Ján Zeman sa narodil 20. decembra 1923 v Myjave do rodiny kováčskeho majstra. So svojím mladším bratom vyrastal u starých rodičov, keďže matka im zomrela, keď mal Ján dva roky, a otec odišiel za prácou do Spojených štátov amerických.
Vzdelanie a začiatky kariéry
Ján Zeman sa vyučil v Považských strojárňach a následne pokračoval v štúdiu na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave. Po ukončení štúdia nastúpil ako vedúci konštruktér do Považských strojární, neskôr Československej zbrojovky v Považskej Bystrici.
Spolupráca so spravodajskou službou a zatknutie
Prostredníctvom rodinných kontaktov bol Ján Zeman oslovený ku spolupráci so zahraničnou spravodajskou službou CIC. Tejto službe poskytoval v šifrovaných správach informácie o vojenskej výrobe a ďalších aktivitách v podniku Povstroj, kde pracoval. V roku 1949 bol zatknutý a po drastických výsluchoch bol za vlastizradu a vyzvedačstvo odsúdený na trest smrti. Jeho manželka, súdená v tom istom procese, dostala trest odňatia slobody na štrnásť rokov. Ján Zeman považoval celý proces za frašku.
Omilostenie a väzenie
V roku 1950 ho prezident omilostil na doživotie, no aj napriek tomu neveril, že sa z väzenia ešte niekedy vráti. Nakoniec si odsedel štrnásť a pol roka. Ako politický väzeň okúsil tie najhoršie podmienky v komunistických väzniciach.
Návrat do spoločnosti a následky
Po návrate z väzenia - najskôr jeho manželka, ktorá bola prepustená po ôsmich rokoch, a neskôr aj Ján Zeman - sa konfrontovali so spoločenským vylúčením, nemožnosťou zamestnať sa a s vážnymi zdravotnými problémami, ktoré boli následkami väznenia. Opäť sa zamestnal v strojárňach, ale až po rokoch sa im podarilo žiť "normálnym" životom. Manželka si po čase našla miesto ako sekretárka na škole.
Priebehhih spolupráce a zatknutia
K svojej činnosti sa Ján Zeman dostal prostredníctvom Nikolaja Pátka, ktorý bol manželom sestrenice jeho manželky. Pátek pôsobil ako kultúrny atašé v Bulharsku. Po odvolaní odišiel za hranice, kde sa zapojil do činnosti organizovanej československými občanmi, ktorí pracovali za prvej svetovej vojny ako parašutisti na území Československa. Bol to major Bugataj, ktorý ho kontaktoval na základe odporúčania. Jedného dňa v roku 1949 ho navštívil kuriér Štefan Gavenda s listom od Nikolaja Pátka a majora Bugataja, v ktorom ho požiadali o spoluprácu. Ján Zeman súhlasil po veľmi krátkom uvažovaní, pretože februárové udalosti a pomery v podniku boli pre neho neprijateľné. Vyrastal v meste, kde cítenie voči Československému štátu bolo veľmi silné, ovplyvnené učiteľmi, ktorí prišli z Čiech a Moravy.
V čase, keď ho navštívil kuriér Gavenda, prijala ho manželka, lebo Ján Zeman bol v zamestnaní. Rozhovor s kuriérom prebehol aj za prítomnosti manželky, ktorá sa zaujímala o dôvod jeho návštevy. Hneď od prvého stretnutia vedela, o čo sa jedná. V tom čase zastával funkciu vedúceho konštrukcie, čo mu dávalo neobmedzené možnosti vedieť všetko o podniku, vrátane výroby, materiálových zásob a investičnej výstavby. Jeho kontakt so zahraničím prebiehal prostredníctvom tajných schránok a správy, ktoré podával, boli zašifrované a týkali sa hlavne vojenskej výroby.
V auguste 1949 bol Ján Zeman zatknutý dvoma príslušníkmi, podľa jeho názoru pracovníkmi rozviedky. Po zatknutí bol umiestnený vo Vojenskej väznici v Bratislave. Neskôr bol premiestnený do väznice ŠtB, kde začali veľmi drastické výsluchy. Bitie, vyhrážky a najmä vyhrážky násilia voči jeho manželke silno zapôsobili na jeho psychiku. Pri výsluchu mu jeden príslušník oznámil, že zatkli Štefana Gavendu a ten o všetkom vypovedal.
Proces a odsúdenie
Po výsluchoch na Štátnej bezpečnosti bol Ján Zeman premiestnený do krajskej väznice súdu, kde dostal obžalobu, ktorú vypracoval plukovník Rašla. Proces považoval za frašku. Spolu s ním boli súdení aj pracovníci z Považských strojární a z Dubnice, aby proces nadobudol odstrašujúci význam pre pracovníkov závodov orientujúcich sa na zbrojnú výrobu. Ján Zeman a Viliam Šimko boli odsúdení na trest smrti, jeho manželka na štrnásť rokov a ďalší na desať rokov. Po vynesení rozsudku bol premiestnený do Leopoldova a manželka do Ilavy.
