Svätá omša nie je záležitosťou len kňaza, ale do jej slávenia by sa mali aktívnym spôsobom zapájať aj ostatní veriaci. Jedným z takýchto spôsobov je aj služba lektora a žalmistu. Zapojenie laikov do liturgie je jedným z pilierov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Sú pre to tri dôvody: prvý je historický, teda súčasná liturgia sa vracia k ideálu liturgickej tradície poapoštolskej Cirkvi, podľa ktorej bola vždy liturgia spoločným slávením všetkých kresťanov, teda všetkých pokrstených. Druhý dôvod je teologický a tretí liturgický, keďže každý má pri liturgii robiť všetko to a len to, čo mu prináleží. Popri týchto dôležitých službách je kľúčová aj príprava detí na prijímanie sviatostí, obzvlášť na prvé sväté prijímanie, ktoré je cestou k jedinečnému stretnutiu s Ježišom Kristom.
Služba lektora
V bežnej reči pojmom lektor označujeme každého, kto pri liturgii číta Božie slovo. Preto treba dať pozor a rozlíšiť, v akom kontexte hovoríme o lektorovi ako riadne ustanovenom služobníkovi Cirkvi a kedy tým myslíme „iného“ laika, ktorý podľa potreby prečíta text Svätého písma pri liturgii.
Vznik a vývoj lektorátu
Pojmom „lektor“ a „lektorát“ označujeme v oficiálnom názvosloví Cirkvi takzvané ministérium, teda stálu službu, ktorá sa pred Druhým vatikánskym koncilom vyhradzovala len kandidátom kňazstva a bola považovaná za takzvané nižšie svätenie. Pápež sv. Pavol VI. zreformoval služby v Cirkvi a lektorát a akolytát zaviedol ako trvalé ministériá, do ktorých je kandidát ustanovený liturgickým obradom.
Ministérium lektorátu udeľuje zvyčajne ordinár, teda biskup alebo jeho vikár, a to podľa liturgického obradu „ustanovenie lektorov“. Tento obrad sa zvyčajne udeľuje v omši, pri ktorej sú kandidáti na lektorát menovite predstavení prítomným. Služba lektora je prakticky taká stará, ako kresťanská liturgia vôbec, pretože čítanie posvätných textov pri nej bolo základným prvkom už od apoštolských čias. Lektorát je preto považovaný za najstaršiu liturgickú službu.
V prvých storočiach Cirkvi, keď ešte neexistovalo ozvučenie priestorov, boli touto službou poverovaní mladí muži a chlapci mladší ako 15 rokov. Ich úlohou bolo, ako je to vlastne dodnes, prednášať texty Svätého písma pri liturgii, s jednou výnimkou. V kresťanskej antike lektor prednášal všetky texty, vrátane evanjelia, ktoré sa diakonovi vyhradilo až po prelome 4. a 5. storočia.
Úlohy ustanoveného lektora
V súčasnej liturgii platí, že: „Lektor je ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma, okrem evanjelia.“ Pápež sv. Pavol VI. vo svojom liste Ministeria quaedam z roku 1972, ktorým obnovil lektorát ako riadnu službu v Cirkvi, stanovil nasledovné:
- V liturgickom zhromaždení čítať Božie slovo.
- Čítať vo svätej omši a pri iných posvätných obradoch lekcie (ale nie evanjelium).
- Ak chýba žalmista, nech medzi čítaniami recituje žalmy.
- Ak niet diakona ani kantora, v spoločnej modlitbe veriacich prednesie úmysly.
- Usmerňovať spev a účasť veriaceho ľudu na bohoslužbách.
- Pripravovať veriacich na hodné prijatie sviatostí.
Aby tieto úlohy mohol konať dôstojnejšie a dokonalejšie, nech stále rozjíma nad slovami Písma. Lektor, ktorý si uvedomuje, aký úrad prijal, nech sa všemožne a účinne usiluje zo dňa na deň stále viac, plnšie a živšie milovať Písmo a stále hlbšie ho poznávať. K službe lektora neodmysliteľne patrí kniha - lekcionár.
