Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, bol významný slovenský básnik, prozaik a prekladateľ, zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky a vedúci predstaviteľ slovenskej moderny a symbolizmu. Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach na Gemeri v roľníckej rodine. Jeho predkovia boli Taliani a Slováci, ktorí založili Kraskovo a Wysco - neskoršie Lukovištia. Vzdialeným príbuzným Krasku bol popredný slovenský romantický básnik a štúrovec Ján Botto.
Životopisné údaje a štúdiá
Ako malý žiak v ľudovej škole mal dobrého a známeho učiteľa - Augustina Horislava Škultétyho. Počas ďalších štúdií vystriedal a spoznal niekoľko miest. Najprv študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Potoku, potom na nemeckom gymnáziu v Sibiu a na rumunskom gymnáziu v Brašove, kde roku 1896 zmaturoval. V Rimavskej Sobote býval v rodnom dome maďarského básnika Mihálya Tompu a v neďalekom Vyšnom Skálniku v rodnom dome Jána Bottu. Ako rodinný potomok a menovec štúrovského básnika poznal a recitoval jeho básne a balady. V Brašove zažil začínajúci básnik prvú študentskú lásku. Zaľúbil sa do spolužiačky Sofie, ktorej svoje city tlmočil v niekoľkých básňach. Po skončení štúdií si spomienku na ňu odnášal v srdci a pretavil ju do vrúcnych ľúbostných veršov.
Po maturite, tesne pred nástupom na vojenskú službu, sa zamestnal ako dozorca pri stavbe mlyna a voskárne u príbuzného na Teplom Vrchu (1896 - 1897 a 1898 - 1900). Ivan Krasko mal vôľu i dobré predpoklady študovať ďalej. Splnilo sa mu to po návrate z vojenskej služby, keď v roku 1900 úspešne zložil prijímacie skúšky na päťročné štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe, ktoré úspešne ukončil v roku 1905. V Prahe sa priatelil so slovenskými, moravskými a českými študentmi a bol členom a pokladníkom spolku slovenských študentov Detvan. Aj na vysokej škole mal svoju múzu, študentku filozofie Ľudmilu Groeblovú, Slovenku z Holíča, ktorej venoval báseň „List slečne L.G.“ V Prahe získal titul inžinier a o dvadsať rokov neskôr, v roku 1923, obhájil doktorát z techniky.
Mladý inžinier dostal najprv pracovné miesto v cukrovare v Kloboukoch pri Slanom a neskôr v chemickej továrni v Slanom. Počas prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval na východný front a v Banskej Bystrici v hodnosti nadporučíka velil 16. honvédskemu pluku rakúsko-uhorskej armády. Po ukončení prvej svetovej vojny v roku 1918 sa Ivan Krasko rozhodol doplniť si humanitné vzdelanie. Navštevoval prednášky histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte a venoval sa aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1918 začal pracovať v administratívnych službách v Československej republike. V rokoch 1918 - 1927 bol tajomníkom ministra Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a v rokoch 1927 - 1938 Krajinského úradu v Bratislave. Stal sa aj poslancom Revolučného národného zhromaždenia (1919 - 1920), neskôr poslancom Národného zhromaždenia (1920 - 1929), kde bol aj podpredsedom Poslaneckej snemovne (1920 - 1925), a napokon senátorom Národného zhromaženia (1929 - 1939).
Osobný život a Kraskova svadba
Celý život spomínal na krátky, no o to príjemnejší pobyt v Martine. Tam sa na slávnosti Živeny zoznámil s mladou, dvadsaťročnou Elenkou Kňazovičovou z Dolného Kubína. Krasko mal vtedy tridsaťšesť rokov a ku krásnej a cieľavedomej Elenke zahorel láskou na prvý pohľad. Svadba sa konala v novembri 1912 v Dolnom Kubíne. Mladej neveste bol svedkom Pavol Országh Hviezdoslav, osobný priateľ Kňazovičovcov. Pri príležitosti sobáša jej Hviezdoslav napísal aj báseň Ilonke.
Mladí Kraskovci sa nasťahovali do Kloboukov a neskôr do Slaného v Čechách. Narodili sa im tri deti - Jaromír, Eva a Anna. Eva sa neskôr vydala za Viktora Okála a potom za spisovateľa Ladislava Mňačka. Medzi vzácnymi artefaktmi rodiny Kraskovcov je aj zásnubný prsteň s perlou z Tahiti, ktorú Kraskovej snúbenici Elenke Kňazovičovej poslal Milan Rastislav Štefánik. Krasko dal perlu vsadiť do zlatého prsteňa a zlatníkovi dal vyryť text: „E. Kňazovičovej od M. Štefánika a I. Kraska 1912.“ Svoju manželku vrúcne miloval a jej dve fotografie nosil stále pri sebe.
