Veľkonočný pondelok: Radosť zo Zmŕtvychvstania a poslanie svedkov

Úvod do Veľkonočnej oktávy

„PÁN VSTAL Z MŔTVYCH, ako povedal. Radujme sa všetci a plesajme, lebo on naveky kraľuje, aleluja“. Cirkev nás vstupnou antifónou dnešnej Omše vyzýva, aby sme sa všetci zborovo pripojili k tomuto výkriku radosti.

Veľkonočná nedeľa je takým veľkým tajomstvom, že liturgia jej nevenuje len jeden deň, „to by bolo príliš málo na takú veľkú radosť“[1], ale celý tento týždeň, ktorý tvorí oktávu Veľkej noci. Týchto osem dní je ako jedna dlhá nedeľa, pretože do dvadsiatich štyroch hodín nie je možné obsiahnuť radosť z poznania, že Ježiš so svojimi slávnymi ranami žije a hovorí nám: „Kto sa môže prieť so mnou? Hovorí: Ja som Kristus, ja som zničil smrť, ja som zvíťazil nad nepriateľom, ja som pošliapal podsvetie, zviazal silného a uchvátil človeka do nebeských výšin; ja, hovorí, ja, Kristus“[2].

Prvé stretnutie so Vzkrieseným

Ženy, ktoré nasledovali Pána, pohnuté láskou, išli navštíviť hrob svojho Majstra. Hneď však bežali späť domov, aby ostatným povedali, čo sa im stalo: našli ho prázdny a stretli Ježiša... ktorý bol živý, ktorý žije! „Ženy hneď vyšli z hrobu,“ hovorí nám evanjelium, „so strachom a veľkou radosťou bežali oznámiť to učeníkom“ (Mt 28, 8).

Je to sám vzkriesený Kristus, ktorý im vychádza v ústrety a potvrdzuje ich v ich apoštolskom zámere: „Choďte a povedzte mojim bratom, aby išli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28, 10).

Prežívajú prekvapujúcu radosť, ktorá je zlučiteľná aj s istým zmätkom, pretože nie je ľahké zabudnúť na scény Umučenia. Nespochybňujú to, čo videli: niet pochýb, že to bol Ježiš, kto ich stretol na ceste; bol to jeho spôsob pohľadu a tón hlasu. „Po obradoch Veľkonočného trojdnia, ktoré nám umožnili prežiť tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána, ho teraz očami viery kontemplujeme vzkrieseného a živého. Aj my sme povolaní osobne sa s ním stretnúť a stať sa jeho zvestovateľmi a svedkami“[3].

Mária Magdaléna a ženy ako prvé svedkyne

MÁRIA MAGDALÉNA a ostatné ženy, ktoré nasledujú Ježiša, budú mať na starosti odovzdávanie správ apoštolom. Ježiš im zverí prvé oznámenie o zmŕtvychvstaní, budú „prvými svedkami tejto pravdy. Možno chce odmeniť ich jemnosť, ich citlivosť na jeho posolstvo, ich statočnosť, ktorá ich hnala na Kalváriu“[4].

Srdcia týchto žien horeli intenzívnou láskou k Ježišovi, preto neodišli od hrobu. Mária Magdaléna „hľadala toho, ktorého nenašla, hľadala ho s plačom a horiac ohňom lásky. Preto,“ hovorí svätý Gregor, „bola jediná, ktorá ho vtedy videla, pretože ho zostala hľadať, lebo to, čo dáva silu dobrým skutkom, je vytrvalosť v nich“[5].

Tieto ženy sa stali apoštolmi apoštolov. Budú to ony, ktoré podnietia učeníkov, aby raz a navždy vyšli z úkrytu a sami hľadali Pána.

Láska ako hnacia sila evanjelizácie

Sila ich svedectva sa rodí z úprimnej lásky k Majstrovi. Hnacou silou evanjelizácie v Cirkvi bola vždy láska. Tak je to aj v živote svätých, ktorí pohnutí ohňom lásky k Pánovi ho odvážne ohlasovali.

Tak ako sa rieky na jar vylievajú zo svojich brehov a robia pole úrodnejším, tak aj „apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. (…) Apoštolát je pre kresťana druhou prirodzenosťou; nie je to niečo extra, niečo navyše, čo sa pridáva k jeho každodennej činnosti, k jeho profesionálnym povinnostiam“[6].

