V ľudovom kalendári sú fašiangy obdobím radosti, hodovania a zábavy, ktoré sa spájajú s bohatými zvykmi a tradíciami. Hoci sa ich rozsah v súčasnosti zmenšil, stále si udržiavajú svoje miesto v tradíciách takmer všetkých regiónov Slovenska. Toto obdobie predstavuje prechod od zimy k jari a bolo vždy časom, keď sa uvoľňovali spoločenské pravidlá a šírila sa vôňa zabíjačkových jedál a typických šišiek.
Obdobie a Pôvod Fašiangov
Obdobie fašiangov trvá každoročne od Troch kráľov (6. januára) až do Popolcovej stredy, niekedy nazývanej aj „Škaredá streda“. Celková dĺžka tohto obdobia je každý rok iná, závisí od dátumu Veľkej noci, a ten od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Po fašiangoch nasleduje 40-dňový pôst, ktorý cirkev zaviedla v 4. storočí a končí ho až Veľká noc.
Názov fašiangy je odvodený z nemeckého „Fastenschank“, čo znamená - posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Na území Slovenska sa vo Veľkomoravskom období používal výraz „mjasopust“. Pôvod slova "fašiangy" pochádza tiež z latinského výrazu „carnem levare“ alebo „carnelevarium“, čo znamená „odstránenie mäsa“. Tradične sa karneval koná pred Veľkým pôstom ako symbolické rozlúčenie s mäsom.
Fašiangové Zvyky a Oslavy
Fašiangy, zasadené medzi Trojkráľovú a Popolcovou stredou, predstavujú na Slovensku obdobie veselia a plesov. Sú známe práve kvôli pestrým kultúrnym podujatiam pochádzajúcim z dávnych pohanských rituálov, ktoré boli neskôr prevzaté a prispôsobené kresťanským tradíciám. Počas týchto týždňov sa konali zásobovacie práce, ako je spracovanie mäsa z domácich zvierat, čo bolo nevyhnutné pred obdobím, kedy sa mäso nemalo konzumovať. Táto nutnosť zabezpečiť potraviny pred jarným obdobím sa premenila na gastronomickú tradíciu charakteristickú pre fašiangy, s hojným výberom jedál a špeciálnymi receptami, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu.
Zároveň fašiangy predstavovali „sociálny ventil“ - poslednú možnosť pre komunity, aby sa stretli, oslavovali, tancovali a zabávali sa pred prísnym obdobím pôstu. Oslavy boli často sprevádzané ľudovými piesňami, tancami a maskami, ktoré mali zastrašiť zlých duchov a privítať pozitívnu energiu pre nadchádzajúce obdobie. Tieto rituály a tradície dodávali fašiangom hlboký spoločenský a duchovný rozmer.
Magické Obradné Úkony
Najmä posledné tri dni pred Popolcovou stredou sa robili magické obradné úkony, ktorými sa ľudia snažili zabezpečiť dobrú úrodu a plodnosť. Napríklad:
- Na zabezpečenie dobrej úrody ľanu a konope ženy varili dlhé rezance alebo šúľance.
- Ženy sa sánkovali po poliach, aby ľan narástol čo najdlhší.
- Muži rozpletali a ťahali ženám dlhé vlasy.
- Muži vyskakovali do výšky počas rituálneho tanca, aby symbolicky podporili rast úrody.
Maškarné Plesy a Zábavy
Maškarné plesy a bály sú vrcholom fašiangových osláv. Tieto podujatia sú známe svojou bujarou atmosférou, kde účastníci nosia rôzne kostýmy a masky, od tradičných ľudových postáv až po výtvory fantázie. Tradičné melódie, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu, odzrkadľujú bohatú históriu a kultúrne dedičstvo regiónu. Tieto tance a piesne nielen bavia, ale slúžia aj ako spôsob, ako udržať živé kultúrne dedičstvo.
Oslavy boli často sprevádzané ľudovými piesňami, tancami a maskami, ktoré mali zastrašiť zlých duchov a privítať pozitívnu energiu pre nadchádzajúce obdobie. Mládenci vykonávali zábavné obchôdzky po domoch, kde si za vystúpenie vyslúžili slaninu, klobásy, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze. Obchôdzky v maskách sprevádzala živá hudba a spev.
