Úvod do fašiangových tradícií
Súčasťou tradičnej duchovnej kultúry regiónu Orava sú i fašiangové obyčaje. Vplyvom spoločenských zmien nadobudli rôzne podoby, niektoré prvky sa vytratili, iné pretrvali do súčasnosti. Príspevok približuje priebeh fašiangových zvykov vo vybraných oravských obciach v minulosti, súčasné varianty, vykonávateľov či charakter masiek. Medzi najrozšírenejšie fašiangové zvyky patria sprievody masiek, výber potravín, príprava tradičného pečiva, tanec a pochovávanie basy.
Väčšina ľudí si pri slove „fašiangy“, „fašángy“ predstaví veselé sprievody masiek alebo karnevaly, ale už menej si uvedomuje ich pôvodný význam. Podľa hesla fašiangy v Encyklopédii tradičnej ľudovej kultúry Slovenska (D. Luther, 1995: 135 - 136), obdobie od sviatku Troch kráľov (6. január) do Popolcovej stredy (pohyblivý sviatok) medzi vianočnými sviatkami a veľkým pôstom je prechodným obdobím medzi zimou a jarou. V oravských obciach sú najintenzívnejšie oslavované práve posledné tri dni (nedeľa, pondelok a utorok) pred pôstom alebo Popolcovou stredou nazývanou aj „Škaredá“, „Popolečná“, ktoré boli vyvrcholením fašiangov - „posledný fašáng“, „ostatky“, „vôstatky“.
Pri tejto príležitosti boli v dedinách rozšírené obchôdzky masiek. Vo večerných hodinách sa konala obyčajne zábava a pohostenie pripravené z vyzbieraných potravín. Táto etapa roka bola považovaná za pokojnú aj z hľadiska poľnohospodárskych prác. V cirkevnom kalendári predchádzala dlhodobému pôstu. Aj v našom regióne to bolo obdobie častých svadieb, zabíjačiek, organizovania zábav a priadok - teda spoločných stretnutí dievčat pri pradení ľanu, kde sa okrem práce, venovali viac ako inokedy zábavným hrám.
Symbolika sprostredkúvaná prostredníctvom fašiangového diania, ako aj fašiangových masiek či jedál, je rozšírená a známa na väčšine územia Slovenska, preto v nasledujúcich riadkoch priblížim konkrétne fašiangové obyčaje vo vybraných obciach oravského regiónu. V príspevku uvádzam podoby fašiangových zvykov zaznamenané v dostupnej monografickej literatúre obcí najčastejšie z obdobia 20. storočia, ako aj z vlastných terénnych výskumov (začiatok 21. storočia).
Symbolika a účel fašiangových obradov
Klimatické pomery v našom regióne nie vždy úrode priali, práve rozšírené agrárnomagické obrady vykonávané v tomto období predjaria, mali stav vylepšiť. Vo všeobecnosti boli zamerané na príchod jari, zabezpečenie hojnosti spomínanej úrody, plodnosti i sýtosti v rodinách.
Súčasťou je obradové veselie, parodovanie oficiálnych obradov (nevesty v sprievode masiek, pochovávanie basy), ale aj povolaní (kňaz, kováč, mäsiar). Špecifickým zvykom je sprievod masiek, ktorý porušoval zaužívané formy správania sa (výmena pohlaví, výmena veková - mladý/starý), ich vykonávateľmi bola najčastejšie slobodná mládež. Prechádzali dedinou a počas obchôdzky po domácnostiach vyberali dary.
Účastníci sprievodu niesli so sebou vrecia, prútené koše, ražeň alebo šabľu. Všetky slúžili na uschovanie, v prípade ražňa (šable) napichnutie, vyzbieraných komodít. Odpredajom niektorých z nich získali finančný obnos na pokrytie nákladov, napr. zaplatenie priestorov, kde usporiadali „muziku“, nákup alkoholu a pod. Z ostatných surovín si pripravili obyčajne praženicu. Tzv. „zapisovateľ“ zapísal „kto čo dal“, čo sa zohľadňovalo pri vyberaní „vstupného na muzike“.
Fašiangové jedlá a ich symbolika
Medzi fašiangové jedlá rozšírené v regióne patrili mäsové výrobky, ako napr. slanina, klobásy, nezabúda sa na alkohol a z pečiva boli a aj sú najrozšírenejšie smažené šišky, fánky, ktoré zastupujú obradové pečivo. Zvýšená konzumácia vajec mala plodonosnú funkciu. Dostatok jedla sa mal blahodarne odraziť v nastávajúcom hospodárskom roku.