Poslanie hlásať evanjelium

Teraz vieme, že Pán je živý a miluje nás; to je veľká správa, ktorá napĺňa náš život nádejou. A preto dúfame, že sa z nej budú tešiť aj mnohí ďalší. Sám Ježiš nám prichádza v ústrety, aby nás utvrdil v tejto našej túžbe a zároveň ju premenil na poslanie svojich učeníkov po celé veky: „Choďte a hlásajte“. Zdá sa, že každému z nás hovorí: „Svojím životom, svojím slovom, svojím priateľstvom môžete aj vy sprostredkovať svojim bratom a sestrám veľkú zvesť, že život je silnejší ako smrť a láska silnejšia ako nenávisť“.

Kontrast so strážcami hrobu

NA ROZDIEL OD svätých žien, strážcovia hrobu, keď zistili, že je prázdny, boli plní hrôzy. Mysleli si, že telo niekto ukradol. Nevedeli, ako si majú vysvetliť, čo sa stalo. Boli vystrašení, pretože si uvedomovali, že ich životy sú v nebezpečenstve. Išli do mesta a oznámili to židovským úradom. Veľňazi a starší si ich mlčanie vykúpili veľkou sumou peňazí a ubezpečili ich o ochrane v prípade, že by sa Pilát dozvedel o ich nedbanlivosti.

Zatiaľ čo odvaha žien sa znovu prebudila, keď zistili, že Kristus žije, úrady hovoria o mŕtvom mužovi, ktorého sa boja. Kým sväté ženy plné radosti odchádzajú od hrobu, aby túto novinu oznámili ostatným, vojaci utekajú s úmyslom utajiť, čo sa stalo. Ženy získajú pokoj, vojaci, naopak, podľahnú strachu a lži.

„Dnes nám Zmŕtvychvstalý Kristus opakuje, ako to urobil tým ženám, (...) aby sme sa nebáli stať poslami ohlasovania jeho zmŕtvychvstania. Nemajú sa čoho báť tí, ktorí sa stretnú so Zmŕtvychvstalým Ježišom a s obnovenou odvahou sa mu poslušne zveria. Toto je posolstvo, ktoré sú kresťania povolaní šíriť až do končín zeme“[7]. Každý deň „máme veľa príležitostí sprostredkovať svoju vieru druhým ľuďom jednoduchým a presvedčivým spôsobom; takýmto spôsobom môže naše stretnutie s nimi prebudiť ich vieru. A je veľmi naliehavé, aby muži a ženy našej doby spoznali a stretli Ježiša a aj vďaka nášmu príkladu sa ním nechali osloviť“[8].

Cesta viery a stretnutia s Vzkrieseným

Zahalení do veľkonočnej radosti môžeme vzývať Máriu, aby nás urobila svedkami lásky Ježiša Krista, poslami nádeje, ktorú nám získal svojím víťazstvom.

Príhoda, ktorá možno vyvolá aj úsmev, hovorí o dvoch drevorubačoch, ktorí sa vybrali do lesa rúbať stromy. Jeden rúbal bez prestávky a druhý sa počas práce aj zastavil, aby si odpočinul. My sa teraz, počas Veľkej noci zastavujeme v zhone, na ktorý sa často odvolávame, sťažujeme, že rúbeme naokolo, naľavo, napravo, bez prestávky...

Rád spomeniem skúsenosť Svätého Otca Františka, ktorú odporúčal aj nám. Hovoril o zvyku, tradícii, ktorú praktizovali u nich doma - jeho mama, stará mama. Na Veľkonočné ráno mamy, babky umývali deťom oči. Prečo? Aby uvideli Zmŕtvychvstalého Pána. My vieme, že aj čas pred Veľkou nocou je časom „umývania“ nášho duchovného zraku cez sv. spoveď, cez sv. prijímanie, cez prehĺbenie duchovného života.

Prvým príkladom pre nás sú ženy z prvej časti dnešného evanjelia, ktoré už hneď ráno boli pri hrobe, potom z neho vybehli, hoci so strachom, ale aj s veľkou radosťou, a utekali oznámiť učeníkom, že Pán vstal zmŕtvych. Zavčas ráno! Stará tradícia duchovného života hovorí, ako je dobre zavčas ráno vstať z „hrobu svojej postele“ a venovať svoje prvé myšlienky Pánovi. Kto to skúsil, pocítil, že odrazu sa rozhostí v jeho duši radosť.