Fašiangové Jedlá a Zabíjačka
Fašiangové obdobie bolo spojené s hojným hodovaním. Konali sa spoločné zakáľačky, varila sa huspenina, pieklo mäso, klobásy a šišky. Zabíjačka je starodávny zvyk, kde sa na konci zimy spracúva domáce prasa a pripravujú sa rôzne mäsové špeciality. Typickými fašiangovými špecialitami sú aj šišky a fánky, ktoré sú symbolom hojnosti pred pôstnym obdobím. Na stoly sa dopĺňali varené klobásy, slanina, cibuľa, cesnak a čerstvý domáci chlieb.
Fašiangové Masky a Ich Význam
Fašiangy si nemožno predstaviť bez masiek. Tieto sviatky a oslavy vytvárajú prostredie, kde ľudia môžu experimentovať s inými rolami a správaním, ktoré by inak bolo neprijateľné. Masky umožňujú účastníkom vymaniť sa zo stereotypu a prezentovať sa v inom svetle. Ľudia chceli maskami zahnať zlých duchov a podporiť dobrá.
Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní alebo národností. Medzi najtypickejšie fašiangové masky patrila maska medveďa, kozy, turoňa a slameníka. Jednou zo špecifických masiek je maska tura, inšpirovaná vyhynutým zvieraťom tura divého / pratura.
- Medveď reprezentuje silu.
- Kôň symbolizuje život a vitalitu.
- Koza a tur predstavujú plodnosť.
Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody. Ďalšou zaujímavou a jednou z najstarších masiek bol „slameník“ alebo „kurina baba“, kde bol človek oblečený v slamených šatách alebo celý obalený v slame.
Fašiangy v Regiónoch Slovenska a Vo Svete
Fašiangy na Slovensku sa líšia v rôznych oblastiach, podľa miestnych tradícií a zvykov. Prvý deň karnevalu sa mení podľa krajinných a miestnych zvyklostí. Nie je prekvapujúce, že ľudia často pociťujú zmätok ohľadom presného významu fašiangov, ich priebehu, hlavných udalostí a dôvodov na oslavy. Je to spôsobené množstvom rôznych zvykov a tradícií, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu a krajiny.
Fašiangy vo Svete
- Nemecko: Fašiangy sa nazývajú Fasching. V niektorých regiónoch Nemecka začínajú už 11. novembra o 11:11.
- Španielsko: V niektorých častiach krajiny je Popolcová streda súčasťou karnevalových osláv.
- Taliansko: V minulosti bol Rím hlavným centrom karnevalových udalostí. Dnes sa centrom osláv stali Benátky, kde karneval trvá až dva týždne.
- USA: Hlavnou karnevalovou udalosťou je New Orleans, kde oslavy vrcholí s Mardi Gras.
- Brazília: Najznámejším moderným karnevalom je ten, ktorý sa koná v Rio de Janeiro.
Regionálne Fašiangové Zvyky na Slovensku
V obci Borský Mikuláš dodnes pretrvávajú tradície Fašiangového tanca nazývaného „pot šable“ za zvuku dychových nástrojov. Je to skupina oblečená v tradičných krojoch, držiaca šable, zložená z vedúceho obce a „šablárov“ (muži s kovovými alebo drevenými replikami šablí). Sprievod dopĺňajú deti, dievčatá a mladí muži v krojoch, spolu s hudbou a spevom. Pokladník v skupine zbiera peniaze za predstavenie. Počas tradičného fašiangového šabľového pochodu sa zvyčajne podáva domáca pálenka a pred obdobím pôstu je dôležité pochutiť si na mastných jedlách ako sú zabíjačky a vyprážané šišky.
Fašiangy v Kubrej
V Kubrej patrili fašiangy medzi najkrajšie a najbohatšie zvyky, ktorými sa končieval celý zvykový rok. Bola to doba veselosti, spevu, zábav, zabíjačiek a svadieb. Fašiangová nedeľa bola úvodom do veselej nálady, ktorá začínala popoludní.