Lekcionár je liturgická kniha obsahujúca lekcie, teda vybrané texty posvätných čítaní, ktoré sa čítajú pri verejnej bohoslužbe a sú usporiadané podľa jednotlivých dní liturgického kalendára. Na Slovensku sú lekcionáre rozdelené takto:
- Prvý zväzok: čítania pre nedele a slávnosti pre tri roky označené ako A, B a C.
- Druhý zväzok: čítania na všedné dni Adventného, Vianočného, Pôstneho a Veľkonočného obdobia a na sviatky svätých pripadajúce do týchto období.
- Tretí a štvrtý zväzok: texty na všedné dni Cezročného obdobia na dva roky, I a II. cyklus, vrátane sviatkov a spomienok svätých, ktoré na Cezročné obdobie pripadajú.
Požiadavky na lektora na Slovensku
V súčasnosti na Slovensku platí, že riadne ustanoveným lektorom môže byť laický veriaci, muž alebo žena, starší ako 25 rokov. Podmienkou je, aby predtým prijal sviatosť birmovania, má podľa uváženého úsudku diecézneho biskupa neporušenú vieru a mravy, žije usporiadaným životom a má dobrú povesť, absolvoval formáciu stanovenú partikulárnym právom a má zručnosti potrebné na ohlasovanie Božieho slova pri liturgii. Ak vezmeme do úvahy jeho prvoradú úlohu - prednášať čítaním Božie slovo -, tak by mal mať bezchybnú výslovnosť a vedieť správne čítať. Je určite veľmi užitočné, aby to bol kresťan, ktorý má solídne znalosti o Božom slove, v zmysle poznania usporiadania jednotlivých kníh, ich stručného obsahu, posolstva a autora. Samozrejme, veď je to človek, ktorému Cirkev doslova vkladá do rúk i do úst slová Svätého písma, ktoré je Božím slovom. Lektor sa dotýka nielen posvätných kníh, ale aj slov. Lektor by mal byť služobník Božieho slova - je ten, kto ho číta, teda prednáša iným. Nemal by robiť to, čo je úlohou akolytu, žalmistu, diakona a najmä kňaza.
Príprava a formácia lektorov
Ak sa pýtame na bezprostrednú prípravu lektora, v prvom rade ide o modlitbu, pretože vykonáva službu pri liturgii, dáva sa k dispozícii Cirkvi, a tým aj Bohu. Potom nasleduje niekoľkonásobné prečítanie posvätného textu a oboznámenie sa, kde a ako, na ktorej strane je text umiestnený v evanjeliári. Lektor by mal textu aj rozumieť, inak ho nedokáže správne prečítať. Ocenenia hodná je služba Rádia Lumen v spolupráci s hlasovou pedagogičkou doc. Evou Žilinekovou v projekte „Choďte a hlásajte“, kde sa lektori dozvedia, ako správne prečítať texty danej nedele.
V mnohých diecézach a ich farnostiach existujú takzvané kurzy pre lektorov a žalmistov. Kurzy sú určené tým, ktorí čítajú Božie slovo v kostoloch, hoci nie sú ustanovenými lektormi, a majú ťažisko v tom, čo patrí k úlohe toho, kto číta Božie slovo. Prednáša sa v nich úloha Božieho slova v liturgii, jeho miesto v duchovnom živote kresťana, usporiadanie biblických čítaní počas liturgického roka, technická stránka čítania, prednesu a vystupovania pred spoločenstvom. Ak ide o dlhší kurz určený pre tých, ktorí by mali prijať ministérium lektorátu, taký môže trvať pol roka, rok, ba v niektorých diecézach aj dlhšie. Ide o základy liturgickej teológie, biblika, duchovného života a hlasové cvičenia určené na správny prednes.
Služba žalmistu
Nádhernú definíciu nájdeme vo Všeobecných smerniciach liturgie hodín: „Žalmy sú skvelé básne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci v Starom zákone.“ Môžeme povedať, že žalmy sú piesne izraelského národa, ktorých autorstvo sa z väčšej miery pripisuje kráľovi Dávidovi. Neskôr boli prevzaté aj do kresťanskej bohoslužby.
