Vzťah medzi matkou a dcérou má špecifickú dynamiku, kde sa dievča s matkou často identifikuje a navzájom sa v sebe vidia. Postoj matky k dcére, ale aj k sebe samej, priamo ovplyvňuje rozvoj sebavedomia a sebahodnoty dieťaťa. Je zaujímavé, že neprijatie, ktoré môže matka prežívať, často nie je primárne namierené voči dcére, ale skôr voči sebe samej. Sila a charakter puta medzi mamou a dcérou sú najviac určované mierou emočnej zrelosti matky.
Vzťah, ktorý bol narušený hnevom, frustráciou, žiarlivosťou či smútkom, je možné opraviť aj po rokoch, hoci to nie je jednoduchý proces. Vedomosti o tom, ako by veci mali fungovať, samy osebe nestačia. Vzájomný vzťah väčšiny matiek s ich deťmi má veľkú hĺbku.
Vo vzťahu matky s dcérou dochádza k obojstrannej identifikácii. Pre väčšinu detí je vzťah s matkou tým najdôležitejším, najbližším a veľmi formujúcim vzťahom. Prepojenie medzi matkou a dcérou závisí od matkinej zrelosti. Podľa viacerých výskumov má tento vzťah výrazný vplyv na rozvoj sebavedomia dcéry.
Je dôležité poznamenať, že vzťah matky s dieťaťom má vplyv na rozvoj sebavedomia bez ohľadu na to, či ide o dcéru alebo syna. V istom zmysle je totiž vzťah s matkou pre dieťa tým najhlbším. Na rozdiel od puta s otcom je vzťah s matkou od počatia aj fyzický, a tento neopakovateľný aspekt vzťahu muž nemá šancu s dieťaťom zažiť.
Marta Rastogi vo svojom výskume identifikovala tri kľúčové faktory ovplyvňujúce toto puto, ktoré nazvala prepojenosť, vzájomná závislosť a viera v hierarchiu. Zistila, že čím je emocionálne puto medzi matkou a dcérou lepšie a funkčnejšie, o to lepší je sebaobraz dcéry. Kategória „hierarchia“ sa spája najmä s výchovou v orientálnych krajinách, ako napríklad India, kde má postavenie v rámci hierarchie v spoločnosti či v rodine stále svoj význam.
Konflikty vo vzťahu matka-dcéra a spoločenské vplyvy
Vzťah matky a dcéry môže byť za istých okolností veľmi konfliktný. Psychologička Rosike Hasseldin, ktorá sa špecializuje na prácu s matkami a dcérami, tvrdí, že vzájomné konflikty špecificky pramenia z toho, že ženy sú v rôznych kultúrach v rodinách dodnes vnímané ako nezištné služobníčky. Práve z tohto dôvodu podľa nej mnohé matky nie sú zvyknuté vyjadrovať svoje vlastné potreby, čo následne vyvoláva ťažkosti vo vzťahoch.
Tento problém má svoje korene aj v minulosti. Ženy z minulých generácií a aj niektoré mladé ženy vyrastali s presvedčením, že musia oddane slúžiť rodine, že by mali potlačiť svoje potreby alebo že to, čo potrebujú, nie je dôležité. Dlhodobé fungovanie v takomto nastavení je neudržateľné a v určitom bode žena nutne pocíti krivdu, ublíženie alebo nespravodlivosť. Tento vnútorný konflikt sa potom môže premietnuť do vzťahu s vlastnými deťmi.
Prípadové skúmanie: Identifikácia dieťaťa s iným rodom
V súčasnosti sa objavujú situácie, kedy dieťa v predpubertálnom veku začne vyjadrovať pocity nesúladu so svojím biologickým pohlavím. Príkladom môže byť situácia matky s 11,5-ročnou dcérou, ktorá približne rok tvrdí, že sa cíti ako chlapec. V takýchto prípadoch je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc psychológa, ktorý môže pomôcť ako rodičovi pochopiť situáciu a naučiť sa správne reagovať, tak aj dieťaťu spracovať svoje pocity.
V danom prípade, dieťa bolo od malička typické dievčatko - obľubovalo sukničky, šatočky a v prvej a druhej triede ZŠ malo aj "detských frajerov". Od konca tretej triedy však nastala zmena. Prestal sa obľubovať ružovú farbu a sukne, pričom na prijímanie si sotva dala šaty. Odvtedy už žiadne šaty nemala. Obliekala sa skôr "chlapčensky" - široké rifle, voľné tričká, čo však rodič ne považuje za problém, pokiaľ to nie je jediný prejav odlišnosti.
Hlavným spúšťačom obáv rodiča bolo práve tvrdenie dieťaťa, že sa cíti ako chlapec. Dieťa pritom rado kreslí, tancuje a pred zrkadlom sa pretŕča, čo sú aktivity typické pre obe pohlavia. Avšak, vďaka komunikácii cez platformy ako WhatsApp, rodič zistil, že dieťa o sebe hovorí so spolužiakmi v mužskom rode ("robil som", "bol som"). S rodinou však stále komunikuje v ženskom rode.
Rodič pripomína, že ani on sám v detstve nenosieval sukničky či šatočky, radšej uprednostňoval pohodlné, športové oblečenie, a preto to samo osebe nepovažuje za problém. Váha však nad tým, ako sa k tvrdeniu dieťaťa o pocite mužskej identity postaviť a ako naň reagovať.
