V roku 1996 sa pápež Ján Pavol II. vyjadril k otázke evolúcie v príhovore k Pápežskej akadémii vied, čím potvrdil a rozvinul predchádzajúce stanoviská Katolíckej cirkvi. Tento prejav predstavoval významný moment v dialógu medzi vedou a vierou, zdôrazňujúc, že pravda nemôže odporovať pravde.
Historický kontext a vývoj vedeckého myslenia o evolúcii
Až do novoveku vo všeobecnosti prevládal aristotelovský pohľad na prírodu, že druhy sú nemenné. Počas nasledujúcich storočí však bádatelia prišli na to, že druhy nie sú statické, ale že sa postupne vyvíjajú. Darwin nebol prvý, kto zistil, že sa v prírode odohráva evolúcia. Už predtým existovali určité vývojové modely, napríklad evolučná teória francúzskeho bádateľa Jeana-Baptista Lamarqua. Darwin však objavil aj hnací motor evolúcie - prírodný výber a svoj objav podporil veľkým množstvom dôkazov, ktoré získal počas plavby na lodi Beagle. Darwinov prírodný výber bol provokatívny a hneď sa o ňom diskutovalo vo vedeckých kruhoch.
Hoci sa dnes často predkladá, že reakcia na Darwina bola v náboženských kruhoch hysterická, nie je to celkom pravda. Významný protestantský teológ Benjamin Warfield z Princetonu akceptoval evolúciu ako „teóriu metódy Božej prozreteľnosti.“ Sám Darwin vo svojom životopise píše, že v čase vydania O pôvode druhov bol teistom a uviedol: „Nevidím žiaden skutočný dôvod, prečo by mali názory prezentované v tejto knihe raniť náboženské cítenie ktorékoľvek čitateľa.“ Je treba povedať, že Darwin sa v neskoršom období priklonil k agnosticizmu a naturalizmu.
Rozdiely v interpretácii evolúcie
Neskôr sa tábory ohľadom výkladu evolučnej teórie začali značne diferencovať a vyhrocovať. Na jednej strane sa vyprofilovali naturalisti a ateistickí materialisti, ktorí videli v prírodnom výbere slepý mechanizmus bez potreby Boha. Tento prístup však presahoval rámec samotnej vedy. Na strane druhej, predovšetkým v protestantskom prostredí Ameriky sa rozvinul náboženský smer (kreacionizmus), ktorý tvrdo oponoval naturalizmu a zavrhoval samotnú teóriu evolúcie. Kreacionisti ignorujú základné fakty z biológie a geológie a ich boj skôr pripomína boj proti veterným mlynom. Určitou alternatívou ku kreacionizmu bol koncept inteligentného plánu (ID), ktorý v 90. rokoch rozvinul biochemik Michael Behe vo svojej knihe Darwinova čierna skrinka.
Zástancovia ID tvrdia, že určité zložité systémy ako napríklad oko alebo bakteriálny bičík sa nemohli vyvinúť postupne prirodzeným výberom, pretože celý orgán by bez jediného komponentu nefungoval. Preto musí existovať nejaký inteligentný dizajnér, ktorý by tieto systémy skomponoval. Kreacionizmus a inteligentný plán sa tak stáva obľúbeným terčom kritiky a výsmechu zo strany prívržencov hnutia nového ateizmu na čele s biológom Richardom Dawkinsom, ktorý svoje protináboženské myšlienky postuloval v knihe Boží blud.
Jeho svetonázor však predstavuje opačný extrém ku kreacionizmu. Problematický je hlavne jeho názor, že veda má monopol na všetku pravdu. Môžeme povedať, že ani evolučná teória nevysvetľuje všetko - ani odkiaľ sa v nás vzal morálny zákon, ani to, prečo sme tu a aký má zmysel naša existencia. Dawkins navyše náboženstvo považuje za zdroj násilia a pritom ignoruje fakt, že viera motivovala aj veľké a morálne činy.
