Opera Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) od Wolfganga Amadea Mozarta sa považuje za jedno z najvýznamnejších diel, aké boli kedy napísané, a patrí k zlatému fondu svetovej opery. Táto komická opera v štyroch dejstvách je dokladom geniality Mozartovho hudobného myslenia, jeho kreativity, hravosti i humoru, ktorý mu bol ako vyjadrovací prostriedok veľmi blízky.
Základné informácie o diele
Vznik a premiéra
Dielo vzniklo v rokoch 1785-86. Premiéra opery prebehla 1. mája 1786 vo Viedni. Jej dej sa odohráva v 18. storočí, v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet.
Autorstvo a predloha
- Skladateľ: Wolfgang Amadeus Mozart
- Libretista: Lorenzo da Ponte
- Literárna predloha: Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais: La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro
Charakteristika diela
Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Vytvoril hudbu, ktorá je živá, ľahká, majstrovsky inštrumentovaná, plná vzruchov a emócií. Samotná opera je však dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala.
Opera je spievaná v talianskom jazyku.
Dej opery (synopsa)
Dynamický dej vnára divákov do vzťahových zápletiek starých ako ľudstvo samo: vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, Cherubína, ktorý hľadá objekt svojej lásky, grófku, ktorá sa v láske sklamala i grófa Almavivu, starnúceho seladona a jeho neúspešné ľúbostné výboje.
Prvé komplikácie pred svadbou
Figaro a Zuzana plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. Gróf sa totiž snaží uplatniť svoje dávne „právo prvej noci“, ktoré už síce verejne zrušil, no tajne sa ho pokúša zneužiť.
Intrigy a úkryty
K Zuzane si prichádza pre radu páža Cherubín, zamilovaný do grófky. Gróf sa o jeho cite voči svojej manželke nejako dozvedel a chystá sa ho poslať do vojny. Cherubín sa musí ukryť, lebo prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf ukrytého Cherubína objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok.
Plán pomsty a záverečné zvraty
Figaro sa snaží vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku. V záverečnom dejstve, plnom zámen a nedorozumení v záhradnom labyrinte, dôjde k odhaleniu grófových zámerov a k jeho verejnému ospravedlneniu grófke.
Hudobné a dramaturgické aspekty
Mozartov hudobný génius
Wolfgang Amadeus Mozart bol jednoducho génius. Vytvoriť hudobne, vizuálne a spevácky inscenáciu, ktorá je plne zdôvodnená, netriafa mimo, neznásilňuje predlohu a lahodí sluchu i zraku, nie je vôbec samozrejmosťou. Táto opera je majstrovským spojením hudby a textu, kde je každá nota v súlade so psychológiou postáv a vývojom deja.
Témy a kontext diela
Mozartova Figarova svadba reflektuje vzťahové zápletky, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Dielo ukazuje lásku, hľadanie náklonnosti, sklamanie v láske, ale aj spoločenské hierarchie a pokusy o ich narušenie. Prostredníctvom humoru a irónie komentuje dobové mores a pretvárku, čím si zachováva aktuálnosť aj pre súčasné publikum.
Vybrané inscenácie a nahrávky
Inscenácia Národného divadla v Brne (premiéra 22. 3. 2024)
Inscenácia v Janáčkovom divadle Brno pod vedením súboru Collegium 1704 a dirigenta Václava Luksa v réžii Jiřího Heřmana bola považovaná za výnimočný zážitok. Vedenie operného súboru Národného divadla v Brne prepožičalo orchestrálnu jamu medzinárodne renomovanému súboru Collegium 1704, zameranému primárne na barokovú a ranoklasicistickú hudbu, s jeho zakladateľom a dirigentom Václavom Luksom. Vnímať Mozartovu inštrumentáciu prostredníctvom telesa, hrajúceho na dobových nástrojoch, malo ambíciu oživiť zvukovú podobu, akú mal zrejme Mozart vo svojej dobe na mysli.
Hudobné naštudovanie
Václav Luks určil štyrom dejstvám ideálne tempá. Rovnako vynikli vypointované recitatívy (secco recitatívy sa hrali na kladivkovom klavíri), árie, ansámble a obzvlášť finálové scény. Boli vystavané tak, aby sa v strhujúcej gradácii, ako napríklad vo vyše 20-minútovom finále 2. dejstva, s ľahkosťou dýchalo. Tretie dejstvo s evidentne španielskym espritom fandanga (vrátane kastaniet) bolo nemalým prekvapením. Podobne aj veľmi zriedkavé otvorenie dvoch árií v 4. dejstve, Marcellininej a Basiliovej, ktoré nezaznievajú často ani na mnohých zahraničných pódiách. Pokiaľ ide o mieru ozdobnosti vokálnych partov, Luksova koncepcia je striedma a nepatrne sa objavuje napríklad v árii Grófky Dove sono.
Wolfgang Amadeus Mozart: ária Figara z 1. dejstva opery Figarova svadba
Réžia a scénografia
Pre režiséra a umeleckého šéfa Janáčkovej opery NdB Jiřího Heřmana išlo o prvé uchopenie Mozartovej opery vôbec. Príležitosti sa ujal šťastnou rukou, keď ako hlavné vodidlo javiskových akcií mu slúžila výlučne partitúra. Necítil potrebu dianie aktualizovať, zápletku vnímal ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment, vyvierajúci z hudby. Heřmanova réžia, vychádzajúca z princípov barokového divadla, bola mimoriadne vynaliezavá a zmysluplná. Nachádzala nekaždodenné pointy a tou najnenásilnejšou cestou vyvolávala i hlasitejšie úsmevy publika, zdôrazňujúc jemný, niekedy štipľavejší humor žánru buffa.