Charakteristika tradičných masiek
Tradičné masky vegetačného významu mali magický charakter aj vďaka materiálu, z ktorého boli vyrobené (slama, prevrátená kožušina) alebo takýto predmet niesli (bábka dieťaťa, ražeň). V oravských fašiangových sprievodoch boli zastúpené zvieracie i ľudské masky, nechýbal známy turoň, medveď, slameník a niekoľko cigánok.
Bujaré správanie sa masiek počas obchôdzok bolo tolerované a hlavne vinníka ukrytého pod maskou domáci málo kedy spoznali.
Najrozšírenejšie masky a ich symbolika
- Turoň: Symbolizoval silu a plodnosť. Býval znázorňovaný ako volská hlava držaná na tyči s otvárateľnou papuľou. V iných obciach masku stvárňovala dvojica, z ktorej jeden držal hlavu a druhý zadnú časť tela, spoločne zakrytí vrecovinou. (D. Luther, 1995: 270)
- Slameník: Bol zhotovený zo slamy stočenej do povriesla v jej prosperitnej funkcii. Na hlave mal rovnako zo slamy zhotovenú korunku. (D. Luther, 1995: 151)
- Medveď: Symbolizoval fyzickú silu a znovuzrodenie. Mal odpudzovať škodlivé sily i čary. (E. Horváthová - D. Luther, 1995: 345 - 346)
Veselú náladu dodávali komediálne postavy báb, cigánok s dieťaťom v koši i muži preoblečení za ženy. Podobne i farby použité pri výrobe jednotlivých masiek mali určitú symboliku, napr. biela predstavovala smrť, čierna zase starobu.
Ďalšie fašiangové zvyky
Tance s výskokmi „na vysoký ľan“ (obilie, konope) mali priniesť želaný efekt v úrode, podobne ako zaužívané varenie dlhých cestovín (rezance, šúľance). Mal napomôcť i k uvoľnenejšej nálade zúčastnených či už počas fašiangovej obchôdzky po domácnostiach alebo pri osobitných stretnutiach žien.
Rozšíreným zvykom vykonávaným v utorok tesne pred polnocou bolo „pochovávanie basy“. Parodovaný obrad pohrebu mal v oravských obciach viaceré podoby (pochovanie do hrobu, utopenie vo vode), avšak vždy smeroval k rozlúčke s hudbou, zábavou i jedlom. Jeho účastníci „humorné odlučovanie“ doprevádzali predstieraným plačom a vtipnými lamentáciami.
Fašiangové zvyky vo vybraných oravských obciach
Párnica
Fašiangové zvyky a priebeh fašiangovej obchôdzky v obci Párnica zachytila počas svojich výskumov v roku 1969 Sylvia Dillnbergerová. Jej výskum je podrobnejšie spracovaný v Nálezovej správe č. 153 s názvom Fašiangové zvyky, uložená na dokumentačnom oddelení Oravského múzea P. O. Hviezdoslava Oravský Podzámok.
Tradičný fašiangový sprievod prechádzal obcou od rána do neskorého večera a fašiangové masky postupne navštevovali všetky domácnosti „z dom do domu“. Na jeho čele kráčala jedna alebo dve „cigánky“. Jedna z nich „krotiteľ“ držala na reťazi „medveďa“. Za ňou nasledovala skupina hudobníkov, ako napr. harmonikár, saxofonista a bubeník. Popri hudobníkom kráčali mládenci poobliekaní v krojoch, dvaja z nich boli oblečení v dolnooravskom a tretí v goralskom kroji. Za nimi kráčali muži oblečení v bežnom odeve nesúci ražne, vrecia, košíky a tzv. zapisovateľ.
Maska medveďa pokrývala celé telo, pozostávala z ovčej kožušiny, obrátenej vlnou smerom von. Tvár zakrývala čierna kožušina s otvormi na oči a ústa. Na reťazi uviazanej okolo krku a pásu mal zvonec. Za reťaz ho držala jedna z cigánok.
Kostým cigánky, ktorú predstavoval muž, tvoril dlhý ženský župan. Na hlave mala šatku a tvár zakrývala maska zhotovená z pančuchy. Okolo pásu mala previazaný červený papierový pás so strapcami, na nohách roztrhané pančuchy, staré topánky a tmavú sukňu s pod ktorej vytŕčala „kombinetka“. Ruky zakrývali čierne rukavice.