Podstata a úloha žalmov v liturgii
Ak myslíme eucharistickú liturgiu (k liturgii patrí aj liturgia hodín, ktorá je vlastne postavená na modlitbe žalmov), v nej majú žalmy dvojakú úlohu:
- Spievajú sa ako takzvaný medzispev, teda buď medzi dvomi čítaniami pred evanjeliom, alebo medzi čítaním a evanjeliom. Text žalmu napomáha rozjímaniu o Božom slove, pretože je vždy vybraný tak, aby zodpovedal počutému textu Svätého písma alebo slávenému sviatku.
- Zo žalmov môžu byť vhodne vybrané aj texty pre antifóny určené pre úvod omše a pre sväté prijímanie, ako ich uvádza Rímsky misál. Ak sú texty týchto antifón vybrané z iných biblických kníh, spievajú sa spolu so žalmami.
Grécky názov pre tehillim znie psalmoi, teda piesne, ktoré sú určené pre spev so sprievodom strunového nástroja psaltéria. Všetky žalmy majú v sebe čosi hudobné a z toho vyplýva aj spôsob, ako ich prednášať. Spievať žalmy múdro znamená rozjímať o každom verši so srdcom stále pripraveným odpovedať, ako chce Duch, ktorý inšpiroval žalmistu a ktorý pomôže aj nábožným ľuďom pripraveným prijať jeho milosť.
🎵 Piesne zo žalmov – Uctievanie pre každé obdobie duše
Požiadavky na žalmistu
Liturgické normy stanovujú: „Žalmistovi prislúcha úloha spievať žalm alebo iný biblický spev medzi čítaniami. Aby žalmista svoju úlohu mohol riadne zastávať, má vedieť spievať žalmy a mať aj dobrý prednes a výslovnosť“ (VSRM, 102). K tomu môžeme pridať to, čo platí aj pre lektora: mal by aj po biblickej a teologickej stránke aspoň v hrubých rysoch poznať obsah žalmu, jeho charakter a posolstvo. Mal by to byť človek viery a duchovného života. Sú na to dva dôvody:
- Žalm patrí k bohatstvu Božieho slova, preto sa patrí, aby sa prednášal od „stola Božieho slova“ - ambóny. Je rozjímaním nad počutým slovom, a preto je logické, že sa spieva z toho istého miesta, ako samo slovo.
- Je to vlastná úloha žalmistu. Organista nemusí byť zároveň spevákom, ako žalmista nemusí byť organistom. Organista hrá na organe, žalmista spieva žalm.
Vo Všeobecných smerniciach o liturgii hodín sa píše: „Kto spieva žalmy, otvára svoje srdce tým citom, ktoré vanú z každého žalmu podľa jeho literárneho druhu, či je to nárek, dôvera, ďakovanie, alebo iné literárne druhy, na ktoré nás upozorňujú exegéti.“ (bod 107) Spievať žalm a prednášať Božie slovo znamená otvárať srdce textu, ktorý skôr ako vstúpi do úst, prejde mojím srdcom. Každý dotyk s Božím slovom pretvára človeka, a rovnako aj každá liturgická služba. Každý, kto ochotne a s vierou slávi liturgiu, sa musí posväcovať.
Príprava detí na prvé sväté prijímanie
Viesť deti k Pánovmu stolu je pekná, ale zodpovedná úloha, pretože je to cesta k jedinečnému stretnutiu s Ježišom Kristom, ktorý sa im chce darovať ako Život. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Čas prípravy je cestou, na ktorej spoznávajú Ježiša Krista. Kňaz, katechéta a rodičia, každý svojím spôsobom idú spolu s deťmi touto cestou. Deti sú na ceste k prvému svätému prijímaniu veľmi otvorené pre Ježiša, pre Jeho život a lásku. Postupne vstupujú do osobného vzťahu k Nemu. Je to prvá láska, ktorá ich v údive a počúvaní robí jemnocitnými. Deti majú spoznať Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby priniesol spásu, aby uzdravoval. Ježiša chceme stretnúť zmyslami i srdcom. Preto počúvame o Ježišovi, ktorý lieči oči, uši, ruky, nohy, ale i srdcia ľudí.