Predohrou bol zvyk vitia „fašánkových“ pier. Už týždeň vopred dievky zháňali pekné veľké husie perá - „brká“ na „fašánková perá“. Každá dievka pero zhotovila svojmu milému a poslala mu ho po chlapcovi vždy v sobotu pred fašiangovou nedeľou. Mládenci, tí sa tiež nedali zahanbiť a svojmu dievčaťu poslali kožmanický ručník alebo nejakú peknú vyšívanú stuhu na zásterku.
Okolo tretej hodiny v nedeľu popoludní zahrali muzikanti pred krčmou „marš“, čím sa začali samotné fašiangy. Mládenci boli sviatočne oblečení s fašiangovým perkom za klobúčikom „tralaláčikom“. Dievky prichádzali postupne jedna po druhej. „Za svetla“, cez deň tancovali v kole len mládenci - najlepší tanečníci. Ostatní postávali v krčme alebo sa medzi sebou bavili, spievali si a niektorí sa pri pulte „častovali“ hriatym. Muzika patrila vždy len mládencom, pretože oni platili muzikantov a tí poslúchali len mládeneckého richtára. V kole sa najčastejšie tancovali čardáše, polka, valčík a najmä mazúrka. V nedeľu trvala muzika vždy do polnoci a tak ako pochodom začala, tak aj pochodom skončila.
Fašiangy v Kubrej sa nezaobišli bez chodenia „fašangárov“ po domoch, zvané „pre konope“. Muzikanti spolu s mládencami chodili po dedine a zastavili sa pred každým domom, kde mali dievku a hrali „pre konope“. Tanečníci museli dievča a niekedy aj samotnú gazdinú dobre vyvrtieť a vyhadzovať dovysoka, aby konope vysoké narástli. Tancovalo sa „sellácka - vyhadzuvaná". Hovorilo sa, že dievka tancovala aj bosá, nie v papučiach, pretože konope by boli pupencové. Ak v pondelok aj v utorok prišla dievka do krčmy oblečená v bielom rubáši, znamenalo to, že „rodičie pusťá muziku“, t. j. muzikantov aj mládencov zavolajú dnu a pohostia ich vo vnútri v izbe. Mládenecký richtár musel všímať, aby usmernil „obchôdzkárov“ do ktorého domu musia vojsť. V ostatných prípadoch sa tancovalo len vonku pred domom. Nikdy sa nesmelo stať, že by taký dom obišli, pretože by to bola najväčšia urážka pre celú rodinu.
Pochovávanie Basy: Symbol Rozlúčky
Fašiangy dosahujú vrchol v poslednom týždni pred začiatkom veľkonočného pôstu. Posledné tri dni končili nevšedným pohrebom - „pochovávaním basy“ ako symbolom rozlúčky so zábavou. Počas tohto obradu sa vyprázdnili vínne poháre i štamperlíky. Pochovávanie basy je symbolické rozlúčenie s obdobím hojnosti a zábavy.
Sprevádza ho celý sprievod s farárom, organistom, miništrantmi a hrobárom, ktorí nesú na márach basu na pohreb. Okrem nich sú tu aj ženy, známe ako plačky, ktoré plačú nad basou. Muzikanti hrajú najskôr potichu a potom hlasnejšie. Počas udalosti zaznievajú vtipné modlitby a plačky spievajú. Tento akt mal veľkú vážnosť, preto ho vždy vykonával jeden z najstarších a najváženejších občanov. Farár si dával na seba niečo čierne, organista bol oblečený v kabani a mendíci mali oblečené biele košele naruby.
Basu (kontrabas), ktorú položili v strede krčmy na dve stoličky, pokropili, vypili pri nej fľašku pálenky a začali spievať. V miestnosti zhasli všetky petrolejové lampy a svietili iba dve-tri sviečky okolo basy. Určený chlap - spevák, ktorý spieval vždy sám, začal vlastný obrad pochovávania basy. Spieval predpísanú pieseň, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie, smútočným tónom a s dôstojným chovaním. Po odspievaní všetkých „obradných“ piesní sa pochovávanie basy skončilo a prítomní sa rozchádzali domov. Počas celého 40-dňového pôstu sa nesmelo hrať na žiadnom nástroji.
