Pavol Országh Hviezdoslav (1849 - 1921), jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu, je považovaný za najväčšieho slovenského básnika. Jeho rozsiahla básnická tvorba sa vyznačuje nielen kvantitou, ale aj vysokou umeleckou kvalitou, vďaka ktorej dosiahol svoj cieľ povzniesť slovenčinu na úroveň svetových umeleckých jazykov.
Životopis a štúdium
Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil vo Vyšnom Kubíne v zemianskej rodine. Jeho rodičia boli schudobnení zemania, vykonávajúci už roľnícke povolanie. Hviezdoslav veľmi miloval svojich rodičov a obzvlášť si vážil matku. Vďaka dobrým študijným výsledkom hľadali rodičia prostriedky na jeho ďalšie vzdelávanie. Nakoniec sa ho ujal strýko žijúci v Miškolci, kde Hviezdoslav začal navštevovať gymnázium.
Literárne začiatky a voľba jazyka
V Miškolci sa zoznámil s dielom veľkých romantických svetových autorov, ako boli Petőfi a Arany, a rozhodol sa písať básne. Svoje prvé básne písal po maďarsky. Keď ich prečítal matke, tá sa rozplakala, pretože im nerozumela. Vtedy sa po prvýkrát rozhodol, že bude písať vo svojom rodnom jazyku a že Slovensko povznesie na úroveň svetových umeleckých jazykov. Dá sa povedať, že svoj cieľ splnil. Neskôr študoval na nemeckom gymnáziu v Kežmarku a právo v Prešove. Tu založil študentský literárny spolok KOLO a spolu s Kolomanom Banšellom pripravil almanach Napred (1871). Tento zborník však vyvolal odpor u staršej generácie, čo mladému básnikovi znemožnilo uverejňovať diela v jedinom slovenskom literárnom mesačníku Orol. V roku 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav, lebo túžil vo svojej poézii objať celý vesmír od Zeme až po hviezdy.
Pôsobenie a život na Orave
Po štúdiách pôsobil ako advokát v Dolnom Kubíne a v Námestove, kde prežil 20 rokov a vytvoril svoje najväčšie diela. Celý život prežil na Orave, ktorá bola krajom úžasných prírodných krás, no v tom čase aj krajom ťažkého života, zabudnutého ľudu, ktorý drel na cudzom a hľadal živobytie v cudzine. Bolo to v časoch, keď po zatvorení Matice Slovenskej a slovenských gymnázií sa začal stupňovať maďarizačný tlak. Na sklonku života sa Hviezdoslav opäť vrátil do Dolného Kubína. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe, kde vo svojom prejave naznačil možnosť blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. V roku 1919 mu bol udelený titul PhDr h.c. Hviezdoslav bol nielen veľkým slovenským básnikom, ale aj vlastencom.
Lyrická tvorba
Hviezdoslav písal poéziu v každej podobe. Jeho lyrická tvorba je rozsiahla a hlboká, často reflektuje spoločenské problémy, prírodu, ľudský osud a náboženské úvahy.
Prvotiny a básnické cykly
Už ako študent v Kežmarku v roku 1868 vydal svoju prvú básnickú zbierku Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, ktorú venoval Andrejovi Sládkovičovi. Vyjadril v nej lásku k rodnému kraju, k slovenskému národu, k jeho reči a krásnej prírode. Hviezdoslav je autorom viacerých veľkých lyrických cyklov, ktoré predstavujú vyvrcholenie jeho osobnej a básnickej drámy:
Sonety (21 básní): V tomto cykle básnik pociťuje rozpor medzi snom a skutočnosťou. Spočiatku sa snaží pomocou poézie uniknúť „z tohto údolia bied a náreku“, ale čoskoro spoznáva, že pred skutočnosťou nemožno ujsť. Základom jeho tvorby sa stáva boj so zlobou a neprávosťou.
-
Letorosty: Tento cyklus má tri časti a začína básňou Dávam z úprimnosti duše, v ktorej básnik vyjadril svoju životnú filozofiu: „Čo dávam, dávam z úprimnosti duše. Raz myšlienky kvet a zas teplý cit. Mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj.“
Letorosty I kritizujú medziľudské vzťahy v buržoáznej spoločnosti.
Letorosty II sú poznačené osobným smútkom básnika, keďže mu zomrela matka, otec a brat. So smrťou najbližších sa vyrovnáva v sérii básní Čierny rok a Pustý dom. S motívom smrti úzko súvisí básnikovo hľadanie zmyslu života, ktorý nachádza v tvorivej práci.