Tvorba Ivana Krasku - Všeobecný prehľad
Ivan Krasko je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a symbolizmu. Do literatúry vstúpil po roku 1905, už skoro tridsaťročný. Prvé príspevky poslal do časopisu Dennica. Jeho tvorbu spočiatku nenachádzala ohlas u vydavateľov, ani čitateľov. Prvé verše ovplyvnila štúrovská a hviezdoslavovská tradícia, neskoršie tvorba rumunského básnika Mihaila Eminesca.
Pseudonymy a ich pôvod
Písal pod pseudonymom Janko Cigáň (ktorý si vybral sám, pretože „Jeden z mojich predkov vedel hrať na husle. Naši starší doma hovorili, že hral tak pekne ako cigáň.“), Bohdana J. Potokinová a Ivan Krasko. Pseudonym Ivan Krasko mu pomohli vybrať Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty, podľa dediny Kraskovo v blízkosti jeho rodnej obce Lukovištia, s krstným menom zmeneným na ruské - Ivan. Krasko so zmenou súhlasil najmä preto, že z rodokmeňa zistil, že bol pôvodne členom rodu Kraskovcov. Vajanský, ktorý bol krstným otcom jeho zbierky Nox et solitudo, mu dohováral, že „cigáň je synonymom luhára“, aby si vybral iné básnické meno.
Poetické zbierky a témy
Svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Zaujal už prvou básnickou zbierkou Nox et solitudo (Noc a samota) z roku 1909. Táto zbierka je s melancholickým vyznením, dominujú v nej depresívne nálady, pocity smútku, samoty, nenaplnenej lásky a beznádeje. Jej názov v preklade znamená „noc a samota“ - dve slová, ktoré charakterizujú základné motívy nielen tejto zbierky, ale aj celej autorovej tvorby. Stav skľúčenosti a depresie je ukotvený aj v obrazoch prírody - najmä v počasí; noc je prítomná akoby aj počas dňa - dni sú sychravé, daždivé, ponorené do sivej hmly. Lyrický subjekt sa cíti opustený, je plný smútku a pociťuje samotu, ktorá pramení z odlúčenia od domova, od svojich blízkych, najmä od matky (napr. báseň Vesper Dominicae).
Jeho filozofické verše i intímna lyrika vyvrcholili v zbierke Verše z roku 1912, v ktorej vyjadril pocity ľudskej osamelosti, vyhnanstva, ale aj vieru v príchod národnej slobody. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak, venoval sa problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Vyjadruje v nich tiež svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní neviní len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Na jeho tvorbu mali veľký vplyv hlavne francúzski symbolisti, ktorí sa v tom čase presadili v Európe.
Kraskova poézia sa vyznačuje hudobnosťou verša, opakovaním motívov a symbolov, využívaním neverbálnych prostriedkov a prírodno-psychologickým paralelizmom. V básňach sa objavujú opisy krajiny a prírody, autor využíva kresťanskú symboliku, motívy z Biblie a inšpiruje sa aj inými náboženstvami. Jeho poéziu preložili do viacerých jazykov (angličtiny, francúzštiny, nemčiny, ruštiny) a niektoré básne zhudobnili Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Tnavský a Eugen Suchoň. Básne Ivana Krasku ako Otrok, Otcova roľa, Už je pozde, Zmráka sa, Vesper dominicae vedia naspamäť mnohí Slováci.
Prozaická a vedecká tvorba
Je aj autorom próz Naši, Svadba, Almužna a novely List mŕtvemu. Sám prekladal z tvorby rumunského básnika Eminesca a z nemeckej literatúry. Okrem literárnej činnosti sa Ivan Krasko venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Prispieval článkami do odborných časopisov, napríklad do Chemických listov, a hodnotnou je jeho doktorská dizertačná práca Temperatúra olovených komôr a pridávanie kyseliny dusičnej.
