Táto rozsiahla informácia prináša pohľad na život a dielo významnej akademickej maliarky Zuzky Medveďovej z Báčskeho Petrovca, ako aj na dobové svadobné zvyklosti a udalosti, ktoré formovali spoločenský život v regióne.
Život a dielo akademickej maliarky Zuzky Medveďovej
Akademická maliarka Zuzka Medveďová z Petrovca venovala celé svoje dielo, ktoré vytvorila pod vysokým báčanským nebom a s čudesne krásnymi oblakmi nad žatevnými poľami jej Podhory a rodiska, svojim drahým rodákom, Petrovčanom a krajanom v Juhoslávii. S veľkou láskou a zriekaním ho tvorila a do ich lásky ho porúčala. Zuzka neustále túžila po svojom rodisku, pravidelne prichádzala do Petrovca do rodičovského domu a ku koncu života si priala svoje dielo zanechať svojim spoluobčanom. Jej diela si tak našli miesto medzi ľuďmi a Slováci v Juhoslávii ich mali radi.
Počiatky, vzdelávanie a snahy o emancipáciu
Zuzka Medveďová sa narodila pred 125 rokmi, 5. októbra 1897 v Báčskom Petrovci v roľníckej rodine. Už od detstva mala talent, ktorý vďaka pomoci učiteľov a podporovateľov dokázala zdokonaľovať a usmerňovať. Ako žiačka základnej školy sa venovala kresleniu v triede učiteľa Michala Kellembergera, kde vynikala nad ostatnými deťmi. Po základnej škole pokračovala v kreslení a maľovaní popri domácich prácach a prácach v poli.
Na odporúčanie a s podporou učiteľov a prvého akademického maliara Karola Miloslava Lehotského sa Zuzka rozhodla pre štúdium výtvarníctva, samozrejme, s povolením rodičov. Začiatkom 20. storočia nebolo bežné, aby dievča z vidieka študovalo, a tak učitelia museli dlho presviedčať Zuzkiných rodičov, aby jej to povolili. Zuzkine umelecké školenie sa začalo príchodom do Prahy, kam pricestovala 16. januára 1921. V rokoch 1920 - 1922 študovala u profesora Ferdinanda Engelmüllera, ktorý jej neskôr napísal odporúčanie na prijatie na akadémiu v Berlíne. V Prahe všetko sledovala s nadšením, rýchlo vpíjala nové poznatky a skromne míňala peniaze, ktoré dostávala z domu.
Pokus o štúdium v Berlíne v roku 1922 sa jej nepodaril pre nedostatočnú znalosť nemeckého jazyka, a pre nedostatok prostriedkov sa musela vrátiť domov. Avšak, dlho doma nepobudla a už v školskom roku 1922/23 sa dostala na Umeleckú fakultu Univerzity Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov v Záhrebe, kde sa školila u viacerých profesorov. Napokon, v roku 1923, bola prijatá na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. Jej štúdium bolo finančne podporené štipendiom Ministerstva školstva a národnej osvety v rokoch 1924-1929, ktoré získala najmä vďaka pomoci učiteľa Júliusa Kubániho. Jednou z podmienok štipendia bolo, že sa po úspešnom ukončení akadémie zamestná na gymnáziu ako profesorka kreslenia. Zuzka si svoje študijné povinnosti poctivo plnila, študovala v triedach profesorov Jozefa Loukotu a Jakuba Obrovského, kde zdokonalila portrétnu maľbu a žáner maľby z ľudového života. Od roku 1927 prevzal triedu kreslič a grafik Max Švabinský.
I keď bola povahou pokorná a tichá, postupne sa zapájala do spoločenského života a mala veľký záujem o kultúrne dianie. K tomu prispeli jej profesori s rodinami, ktorí ju pozývali do svojich domovov, na výlety, výstavy, koncerty, do múzeí, divadla či do reštaurácií. Jej smelosť opustiť domov a rodičov kvôli štúdiu maliarstva bola vnímaná ako významný krok a príklad emancipácie žien začiatkom 20. storočia. Už počas štúdia sa dostala do vysokej spoločnosti v Prahe, čo jej pomohlo získať príležitosti na privyrobenie. Napríklad, v roku 1928 na pozvanie prezidenta Masaryka pobudla v Topoľčiankach, aby namaľovala portrét prezidenta a jeho dcéry Alice.
Umelecká tvorba a cestovanie
V roku 1929 maľovala portréty Rupeldovcov v Prahe a rodiny Žuffovcov v Bratislave. Hľadala si ďalšiu prácu aj popri už začatých obrazoch. V rokoch 1930 a 1931 bola v Korytnici na Slovensku, odkiaľ posielala domov peniaze. V roku 1932 pôsobila v Padine a vo Vrbase, kde vypracovala obraz záhrady doktorovej manželky. V roku 1934 pracovala pre profesora Dr. Ignjata Bokuru vo Vršci. V rokoch 1934 a 1935 maľovala v Trenčíne, kde vytvorila portréty Janka Zemana, Igora Pietra, kresbu pre 17. pluk a portrét Victora de la Rue.