Stanovisko Katolíckej cirkvi pred Jánom Pavlom II.
Katolícka cirkev si zachovala v týchto búrlivých polemikách, typických skôr pre angloamerické protestantské prostredie, určitý odstup. Aj v katolíckom prostredí boli určité pochybnosti ohľadom evolučnej teórie, ale nikdy ju oficiálne neodsúdila. Učiteľský úrad Cirkvi nevykladá prvé kapitoly knihy Genezis v prísne prírodovedeckom, ale skôr v morálnom a duchovnom zmysle. Vieroučná konštitúcia II. vatikánskeho koncilu o Svätom Písme (Dei verbum) „formuláciou - pravda na našu spásu - obmedzuje pravdu Biblie na Božie zjavenie, ktoré sa týka Boha samotného a spásy ľudského pokolenia.“ Je pochopiteľné, že katolíci nechápu Písmo ako neomylné v otázkach prírodných vied. Jednoducho povedané, Biblia vychováva Božích ctiteľov, nie biológov alebo geológov. Kreacionisti však absolutizujú reformačný princíp „iba Písmo“ a Bibliu chápu neomylne vo všetkých ohľadoch - aj v otázkach prírodovedeckých.
Evolučné myslenie možno spozorovať už v spisoch svätého Augustína, ktorý žil na prelome štvrtého až piateho storočia. O evolúcii v oficiálnom pápežskom dokumente sa poprvýkrát významnejšie zmieňuje až pápež Pius XII. a to v encyklike Humani generis z roku 1950. Pápež Pius XII. v nej bráni učenie Katolíckej Cirkvi pred niektorými názormi tej doby a vyjadril sa aj k otázke evolúcie:
- „Magistérium Cirkvi nezakazuje, aby evolučná teória bola výskumami a rozpravami prerokúvaná medzi odborníkmi oboch oblastí, primerane dnešnému stavu profánnej vedy a teológie, nakoľko sa to týka pôvodu ľudského tela z už existujúcej a živej hmoty, lebo ohľadom duše nám katolícka viera prikazuje držať sa toho, že ju tvorí bezprostredne Boh.“
Napriek určitej opatrnosti, pápež evolúciu nepostavil do opozície voči viere. Za zmienku stojí aj jeho vyjadrenie k otázke polygenizmu, teda či na začiatku bolo viacero párov ľudí. Pius XII. síce tento názor vyslovene neodsúdil, hoci polemizuje, že sa nezdá, že by polygenizmus bol zlučiteľný s náukou o dedičnom hriechu. Pius XII. tak mierne a nepriamo podporil evolúciu v jej bádaní, čím otvoril cestu na jej postupnú akceptáciu.
Príhovor Jána Pavla II. k Pápežskej akadémii vied v roku 1996
Ján Pavol II. vyjadril svoje stanovisko k otázke evolúcie v príhovore k Pápežskej akadémii vied 22. októbra 1996. V podstate nadviazal na svojho predchodcu Pia XII., no jeho vyhlásenie bolo výrazne silnejšie. Vyššie uvedené vyjadrenie Jána Pavla II. smerom k evolúcii nebolo jeho prvým verejným vyhlásením tohto typu. Podobne sa tento pápež vyjadril už v roku 1985 na sympóziu o evolúcii a na dvoch generálnych audienciách v nasledujúcom roku. Vo svojom prejave uviedol:
- „V encyklike Humani generis z roku 1950 už môj predchodca Pius XII. vysvetlil, že evolúcia a to, čo o človeku a jeho povolaniu učí viera nie je vo vzájomnom rozpore. Dnes bezmála polstoročia po vydaní tejto encykliky dávajú nové poznatky podnet k tomu, aby sme v evolučnej teórii videli viac než len hypotézu.“
- „Je naozaj pozoruhodné, že po mnohých objavoch v rozličných vedných odboroch bola bádateľmi stále viac akceptovaná. Táto neúmyselná a nijak neriadená zhoda výsledkov výskumu už sama osebe predstavuje významný argument v prospech tejto teórie.“