Gazdiné sypali mužom do vriec jačmeň, ovos a pšenicu, ďalšiemu nasypali „švábku“. Naplnené vrecia neodnášali, ponechávali ich vo dvoroch, odkiaľ ich zvážali na druhý deň. Chlap s košom zbieral vajíčka a cibuľu. Keďže fašiangový sprievod v obci organizoval obyčajne hasičský zbor, túto úlohu vykonával jeho predseda. Zapisovateľ kráčal za sprievodom posledný a poctivo zapisoval, u koho naplnené vrecia a košíky nechali a „kto koľko a čoho dal“. Súčasťou fašiangového sprievodu boli aj osoby, nalievajúce do pohárikov „tuhé“.
Pred domom vo dvore zaspievali známu koledovú melódiu s prosbou o obdarovanie:
„Fašiangy, Turice, Veľká noc príde,
kto nemá kožucha zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám len sa tak trasiem,
dajte mi slaninu, čo sa vypasiem.
A tam hore na komore,
sedí kocúr na slanine.
Choďte si ho odohnaťa mne kus odrezať.
Ere, ere, ako dvere,
om, om, ako dom,
Ešte, ešte ako kliešte.
Ak sa máte pozerať,idem si sám odrezať.“
Muzika hrala a mládenci „v tanci vykrúcali“ gazdinú i ostatné ženy v domácnosti. Domáci im za odmenu odrezali zo slaniny, ale niekedy si zo žartu odrezali i sami. Gazdiná im pre pobavenie do vreca k zemiakom vložila i kamene.
„Heno nám nedali,heno nám dajú,tu brava zakľali,tu slaninku majú.“
„Už sa fašiang kráti,už sa nenavrátia dievčence plačú,že sa nevyskáču.“
Sprievod prechádzal postupne z horného konca dediny Záhrabova (súčasť Párnice), smerom na dolný. Medveď spolu s cigánkou strašili deti, ktoré sa pred „koledníkmi“ snažili skryť. V polovici cesty sa zdržali v krčme, kde dostali klobásy s chlebom, pivo i pálenku. Zahrali, zaspievali a pokračovali ďalej. Z nazbieraných potravín si pripravili praženicu s klobásou alebo klobásu jedli s kapustnicou. Ovos, jačmeň, pšenicu predali, aby mali i finančný obnos.
V utorok večer sa v kultúrnom dome konala „koledova zábava“, ktorá trvala do polnoci, keď hudobníci ohlásili koniec zábavy, napríklad slovami: „Dnes končia fašiangy, prajeme im šťastný návrat v budúcom roku“. Mládenci symbolicky s plačom, nárekmi a v sprievode smútočnej piesne pochovali basu. Pri pochovávaní bol prítomný kňaz, ktorého predstavoval jeden z mládencov. Na krku mal uviazanú „opaskuľu“(spodná sukňa) a pre túto príležitosť si pripravil aj kázeň. Hrob basy predstavovali štyri drevené koly. Potom hudba zahrala pieseň na rozchod. Niekedy ešte prešli dedinou a rozišli sa do svojich príbytkov. Začínala Popolcová streda „popolec“.
V obci bolo zvykom počas fašiangov zorganizovať zábavu pre manželské páry, ktorá sa nazývala „ženácka“, zábavu „krojovú“ a tzv. „maškarnú“, kde prichádzali obyvatelia prestrojení v maskách. Nedeľné popoludnie patrilo i párnickým ochotníkom, ktorí sa tradične ostatným obyvateľom obce predstavili s nacvičenou divadelnou hrou. (S. Dillnbergerová, 1969: 16 - 19)
Vyšný Kubín
Zaujímavé fašiangové zvyky bývali v obci so zemianskymi tradíciami. V monografii obce ich spracovala Zuzana Beranová, citujem: „Najintenzívnejšie oslavy prebiehali posledné tri dni pred Popolcovou stredou. Každý deň sa konali tri „muziky - zemianska s cigánskou hudbou v krčme, sedliacka a muzika pre paholkov“. Na posledné dve mali prístup všetci, na zemiansku bolo dovolené prísť len príslušníkom zemianskych rodov.“ Na tomto príklade obce možno výraznejšie postrehnúť osobitne organizované fašiangové oslavy v rámci jednotlivých spoločenských skupín (zemania, sedliaci, paholkovia, vydaté ženy, skupiny dievčat schádzajúcich sa na priadkach a pod.)