Po ukončení štúdia sa síce Zuzka vrátila do Petrovca, no značnú časť roka trávila v Československu, čo dosvedčuje jej korešpondencia s adresami v Řeporyje, Prahe a Bratislave. Pre časopis Živena vyhlásila: „Ináče teraz bývam zväčša v Petrovci. Nič mi ani tu neprekáža, aby som nemohla pracovať, najmä keď teraz spracovávam tunajšie námety. Ale časom žiada sa človeku osviežiť si zmysly a ducha a vtedy ma zlákajú hory, more a zmiznem odtiaľto.“ V tridsiatych rokoch 20. storočia pracovala v Trenčíne, Prievidzi a Prahe, odkiaľ posielala domov peniaze, napríklad 7100 dinárov sestre Márii Spevákovej na kúpu vinice v roku 1936. V rokoch 1937 a 1938 bola často ubytovaná v hoteli Sršeň v Ružomberku. V roku 1938 mala objednávku od Slovenského národného domu v Kysáči na vyhotovenie diplomu a vypracovala množstvo kresieb do učebníc a návrhy obálok, vrátane 36 perokresieb pre kalendár. Zaujímavosťou v Zuzkinej pozostalosti sú aj účty z rôznych podnikov, pričom maliarske potreby si kupovala v Prahe.
Osobnosť a záujmy
Zuzka Medveďová bola dobrosrdečná, pokorná a vďačná. Veľmi sa starala o svojich rodičov, ktorým po ukončení štúdia finančne pomáhala, posielala im peniaze na drevo a uhlie, a prinášala im oblečenie, obuv od Baťu a stuhy na ľudový kroj. Hlavnou črtou jej osobnosti bolo, že sa nevedela na ľudí hnevať, nenávidieť ich ani na nich spomínať v zlom. Bola veľmi vzdelaná, zaujímalo ju všetko, najmä umenie, dejiny, archeológia a satira. Bola informovaná a rozhľadená, čítala tlač pre ženy, literárne a spoločenské noviny a časopisy a sledovala najaktuálnejšie výstavy v Prahe, jej okolí i vo Viedni. Od roku 1922 bola členkou slovenského spolku Detvan, podporovala časopis Živena a udržiavala priateľské vzťahy s poprednými slovenskými ženami, ako aj s rodinami Garajovcov a Mučajiovcov.
Výstavná činnosť a uznanie
Širšia verejnosť si ju ako nádejnú výtvarníčku prvýkrát všimla počas prvých Slovenských národných slávností v Petrovci 28. augusta 1920. Prvá príležitosť predstaviť svoje práce mimo Petrovca sa naskytla v lete roku 1920 na Radišovej výstave národného umenia v Záhrebe, kde boli prezentované jej olejomaľby (Slovenská izba) spolu so slovenskými výšivkami z Petrovca. Svoju prvú samostatnú výstavu mala v rodnom Petrovci počas štvrtých Slovenských národných slávností 3. - 4. septembra 1922 v budove vtedajšej štátnej školy, kde sa dnes nachádza jej galéria. Počas Slovenských národných slávností v roku 1924 v Petrovci opäť vystavovala, tentoraz už ako absolventka prvého ročníka akadémie. Po ukončení štúdia a návrate domov sa naplno venovala výstavnej činnosti v Petrovci a okolí.
Pri príležitosti osláv 10. výročia založenia Spolku československých žien v Juhoslávii mala výstavu v Základnej škole v Kysáči 31. mája 1931. V tom istom roku počas Slovenských národných slávností v Petrovci vystavila v dvoch miestnostiach 120 rôznych obrazov, vrátane olejomalieb slovenského ľudového kroja, ktoré namaľovala pre Slovenské múzeum v Martine. Jej výstavná činnosť nebola obmedzená len na Juhosláviu, ale vystavovala aj v Československu, či už na kolektívnych výstavách alebo samostatne. V roku 1933 vystavovala v Bojniciach a Prievidzi, kde prezentovala 19 obrazov. V tom istom roku mala výstavu v Novom Sade, kde vystavila 32 prác, medzi ktorými bola aj Slovenská svadba, Orgován, Begónie, Hrozno a portréty. V roku 1934 Spolok slavianskych žien v Trenčíne zorganizoval výstavu Zuzkiných obrazov v hoteli Tatra, ktorá mala za cieľ prezentovať umenie slovenskej ženy a pestovať vzťahy s Juhosláviou. V Prahe v roku 1937 vystavovala so slovenskými umelcami a od roku 1940 sa pravidelne zúčastňovala kolektívnych výstav v Bratislave. V roku 1942 bola členkou Bloku slovenských výtvarníkov, neskôr spolku Bohúň a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Získala prvú cenu na konkurze na vypracovanie historického cyklu a bola prijatá do Zväzu výtvarných umelcov Československa. V rokoch 1942-43 maľovala zložité historické kompozície zo života starých Slovanov, ako napríklad Krst kniežaťa Pribinu (1942).