Vekové a psychologické špecifiká detí (9-10 rokov)
Obdobie, v ktorom sa deti pripravujú na prvé sväté prijímanie (9-10 rokov) je pre dieťa dobou príjemnou, bez ťažkých osobných bojov a konfliktov. Deti sa dajú ľahko ovládať. Ako je po intelektuálnej stránke učenlivé, ochotné získavať vedomosti, tak je po mravnej stránke poslušné, ochotné prijímať mravné zásady a dodržiavať ich. Obdobie nevychovanosti malých detí sa skončilo a obdobie nevyrovnanosti v puberte ešte nezačalo. Deti sú poddajné, ochotne sa podrobujú autoritám, ku ktorým majú dôveru a ctia si ich. Aj po telesnej stránke je to obdobie šťastnej doby. Povaha človeka je v ďaleko väčšej miere výsledkom výchovy než výsledkom vrodených dispozícií. Človek sa rodí s určitými predpokladmi, ale ako sa tie rozvinú, na tom má podiel výchova. Od toho závisí, či sa dieťa stane osobnosťou, pokiaľ má svoju tvár. Takýto človek má zmysel pre druhých ľudí, je pre nich hodnotou.
Nepostrádateľnou podmienkou vývoja dieťaťa je láska k nemu. Je povinnosťou všetkých, ktorí sú s deťmi tohto veku v styku, pomôcť im budovať charakter, pomáhať im stať sa osobnosťou, nájsť svoje miesto v živote i vo svete, a hlavne byť človekom naozajstne radostným. Dieťa musí byť zavčasu privykané k všetkému dobrému sústavným a častým cvikom. Dôležitý je živý vzťah k Bohu a cvičenie vôle. Od začiatku školskej dochádzky sa dieťa stretáva s pojmom povinnosť. Je to obdobie zmyslového vnímania, dieťa je neschopné abstrakcie. Preto pri katechéze treba rozprávať konkrétne, na príkladoch, nie abstraktným spôsobom. Preto v náboženskom poučovaní treba uplatňovať udalosti zo Starého a Nového zákona, životopisy svätých, udalosti z cirkevných dejín, z misií. Dieťa začína prežívať viac to, čo vidí na osobách okolo seba. Rodičia musia predchádzať dobrým príkladom, majú nájsť dobrých kamarátov. Deti nerozumejú prísloviam a symbolickému vyjadrovaniu skutočnosti. Preto treba dôkladne vysvetliť podobenstvá na príkladoch, vychádzať z vlastných skúseností, z doterajších vedomostí. Nezabúdajme často pripomínať dobrotu, lásku, milosrdenstvo Božie, upozorňovať na veľkosť byť kresťanom, veľkosť tejto milosti a zodpovednosť, ktorá z toho pre mňa vyplýva: „Z Jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).
Dieťa potrebuje lásku. Ak má mať dieťa rado iných, musí byť inými milované. Človek môže vyrastať len v atmosfére lásky. Dieťa potrebuje istotu, že ho rodičia majú radi a že ho akceptujú. Dieťa potrebuje pocit bezpečnosti, musíme ho chrániť pred škodlivými vplyvmi vonkajšieho sveta. Dieťa potrebuje miesto, kde sa cíti isté a bezpečné. Keď často mení svoj pobyt a keď sa často menia ľudia, ktorí sa o neho starajú, nevznikne u neho pocit, že je niekde doma, k nikomu a ničomu nepriľne a s ničím nezrastie. Dieťa potrebuje vzor a nehatený prejav - nemôže sa zdravo vyvíjať, ak žije vo svete zákazov, obmedzení, hrozieb a trestov. Dieťa potrebuje všestranný rozvoj, keďže v ňom sú skryté vývojové možnosti, ktoré ani nepoznáme.
Rola prostredia a výchovy
Kvôli negatívnym vplyvom by nebolo dobré vykonávať prípravu na prvé sväté prijímanie len v kostole, len doma alebo len v škole. Je potrebné striedať tieto miesta. Každý iný priestor je pre dieťa cudzí: fara, nejaká cudzia miestnosť. Je tam iná atmosféra, na akú sú deti zvyknuté. Atmosféra, na ktorú nie sú deti zvyknuté, prináša so sebou dojem, že to nemá vplyv na ich život, je to vytrhnuté z ich života. Dieťa má byť k Ježišovi privádzané vo svete, na ktorý je zvyknuté.