V pondelok chodili po dedine „kochári“ (muži z obecného výboru s bubeníkom), ktorí oznamovali čo sa v nasledujúcich dňoch v obci bude diať. So sebou niesli kefu na vymetanie komínov a v domácnostiach kontrolovali či majú vymetenú pec a komín. Za túto prácu dostali vajcia, slaninu, cibuľu, klobásu z čoho si večer s richtárom pripravili pohostenie. Ak zástupcovia obce prišli na muziku, dievčatá a ženy ich volali do tanca, aby si ich uctili. Pondelňajšia zábava s účasťou masiek trvala do rána. Ľudia hádali, kto sa pod maskami skrýva, z čoho vznikali rôzne humorné situácie.
V utorok už prechádzal sprievod s hudbou celou dedinou „z dom do domu“, kde vytancovali predovšetkým nežné pohlavie. Za odmenu dostávali šišky, pálenku, do košíka vajcia, na šabľu napichli slaninu a pridali i dáky peniaz. Dievky z vyzbieraných surovín pripravili praženicu, ktorú na muzike ponúkali zúčastneným. (Z. Beranová, 1998: 80)
V snahe zabezpečiť v nasledujúcom roku dobrú úrodu boli súčasťou záveru fašiangových osláv tance s výskokmi žien - na dobrý, pekný alebo vysoký ľan. Za rovnakým účelom varili dlhé cestoviny - šúľance s makom alebo sa na Hromnice bolo treba ísť sánkovať. Aj v tejto obci dostali na konci fašiangov možnosť predstaviť ostatným obyvateľom obce nacvičené divadelné predstavenie miestni ochotníci. (E. Beňušová, 1998: 47)
Horná Lehota
Fašiangy sa s väčším počtom svadieb spájali i v obci Horná Lehota „niekedy boli v jeden deň aj tri sobáše“.
Obcou prechádzali na vyzdobených vozoch ťahaných koňmi so spevom a harmonikou maskované sprievody - „mládenci s ražňom“. Za vinše s prianím dobrej úrody, zdravia, šťastia a vytancovanie všetkých žien v dome, im domáci napichli na ražeň slaninu prípadne klobásu, do košíkov vložili vajcia, fľašu pálenky. Po vyzbieraní potravín mládenci zorganizovali pre obec tanečnú zábavu s pohostením.
V utorok pred Popolcovou stredou sa v domácnostiach najčastejšie pripravovali šišky s lekvárom. V starej krčme mládež symbolicky pochovala basu a gazdiné stihli vyumývať všetky hrnce od masti. V súčasnosti rozlúčku s fašiangami organizujú členovia obecného zastupiteľstva so spolkami pracujúcimi v obci. Už od skorého rána sa „na rínku“ podáva pečená klobása, prípadne prebiehala zabíjačka. Po nej obcou prechádza fašiangový sprievod na voze v maskách, z ktorého hudobníci pozývajú obyvateľov obce na zabíjačkové hody do kultúrneho domu. (E. Kulášová, 2018: 331 - 332)
Dlhá nad Oravou
Aj v obci Dlhá nad Oravou sa hovorilo: „Čím bolo fašiangové obdobie dlhšie, mládenci mali čas medzi dievčatami vyberať a povydávali sa krajšie. Naopak, keď boli fašiangy krátke, brali od kraja.“
Zábiedovo
Aj v Zábiedove sa konali častejšie ako inokedy zábavy s pohostením pripraveným z vyzbieraných potravín. Po dedine chodili s tzv. „ďadom“. Jeho maska pozostávala z prevráteného kožucha. Sprevádzaní muzikou v domácnostiach vytancovali všetky dievky i ženy. (E. Kulášová, 2017: 350)
Oravská Jasenica
Obyvatelia obce Oravská Jasenica pri slove „fašiangy“ zvykli poznamenať: „Cez fašiangy čo týždeň, to svadba“, čo malo svoj význam, pretože zimné obdobie bolo obdobím zabíjačiek. Nenastával problém s uskladňovaním mäsa a zabíjačkových produktov. Aj tu sa konali veselé zábavy, ktorých sa zúčastňovali predovšetkým mladí ľudia. Potraviny a peniaze na hostiny a tancovačky získavali rovnako obchôdzkami po dedine.
Fašiangové obdobie a jeho význam
Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov (šiesteho januára) do Popolcovej stredy. Tá v roku 2026 pripadá na 18. februára. Názov je odvodený z nemčiny. Fašiangy sa slávia najmä v posledných dňoch pred pôstom a sú podľa Etnografického atlasu Slovenska vyvrcholením prechodného obdobia medzi zimným a jarným cyklom.