Fašiangové Piesne a Pranostiky
Symboliku fašiangov často zachytávali aj ľudové piesne, ktoré sprevádzali obchôdzky a zábavy.
Úryvok zo známej ľudovej piesne:
„Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,
kto nemá kožucha, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak strasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
Tuto nám nedali, tuto nám dajú,
tu koňa zabili, tu rebrá majú.
A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti,
musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.“
„A tam hore na komore mačky sú vám na slanine,
choďte si ich odohnať a nám kúsok odrezať!
Ak sa máte porezať, pôjdeme si sami odrezať!
Hopsa chlape, do povaly, aby ste vysoké konope mali!“
„Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti.
Staré dievky lkajú, že sa nevydajú.“
Fašiangové Pranostiky
S fašiangami sa spájalo aj množstvo pranostík, ktoré predpovedali úrodu alebo počasie:
- „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“
- „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“
- „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“
- „Aký je prvá fašiangový deň, také budú prvé jariny.“
- „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“
- „Suché fašiangy, dobrý rok.“
- „Krátke fašiangy, tuhá zima.“
- „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“
Ľudové Zvyky a Piesne v Priebehu Roka
Ľudové zvyky súviseli s pracovnou činnosťou pastierskeho a roľníckeho obyvateľstva v jednotlivých ročných obdobiach. Časť týchto zvykov sa zachovala až do dnešných čias, prechádzaním z pokolenia na pokolenie. Neoddeliteľnou súčasťou zvykov a obyčajov boli ľudové piesne.
Jar
Na jar sa vyháňal dobytok a ovce na pašu. Bol to obrad spojený s kropením svätenou vodou a často aj čarovaním. Z piesní tohto obradu sa zachovali: „Na tej skale na tej, na tej jarabatej…“, „Hej, pískali valasi, na skale skalenej…“, „Keď som ja valašil, keď som ovce pásol…“, „Keď som pásol kone, voly…“
Obrad vynášania Moreny zanikol ešte pred prvou svetovou vojnou. Bol veľmi živý a plnil funkciu lámania moci zimy a vítania jari. Morenu niesla chasa mladých ľudí cez celú dedinu. Ak spadol z nej nejaký zdrap pred niektorým domom, bola to predzvesť nešťastia, alebo živelnej pohromy. V sprievode vynášania Moreny spievali pieseň: „Murjena, murjena…“
Bohatým obdobím ľudových zvykov bola Veľká noc. Na Veľkonočný pondelok chodili mládenci po oblievaní. Oblievalo sa vedrami, hrncami i drevenými putňami. Boli prípady, že mládenci hodili dievku rovno do potoka. Takáto oblievačka obyčajne končila chorobou. Poobede chodili mládenci s muzikou do domov, kde mali dievky, aby ich povykrúcali. Za odmenu dostali slaninu, ktorú obyčajne vymenili za pálenku.