Analýza prózy „Svadba“
Próza Ivana Krasku vždy stála v tieni jeho poézie, no napriek svojej neobyčajnej torzovitosti nebola náhodným, ale cieľavedomým úsilím vytvoriť nový typ slovenskej prózy, obdobný porealistickej, novoromantickej próze európskej. Bola založená nie na bohatej sujetovosti, ale na rozvinutej a prehĺbenej psychologickej kresbe, na subjektívnosti a emocionalite, na poetizácii výrazu. Básnikom symbolizmu aktivita v próze nebola cudzia, synkretizmus druhov patril k základným znakom poetiky symbolizmu, čo sa v próze prejavilo prenikaním špecifických prvkov poézie do textov prózy. Rovnako ako poéziu aj prózu uverejňoval Krasko zásadne len pod pseudonymami. Zatiaľ čo v poézii zotrvával pri pseudonyme Janko Cigáň ešte tri roky po jeho odhalení, v próze od začiatku používal pseudonym nový, ženský: Bohdana J. Potokinová.
Pôvod a dej
Próza „Svadba“ pri časopiseckom publikovaní v Dennici roku 1908 mala názov Sentimentálne príhody a podtitul Z poznámok mladého človeka. Názov i podtitul patrili zamýšľanej sérii próz, z ktorých však Krasko publikoval iba dve - „Svadbu“ a „Almužnu“. Autor tu vyrozprával príbeh mladého človeka, zamestnaného ako inžinier v továrni, ktorý sa na samotárskych večerných prechádzkach spozná s mladou ženou, Martou. Zblížia sa, zaľúbia, no po roku on odíde za zamestnaním do iného mesta. On nepíše, ani ona nepíše. Po čase, v inom meste, on stretne svadobný sprievod a v neveste spoznáva Martu.
Topografia a naratívny štýl
Topografia „Svadby“ je reálnou topografiou vtedajšieho Kraskovho pôsobiska v Klobukoch, a tak pokiaľ ide o charakter, „poéziu“ krajiny (široké, jednotvárne repné polia), ako aj jej jednotlivé objekty (návršie, topole). Túto totožnosť, alebo aspoň podobnosť klobuckej krajiny a krajiny zo „Svadby“, potvrdil fakticky sám Krasko, keď v knižnom vydaní „Svadby“ pôvodne fingované značky topografických objektov nahradil ich skutočnými iniciálkami. Je pravdepodobné, že všetky Kraskove prózy vychádzajú z osobného zážitku a vyznačujú sa reálnou, v detailoch vernou drobnokresbou.
Próza je písaná ich-formou, rozprávač ostáva bezmenný, dozvieme sa len, že bol zamestnancom fabriky. Všetko ostatné dokresľuje vnútorný portrét. Žije „jednotvárne, bez spoločnosti. Kolegovia všetko ženatí, žijú sami pre seba a pre svoje rodiny. Bolo mi niekedy dosť clivo. Mimo služby vždy sám a sám.“ Úzke emocionálne spojenie s večernou prírodou a metaforický výraz („trúchliaci topoľ“, „horizont, ktorý tiesnil modrý súmrak“) vylučujú už v úvode súvislosť s realistickou prózou a zbližujú ju s poéziou.
Témy a motívy
Príbeh vyústi do mučivého pocitu premárnenej príležitosti, do pocitu, ktorý bol už predtým tak intenzívne exponovaný v poézii Janka Cigáňa. Vzťahu len zdanlivo nič neprekážalo, v skutočnosti je tu človek-oblomov a on sám je prekážkou svojho šťastia. (Oblomovčina je jav, keď charakterovo dobrý a úprimný jedinec z nedostatku vlastnej vôle prepadne apatii a stáva sa zbytočným človekom, podľa románu I. A. Gončarova). Rozprávač priznáva: „Ale nie, ja som na ňu nezabudol, i spomínal som si na ňu, lenže som jej nikdy nepísal. Továrne! Ale nie továrne, nie, to len ja, človek netečný oblomovský!“ Ani Marta sa nevymyká z rozprávačovej sebacharakteristiky; bola síce „príbuznou nášho riaditeľa“ a asi vedela, kde pracuje, no ani ona mu nenapísala. Teda aj Marta sa mohla pričiniť o pokračovanie vzťahu. Nejde o tragédiu z neprekonania konvencie, na konvencie si Kraskove postavy, ani ženské, nepotrpia. Túžby sú nerealizovateľné a hranice medzi skutočnosťou a zdaním neurčité: „Avšak nie že by som ju bol už ľúbil. No možno, že som ju už i ľúbil, možno.“ „Mne zdalo sa, že zachytil som v nich žiaľ.. Ale nebol to žiaľ.“ „Svadba“ je nielen vyrozprávaním príhody, ale aj bolestnou sebaanalýzou, je „portrétovou štúdiou“ človeka - oblomova, hrobára vlastného šťastia.
