovanský komunistický revolucionár a politik. Narodil sa 7. mája 1892 v obci Kumrovec v Rakúsko-Uhorsku, ktoré dnes leží v Chorvátsku. Zaujímavosťou je, že niektoré historické záznamy, vrátane dokumentov z jeho služby v rakúsko-uhorskej armáde, uvádzajú ako dátum narodenia 25. máj 1892. V priebehu histórie, najmä počas druhej svetovej vojny, bol 25. máj oslavovaný ako jeho významný narodeninový deň.
Rané roky a začiatky kariéry
Josip Broz Tito pochádzal z chudobnej rodiny a bol siedmym z pätnástich detí chorvátskeho kováča Franja Broza a Slovinky Marije rodenej Javeršek. Väčšinu svojho detstva strávil u starého otca z matkinej strany v neďalekej slovinskej obci Podsreda. V roku 1901 začal chodiť do základnej školy v Kumrovci, ktorú ukončil v roku 1905. Po skončení základnej päťročnej školy a neúspechoch pri ďalšom štúdiu odišiel pracovať ako kovorobotník do mesta Sisak. V rokoch 1907-1910 sa vyučil zámočníkom a pracoval v zámočníckej dielni Haramine v Iliči v Záhrebe.
Počas tohto obdobia vystriedal viacero zamestnaní na rozsiahlom území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska i mimo neho, vrátane miest ako Kamnik v Slovinsku, Čenkov a Plzeň v Čechách, Mníchov a Viedeň. Väčšinou pracoval v hutníctve a automobilovom priemysle. V tejto pozícii sa začal aktivizovať v robotníckom hnutí, zapísal sa do zväzu robotníkov pracujúcich v hutníctve a stal sa členom Sociálnodemokratickej strany Chorvátska. Pre svoju angažovanosť bol viackrát prepustený z práce.
Vojenská služba a prvá svetová vojna
V máji 1913, vo veku dvadsaťjeden rokov, bol Josip Broz povolaný k povinnosti dvojročnej služby do rakúsko-uhorskej armády. Povolávací rozkaz obdržal v Kumrovci a nastúpiť mal v Záhrebe. Cez Viedeň sa dostal k 25. domobranskému pluku v Záhrebe, kde sa stal najmladším veliteľom pluku. Počas šiestich mesiacov bol povýšený do hodnosti čatárskeho. V máji roku 1914 v Budapešti získal striebornú medailu na súťaži rakúsko-uhorskej armády v šerme.
Jeho pluk bojoval na srbskom fronte od augusta do decembra 1914 a v januári 1915 bol prevelený na ruský front v Karpatoch. V marci 1915 bol Tito ťažko ranený kopijou a dostal sa do ruského zajatia. Nasledujúcich 13 mesiacov strávil v nemocnici blízko Kazane, kde sa naučil základy ruštiny a čítal ruských klasikov. Po uzdravení bol nasadený do zajateckého tábora na Urale ako mechanik.
Po februárovej revolúcii v roku 1917, keď bol zajatecký tábor oslobodený, sa pridal k boľševickej skupine a zúčastnil sa demonštrácií v Petrohrade proti dočasnej vláde. Bol na tri mesiace uväznený v petrohradskej pevnosti. Pri prevoze do väznice v Kungure sa mu podarilo utiecť a ukryť sa v ruskej rodine, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou Pelagejou Bělousovovou. V roku 1918 vstúpil do Komunistickej strany Ruska a krátko pracoval v okolí Omsku. Po októbrovej revolúcii v Rusku stál po boku Leninových revolucionárov a bojoval v ruskej občianskej vojne.
Návrat do Juhoslávie a politický vzostup
V roku 1920 sa spolu s manželkou vrátil do Juhoslávie, ktorá po prvej svetovej vojne vznikla ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Po návrate opäť pracoval vo svojom odbore a vstúpil do Komunistickej strany Juhoslávie (KSJ). Táto strana však bola po vražde vtedajšieho ministra vnútra vyhlásená za nelegálnu a jej členovia boli zatýkaní. Tito aktívne pracoval pre stranu v ilegalite. V roku 1927 bol zvolený sekretárom odborárov v hutníctve pre záhrebskú oblasť a neskôr pre celé Chorvátsko.
V roku 1928 sa Josip Broz aktívne podieľal na demonštráciách proti vláde a 4. augusta 1928 bol zatknutý a uväznený. V októbri toho istého roku bol odsúdený na päť rokov odňatia slobody za členstvo v zakázanej KSJ a za odborárske aktivity maskujúce prokomunistickú činnosť. Trest si odpykával vo väzniciach v Lepoglave, Maribore a Oguline do roku 1934. Ani vo väzení nerezignoval na prácu pre stranu; pôsobil ako majster v elektrocentrále a podarilo sa mu nadviazať kontakt s komunistami v Záhrebe.
Po prepustení z väzenia v marci 1934 sa Josip Broz na želanie strany stal „profesionálnym revolucionárom“. S falošnými dokumentmi a zmenenou identitou sa vrátil k politickej práci, pôsobiac hlavne v Záhrebe. V straníckych kruhoch začal v tomto období používať pseudonym Tito. V januári 1935 odišiel do Moskvy, kde sa stal členom balkánskeho sekretariátu Kominterny a referentom pre Juhosláviu. V júli a auguste 1935 bol delegátmi Kominterny zvolený za člena politbyra. V roku 1937, po zatknutí generálneho sekretára KSJ Milana Gorkiča, prebral zodpovednosť za vedenie strany.