Letorosty III prechádzajú od osobných problémov k problémom života slovenského ľudu. Básnik kritizuje vykorisťovateľskú morálku vládnucich spoločenských vrstiev, napríklad v básni K vám, urodzeným veľkomožným. V básni Ó, prečo nie som víchrom vyjadruje túžbu zničiť zlo klamárov a cudzopasníkov, ktorí žijú z mozoľov čestnej práce. V básni Mňa kedys´zvádzal svet si spomína na situáciu, keď sa v mladosti takmer odnárodnil, a zároveň vyjadruje vrúcny vzťah k rodnej reči. Cyklus uzatvárajú spomienkové básne na matku (Priadka) a otca (Roľník), kde vyzdvihuje nadanie, pracovitosť a mravné hodnoty ľudu.
Žalmy a hymny: V tomto cykle sa básnik zamýšľa nad ťažkým postavením národa a porovnáva svoje predstavy o živote so skutočným stavom spoločnosti. Je tu filozofická úvaha a dialóg básnika s Bohom, napríklad v básni De profundis (Z hĺbky duše), ktorá ukazuje Hviezdoslava plného rozporov, hľadajúceho odpoveď na osobné i národné problémy vo viere. Básnik oslávil tisícročie príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, ale zároveň vyjadril žiaľ nad osudom Slovákov po jej rozpade.
Prechádzky jarom a Prechádzky letom: Ide o prírodnú lyriku, v ktorej básnik opisuje svoje dojmy z krásnej hornooravskej prírody pod Babou horou. V prírode nachádza vnútorné zmierenie, duševnú pohodu a pokoj, a vďaka nej sa zbližuje aj s oravským roľníkom. Zamýšľa sa nad významom roľníkovej práce, ako je to v básni Zvážajúc z poľa, a ostro vystupuje proti zaháľačom.
Stesky: Vznikajú po návrate Hviezdoslava z Námestova do rodného Kubína. Ozýva sa tu myšlienka starnutia, básnik rekapituluje svoje dielo a vyslovuje pochybnosti o jeho spoločenskom účinku. Básnik žiali nad trpiacim ľudom a vyzýva mládež, aby mu pomáhala (K ľudu, k ľudu, mládež moja).
Dozvuky: V tomto cykle sa básnik zamýšľa nad vlastnou tvorbou (Keď obzriem sa svojom po živote), žiali nad ubúdaním tvorivých síl a lúči sa so životom (Tu, rodný domku milý, u tvojich stojím vrát).
Krvavé sonety: Tento cyklus písal Hviezdoslav už veľmi starý a rozhorčený nad vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914. Predstavuje zhrnutie sociálnych, filozofických a mravných názorov básnika. Odsúdil vojnu ako strašnú krivdu na ľudstve a jej ničivé dôsledky. Kladie si otázky, kto je za tieto hrôzy zodpovedný, a nachádza odpoveď v egoizme jednotlivcov, skupín, národov a túžbe po bohatstve a moci. Práve pre protivojnový charakter nemohol tento cyklus vyjsť počas vojny. Považujeme ho za vyvrcholenie jeho osobnej a básnickej drámy.
Dramaturg vynikajúcich dokumentov Bratislavská lýra a Textári o zákulisí ich tvorby
Epická tvorba
Okrem rozsiahlej lyriky Hviezdoslav zanechal aj významné lyricko-epické skladby vo veršoch, ktoré majú charakter románu.
Hájnikova žena
Táto veľká lyricko-epická skladba je rozdelená na 15 spevov, s úvodnou a záverečnou básňou. Idea skladby je poukázať na krásu a mravnú silu slovenského ľudu a odsúdiť pánske maniére. Dej sleduje osud Miška, ktorý po smrti svojho otca Čajku, hájnika, žiada šľachtica Villániho o miesto hájnika. Miško si berie za ženu Hanku a šťastní novomanželia prichádzajú do hájovne. Ich šťastie naruší Artuš, syn starého Villániho - zlý a bezcharakterný človek. Artuš, posadnutý Hankou, sa ju snaží získať, čo vedie k tragickým udalostiam. Hanka v sebaobrane Artuša zabije. Miško preberá vinu na seba, no Hanka sa na súde prizná, a Miška oslobodia. Napokon Miško zachráni starému Villánimu život, ktorý im odpustí a nechá ich v horárni. Skladba má šťastný koniec, ktorý podčiarkuje vysokú mravnú silu slovenského ľudu. V jednotlivých spevoch nájdeme reflexívne úvahy anticipujúce dej, najmä o vzťahu pánov k slovenskému ľudu a viere v jeho čistotu. Sú tu aj lyrické vsuvky, ponášky na ľudové piesne, ako sú Spev Maliniarok alebo Pieseň hviezd.