Odvolacie konanie a transport
Jeho obhajca zariadil, aby sa pred transportom mohol rozlúčiť s manželkou a jej matkou. Manželkina matka sa predtým stretla s predsedom senátu doktorom Gemainerom, ktorý jej sľúbil, že mu nechal "dvierka otvorené". Pri odvolacom súde v Prahe bol však rozsudok potvrdený. Obhajca žiadal, aby súd prihliadol k jeho veku (vtedy mal dvadsaťpäť rokov) a k vyznamenaniam, ktoré dostal za svoju prácu ako konštruktér, vrátane vyznamenania za pracovnú obetavosť z roku 1947. Súd tieto faktory nezobral do úvahy, naopak, boli považované za priťažujúcu okolnosť.
Tábor v Jáchymove a väznica Mírov
Transport do Jáchymova sa podobal transportom Židov do koncentračných táborov. Po príchode na ústredný tábor boli väzni triedení pre jednotlivé tábory na ťažbu uránu. Ján Zeman a niektorí jeho priatelia s doživotnými trestami boli premiestnení do tábora Vojna na Příbramsku, určeného pre väzňov s vysokými trestami považovaných za nebezpečných útekom. Tábor mu pripomínal zlatokopecký tábor na Aljaške, s barákmi plnými ploštíc. Fáral na šachte číslo jeden a vďaka brigadírovi, ktorý poznal jeho profesiu, bol zaradený ako zámočník.
Na Mírove došlo k veľkej zmene. Po šiestich rokoch pri rysovacej tabuli sa ocitol na dielni, kde musel osem hodín fyzicky pracovať. Hoci mal opuchnuté ruky a bol unavený, bol rád, že sa dostal z Opavy. Na Mírove sa stretol s Gustávom Husákom. Ako väzeň bol uznávaný v strojárstve a pomáhal spoluväzňom s problémami. Pomohol aj Husákovi, pričom mu nepripomínal jeho funkciu predsedu povereníkov v čase, keď bol on odsúdený na smrť.
Návrat domov a sociálne problémy
Po príchode domov sa zastavil na vrátnici fabriky, aby zavolal manželku. Tá nebola v práci, pretože bola po nočnej zmene. Ján Zeman ju potom zobudil v ich rodinnom dome. Manželka podnikala kroky na jeho prepustenie, ale všetko bolo márne. V tom čase dostala cukrovku z nervového vyčerpania a v deň jeho príchodu mala nastúpiť na liečbu do nemocnice, ale musela podpísať reverz, že nenastúpi až o deň neskôr.
Po návrate sa mal možnosť zamestnať v Sigme Lutín alebo v Kopřivnici. Rozhodol sa zostať na Myjave kvôli zdravotným problémom manželky. Bolo mu odporučené, aby sa neuchádzal o zamestnanie vo fabrike, kde pracoval predtým. Napriek odporu niektorých pracovníkov ho prijal riaditeľ okresného priemyselného podniku, ktorý prejavil záujem ho zamestnať. Podobnú situáciu mala aj manželka, ktorá nemohla nikde získať zamestnanie, až na zákrok súdu, ktorý ju podmienečne prepustil. Následne bola zamestnaná v továrni na tri zmeny.
Manželka bola väznená v Ilave, Pardubiciach a Želiezovciach. Vrátila sa s podlomeným zdravím, v Želiezovciach prekonala infekčnú žltačku kvôli zlým podmienkam.
Rok 1968 a november 1989
V roku 1968 mal Ján Zeman v podniku výsostné postavenie a nebol nútený zúčastňovať sa rôznych akcií. Rok 1968 bol pre neho veľkou udalosťou, no zároveň mal obavy, čo bude ďalej, vzhľadom na to, že bol označený ako "neprevychovaný" a kvôli postoju jeho ženy. Keď sovietske vojská vtrhli do Československa, obával sa, že sa znova vrátia do situácie spred niekoľkých rokov. Našťastie sa tak nestalo, pretože už neboli považovaní komunistami za nebezpečných.
Po páde režimu v novembri 1989 mal radosť, že sa naplnilo to, o čom si vo väzení dlho hovorili. Jeho predstavy o tom, čo bude nasledovať, sa však nesplnili. Vo väzení si to predstavovali inak. Mnohých väzňov väzenie zlomilo. Bezpečnostné zložky vo väzení sa snažili eliminovať osobnosť väzňa tým, že podpísali spoluprácu. Ján Zeman sa môže pochváliť tým, že po celý čas nezmenil svoje stanovisko a všetky akcie išli mimo neho. Má dokument, kde je jeho hodnotenie z väzenia, ktoré potvrdzuje, že po dvanástich rokoch väzenia nezmenil svoje názory.
Spomienky na väzenie a presvedčenie
Ján Zeman spomína, že niektorí väzni to mali ťažké kvôli rodinám. Deti vyrástli a chceli študovať, čo niektorým sťažovalo odopieranie podpísania spolupráce. Po celú dobu si zachoval svoje presvedčenie a odmietal akékoľvek kompromisy, ktoré by znevážili jeho svedomie.
Záver
Život Jána Zemana bol poznačený tragickými udalosťami, nespravodlivým odsúdením a dlhoročným väznením. Napriek všetkému si zachoval svoje presvedčenie a po návrate z väzenia sa snažil zapojiť do bežného života, hoci čelil spoločenskému odsudzeniu a zdravotným problémom. Jeho príbeh je svedectvom o sile ľudského ducha a o boji za pravdu a slobodu v čase totalitného režimu.