František Vláčil: Život a tvorba

Úvod do života a diela

František Vláčil (* 19. február 1924, Český Těšín - † 27. január 1999, Praha) bol významný český filmový režisér a scenárista, ktorého dielo ovplyvnilo československú kinematografiu. Pôsobil tiež ako maliar a grafik. Jeho filmy ako Marketa Lazarová a Údolie včiel sú dodnes považované filmovými odborníkmi za vrcholné diela českej kinematografie a zaradili ho medzi najpozoruhodnejších filmových tvorcov tzv. Československej novej vlny 60. rokov 20. storočia. Bol umelcom protikladov, proslul ako filmár poetický a lyrický, no remeslo sa učil v pragmatickom Československom armádnom filme.

Rané roky a štúdium

František Vláčil sa narodil 19. februára 1924 v poľskej nemocnici v Českom Těšíne do rodiny legionára a dôstojníka armády Františka Vláčila (1891 Tršice pri Olomouci - 1973) a Anny, rodenej Vackovej (1899 Smolotely pri Příbrami - 1973), ktorí uzavreli sobáš 5. marca 1923 tamtiež. Po niekoľkých rokoch sa rodina vzhľadom na prevelenie otca presťahovala do vtedajšieho Místku, kde František začal navštevovať základnú školu a kde sa 28. januára 1930 narodil jeho mladší brat Vladimír. Tam tiež v roku 1935 začal chodiť na reálne gymnázium, v marci 1938 ho však rodičia kvôli prospechu prehlásili do Brna na gymnázium v Husoviciach. Jeho prospech sa v Brne nijako nezlepšil, kvartu musel opakovať, bol však nadaný kresliar.

V septembri 1941 sa stal náhodným účastníkom železničnej nehody na nádraží v Brne-Žideniciach. Ešte ako gymnazista bol na jeseň 1943 totálne nasadený v Kolíne nad Rýnom a v Rájci-Jestřebí, potom v máji 1944 ako dvadsaťročný gymnázium dokončil. Ku koncu vojny pracoval na zákopoch a pobýval u strýka v Tršiciach, tesne po oslobodení robil krátko pisára na MNV v Žideniciach. V rokoch 1945-1947 absolvoval základnú vojenskú službu, kde slúžil okrem iného s budúcimi cestovateľmi Zikmundom a Hanzelkom.

Po návrate z vojny sa v roku 1947 v Brne zapísal na štúdium farmácie, kam ale nenastúpil a začal krátko študovať Vysokú školu umeleckopriemyselnú v Prahe. Neskôr, v rokoch 1947-1951, študoval dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Budúci filmár práve tu teoreticky posilnil svoje múzické nadanie.

Začiatky filmovej kariéry

O film sa Vláčil zaujímal už počas štúdia. Počas neho bol zamestnaný v brnianskom štúdiu kresleného a bábkového filmu, kde vystriedal všetky potrebné profesie. Po zrušení organizácie potom v rokoch 1949-1951 prešiel do štúdia populárno-vedeckých a náučných filmov, kde režíroval inštruktážne a populárno-vedecké filmy, na ktorých s ním ako scenáristi spolupracovali Vladimír Sís a tiež bývalý spolužiak z husovického gymnázia, neskorší docent estetiky na MU Oleg Sus.

V roku 1951 bol povolaný na mimoriadne vojenské cvičenie, počas ktorého vo filmovom štúdiu Československého armádneho filmu v Prahe nakrúcal rôzne inštruktážne a propagandistické snímky. Pracoval tu nasledujúcich sedem rokov, aj po prepustení z armády v roku 1955. Koncom roka 1955 nakrúcal s kameramanom Josefom Illíkom reportáž z medzinárodných streleckých pretekov v čínskom Pekingu, kde ochorel na vírusové ochorenie a zápal pľúc. V tomto období sa v Prahe oženil s Věrou Peštukovou (19. august 1932 - 27. november 2011), ktorá 4. júna 1956 porodila syna Františka. Neskôr sa im narodil ešte syn Jan.

Vstup na Barrandov a prelomové diela (60. roky)

Na Barrandove debutoval až v roku 1960 filmom Holubice, symbolickou poémou o chlapcovi pripútanom na invalidný vozík. Film bol ocenený na MFF v Benátkach. Nasledovala historická balada Ďáblova past (1961) podľa predlohy Alfréda Technika, ktorou sa priklonil k historickým látkam a k téme stretu dogmatického fanatizmu a racionálneho myslenia.