Druhá svetová vojna a vznik Socialistickej Juhoslávie
Po zániku Kráľovstva Juhoslávie v roku 1941, kedy jej územie rozdelili medzi Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko a vznikli profašistické bábkové štáty ako Nezávislá republika Chorvátsko, sa sformovalo hnutie odporu. Počas druhej svetovej vojny sa Josip Broz Tito stal vodcom juhoslovanských komunistických partizánov, ktorí bojovali proti nemeckým a talianskym okupantom. Jeho hnutie bolo často považované za najúčinnejšie hnutie odporu v Nemcami okupovanej Európe. Okrem boja proti okupantom však bolo cieľom aj nastolenie komunistického režimu. Bojoval aj proti konkurenčnému, prevažne srbskému odbojovému hnutiu četníkov, ktoré viedol Draža Mihailović. Postupne sa Titovi podarilo získať okrem sovietskej podpory aj podporu zo strany Spojeného kráľovstva.
Keď Tito spolu so svojimi partizánmi prevzal kontrolu nad Antifašistickým výborom národného oslobodenia (AVNOJ), založeným v novembri 1942, zbavil exilovú vládu práva zastupovať juhoslovanský štát. Tým 29. novembra 1943 vznikla tzv. Titova Juhoslávia. Vojská sovietskych, juhoslovanských a bulharských vojsk oslobodili 20. októbra 1944 Belehrad. V marci 1945 sformoval Tito novú, dočasnú juhoslovanskú vládu s účasťou piatich členov. Juhoslovanská 2. partizánska armáda dobyla 6. apríla 1945 Sarajevo a koncom apríla 1945 sa pod vedením Tita po dobytí Záhrebu prebila až k Terstu, čím takmer oslobodila celú krajinu bez účasti cudzích jednotiek.
Federatívna ľudová republika Juhoslávia (FĽRJ) bola oficiálne vyhlásená 29. novembra 1945. V následných voľbách jasne zvíťazila Titova komunistická strana. Po voľbách v novembri 1945 bol Tito menovaný ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí FĽRJ. Strana využila svoju silu na vyhľadanie a zničenie zostávajúcich kolaborantov, nacionalistov a antikomunistov.
Tŕň v Hitlerovom oku: Ako brutálne efektívni juhoslovanskí partizáni terorizovali Os
Prezident Juhoslávie a "titoizmus"
Od 14. januára 1953 až do svojej smrti 4. mája 1980 zastával funkciu prezidenta Juhoslávie. Už ako predseda vlády sa pre svoje snahy o samostatnú politiku dostal v roku 1948 do sporov s J. V. Stalinom. Tito bol jedným z mála socialistických vodcov, ktorí sa vzopreli Stalinovmu režimu v Kominformu, čo motivovali snahy o založenie silného a nezávislého ekonomického štátu. Komunistická strana Juhoslávie bola následne vylúčená z Kominterny. Počas Titovej vlády sa hlavnou charakteristikou juhoslovanskej politiky stalo balansovanie medzi sovietskym blokom a „Západom“, ako aj medzi Egyptom a Indiou.
V roku 1953 sa Tito stal prezidentom a vydal sa vlastnou cestou socializmu - budoval tzv. titoizmus. Juhoslávia vyhlásila 16. augusta 1950 politiku neúčasti vo vtedajších mocenských blokoch a pod Titovým vedením sa stala zakladajúcim členom Hnutia nezúčastnených krajín. V zahraničnej politike sa orientoval na toto hnutie, v ktorom videl protiváhu veľmocí. V 60. rokoch si ako vodca Hnutia nezúčastnených získal medzinárodné meno. V dôsledku obáv zo sovietskej invázie dlhodobo budoval veľkú armádu, čiastočne aj s podporou USA.
Tito vytvoril systém tzv. symetrického federalizmu, ktorý umožnil rovnosť medzi šiestimi republikami (Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Macedónsko, Slovinsko a Srbsko) a autonómnymi provinciami (Kosovom a Vojvodinou). Prijatím novej ústavy 17. apríla 1963 sa Federatívna ľudová republika Juhoslávia (FĽRJ) premenovala na Socialistickú federatívnu republiku Juhoslávia (SFRJ). V roku 1968 patril Josip Broz Tito k politikom, ktorí pricestovali do bývalého Československa, aby tak dali najavo sympatie s reformným procesom Pražskej jari a solidaritu s vtedajším vedením Komunistickej strany Československa (KSČ) okolo Alexandra Dubčeka. Juhoslávia sa 1. januára 1967 stala prvou socialistickou krajinou, ktorá otvorila svoje hranice cudzincom a zrušila vízovú povinnosť.
Posledné roky a odkaz
16. mája 1974 bola uvedená do platnosti nová ústava, na základe ktorej bol Josip Broz Tito menovaný prezidentom aj predsedom Zväzu komunistov Juhoslávie na doživotie. Na konci jeho vlády krajina čelila ekonomickej depresii.
V januári 1980 bol Tito prevezený do nemocnice v Ľubľane v Slovinsku s problémom cirkulácie krvi v oboch nohách. Krátko nato mu bola amputovaná ľavá noha. Zomrel v tejto nemocnici 4. mája 1980, vo veku nedožitých 88 rokov. Na jeho pohreb prišlo obrovské množstvo politikov a zúčastnilo sa mnoho štátnych delegácií, čo svedčilo o jeho medzinárodnom vplyve. V dekáde po Titovej smrti sa postupne vyostrovali rozpory medzi jednotlivými republikami Juhoslávie, čo nakoniec viedlo k jej rozpadu.
tags: #josip #tito #narodeniny