Poznanie právd viery musí ísť nutne ruka v ruke so životom viery - teda naša náboženská výuka musí v sebe nutne obsahovať aj náboženskú výchovu k viere. „Keďže rodičia dali život svojím deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu.“ Náboženská formácia sa nemôže zveriť len kňazom a katechétom. Rodičia tu majú nenahraditeľnú úlohu. Výchova v rodine je úlohou, ktorú majú rodičia splniť v mene Cirkvi. Záujem rodičov o celú výchovu, ktorá sa dieťaťu dostáva v škole na hodinách náboženstva, je dôležitou požiadavkou.
Dnes často počujeme o požiadavke katechézy dospelých. Mnohí kňazi hovoria: deti mám v škole na náboženstve, mladých mám v rôznych krúžkoch, ale dospelých? Pri rodičoch prvoprijímajúcich detí sa naskytuje výborná šanca. V dobe prípravy na prvé sväté prijímanie ide o nutnosť stretnutia sa s rodičmi. Rodičovský dom je jedným z miest prípravy na sviatosti a rodina je prvým faktorom výchovy, nesmie sa na žiaden pád na ňu zabudnúť v príprave na prijatie Eucharistie. Pri sviatosti zmierenia sa často hovorí o „dobrom dieťati a dobrom Otcovi“, o Božej láske a láske k blížnemu.
Úloha kňaza a katechéty v príprave
Kňaz a katechéta môže uviesť rodičov do toho, ako môžu robiť s deťmi večer spytovanie svedomia, ako majú celý svoj rodinný život nasmerovať na život s Bohom. Kňaz a katechéta nemá hovoriť rodičom, že majú s deťmi spievať a modliť sa, ale má to s rodičmi prakticky urobiť. Nech kňaz vykoná s rodičmi spoločnú kajúcu pobožnosť. Nech ju nielen vysvetlí, ale nech ju vykoná. V žiadnom prípade nemajú byť večery s rodičmi len čistými inštrukciami. Tretí večer s rodičmi sa zaoberá biblickou prípravnou lekciou na Eucharistiu. Oveľa skôr, nie až na poslednom stretnutí s rodičmi, by mal kňaz hovoriť rodičom o príprave domácej slávnosti prvého svätého prijímania. Keď to bude robiť spolu so školou, bude to veľká pomoc. Katechéta môže pripraviť slávnostný stôl - vyzdobený pravými kresťanskými symbolmi. Poradí matkám, čo by mohli podarovať deťom pri tejto príležitosti. Predíde sa tak tomu, čo nemá s charakterom tejto slávnosti nič spoločné.
Pri vyučovaní náboženstva, ktoré katechéta vykonáva v triede, môžu pokračovať negatívne prvky školskej atmosféry. Katechéta by mal byť aspoň desať minúť pred začiatkom vyučovania na školskom dvore. Mal by tak príležitosť prehovoriť pár priateľských slov s deťmi. To občerství školskú atmosféru. Potom môže ísť s deťmi do triedy a bolo by dobre, keby - celkom proti zvykom školy - namiesto pobožného vojenského salutovania, pozdravil deti milými slovami. Modlitba nemusí byť na začiatku hodiny. Deti si môžu z času na čas vymeniť miesta alebo vybrať miesta. Je to oveľa sympatickejšie ako pevný a nemenný zasadací poriadok všedného školského dňa. Keď sa počas hodiny nebude písať, sú lavice prebytočné, katechéta ich môže s pomocou žiakov uložiť stranou a stoličky môžu poukladať do kruhu. To je iste možné len pri menšom počte žiakov. Ak niekto vstúpi do triedy, hneď cíti, aká je tam atmosféra. Vytvára ju mnoho vecí, ktoré vplývajú na svet detí. Naše správanie je vzorom pre deti, máme vydávať živé svedectvo, sme najdôležitejším ilustračným materiálom. Poriadok a pravidelnosť deti cítia ako potrebu. Neporiadok a nepravidelnosť deti mätie.