Ežo Vlkolinský
V tomto diele Hviezdoslav rieši problém zemianstva, konkrétne proces začleňovania sa zemianstva do buržoáznych spoločenských vzťahov v prvej polovici 19. storočia. Naznačuje novú cestu - splynutie zemianstva s ľudom. Hlavný dej sa točí okolo Estery, ktorá vyženie svojho syna Eža z domu, keď jej oznámi, že si chce vziať za ženu Žofku, čo považuje za nemožný sobáš. Eža sa ujme strýko Eliáš, ktorý ide v jeho mene aj na pytačky. Až po rokoch Esteru zmieri s mladými jej vnúčik, ktorý pýta od starej mamy jabĺčko.
Gábor Vlkolinský
Druhá časť diela Ežo Vlkolinský, v ktorej Hviezdoslav stvárňuje vnútorné i vonkajšie príčiny rozpadu zemianstva.
Dramatická tvorba
Herodes a Herodias
Toto dielo spracúva biblický námet. Hlavnými postavami sú Herodes, izraelský kráľ, a jeho druhá manželka Herodias, kvôli ktorej vyhnal svoju prvú manželku Tamaru, dcéru arabského kráľa. Žili povýšeneckým životom, prepychovo sa obklopovali bohatstvom a prenasledovali svojich kritikov. Najviac ich kritizoval Jochanan (Ján Krstiteľ), ktorý bol za to popravený. Obaja boli potrestaní, keď ich vojensky porazil arabský kráľ, a museli odísť do vyhnanstva.
Jazykový a veršový prínos
Hviezdoslav položil základy modernej slovenčiny. V jeho dielach zohrala slovenčina dominantnú úlohu. Vnášal do nej nové slová, vytváral nové básnické ozdoby a zreformoval slovenský verš zo silabického na silabo-tonický. Dosahoval veľkého umeleckého efektu, najmä v používaní jamba. Prínosom do slovenského jazyka sú nielen nové slová, ale aj nové básnické obrazy a nový spôsob veršovania. Písal málo osobných básní, lebo podľa neho slovenský básnik má plniť svoje poslanie medzi ľudom.
Odkaz a pamiatka
Hviezdoslavov význam pre slovenskú kultúru a jazyk je nezastupiteľný. Jeho odkaz je dodnes živý, o čom svedčia aj rôzne pamiatky a podujatia na jeho počesť.
Obnova veršov na Hviezdoslavovom námestí
Verše Pavla Országha Hviezdoslava z básne Z úprimnosti duše z lyrického cyklu Letorosty, ktoré zdobia stĺpiky v susedstve Hviezdoslavovej sochy na rovnomennom bratislavskom námestí, sú vďaka obnove písma opäť čitateľné. Zlatá farba zvýrazňujúca text časom vybledla a báseň sa už nedala prečítať. Projekt obnovy veršov, ktorý vzišiel z iniciatívy Starého Mesta, realizoval a financoval Bratislava Tourist Board (BTB). Zrenovované stĺpiky boli slávnostne odovzdané v nedeľu 7. novembra pri príležitosti stého výročia úmrtia jedného z najvýznamnejších slovenských básnikov.
S výrazným stĺporadím pri soche Hviezdoslava rátal už pôvodný návrh autorov pamätníka, sochárov Vojtecha Ihriského, Jozefa Pospíšila a architekta Lehockého z roku 1937. V čase vytvorenia sochy sa však návrh nerealizoval. Na vrchnej strane ôsmich stĺpikov je vytesaná časť Hviezdoslavovej básne Z úprimnosti duše z lyrického cyklu Letorosty. Mestská časť Bratislava-Staré Mesto oslovila BTB s prosbou o spoluprácu. Stanislav Vallo, bývalý diplomat, prekladateľ a jeden z iniciátorov obnovy, vyjadril vďačnosť všetkým, ktorí sa s myšlienkou stotožnili a napokon ju realizovali. Pri obnove zlatého písma na stĺpikoch pri soche P. O. Hviezdoslava spolupracovalo aj Veľvyslanectvo USA na Slovensku, ktoré podporilo túto iniciatívu a pripomenulo si Hviezdoslavov významný prínos pre slovenskú kultúru.
Obnovu veršov iniciovala mestská časť Bratislava-Staré Mesto spolu s prekladateľom a bývalým diplomatom Stanislavom Vallom. Ide o súčasť aktivít realizovaných na počesť 100. výročia úmrtia P. O. Hviezdoslava.