V Mastný štvrtok sa tradične vypekali šišky / kreple a potom nasledoval - dnes by sme povedali - "fašiangový víkend".
Fašiangové obrady sú spojené s očakávaním zmeny - prírodnej, alebo aj spoločenskej - a svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Pre fašiangy je typické imitovanie a parodovanie zavedených vzťahov v bežnom živote a bujaré veselie. Ženy v rozpore s niekdajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy, na ktorých nechýbal dostatok alkoholu, tance a divé vyskakovanie alebo sánkovanie, čo nebolo nič iné ako pokusy o mágiu a symbolické aktivity na zabezpečenie úrody a plodnosti.
Fašiangy sú nemysliteľné bez masiek. Na dedinách robili pochôdzky po domoch s maskami muži. Tradičné masky - medveď, turoň, koza, kôň - znázorňujú mužskú silu plodnosti. Masky predvádzali najčastejšie smrť a ožitie zvieraťa, čo malo vyjadriť obnovu, prebúdzanie prírody k životu po zime. K najstarším maskám patria muži preoblečení za ženy, prespanky alebo Cigánky, ktoré zdôrazňujú alebo parodujú erotické momenty, napríklad v správaní svadobného páru. Muži v maskách majú aj typické rekvizity, napríklad ražeň na napichovanie slaniny, šabľu, ale aj tanečné rekvizity, zvonce a hrkálky.
Fašiangy v mestách dostali inú podobu, vychádzala z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalového typu.
Ľudové masky a rekvizity
Slameník alebo kurina baba
Je jednou z najstarších masiek. Túto masku nazývali aj celkom obyčajne Slama.
Turoň
Turoň patril k najčastejším fašiangovým maskám. Meno masky pochádza zo slova tur, čiže býk.
Medveď, koza, kôň
Najtypickejšie zvieracie masky fašiangov. Medveď je symbolom sily, kôň zosobňuje život a energiu a koza predstavuje plodnosť.
Fašiangové rekvizity
K fašiangovým maskám neodmysliteľne patrili aj rekvizity. Slúžili jednak na upútanie pozornosti zvukmi...
Fašiangové piesne
Noty a zvuková ukážka z obľúbenej fašiangovej pesničky - Fašiangy, Turíce...
Fašiangy, Turíce
Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožuška zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
Pod šable, pod šable, aj pod obušky,
tuto nám nedali, len plané hrušky.
Tuto nám nedali, hentam nám dajú,
zabili komára, slaninu majú.
Ďalšia verzia pesničky Fašiangy, Turíce podľa Evy Kerepeckej z kraja okolo Partizánskeho:
Fašiangy, Turíce, Veľká noc bude,
kto nemá kožuška zima mu bude.
Ja nemám kožucha, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
A tam hore na komore,
sedí kocúr na slanine.
Choďte si ho odohnaťa mne kúsok odrezať.
Až sa máte porezati,pôjdem si sám odrezať.
Kus, kus, ako hus.
Ďalšia verzia pesničky Fašiangy, Hromnice z Kokavy nad Rimavicou (Malohont):
Fašange, Hromnice, Veľká noc iďe,
kto ňemá kožuška zima mu buďe.
Ja ňemám, ja ňemám, ľen sä ta träsien,
dajťe mi slaňinku, ňech sä vypasien.
A tan hore na komore,seďí kocúr na slaňine.
Chojťe že ho odohnaťa mne kúšťik odrezať.
Kus, kus, ako hus.
Ere, bere, ako dvere.
Om, om, ako dom!
Pochovávanie basy
Posledné tri dni fašiangov boli najveselšie a zábavy vyvrcholili v utorok poslednou muzikou pred Popolcovou stredou, keď sa pochovávala basa. Pri symbolickom pohrebe muži prestrojení za farára, organistu, kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa smiechu a zábavy. Tradičným jedlom tohto obdobia sú fánky, šišky, slaninka s klobáskou, huspenina.
A aké pesničky sa spievajú pri pochovávaní basy? Napr. Už je toho fašánečku namále... Pesnička pochádza z obce Záblatie na Považí.
Už je toho fašánečku namále
Už je toho fašánečku namále,
komuže tí staré dievky predáme?
Predáme ich do Trenčína židovi,
dá nám za ne tristo zlatích šajnovích.
Predáme ich my židovi na millo,
dá nám za ne štiri groše na pivo.