Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek, bol významnou osobnosťou slovenskej literárnej tvorby 20. storočia. Svoje literárne pseudonymy zahŕňali Ilia Volžanin, Ilja Volžanin, Ján Čietek-Smrek, Ján Smrek a Larix. Narodil sa 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom.
Jeho životná dráha bola bohatá na skúsenosti, formovala ho rodinná situácia, vojna aj aktívna publicistická a vydavateľská činnosť. Napriek náročným začiatkom, keď po smrti otca v roku 1907 zostal v starostlivosti evanjelického sirotinca v Modre, si Smrek osvojil pevný životný postoj, ktorý sa často označuje ako vitalizmus. Tento smer vychádzal z myšlienok filozofov ako Henri Bergson a zdôrazňoval životodarnú energiu, aktivitu a neustálu snahu byť v pohybe.
Rané vzdelanie a formovanie
Ján Čietek sa narodil do rodiny maloroľníka. Základné vzdelanie získaval na ľudovej škole v Kochanovciach. Po smrti otca sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre, kde sa o neho staral evanjelický farár Samuel Zoch, priateľ mnohých osobností slovenskej národnej kultúry.
V rokoch 1913 až 1917 sa vyučil za obchodníckeho pomocníka. Svoje vzdelanie si rozšíril po prvej svetovej vojne. V rokoch 1919 až 1921 študoval v modranskom učiteľskom ústave a následne v rokoch 1921 až 1924 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Štúdium však nedokončil, pretože ho naplno pohltila práca novinára.
Počas prvej svetovej vojny ako vojak rakúsko-uhorskej armády sa dostal až na Palestínsky front, kde ochorel na maláriu. Po vojne sa vrátil na Slovensko cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu, Halič a Budapešť. Krátko pracoval na Dolnej zemi a u Makovických v Ružomberku. V roku 1917 pracoval tiež v obchode u Fedora Houdka.
Novinárska dráha a publicistika
Ján Smrek sa rozhodne neorientoval na žurnalistiku len ako na zamestnanie za plat. Jeho angažovanosť bola oveľa hlbšia. Hoci v Národných novinách mal rovnaký plat bez ohľadu na frekvenciu vydávania, sám nástojil na každodennom vydávaní. Svoje rozhodnutie zdôvodnil slovami: „Radšej robiť dvanásť hodín denne a tuho zaspávať od vyčerpania, než ťažko zaspávať vo vedomí, že málo žil a málo vykonal.“
Po Bratislave, kde nachádzal „na každom kroku báseň“, sa v Martine, kde pôsobil v Národných novinách, cítil inak. V hlave mal neustále články, glosy a úvodníky, často v rozsahu celých strán textu denne. Písal nielen pri redakčnom stole, ale aj v kaviarni, neraz až do polnoci. Ak chýbal úvodník, musel ho promptne vymyslieť a napísať. Kým v iných novinách boli dva-tri úvodníky do mesiaca považované za veľký výkon, Smrek ich v Národných novinách písal do týždňa.
Raz dokonca vytvoril rekord, keď napísal úvodníky do jedenástich čísel bez prestávky, po čom sa cítil doslova „vyprahnutý“. V takýchto chvíľach mu pomohli kolegovia, ktorí občas posielali vlastné príspevky, čím mu dopriali oddych.
Anonymne vypĺňal v Národných novinách rubriku „Poznámky“. Išlo o priestor na dennú polemiku a satiru, niekedy veľmi dráždivú. Pri úvodníkoch však konzekventne používal svoju šifru j.s., datované z Martina. Túto šifru poznali najmä novinári v Bratislave.
Aj keď sa v roku 1926 naplno venoval písaniu článkov a bol ako novinár so sebou spokojný, nevedel sa zrieknuť Bratislavy. Cítil nostalgiu za časmi, keď žurnalistika bola pre neho len povolaním, no poézia zmyslom života. V novinách vystupoval anonymne alebo pod šiframi, zatiaľ čo vo svojej poézii sa prezentoval pod plným menom.
Literárne a edičné aktivity
Ján Smrek bol významný aj ako redaktor a organizátor kultúrneho života. V roku 1924 zredigoval Zborník mladej slovenskej literatúry (Bratislava 1924). V tomto zborníku uverejnil aj esejistickú stať „Literárne glosy“, ktorá predstavovala prvý pokus o syntetické zhodnotenie tvorby mladej generácie básnikov po prvej svetovej vojne.
Pre zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (Praha 1931) zozbieral a zredigoval štúdie venované vývinovým otázkam slovenskej literatúry, kultúry a umenia v 20. rokoch.
Jeho stretnutie s Leopoldom Mazáčom na jeseň roku 1924 viedlo k vzniku Zborníka mladej slovenskej literatúry. Michal Zibrín, priateľ študujúci v Prahe, predstavil Smrekovi Mazáčov plán: vytvoriť literárnu ročenku alebo almanach pod firmou Zväzu slovenského študentstva, ktorá by finančne podporila zväz.