Pri príležitosti jej sedemdesiatin bola v Petrovci 15. októbra 1967 usporiadaná výstava „Výber z prác“ v Národnom múzeu, kde bolo vystavených 42 diel. Zuzka pri tejto príležitosti darovala obrazy múzeu, kultúrnemu domu a obci, a bola odmenená finančnou sumou 150 tisíc dinárov. V roku 1972 pri príležitosti 75. narodenín mala Retrospektívnu výstavu obrazov v Národnom múzeu v Petrovci.
Umelecká pozostalosť a odkaz
Dokumentačná a umelecká pozostalosť Zuzky Medveďovej sa v najväčšom počte nachádza v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci. Jej diela sú tiež súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie v Bratislave a Galérie mesta Bratislava. Napriek jej významu a rozsiahlemu dielu, odborná a širšia verejnosť ju nepozná dostatočne alebo vôbec. V odbornej literatúre sa jej osobnosť spomína len ojedinele, čo vyvoláva otázku, prečo sa tak rýchlo zabudlo na túto významnú umelkyňu, ktorá študovala v európskych mestách a pracovala v dvoch štátoch. O živote a diele Zuzky Medveďovej boli vypracované dve monografie, vrátane „Zuzka Medveďová Výtvarné dielo“ (1997) od Jána Kišgeciho a Vladimíra Valentíka, ktoré dokladajú jej presah za rámec dolnozemského bytia. Od roku 1972 jej bola oporou a starala sa o ňu až do smrti Helena Velická.
Svadobné a rodinné oznamy a dobové zvyklosti v Petrovci a okolí
Novinové príspevky z minulosti nám poskytujú cenné informácie o spoločenskom živote, svadobných zvyklostiach a rodinných udalostiach v Báčskom Petrovci a jeho okolí.
Zasnúbenia a dezinformácie
Dobové oznamy prinášali správy o zasnúbeniach. Napríklad, bol uverejnený oznam o zasnúbení obchodníka Jána Dendúra zo slečnou Terkou Slávkovou a Jána Naďa so slečnou Emou Pavelka v Petrovci. Zaujímavosťou je, že neskôr musela redakcia tento chýr dementovať ako nepravdivý, pripúšťajúc, že ho uverejnili dobromyseľne na základe podpísanej korešpondenčnej karty. Dôvody takejto dezinformácie, či už zo závisti alebo z „dobrosrdečnosti“ pri neistom vzťahu, ostávajú len domnienkami.
Svadobné udalosti a ich riziká
Oslavy svadieb boli dôležitou súčasťou života. V Kysáči slávili sňatok 27. januára slečna Elenka Abbafy a evanjelický farár Ján Bienik. Avšak, svadobné veselie mohlo priniesť aj tragické udalosti. Z Níreďházy sa píše o nešťastí v Merészpataku, kde počas svadby podľa miestneho zvyku strieľali družbovia z revolverov. Pri ceste zo sobáša družba Ján Bardučík nešťastne vystrelil, pričom guľa zasiahla a usmrtila družbu Michala Polinčaka.
Manželské zvyklosti a spoločenská kritika
Manželské zvyklosti sa v minulosti líšili. Šuhajovia sa ženili najskôr po dosiahnutí 18 rokov, alebo až po 24 rokoch po vojenčine. Ak sa chcel niekto oženiť pred 18. rokom, potreboval povolenie rodičov, ktoré stálo 30-40 korún alebo aj viac. Na toto „dovolenie“ mnohí ročne vynakladali značné peniaze. Neskôr úrady zmenili predpisy a osemnásťročný šuhaj mohol získať povolenie bez platenia. Napriek tomu, niektorí ľudia naďalej chceli platiť, dokonca ženili svojich synov pred 18. rokom a vydávali dcéry pred 16. rokom, len aby mohli platiť. Často pritom nebrali ohľad na to, či z ich syna vyrastie dospelý človek, alebo či dcéra ostane zdravá, ak už v 16. roku mala dieťa. Vyzývalo sa k rozvážnosti a k tomu, aby sa peniaze míňali na vzdelanostné a kultúrne ciele, ako sú školy, knihy, noviny, a na zdravie seba a svojich detí, nie na záhubu potomkov.
Kultúrne aktivity spojené so svadbou
Kysácky kroj bol prezentovaný na mnohých výstavách, vrátane výstavy tradičnej slovenskej svadby s názvom „Dolnozemská svadba“. Táto výstava mala medzinárodný putovný charakter a figurínu vyzdobenú v slávnostnom ľudovom odeve poskytol aj Spolok kysáčskych žien, čo svedčí o bohatosti a zachovávaní svadobných tradícií v regióne.