Ján Hreško je významný slovenský spisovateľ, organista a literárny kritik, ktorého život a tvorba sú hlboko prepojené s dejinami a kultúrou Slovenska. Jeho práca je charakteristická hlbokým ponorom do jazyka a snahou o zachytenie komplexnosti ľudskej existencie. Tento článok sa zameriava na jeho životnú cestu, literárnu tvorbu a postoje k spoločnosti.
Život a rodinné korene
Ján Hreško sa narodil 21. februára vo Vojvodine. Zaujíma sa o pôvod svojho rodu a predkov, ktorí sa rozšírili po Trenčianskej stolici, v Nemcovciach a v Hošťálkovej na Morave. V rodokmeni sa spomína aj jeho starý otec, spisovateľ Ján Kadlečík, ktorého meno mohla hypoteticky naznačovať povolanie tkáč, remeselníka, malého tkáča. Babkin otec bol Natanael de Czapkay. Hreško uvažuje o rodových menách ako Tkadleciech, Tkadlecých či Tkadlecových, ktoré mohli zostať v krajine, čo ich vyhnala. Prílišný egocentrizmus považuje za malicherný. Spomína smrť svojho otca rodu v roku 1962. Otec a dedo Hreškových boli kňazi, čo mohlo byť aj dôvodom, prečo sa Ján Hreško nestal kňazom.
Pukanec zohráva v živote Jána Hreška dôležitú úlohu ako domov a útočisko. Je to pre neho "praktická vec, niekde predsa musí bývať". Uvedomuje si, že korene vplývajú na človeka. Pre Hreška je Pukanec azylom pred hlukom a miestom, kde môže slobodne písať. „Ak by som nemusel bývať v Pukanci, neodišiel by som odtiaľto,“ dodáva. V Pukanci má blízko ku kostolu a k hrobom svojich predkov. Pred hlukom veľkého mesta, kde "Bratislave dnes skoro všetkým šibe", nachádza v Pukanci pokoj. Vedomie širšieho spoločenstva a pocit spolupatričnosti medzi ľuďmi sú pre neho dôležité.
Cesta k literatúre a novinárstvu
Ján Hreško sa venoval nielen spisovateľstvu, ale aj novinárstvu. Pracoval v Košiciach a naučil sa, "ako sa robia noviny". Jeho spisovateľské pero sa však sústredilo na to, čo presahuje chvíľu a každodennosť. K literatúre, próze a poézii, esejam a podobne, pristupoval ako k nástroju na zachytenie všetkých zložiek a vrstiev reality. V rokoch 70. bol prepustený z práce, keďže jeho manželka bola zamestnaná a on bol doma pri deťoch, čo v tom čase nebolo bežné. Jeho rukopisy boli v tom období publikované ako zakázané "samizdaty".
Ako šéfredaktor Matičného čítania v šesťdesiatych rokoch (konkrétne v roku 1966) aktívne podporoval mladých autorov. Zostavil zborník mladých autorov s názvom Dovolíte? (1966), čo bolo obdobie veľkých nádejí na zmenu pred normalizáciou. V roku 1968, počas nádejí na zmenu, sa stal šéfredaktorom Matičného čítania. V tom čase tiež začal pracovať na rukopise Vlastný horoskop. Mesačník Obsah a časopis Fragment K patria medzi periodiká, kde pôsobil. Neskôr dokončil ďalší rukopis s názvom Vlastný hororskop, ktorý nevyšiel, podobne ako dielo Dvanásť. Kritizuje nezáujem oficiálnych štruktúr a problém médií o takých autorov ako Hrúz alebo Albín Bagin.
Filozofia písania
Ján Hreško tvrdí, že "skutočný spisovateľ nepíše pre čitateľa", ale sústredí sa na vlastnú kompozíciu, tvar. Snaží sa zachytiť spektrum pocitov, odtiene a registre, ktoré vychádzajú z jeho vnútorného sveta. Jazyk je pre neho nielen prostriedkom vyjadrenia, ale aj návodom na písanie a premýšľanie. Potrebuje poznať všetky nuansy svojho jazyka, aby mohol veľa vyjadriť, pretože "sú nositeľmi jazyka". Televízia a noviny podľa neho znalosti reči iba kazia. Práca s jazykom je myslenie, je sebarealizácia. Písanie je pre neho "zázrak slov". Hreškovo písanie vychádza z podvedomia a svedomia, teda poctivo.
Písanie je pre neho zmyslom, ktorý začal narodením a trvá dodnes. Priznáva, že nebolo to celkom také ľahké, ako by sa zdalo. Verí, že aj v umení sa dá predať ideu, ktorú prenášal. Hovorí, že je dôležité poznať svoj jazyk a svojich otcov nášho krásneho jazyka. Písanie je pre neho akýmsi "žehlením špinavých mozgových blán a závitov", snahou stanoviť diagnózu, upozorniť a varovať. Dodnes pracuje na rukopise, ktorý ešte nemá meno.
Hudba a duchovný rozmer
Okrem literatúry zohráva v živote Jána Hreška dôležitú úlohu aj hudba, predovšetkým hra na organe. Už ako chlapca ho organ fascinoval. Bývali v Rači na fare a kľúče od organu boli zavesené na klinci. Zobral ich a šiel skúšať organ. Hoci nemá hudobné vzdelanie, stal sa organistom v kostole a hrával na službách Božích až dodnes. Desať rokmi bol organistom v Pukanci, kde si bral kľúče od kostola a bol pohyblivejší. "Seriózne som študoval", hovorí. Jeho vzťah k Johannovi Sebastianovi Bachovi je obzvlášť silný. „Mám ho rád,“ hovorí. Považuje Bacha za "šťastný prípad", ktorý ho fascinuje.