Aj ďalší krok, ktorý je v evanjeliu opísaný, hovorí o stretnutí s Ježišom. Ony sa chceli stretnúť s Ježišom hneď od prvej chvíle rána. Ježiš ich túžbu naplní a zrazu sa udeje čosi veľmi zvláštne. Aj keď sú ženy, nie ony začnú rozprávať, ale Ježiš ich oslovuje.

Teraz si predstavme; isto každému z nás sa to stane; že niekomu voláme, teraz už samozrejme mobilom; to, čo chceme povedať, je to možno dôležité, súrne a ten druhý nám nedvíha. Už z akéhokoľvek dôvodu; ale nedvíha. Predstavme si Ježiša, ktorý chce s nami už od rána rozprávať, a my nedvíhame. Niet času, nemáme záujem, možno nejaký iný dôvod, či výhovorka, ktoré nám prekážajú v tom, aby sme zdvihli svoj „duchovný mobil“ v sebe samých a aby sme rozprúdili dialóg, ktorý Ježiš začína a ďalej chce s nami viesť.

Keď takto rozmieňame duchovné posolstvo Veľkej noci, opísané v evanjeliu sv. Matúša, ako dobre musíme mať prečistený náš duchovný zrak, sluch, srdce, aby sme ho prijímali a rozumeli mu. Pretože stále zápasíme s tým, čo je opísané v druhej časti dnešného evanjelia.

Pohodlnosť a ľahostajnosť ako prekážky

Vojaci si jednoducho nesplnili svoju úlohu, neustrážili hrob. Samozrejme, najjednoduchšie je povedať, že apoštoli prišli a jeho telo ukradli. Zaujímavé, všetci apoštoli, ktorí boli poskrývaní, ustráchaní, títo jednoduchí ľudia, odrazu naberú odvahu proti vycvičeným rímskym vojakom a idú ukradnúť Pánovo telo?! Prečo sa taký nezmysel môže šíriť? Bolo to povedané. Preto, lebo dostali peniaze. A za peniaze sa dá kúpiť aj najväčšie klamstvo. My vieme veľmi dobre, že peniaze a klamstvo idú stále ruka v ruke. Stačia bežné reklamy v televízii, v novinách, ktoré nás presviedčajú, bez čoho všetkého nedokážeme žiť, hoci sme doteraz bez toho celkom spokojne žili.

V čase, keď je sloboda tak veľmi „ospevovaná“, a západný svet už tým prešiel; nebol pod diktatúrou komunizmu, ale bol pod diktatúrou „slobody“, odrazu človek prišiel na to, že je pohodlnejšie nedržať sa týchto právd. Jednoducho ich nechať bokom.

Je to pohodlnejšie a ak kedysi Nietzsche v radosti vykríkol: „Boh je mŕtvy“, na čo Dostojevskij odpovedal: „Ak je Boh mŕtvy, potom je všetko dovolené“; postmoderný človek už išiel ďalej a povedal: „Boh nie je mŕtvy; my v Boha veríme, ale On nám nebude diktovať. Jeho zákony, prikázania... Kto nám potvrdí, že sú od neho?“ Tento deistický postoj je známy. To nie je nič nové, povedal by som, že je to ešte posilnené v duši dnešného človeka. Boh je, ale ja mám svoj zákon!

Už tu nemusia zohrávať úlohu ani peniaze, ani strach; ale pohodlnosť, ľahostajnosť, pýcha, alebo niečo podobné.

Výzva k akcii

Ale Ježiš povedal ženám, aj apoštolom: „Iďte, hlásajte, predíďte ma do Galilei, tam sa stretneme.“ Pápež František počas týchto dní jasne povedal: „Ženy urobili čo bolo treba, apoštoli urobili čo bolo treba a teraz je na nás, aby sme tiež urobili, čo je treba.“ A povedal to všetkým. Týka sa to mňa, týka sa to vás, týka sa to každého jedného.

Možno sme ako tí drevorubači, a rúbeme zamestnaní časom, povinnosťami, starosťami od rána do večera a napokon zistíme, že úspech a výsledok námahy nie je taký, aký sme očakávali. Alebo sa dokážeme aj zastaviť a „sekery“ nášho duchovného cítenia naostríme a otvoríme sa viac všetkému, čo nám Boh ponúka?

Kiež práve znova ohlásenie tohto posolstva, aj cesta, ktorou máme kráčať; s pomocou Božou, Matky Božej, i sv. Jozefa, nám pomáhajú v našom napredovaní duchovného života.

tags: #homilie #velkonocny #pondelok