Vlastná činnosť detí má prednosť pred prednáškou katechétu. Toto sa musí zohľadňovať už pri reči katechétu. Keď hovorí príliš rýchlo, menšie dieťa nestačí počúvať, prijímať, premýšľať, preložiť si to do konkrétneho života. Po troch až štyroch vetách, ktoré patria spolu, má urobiť krátku prestávku na zamyslenie. Čím môžu deti prispieť k vyučovaniu samé, to im nesmie katechéta odňať. Namiesto toho, aby sa katechéta napríklad spýtal, ako sa správa rodina pri stole, položí otázku: „Prečo musí Peter dnes jesť sám pri malom stole?“ Deti potom rozprávajú negatívne: vyrušoval pri stole... Sedenie v kruhu má pri takýchto rozhovoroch prednosť a výhodu. Deti musia na seba vidieť.
Činnosť detí nespočíva len v počúvaní a rozprávaní. Pre menšie deti písanie znamená veľkú námahu. Ich spôsob ako sa vyjadriť, je maľovanie alebo kreslenie. Maľovanie alebo kreslenie, hoci by trvalo aj 15 minút, nie je to stratený čas. K primeranej detskej forme činnosti patrí v neposlednom rade spev detských piesní, ktoré katechéta starostlivo vyberá. Piesne, ktoré sa budú spievať pri slávnosti prvého svätého prijímania, sa nesmú násilne učiť tesne pred prvým svätým prijímaním. Nielen piesne, ale aj odpovede, ktoré budú spievať a hovoriť pri slávnosti, sa môžu učiť spôsobom rytmického rozprávania. Hlavné slovo bude zdôraznené tlesknutím alebo zvukom triangla. Text má byť vyslovený pekne a zreteľne.
Únava je faktorom, ktorý musíme brať do úvahy. Všetko, čo je počas únavy na vyučovaní deťom predkladané, je stratené. Keď katechéta vynucuje intenzívnu činnosť napomínaním, trestom alebo nútením, dostavuje sa nechuť a negatívne pocity. Dosiahne sa potom opak toho, čo máme dosiahnuť na vyučovaní v príprave k sviatostiam: namiesto stále väčšej lásky k Ježišovi, namiesto vzrastania vzťahu k Bohu, vzniká komplex antipatie voči všetkému, čo sa týka Ježiša a sviatostí, Cirkvi a Boha. Nábožensky preťažené deti môžu byť skôr zlými kresťanmi ako nábožensky nepreťažené deti. Prvé prerušenie hodiny má byť obyčajne po 15 až 18 minútach. Katechéta má zahrať s deťmi pri otvorenom okne nejakú pohybovú hru. Na oživenie pozornosti sa neodporúča hrať nejakú biblickú hru. Zaspievané piesne s rytmickým pohybom alebo sprevádzané na nejakom hudobnom nástroji môžu poslúžiť ako oživenie hodiny.
Ježiš zaobchádza s ľuďmi a ľudia zaobchádzajú s Ježišom rôznymi spôsobmi - s hluchými a chromými, s vďačnými a s nevďačnými, so snilkami a realistami. Ježiš hovorí a plače, žehná a karhá, vystiera ruky a zdvíha ležiacich. Čo z toho ostalo v našom vyučovaní, ktoré sa často stáva odovzdaním vedomostí namiesto rozširovania radostného posolstva? Príprava k sviatostiam je cestou - cestou k Ježišovi, nie k sviatosti ako liturgickému úkonu, nie ku kresťanskej povinnosti, k mesačnej spovedi a sv. prijímaniu, skrátka, nie navonok zbožnej veci. K tomuto Pánovi prichádzame ako ľudia. Cesta dieťaťa k Ježišovi nie je teda cestou vedomostí o sviatostiach. Preto má byť učenie naspamäť v príprave na prvé sväté prijímanie obmedzené na najmenšiu mieru.