Leto
Charakter ľudových zvykov cez leto určovali poľnohospodárske práce. Najspoločenskejšou robotou bolo kosenie a sušenie sena. Pri práci sa spievali piesne o horách a o sene. Boli trojakého druhu: prevolávačky, húkačky, spievanie z jedného vŕšku na druhý. Prevolávačkami sa dievky navzájom prekárali a vyvolávali si milých. Húkačkami oznamovali celému svetu svoju prítomnosť na holiach a na grúňoch. Ujúkanie sa šírilo ozvenou po horách a po dolinách a odrážalo sa od roháčskych štítov. Spievaním z jedného vršku na druhý sa dievky predvádzali krásnymi trávnicami: „Hrabala, hrabala …“, „Keď si ja zaspievam …“, „Dolu od Priekovej …“, „Pod Roháčom žijem …“, „Horička zelená …“
Jedným z najkrajších letných zvykov je pálenie Jánskych ohňov. Táto obyčaj pretrváva doteraz. V predvečer svätého Jána sa dievky mali vybrať na Bielu skalu po zázračnú bylinku ľubovník. Táto bylina mala zázračnú moc privolať dievke súceho mládenca. Mládenci na svätého Jána pripravili na okolitých vŕškoch obrovské vatry z raždia a haluziny. Pri ohni žartovali, spievali a preskakovali vatru. Pri zapálení vatry spievali pieseň: „Ej, Jane, Jane …“
Jeseň
V jeseni, po skončení poľných prác mnohí ľudia odchádzali za obživou do šíreho sveta. Ich smutný odchod bol doprevádzaný piesňami: „Keď som sa ja z toho kraja do Ameriky zberal …“, „Američka vychválená …“, „Budeš ty môj milý bolestne pozerať, keď sa ja už budem z dediny vyberať …“, „Keď mi ten môj manžel z Ameriky príde …“
Zima
V zime mali ľudia najviac času pestovať zvyky a oživovať tradície. Dievky i vydaté ženy sa schádzali na priadky, páračky a tkanie kobercov. Pri práci sa družne zhovárali, často i ohovárali neprítomné, rozprávali o strašidlách a spievali. Za dievkami obyčajne prišli aj mládenci s harmonikou a po práci sa rozprúdila izbová zábava.
Na Ondreja chodili dievčatá z priadok kradnúť triesky do dvorov na ženbu súcich mládencov. Ukradli vždy nepárny počet triesok a varili pri nich halušky. V každej haluške bol papierik s napísaným menom jedného mládenca. Keď halušky vyšli na povrch, dievčatá ich vylovili, rozbalili a prečítali meno svojho mládenca. On im bol prisúdený za muža.
Od Lucie do Vilie (Vigília - Štedrý deň) si starí ľudia odkladali každý deň po jednom kúsku dreva. Na Viliu, tesne pred polnocou, vložili všetky triesky do pece a v ich plameni sa snažili vidieť všetky bosorky, ktoré odoberajú kravám mlieko a robia rôzne iné porobeniny. V čase od Lucie do Vilie si zasa niektorí ľudia robili stolček. Každý deň prikladali po jednom kúsku, aby bol do Vianoc hotový. Zo stolčeka vraj možno zazrieť na polnočnej omši bosorky a bosorákov. Ľudia všeobecne verili, že taký človek čo už raz vnikol do sveta bosoriek je navždy s nimi spriaznený a sprisahaný.
Štedrý večer sa začínal obchôdzkou pastierov kráv a husí, zvonára a nočného vartáša. Pastieri roznášali po domoch polazníky. Boli to prúty, do ktorých bol vpletený kúsok jedliny a zbožia. Najprv vyšibali nimi všetkých domácich, aby boli čerství a zdraví. Potom zavinšovali šťastlivé sviatky a bohatú úrodu v budúcom roku. Za to dostali príslušnú plácu za celoročnú službu. Polazníky si domáci starostlivo opatrovali. Na jar polazníkom vyháňali dobytok prvýkrát na pašu, aby sa mu darilo po celý rok. Tiež sa ním pošibal ťažný dobytok pri prvej orbe. Aj pri naprávaní detí mal polazník svoju funkciu.
Na Štedrý deň sa všetci členovia rodiny dôkladne poumývali, obliekli si čistú bielizeň a šaty a sadli si k štedrovečernému stolu. Pod stolom bolo položené rôzne poľnohospodárske náradie. Lemeš z pluha mal chrániť proti opuchnutiu nôh, reťaz bola proti vredom, zbožie pod obrusom symbolizovalo dobrú úrodu, oblátky zdravé zuby a peniaze všeobecnú hojnosť. Od štedrej večere nesmel nikto odísť, lebo by bol do roka umrel. Pri večeri sa z každého jedla po kúsku zobralo a zanieslo do maštale dobytku.