Zborník mal reprezentovať novú slovenskú poéziu i prózu a obsahovať beletriu, eseje a redakčné glosy od Jána Smreka. Po dohode s Mazáčom, Smrek zhromaždil rukopisy, osobne ich priniesol do Prahy a asistoval pri ich tlači. Keď bol zborník hotový, Smrek prišiel s myšlienkou systematicky vydávať samostatné diela pod názvom „Edícia mladých slovenských autorov“ (EMSA).
Zborník mladej slovenskej literatúry mal obrovský úspech. Vyšiel do Vianoc 1924 a už v januári 1925 musel Leopold Mazáč vydať druhé vydanie v náklade päťtisíc výtlačkov, pričom z tej istej sadzby bolo vytlačených ďalších dvetisíc exemplárov v luxusnom brokáte.
V rokoch 1925 - 1938 Smrek redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA). Kvôli tejto práci sa v roku 1930 presťahoval do Prahy.
V Prahe neskôr založil a redigoval literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias. Po rozbití Československa v roku 1939 sa Smrek vrátil na Slovensko a Elán sa stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Počas vojny založil Komornú knižnicu Elánu.
Literárna tvorba
Ján Smrek knižne debutoval v roku 1922 zbierkou Odsúdený k večitej žízni, v ktorej sa vyrovnával so symbolizmom a ťaživými skúsenosťami z detstva.
Zbierkou Cválajúce dni (1925) sa zaradil medzi najvýraznejšie talenty nastupujúcej povojnovej generácie a prihlásil sa k filozofii vitalizmu. Táto filozofia, zdôrazňujúca aktivitu a životný elán, sa stala charakteristickou pre jeho ďalšiu tvorbu.
Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou, melodičnosťou a predovšetkým optimizmom. Vo svojich dielach vyjadroval lásku k človeku, životný optimizmus a oslavu mladosti. Stredobodom jeho pozornosti často bola žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Sám definoval zásady svojej poetiky v básňach.
Medzi jeho ďalšie významné zbierky patria:
- Božské uzly (1929)
- Iba oči (1933)
- Básnik a žena (1934)
- Zrno (1934)
- Hostina (1944)
- Studňa (1945)
- Obraz sveta (1958)
- Struny (1963)
- Nerušiť moje kruhy (1965)
Z pozostalosti vyšiel výber básní Noc, láska a poézia (1987). Básnické svedectvo o časoch komunistickej diktatúry vyjadrujú básne v zbierke Proti noci (1993).
Venoval sa aj poézii pre deti, publikoval zbierky Maľovaná abeceda (1954) a Machule (1956).
Preklady a spolupráce
Ján Smrek bol aj významným prekladateľom svetovej literatúry. Prekladal z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin) a poľštiny (Julian Tuwim). Vďaka prekladom maďarských básnikov bol uznávaný aj v Maďarsku.
Jeho preklad Villonovho diela ukazuje hlboké pochopenie Villonovho zmyslu pre sebairóniu, tragikomickú pózu, ale aj sociálny motív rebela odmietaného spoločnosťou.
Spolupracoval so slovenským hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid (1957) a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge (Tiene). Skladateľ Frico Kafenda skomponoval na Smrekove slová cyklus troch piesní: „Listy“, „Okúzlenie“ a „Pieseň“. S jeho poéziou našiel cestu aj Eugen Suchoň.
Neskorší život a odkaz
Na začiatku druhej svetovej vojny sa Smrek vrátil na Slovensko a usadil sa v Bratislave. V roku 1944 bol časopis Elán kvôli protifašistickým postojom úradne zastavený.
Po roku 1948 Smrek ako básnik upadol na istý čas do nemilosti. Do roku 1958 nevydal žiadnu novú básnickú zbierku a venoval sa predovšetkým prekladom. V rokoch 1948 - 1956 napísal približne 200 tzv. „šuplíkových básní“, v ktorých ostro kritizoval komunistický režim. Tieto verše však boli publikované až v roku 1993 zásluhou jeho syna.
V rokoch 1945 - 1948 pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií. V roku 1966 mu bol udelený titul národný umelec.
Ján Smrek zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Jeho prínos pre slovenskú kultúru je neoceniteľný; bol oslavovateľom lásky, radosti, bratstva, družnosti, krásy a životného optimizmu.
Jeho dielo bolo viackrát ocenené, vrátane štátnych cien. V roku 1988 mu odhalili pamätnú tabuľu v rodisku pri príležitosti nedožitých 90. narodenín. O desať rokov neskôr, pri príležitosti 100. výročia narodenia, bol odhalený pamätník a v Bratislave sa konal 18. svetový kongres básnikov. Na Smrekovu počesť bola udelená Cena Jána Smreka medzinárodnou porotou kongresu.
Často je označovaný za najčítanejšieho a najprekladanejšieho slovenského básnika. Jeho poézia, ktorá v sebe nesie posolstvo vitalizmu a harmónie, ho urobila nesmrteľným.
tags: #jan #smrek #narodeniny #obsah