Katechéta sa má oslobodiť od toho, aby hovoril: len vtedy malo vyučovanie úspech, keď som sa im dal z jednej hodiny na druhú naučiť niečo naspamäť. K stretnutiu s Kristom došlo na hodine vtedy, keď boli deti zo srdca dojaté, keď sa s oddanosťou modlili alebo s radosťou zaspievali Pánovi pieseň chvály. Ak sa rozhodli niečo dobré vykonať a cvičili sa v láske alebo vo voľnom rozhovore vyjadrovali svoje zážitky a skúsenosti a vedeli ich voviesť do sveta náboženstva. Keď v aktívnom tichu odovzdali Bohu svoje starosti a nakoniec, ak sa podarilo, že deti idú rady k sviatosti pokoja a odpustenia, že si vážia a učia sa milovať slávnosť sv. Eucharistie. Keď sa katechéta na konci prípravy k sviatostiam pýta: „Čo vedia deti naspamäť?“, „Čo vedia o tom povedať?“, „Čo by som im mohol vyčítať?“, teda či sú schopné alebo nie sú schopné „úspešne prijať sviatosti“, pýta sa zle.
Vysvetľovanie sviatostí a milosti
Najprv si musíme objasniť pojem milosti. Nepredstavujeme deťom milosť pomocou vecných pojmov, napríklad ako zlatú hodnotu v duši, ktorú strácame smrteľným hriechom, alebo ako lampu, ktorou prechádza elektrický prúd. Sviatosti nepredstavujeme príliš hmotne ako nástroje, ale skôr ako stretnutie dvoch bytostí. Prijať sviatosť znamená stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý žije stále vo svojej Cirkvi. Každá lekcia o sviatostiach a o milosti je tvrdým orieškom. Analógiu pre sviatosti môžeme nájsť len v skúsenostiach, ktoré už deti prežili. Každé dieťa vie, že obyčajným znamením, gestom, slovom sa môže zmieriť s mamičkou, nadviazať priateľstvo a podobne.
Prvá svätá spoveď
Je škoda, že u mnohých detí prvé sväté prijímanie s Kristom vo sviatosti lásky, v Eucharistii, je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou z prvej spovede. Prečo vzbudzuje prvá sv. spoveď v deťoch takú úzkosť a strach? Z liturgického hľadiska je to najťažšia sviatosť. Má veľmi jednoduchý obrad a jej spoločenský charakter je veľmi skrytý. Preto je potrebné viesť dieťa k správnej liturgickej forme tejto sviatosti, aby sa nestala len obyčajným vypočítavaním hriechov. V nej môžeme vidieť návrat k Bohu, čo v sebe zahrňuje odlúčenie od všetkého, čo nie je Boh. Z Biblie vyplýva fakt, že hriech nás robí chorými a slabými (Ž 37). U detí môžeme vzbudiť vedomie, že svojimi hriechmi, aj tými najtajnejšími, oslabujeme telo Cirkvi, ktorého sme členmi. Sviatosť zmierenia nepredstavujeme, akoby jej jediným cieľom bolo odpustenie hriechov. Má nás tiež spojiť s nebeským Otcom, urobiť nás jeho lepšími deťmi prostredníctvom udelenej milosti.
Vo výuke o sviatosti zmierenia pre prvoprijímajúcich nepreberajme viac ako to, čo sa vyžaduje k platnosti sviatosti. Niekoľko lekcií stačí. Sviatosť zmierenia je sviatosťou radosti a nie strachu. Nezdôrazňujme deťom peklo. Hovorme o pozitívnej hodnote sviatosti zmierenia. Nerobme deťom príliš zložité schémy spytovania svedomia. Dieťa v tomto období ešte neobjavilo vlastnú povahu hriechu, jeho osobný charakter. Keď vyzývame dieťa, aby sa zahľadelo do svojho vnútra a skúmalo svoju minulosť, nájde tam len veľmi málo. Čím menej sa zahľadí do seba, tým je schopnejšie vidieť Boha. To pravda neznamená úplné zredukovanie spytovania svedomia pre tieto deti, ide len o prispôsobenie sa ich mentalite. Rodičov máme upozorniť na to, aby neprenášali na mravnú úroveň chyby a malé priestupky detí tohto veku: „Pán Ježiš sa na teba rozhneval“, „urazil si Krista Pána“, „musíš sa vyspovedať“... Dieťa vôbec nevidí vzťah.
🎵 Piesne zo žalmov – Uctievanie pre každé obdobie duše
tags: #hra #zalmu #cez #prijimanie