Na Nový rok deti chodievali „po ľadkoch“. Ľadky boli sviatočné jačmenné kabáčiky. Za odmenu dostali drobné peniaze, alebo ľadky. Pri návštevách v domoch vinšovali: „Ja som malý zajačik, spievam ako vtáčik…“
So spomínaným „klátom“ sa chodilo večer vo sviatočnom oblečení. Bola to taká ovenčená, nastrojená hračka - koník, s ktorým vošli do každého domu, kde sa konali priadky. Zaspievali nejakú pieseň a každá dievka, ktorá bola prítomná, zaplatila poplatok. Potom niektorú z nich posadili na klát, aby vraj cez pôst sedela a netancovala. Tomu sa hovorilo „chodené s klátom“.
Svadobné Zvyky a Tance
Fašiangy boli obdobím svadieb a zábav. V minulosti sa často stávalo, že mladí ľudia sa brali na prianie rodičov kvôli majetku alebo susedským vzťahom. Úvodným ceremoniálom svadby boli vohľady, ktorých sa zúčastnili okrem budúcich manželov aj rodičia z oboch strán. Presne sa dohodli na majetkových podmienkach a o rozdelení výdavkov na svadbu.
Samotná svadba sa začala vyvádzaním nevesty z domu a obradom odprosovania rodičov. Po prekáračkách súvisiacich s vyvádzaním nevesty, svadobný sprievod sa odobral do kostola. Po cirkevných obradoch v kostole svadobníci išli na svadobnú hostinu. Svadobná hostina bola veľmi dlhá a v celom jej priebehu bola zábava spojená s tancom.
Po polnoci sa mladucha čepčila. Svadobníci ju posadili na stoličku v strede miestnosti a vytvorili okolo nej kruh. Do kruhu vstúpila ku mladuche starejšia so zapálenou sviečkou a čarovala. Potom vošiel do kruhu aj prvý družba s miskou so šabľou a vyriekol osudné slová: „Alebo vienok sňať, alebo hlavu sťať“. Povedal to tri razy. Po uzhodnutí, že vienok sňať, odišla mladucha do vedľajšej miestnosti na začepčenie. Zobliekli jej svadobné šaty, obliekli kroj a na hlavu jej dali čepiec.
Tance boli neoddeliteľnou súčasťou svadieb a zábav. V Kubrej sa tancovali tieto tance:
- Polka: Hojdavý párový tanec. Muž držal partnerku za boky, partnerka mala položené ruky mužovi na pleciach. Tanečníci sa pohybovali prísuvnými krokmi a otáčaním v bokoch.
- Prostá: Sedliacky párový tanec na spôsob čardáša. Muž držal partnerku podobne, ako pri polke.
- Hajduky: Mužský tanec, podobný odzemku, s rôznymi obmenami. Muži ním vyjadrovali svoju silu, výdrž a telesnú pružnosť.
- Zajačí: Tanec s dupkaním. Obyčajne ho tancujú dve dievčatá a jeden chlapec.
- Žabäcí alebo Medvedí: Mužský tanec. Mládenci sa ležmo vystretí opierajú špičkami nôh a dlaňami o podlahu. Je to tanec pre 4-6-8 mužov, ktorí sú sformovaní do kruhu, hlavami pri sebe, a tvoria atraktívne živé koleso. Pohybujú sa po kružnici súčasným odrazom rúk a nôh.
- Koleso: Dievčenský tanec bez sprievodu muziky. Dievčatá sa držia za ruky v kole a striedaním prísuvného a poskočného kroku sa pohybujú po kružnici.
Turíce: Slovanský Sviatok Príchodu Jari
Po fašiangoch a Veľkej noci nasledujú Turíce, známe aj ako Sviatok Zoslania Ducha Svätého, Svätodušné sviatky, Letnice alebo Zelené sviatky. Ide o slovanský sviatok, ktorým sa víta jar a zároveň sa spája so spomienkou na zoslanie Ducha Svätého.
Slovo „Turíce“ pravdepodobne pochádza zo slova „tur“, zviera symbolizujúce hojnosť a plodnosť. Turíce sa slávia sedem týždňov po Veľkej noci. Počas tohto sviatku sú chrámy zdobené zelenými vetvičkami alebo malými stromčekmi. Farba náboženských šiat je obvykle zelená, symbolizujúca Ducha Svätého ako zdroj života.