V roku 2005 sa zúčastnil festivalu Bach 2005, ktorý spojili s 250. výročím Bachovej smrti. Rok 2000 bol vyhlásený za Bachov rok na Slovensku. Hoci sa považuje za slabého organistu, Bacha si veľmi váži a snažil sa ho "dobre zahrať". Bachova hudba pre neho znamená "tichý jas a radosť". Sústredenie na hudbu je pre neho špecifické - "človek úplne nesústredí na jeden bod". Harmónia, ktorú Bachova hudba prináša, je pre neho symbolom prežitého, ale aj terajška. Hreško uvažuje o duchovnom rozmere, ktorý je niekde skrytý a občas viditeľnejší, inokedy sa javí ako úpadok. Verí, že "tá fakľa, tí strážcovia ohňa tu budú vždy" a prenáša ideu, ktorú Bach prenášal.
Spoločnosť, kultúra a kritický pohľad
Ján Hreško sa kriticky vyjadruje k súčasnej spoločnosti a kultúre. Poukazuje na materializmus, ktorý odstavil kultúru a etiku do geta konzumu. Súčasná spoločnosť je podľa neho pretechnizovaná, zameraná na majetok a zisk, a stráca duchovný rozmer. Hovorí, že "sme dezorientovaní z toho všetkého". Pociťuje zodpovednosť, ktorú prirovnáva k "schweitzerovskej zodpovednosti za život".
Verí, že "tá fakľa, tí strážcovia ohňa tu budú vždy". Priznáva, že v určitých chvíľach veril v "zamatovú či nežnú revolúciu", ale stal sa fakticky opak - "materializmu, ktorý hádam ani na svete nebol". Kultúra sa stala tovarom, umenie sa dá predať. J. S. Bach sa tiež predával, ale v inom zmysle. Hreško zdôrazňuje, že už od čias antickej civilizácie existovala schopnosť rozvíjať kritický postoj k danému stavu vecí. Je dôležité mať ostré pripomienky a vnímať duchovný rozmer človeka.
Hreško sa zasadzuje za uchovanie kultúrnej integrity a identity, pričom kritizuje prítomnosť "politiky nezmyslu" a nedostatok zmyslu v komunikácii. Zdôrazňuje, že je "nezničiteľná" pravda a že by sme nemali preberať všetko, čo príde z médií. Upozorňuje na to, že "ľudia si neuvedomovali ich skutočnú silu a význam" minulosti, čo vedie k "manipulovateľnosti". Akoby nejestvoval včerajšok. Je to krutá pravda, že "u nás sa nečíta". Hreško verí, že "rezervy, možno by ňou mohli byť spisovatelia, niektorí, ktorých nepoznáme", by mohli byť morálnou autoritou v spoločnosti. Verí v úctu k predkom a v to, že "vždy jestvuje, pôsobí, funguje" nejaká vyššia idea.
Dielo a myšlienkový odkaz
Ján Hreško je nositeľom Tatarkovej ceny. Jeho tvorba je preniknutá vedomím širšieho spoločenstva a snahou o uchovanie kultúrnej integrity a identity. Ján Hreško je nielen spisovateľom, ale aj mysliteľom, ktorý sa kriticky zamýšľa nad svetom a hľadá v ňom zmysel a hodnoty. Jeho texty sú inšpiratívne pre poznanie samého človeka a poznáva ho ako vlastnú dlaň.
Kľúčové diela a akademické práce
Ján Hreško sa okrem beletristickej tvorby venuje aj filozofickým témam a akademickým publikáciám. Medzi jeho významné akademické práce patria:
- Levinasova ľudská sloboda (2023): Táto dizertačná práca sa zaoberá filozofickou otázkou ľudskej slobody predovšetkým z etického hľadiska. Interpretuje a rozpracováva chápanie slobody u Emmanuela Levinasa. Hlavnou tézou práce je, že podľa Levinasa je práve prijatie mojej nekalkulovateľnej zodpovednosti to, čo ma robí ľudským a pomáha mi sústrediť sa nie na merateľné výsledky či výkon, ale na tých, ktorí mi boli zverení.
- Being yourself thanks to the Other. Levinas' Ethics and Psychotherapeutic Relation: Teoretický príspevok sprístupňuje kľúčové momenty eticky zameranej filozofie Emmanuela Levinasa pre reflexiu východísk psychoterapie i samotného psychoterapeutického vzťahu.
- Emmanuel Levinas on human freedom and relation to the other: Práca interpretuje a rozpracováva Levinasovo chápanie slobody a ukazuje, akú úlohu zohráva sloboda v rámci jeho etiky a kľúčových ideí.
- Knihy jako prostředky i překážky vševýchovy u Komenského (v češtine, Knihy ako prostriedky i prekážky vševýchovy u Komenského): Príspevok poukazuje na úlohu kníh ako nástrojov vzdelávania u Komenského, pričom chvála a kritika poznania sprostredkovaného knihami sú nevyhnutnou súčasťou jeho pansofického projektu.
- Levinas's ethics and teacher: Teaching as the time of speech: Tento článok využíva Levinasovu etiku na vykreslenie vzťahu učiteľ-žiak ako asymetrického a zameriava sa na jazyk chápaný ako čas ich vyučovania a učenia sa.
- Recenzia knihy SIKORA, O. - SIROVÁTKA, J. Lévinas v konfrontaci. In Filosofický časopis 70, 2022/3, s. 622-630. (2022): Hreškov recenzia akademickej práce.
- Kniha Jak číst politické myslitele? (recenzia): Hreškovo hodnotenie knihy z oblasti politickej filozofie, ktorú odporúča študentom a akademikom.
tags: #jan #hresko #narodeniny