Najväčší ohlas mu ale priniesol dlho pripravovaný, dlho nakrúcaný a upravovaný film Marketa Lazarová (1967). Táto zložitá historická filmová freska s vtedy debutujúcou mladučkou slovenskou herečkou Magdou Vášáryovou v hlavnej úlohe Markety, je úchvatný psychologický film plný obrazových metafor. S Vláčilom na ňom spolupracovali poprední českí výtvarníci ako tvorcovia kostýmov a dekorácií (Theodor Pištěk, Jan Koblasa). V ankete kritikov bol film Marketa Lazarová vyhlásený za najvýznamnejší film storočia. Film bol aj na vtedajšie pomery veľmi nákladný, išlo o vôbec najdrahší český film tej doby (12 miliónov korún, päťnásobok bežných nákladov).

Aby sa časť nákladov vrátila, bol v rovnakých kulisách a dekoráciách nakrútený ďalší historický film Údolí včel (1967) s Petrom Čepkom v hlavnej úlohe, taktiež z rovnakej historickej epochy a o konflikte ideí. Opäť s hercom Čepkom a scenáristom Körnerom Vláčil o dva roky neskôr nakrútil ďalší svoj vrchol a svoj prvý farebný film - surovú drámu Adelheid (1969). Príbeh o (ne)láske na pozadí ťažkých povojnových dní medzi príslušníkom zahraničného odboja a Nemkou čakajúcou na odsun sa odohráva v sychravom severomoravskom pohraničí.

Obdobie normalizácie a tvorba v Krátkom filme

S nástupom normalizácie, keď filmové štúdiá ovládal stranícky aparátčik, ústredný dramaturg Ludvík Toman, bolo v roku 1970 Vláčilovi zrušené členstvo v KSČ, pretože sám nežiadal o obnovenie a pre pasivitu. Režisér odmietol súhlasiť s „bratskou pomocou spriatelených vojsk“ a vrátil legitimáciu KSČ, kam vstúpil ešte počas štúdia. Nemal síce priamy zákaz pracovať na Barrandove, ale radšej odišiel do Krátkeho filmu, kde nakrútil niekoľko krátkometrážnych filmov. Medzi nimi vyniká Praha secesná (1974), ktorá je zrejme vôbec najpozoruhodnejšia. Nežne poetický bol aj vianočne ladený detský film Povesť o striebornej jedli (1973) a detský snímok Sirius (1974). V Krátkom filme a na Kudlove realizoval tiež stredometrážne detské snímky.

V prvej polovici 70. rokov vyvrcholili jeho dlhoročné problémy s alkoholom, ktorým ako neurastenický introvert riešil už od mladosti stresové situácie. Po smrti oboch rodičov v roku 1973 sa ocitol aj pred súdom pre riadenie automobilu pod vplyvom alkoholu a následne bol po dvoch neúspešných pokusoch o samovraždu v roku 1975 a pobyte v bohnickej psychiatrickej liečebni nútený nastúpiť protialkoholické liečenie u Apolinára.

Návrat k celovečerným filmom a neskorá tvorba

Z krízovej životnej situácie ho vytrhla práca na filme Dym zemiakovej vňate (1976) - smutný, tiesnivý a psychologicky ťažký príbeh s Rudolfom Hrušínským v hlavnej úlohe, do ktorej si ho Vláčil napriek odporu presadil. Tento barrandovský opus bol aj návratom herca Rudolfa Hrušínského na plátna kín po päťročnej dištancii a skryto pripomenul osud mnohých odborníkov, odsunutých vtedy na profesijnú perifériu. Nasledoval dramatický príbeh Tiene horúceho leta (1977) podľa scenára Jiřího Křižana, ktorý získal Veľkú cenu Krištáľový glóbus (ex aequo) na 21. MFF v Karlových Varoch a bol čitateľný aj ako podobenstvo o invázii piatich armád v auguste 1968.

Výrazný režisérsky rukopis nesie aj biografický film o skladateľovi Antonínovi Dvořákovi Koncert na konci leta (1979), nakrútený podľa scenára Zdeňka Mahlera. Výrazné sú aj jeho neskoré snímky Hadí jed (1981), kde bol prvýkrát použit steadicam, Tieň papradia (1984) podľa novely Josefa Čapka a poetizovaný životopis Karla Hynka Máchu Mág (1987). Film Hadí jed (1981) bol priznane autobiografickým komorným drámou o dievčati hľadajúcom cestu k otcovi alkoholikovi, keďže alkohol bol Vláčilovým celoživotným démonom. Jeho alkoholizmus sa prehĺbil kvôli tlakom a obmedzeniam počas obdobia po roku 1968. Muža postihnutého pitím filmár niekoľkokrát vierohodne stvárnil aj herecky, napríklad vo filmoch Slávnosti snežienok (1983) alebo Dedinka moja stredisková (1985).