Scéna bola vymyslená veľmi nápadito, využívajúc horizontálne i vertikálne možnosti javiska. Široký základný, neurčitým tapetovým vzorom dohneda uzavretý priestor, sa podľa potreby menil spúšťaním štyroch vrstiev izbových kulís rôznych rozmerov. Dynamika zmien bola absolútne funkčná a celkový nápad priam geniálny. Heřmanova réžia sa pri vedení základnej vzťahovej línie zaoberala aj nepatrnými, ale významovo vypovedajúcimi detailmi, ako je práca s kvetmi a ich farbami. Profily postáv boli cizelované do detailov. Obľúbenou súčasťou Heřmanovho mobiliáru bol stôl, na ktorom sa odohralo mnoho akcií, napríklad pod bielym látkovým krytom schovaný Cherubín v scénke s Barbarinou.
Zatiaľ čo najdokonalejšie spracované bolo 2. dejstvo, záverečné zvykne byť inscenačným rizikom. Schovávanku v parku, vymenené kostýmy oboch dám, nachystané nástrahy a rad prekvapujúcich zistení, kde by nik nemal nikoho identifikovať, sa netvorí ľahko. Jiří Heřman s výtvarníkom tento labyrint vyriešil mobilnými, sólistami posúvanými sochami a fragmentmi parku, a tento konvenčnejší model sa osvedčil. Zaujímavo bolo vyriešené aj finále opery: všetky kulisy putovali nad javisko a na vyprázdnenej scéne nedošlo k viditeľnému zmiereniu grófskeho páru. V parku ostala len Grófka, za ktorou sa rozbehol Cherubín, čo tvorilo dôvtipnú bodku za „bláznivým dňom“.
Sólistické obsadenie (Brno 2024)
Sólisti tvorili kvalitatívne veľmi vyrovnaný tím, kde nikto netrčal, ani nezapadol:
- Doubravka Novotná ako šarmantná a živá Zuzanka s krásne sfarbeným a okrúhlym sopránom.
- Tadeáš Hoza (Figaro) obdarený nevšedným talentom, s úplnou prirodzenosťou skĺbil spev s herectvom a tancom, udržiavajúc rezonanciu aj v najhlbších polohách.
- Simona Houda Šaturová (Grófka) ako osvedčená mozartovská interpretka s kultivovaným, štýlovo príkladne vedeným sopránom bez výkyvov.
- Luigi De Donato (Gróf Almaviva), timbrovo tmavší barytonista, ktorý využil veľkosť svojho fondu naplno, najmä v árii z 3. dejstva.
- Václava Krejčí Housková stvárnila Cherubína tradične, dodávajúc mu príjemnú mezzosopránovú farbu a pracujúc s dynamikou.
- Daniela Straková-Šedrlová (Marcellina) nahradila prípadný nedostatok mezzosopránovej farby plastickým výrazom a zdatnou pohyblivosťou tónu v otvorenej árii zo 4. dejstva.
- Jan Šťáva (Bartolo) s šťavnatým basom si hravo poradil s postavou.
- Ondřej Koplík (Basilio) s lyrickým tenorom výborne vyhovoval obohatenej árii.
Známe nahrávky a predstavenia
Opera Figarova svadba sa pravidelne objavuje na svetových pódiách a existuje mnoho významných nahrávok:
- 1966: Nahrávka rakúskeho rozhlasu z festivalu Salzburger Festspiele. V hlavných úlohách: Walter Berry (Figaro), Ingvar Wixell (Gróf), Claire Watson (Grófka), Reri Grist (Zuzana), Edith Mathis (Cherubín), Margaret Bence (Marcellina).
- 1968: Predstavenie Nemeckej štátnej opery, Orchester a zbor pod taktovkou Karla Böhma. Obsadenie: Dietrich Fischer-Dieskau (Gróf Almaviva), Gundula Janowitz (Grófka), Edith Mathis (Zuzanka), Hermann Prey (Figaro), Tatiana Troyanos (Cherubín), Patricia Johnson (Marcellina), Erwin Wohlfahrt (Basilio), Martin Vantin (Don Curzio), Peter Lagger (Bartolo), Barbara Vogel (Barbarina) a Klaus Hirte (Antonio).
- 1981: London Philharmonic Orchestra a the London Opera Chorus pod taktovkou Georga Soltiho. V hlavných úlohách: Samuel Ramey (Figaro), Lucia Popp (Zuzanka), Thomas Allen (Gróf Almaviva), Kiri Te Kanawa (Grófka), Frederica von Stade (Cherubín).
- 1998: Predstavenie Metropolitnej opery v New Yorku. Účinkovali: Renée Fleming (Grófka Rosina), Cecilia Bartoli (Zuzana), Susanne Mentzer (Cherubín), Dwayne Croft (Gróf Almaviva), Bryn Terfel (Figaro) a ďalší. Z tohto predstavenia bol vytvorený aj filmový záznam (v talianskom znení s titulkami), dirigoval James Levine.
Figaro a Praha
Hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart si Prahu a Stavovské (vtedy Nosticovo) divadlo doslova zamiloval a navštívil ju celkom päťkrát. So Stavovským divadlom nie je osudovo spojený iba Mozartov Don Giovanni, ktorého svetová premiéra sa konala v roku 1787. Necelý rok predtým, pri Mozartovej prvej návšteve Prahy, tu zaznela práve Figarova svadba, ktorú osobne majster dirigoval. Tento historický moment podčiarkuje osobitný vzťah diela k českej metropole.