Pápež ďalej zdôraznil, že „otázka evolúcie sa bezprostredne dotýka Učiteľského úradu Cirkvi, pretože sa dotýka obrazu človeka.“ Varoval, že „namiesto jednej evolučnej teórie by sme mali hovoriť o niekoľkých evolučných teóriach,“ pretože „táto pluralita na jednej strane súvisí s rôznymi výkladmi mechanizmu evolúcie, na druhej strane s rôznymi filozofiami, na ktorých sa zakladá.“ Ján Pavol II. k tomu dodal:
- „Zjavenie nás učí, že človek bol stvorený k Božiemu obrazu a preto nie sú zlučiteľné s pravdou o človeku tie evolučné teórie, inšpirované svetonázorom, ktorý považuje ducha za niečo, čo povstáva zo síl oživenej hmoty alebo za vedľajší produkt tejto hmoty. Tieto teórie nie sú schopné vysvetliť osobnú dôstojnosť človeka.“
Hlavným motívom, ktorý sa tiahne celým pápežovým odkazom, je, že „pravda nemôže odporovať pravde.“ Biologická pravda nie je v protirečení s náboženskou pravdou. Na otázku prečo Boh stvoril svet sa pokúša odpovedať náboženstvo, hľadá určitú interpretáciu a účelnosť nášho bytia a kozmu. Ján Pavol II. v prejave spomína aj výraz „ontologický skok,“ ktorý sa úzko dotýka chápania človeka a jeho vzniku z pohľadu kresťanstva. Otázky ako „odkedy je možné hovoriť o človeku ako o človeku?“ alebo „ak sa človek evolučne vyvíja, v ktorom okamihu histórie vložil Boh do svojho stvorenia dušu?“ sú kľúčové pre teologické uvažovanie.
O dva roky neskôr, vo svojej encyklike Fides et ratio (Viera a rozum), Ján Pavol II. postuloval krásnu myšlienku o symbióze rozumu a viery: „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“
Prijatie a interpretácia pápežovho prejavu
Pápežov prejav vyvolal početné pozitívne reakcie z vedeckej komunity, ako aj zo strany ďalších náboženských predstaviteľov. Napriek tomu sa o istý rozruch v roku 2005 postaral viedenský arcibiskup a kardinál Christoph Schönborn svojim článkom pre denník New York Times, v ktorom nazval pápežove slová z roku 1996 ako „nejasné“ a „nedôležité.“ Mnohí ľudia kardinálov článok interpretovali ako podporu hnutia propagujúce tzv. inteligentný dizajn. Schönborn však neskôr označil vlastný text ako „neotesaný“ a poprel, že by bol priaznivcom inteligentného dizajnu.
V rozhovore vysvetlil, že prístup teórie inteligentného dizajnu považuje za nesprávny, pretože sa snaží vytvoriť prírodovedecký dôkaz existencie Boha. Podľa neho je to rovnako nemožné, ako je nemožné vytvoriť prírodovedecký dôkaz ateizmu. Schönborn k tomu dodal: „Pre cirkev je problematickým až darwinizmus, ktorý sám seba chápe ako svetonázor. Keď ľudia odvodzujú z tejto teórie, že nemohol existovať žiadny stvoriteľ, že všetko je len náhoda, že sme výsledkom neplánovaného procesu, potom treba skonštatovať, že nejde o vedu, ale ideológiu. Tu treba protestovať a povedať: moment, rozlišujme medzi tým.“
Kardinál Schönborn tiež zdôraznil, že Biblia nie je prírodovedecká rukoväť a že Boh koná prostredníctvom druhotných príčin. „Z toho dôvodu je rozumný predpoklad, že to, čo vzniklo zo zeme, prírody, vzniklo na Boží príkaz. Celý proces je teda Bohom chcený a riadený.“
Dnešné magistérium Katolíckej cirkvi i niektorí tomistickí filozofi a teológovia zaujímajú strednú cestu. Pripúšťajú, že široká škála biologických javov dovoľuje evolučné vysvetlenie v súlade s katolíckou doktrínou a tomistickou metafyzikou. Zároveň však trvajú na tom, že z filozofických a teologických dôvodov nie je možné evolučne vysvetliť všetky biologické fenomény a odmietajú vydať „bianko šek“ čisto naturalistickému evolučnému konceptu.