Po druhom rozvode a sobáši s Olgou Štrucovou v roku 1983 dostal byt v Dejviciach, predchádzajúci prenechal bývalej manželke a synom. Po menovaní národným umelcom ukončil v roku 1989 prácu na Barrandove a odišiel do dôchodku. Po novembri 1989 sa Vláčil ocitol v pozícii žijúceho klasika, k tvorbe sa už však nevrátil. Zomrel 27. januára 1999 v pražskej nemocnici Na Bulovce v nedožitých sedemdesiatich piatich rokoch, po silnej srdcovej arytmii, ktorá sa objavila druhý deň po opakovanej operácii bedrového kĺbu v dôsledku predošlej úrazom utrpenej zlomeniny krčku.

Ocenenia a trvalý odkaz

František Vláčil získal za svoj život a dielo mnohé pocty. V roku 1994 obdržal ocenenie Český lev za celoživotný umelecký prínos českému filmu a bol prvým umelcom, ktorý toto ocenenie získal. V rokoch 1995 až 1999 pôsobil ako prezident Českej filmovej a televíznej akadémie. Za umelecký prínos českej filmovej tvorbe mu bola udelená Cena Vladislava Vančuru (1997) a za celoživotné dielo bol ocenený na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch 1998. V roku 2013 bol in memoriam vyznamenaný Cenou Ministerstva kultúry Českej republiky za prínos v oblasti kinematografie a audiovízie.

Vláčil nikdy nezaprel moravské korene, ktoré jeho osobnosť „obdarili citlivou imaginatívnosťou, podivuhodným cítením krajiny, zbystreným zmyslom pre prírodnú atmosféru, láskou k moravskej hudobnej kultúre, úctou k minulosti českého národa“ (Milan Hanuš). V tvorbe, vyznačujúcej sa krásou obrazových kompozícií, dramatičnosťou výtvarných kontrastov, emocionalitou obrazovo-hudobných kontrapunktov a ľahkosťou i vzletnosťou metafory, často čerpal z literárnych zdrojov (Alfred Technik, Vladislav Vančura, Vladimír Körner, Josef Čapek, Ladislav Fuks).

Jeho dielo dodnes vzrušuje a láka k rozborom a interpretáciám. Vláčilovská inšpirácia preniká do tvorby ďalších generácií. O jeho diele a živote vyšlo mnoho publikácií, napríklad kniha Šárky Horákovej Podobenstvo o Františku Vláčilovi (2008) a zásadná monografia Petra Gajdošíka František Vláčil: Život a dielo (2018). Petr Gajdošík tiež dlhodobo spravuje faktografické údaje a dokumentáciu o Vláčilovi a jeho diele na internetovom portáli nostalghia.cz. V roku 2008 sa v Cisárskej jazdiarni Pražského hradu uskutočnila multimediálna výstava s názvom František Vláčil: Zápasy.

Výber z filmografie (réžia)

Krátkometrážne filmy:

• Lék č. 2357 (1950)
• Hospodaření s elektřinou (1950; + námet, spoločný scenár)
• Úrazy elektřinou v průmyslu (1951)
• Tepelná revoluce (1951)
• Vzpomínka (1954; + scenár)
• Dopis z fronty (1956)
• Posádka na štítě (1956; + scenár)
• Střelecké závody v Pekingu (1956; spoločne s r. Chao Kuan, spoločný scenár)
• Sebeobrana (1957)
• Mesto v bielom (1972; + scenár)
• Karlovarské promenády (1973; + scenár)
• Praha secesná (1974; + scenár)
• Pražský Odysseus (1989; + námet, scenár)

Dlhometrážne a stredometrážne filmy:

• Pronásledování (stredometrážna poviedka z filmu Vstup zakázán; 1959; + spoločný scenár)
• Holubice (1960; + scenár)
• Ďáblova past (1961; + spoločný scenár)
• Marketa Lazarová (1967; + spoločný scenár)
• Údolí včel (1967; + spoločný scenár)
• Adelheid (1969; + spoločný scenár)
• Povesť o striebornej jedli (1973; + spoločný námet, scenár)
• Sirius (1974)
• Dym zemiakovej vňate (1976; + spoločný scenár)
• Tiene horúceho leta (1977)
• Koncert na konci leta (1979)
• Hadí jed (1981; + spoločný scenár)
• Pasáček z doliny (1983)
• Tieň papradia (1984; + spoločný scenár)
• Mág (1987)

tags: #frantisek #vlacil #vyrocie