Novela „List mŕtvemu“
V kontexte Kraskových próz znamená „List mŕtvemu“ nový vývinový stupeň. Zakladá sa síce na autobiografických skúsenostiach, ale spracovanie týchto zážitkov smeruje iným smerom ako pri predchádzajúcich prózach. Próza je štylizovaná ako rozprávačov „list“ adresovaný mŕtvemu cigánovi Tónovi, ktorý spadol pri stavbe do studne. Rozprávača príbehu, mladého inžiniera, vedomie „viny“ ženie v noci do márnice, aby sa pokúsil mŕtveho oživiť elektrickým šokom.
Popri úsilí o autentickosť prózy tu vzniká aj nová skutočnosť existujúca len v roztrieštenom svete autorovej fantázie. V tomto svete je voľná priestupnosť medzi reálnou skutočnosťou a skutočnosťou snov. Preto popri sebe v naprostom umeleckom súlade môžu byť konkrétne historické osobnosti (Štefánik, Flammarion), aj osoby historicky anonymné (robotníci na stavbe), život pozemský i život nadpozemský, vrátane tzv. asfyktického stavu (t.j. stav zdanlivej smrti) a vrátane možnosti výmeny správ medzi dvoma formami „života“. Tento postup má mnoho spoločného s poetikou Veršov.
Autor z formy listu neraz vybočí buď smerom k realistickému opisu vecných detailov, alebo k snovému prepisu rozprávačových psychických stavov. Práve úvahy o asfyktickom stave mladého cigána Tóna tu môžu navodzovať určitú symbolicko - alegorickú významovú asociáciu: smerom k tej minulej a už nejestvujúcej podobe Kraskovho autorského života, ktorá bola spojená s niekdajším umeleckým menom „Janko Cigáň“, čo by mohlo napokon viesť k celkom novému, dokonca životopisne inotajnému výkladu zmyslu tejto prózy. Podnet k významovo parabolickej interpretácii tak trochu dáva aj nečakaný záver „Listu mŕtvemu“, ktorý posúva rozprávanie do tajomnej polohy parapsychológie s jej telepatickými rekvizitami.
Záverečné úvahy rozprávača o nedostupnosti adresáta listu („Neviem, kedy dostaneš tento list, a neviem vôbec, či ho dostaneš. Po prvé: Astronóm, Dr. Štefánik, nie je teraz v Paríži, je kdesi na Tahiti, a poslať list priamo Flammarionovi nemôžem, bolo by to zbytočné. Po druhé: Médium Flammarionovo, pomocou ktorého sme sa stýkali, je nervovo choré; píše sa o ňom, že sotva obžije.“) s konkrétnymi historickými postavami (so Štefánikom sa Krasko osobne poznal počas štúdií v Prahe a s francúzskym hvezdárom a parapsychológom Flammarionom sa zase osobne poznal Štefánik počas pobytu v Paríži) naznačujú badateľný nádych irónie, ktorá je významovo dosť nezhodná s objektívnou tragikou realisticky podaného osudu mladého cigánskeho robotníka. Tento prvok sa stáva zrejme funkčným, ak za ním vytušíme autorov autoštylizačný zámer, akoby sa tu sám Krasko definitívne lúčil s jednou („cigáňovskou“) podobou svojho vlastného básnického bytia.
Odkaz Ivana Krasku
Ivan Krasko zomrel v Bratislave 3. marca 1958 v nedožitom osemdesiatom druhom roku života. Pochovaný je v rodinnej hrobke v rodných Lukovištiach. Jeho rozlúčka sa konala vo foyeri Národného divadla v Bratislave, kde katafalk s rakvou zahalenou čs. štátnou vlajkou obklopovali vence štátnych a kultúrnych inštitúcií. Literárny fond udeľuje od roku 1955 debutujúcim autorom čestnú literárnu Cenu Ivana Kraska. V Piešťanoch, kde žil v rokoch 1943 - 1958, je v dome, kde býval, zriadené Literárne múzeum Ivana Kraska. V dvoch miestnostiach je inventár v pôvodnom stave, vrátane pracovne s výhľadom na Váh, písacím stolom a bohatou knižnicou. Na stene visí fotografia matky a maľovaný obrázok rodného domu, pod ktorými najradšej sedával v kresle. Interiér zhodnocuje aj básnikov portrét od zaťa Františka Zvaríka a bronzová socha dcéry Evy od Tibora Bartfaya.