Treba zdôrazniť, že evolučné explikácie skutočnosti prekračujú hranice empírie a sú vždy mixom prírodovedeckých a filozofických úvah. „Empirické úvahy treba situovať do prostredia zdravej metafyziky a filozofie prírody, inak sú ich závery o skutočnosti falošné.“ Katolícka cirkev rovnako ako iné kresťanské denominácie rozhodne odmieta myšlienku, že evolúcia je iba slepým procesom bez účelu.
História cirkvi: Kompletný dokumentárny film od roku 33 n. l. do súčasnosti
Pokračujúce stanoviská pápežov
Hoci sa viacerí vrcholní predstavitelia Katolíckej Cirkvi, vrátane posledných pápežov, vyjadrili k evolúcii priaznivo, neznamená to, že by Cirkev prikazovala katolíkom zastávať evolučnú ideu, teóriu inteligentného dizajnu alebo myšlienku, že Boh stvoril svet len za niekoľko tisíc rokov. Teórie, podľa ktorých vesmír vznikol Veľkým treskom a človek ako druh je výsledkom evolúcie, sú správne, ale nijako nevylučujú existenciu Boha.
Aj pápež František sa v roku 2014 vyjadril priaznivo nielen k evolučnej teórii, ale aj k Veľkému tresku: „Keď čítame o stvorení v Genezis, riskujeme predstavu Boha ako kúzelníka, s kúzelnou paličkou, ktorý dokáže hocičo. Ale tak to nie je. Veľký tresk, ktorý je dnes najpopulárnejšou teóriou o pôvode univerza, nie je v protiklade k božskému stvoreniu, vyžaduje ho. Evolúcia v prírode nie je nekonzistentná so zmienkami o stvorení - pretože evolúcia predpokladá vytvorenie bytostí, ktoré sa vyvíjajú.“ František nie je prvým pápežom, ktorý teóriu Veľkého tresku považuje za realistické vysvetlenie vzniku sveta, už pred ním sa o nej ústretovo vyjadrili pápeži Pius XII. aj Ján Pavol II. František apeloval, aby veriaci odmietli predstavu, že svet vznikol náhodou. Biblický pohľad na stvorenie nijako neodporuje bádaniu fyziky, astronómii, ani ľudskému rozumu; naopak, len ho potvrdzuje.
Základným kameňom katolíckeho učenia zostáva, že zatiaľ čo evolúcia môže vysvetľovať pôvod ľudského tela z existujúcej živej hmoty, ľudská duša je vždy stvorená bezprostredným aktom Boha. Preto je nemožné, aby sa ľudská duša vyvinula z hmoty. Ľudské telo je špecificky ľudským skrze ľudskú dušu, a tak je, nakoľko je ľudské, výsledkom stvorenia. Katolícka cirkev obhajuje pravdu Svätého Písma, že múdry Boh je stvoriteľom každého tvora a že dobrotivý Boh priamo stvoril prvých ľudí. Veda môže priviesť k otázkam, ktorých zodpovedanie vychádza z iného zdroja - filozofie a náboženstva. Viera v Stvoriteľa dáva odpoveď na starú metafyzickú otázku: prečo existuje niečo, a nie nič, prečo existuje svet, prečo sme tu my? Túto otázku nedokáže zodpovedať evolučná teória, môže len vysvetliť podmienky a mechanizmy, ktoré umožnili vývoj.