Fašiangy: Tradície a Priebeh

Fašiangy boli kedysi synonymom zábavy a uvoľnenia. Zhruba dvojmesačné obdobie bolo ideálne na organizovanie svadieb, zábav a tancovačiek a spájala sa s ním celá plejáda ľudových zvykov. Fašiangy sú obdobím veselosti, hodovania a tradičných zvykov, ktoré sa na Slovensku zachovávajú už stáročia. Ide o čas plný maskovaných sprievodov, hudby, tanca a jedla, ktorým sa ľudia lúčia so zimou a pripravujú na pôstne obdobie.

História a trvanie Fašiangov

Fašiangy majú hlboké korene v pohanských zvykoch a neskôr sa spojili s kresťanským kalendárom. V širšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdobie od Troch kráľov (6. januára) do Popolcovej stredy. V užšom slova zmysle sa fašiangami nazývali posledné tri dni pred Popolcovou stredou - bola to fašiangová nedeľa, pondelok a utorok.

Dĺžka trvania fašiangov sa riadila podľa dátumu Veľkej noci, a keďže Veľká noc patrí k pohyblivým sviatkom, fašiangy teda mávali každý rok inú dĺžku. Celková dĺžka tohto obdobia je každý rok iná, závisí od dátumu Veľkej noci a ten od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Popolcovou stredou sa začína 40-dňový pôst, teda obdobie pokoja, zdržanlivosti a prípravy na Veľkú noc.

Názov fašiangy má súvis s nemeckým slovom Fasching - posledný nápoj, alebo z „Fastenschank“, čo znamená - posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Na území Slovenska sa vo Veľkomoravskom období používal výraz „mjasopust“, čiže koniec jedenia mäsa pred pôstom.

Charakteristické črty fašiangového obdobia

Čas hojnosti, zábavy a svadieb

V minulosti bolo obdobie fašiangov veľmi vhodným na usporadúvanie zábav a svadieb, pretože na poli ešte nebolo súrnej roboty. Od Veľkej noci až do neskorej jesene bolo na poli veľa práce a v Advente bol zase pôst. Preto práve fašiangy boli obdobím zábav, veselia, muzík a fašiangových obchôdzok. Bol to vhodný čas aj na svadobné veselice, keď sa mladí i starí mohli vytancovať i zaspievať si do sýtosti. V minulosti platil úzus, že od Popolcovej stredy do Veľkej noci sa svadobné veselia, zábavy a muziky nekonali.

Tradičné jedlá a zabíjačky

Strava počas fašiangov bola výdatná. Jedli sa jedlá pripravované na tuku - šišky, fánky, pampúšiky, kreple, chrapne. Neodmysliteľnou súčasťou fašiangovej stravy boli záviny: tvarohové, makové, orechové. Na tanieroch nechýbali zabíjačkové jedlá, údeniny, klobásky, slaninka, vajíčka. V minulosti sa zakáľalo na fašiangy skoro v každej rodine, nielen tam, kde chystali svadbu. Slovenské zakáľačky boli povestné - bola to príjemná rodinná udalosť. Navzájom si vypomáhala nielen rodina, ale i susedia. Fašiangy sa slávili rovnakou mierou v mestskom i vo vidieckom prostredí, všade dominovali výdatné, kalorické jedlá vyprážané na masti. Samozrejme, k fašiangom patril aj alkohol.

Zabíjačka je starodávny zvyk, kde sa na konci zimy spracúva domáce prasa a pripravujú sa rôzne mäsové špeciality. Tento zvyk je spojený s prípravou na pôstne obdobie a je príležitosťou pre rodiny a priateľov, aby sa stretli a spoločne sa podieľali na príprave a konzumácii širokej škály mäsových jedál, ako sú klobásy, jaternice, tlačenka a iné.

Fašiangové sprievody a masky

Fašiangy bývali na Slovensku veľmi bohaté na množstvo zvykov. Veľmi obľúbenými boli fašiangové sprievody (maškarné sprievody). Tento zvyk zahŕňa skupiny, často mladých mužov, ktorí sa obliekajú do tradičných masiek a kostýmov a chodia od domu k domu. Ponúkajú zábavu v podobe spevu, tancov a vtipných predstavení výmenou za občerstvenie a malé dary. Táto tradícia má hlboké korene a je spojená s poľnohospodárskymi rituálmi a privítaním jari. V minulosti sa tento jav často označoval výrazom „svet naruby“, pretože maska dávala človeku slobodu.

Fašiangový sprievod pozostával zo zamaskovaných postáv. Medzi najznámejšie masky patrila maska medveďa. Mládenec alebo muž sa prezliekol do kožucha chlpmi navrch a bol obtočený povrieslami. Medveďa viedli na retiazke a on žartovne tancoval a strašil deti. Druhá maškara bol vojak s ražňom, na ktorý mu napichovali slaninu a klobásky, v druhej ruke mohol mať drevenú šabľu, niekedy ražeň nahrádzal šabľu. Ďalšou postavou bol muž prezlečený za babu (ženu), v ruke niesol košík, do ktorého ukladal výslužku, vajíčka, klobásky, chlieb. Niekedy bol v sprievode akoby chlap - v skutočnosti však išlo o ženu preoblečenú za chlapa. Postavami maškarného sprievodu mohli byť aj postavy cigána a cigánky, pričom muž bol prezlečený za cigánku a žena za cigána. Ďalšími postavami bola maska žida, prípadne prezliekli mladú ženu za dieťa „zakrútili ju do perinky“ a posadili ju na sánky, ktoré v sprievode ťahali. Nechýbali zvieracie masky - mládenec bol prezlečený za vlka, kozu či čerta. Maškary sprevádzali muzikanti, ktorí veselo vyhrávali. Medzi najarchaickejšie fašiangové masky patria masky zvierat, k ďalším maskám patria masky vojaka, cigána, žida alebo čerta. Tieto masky často robili hluk, poskakovali a strašili ostatných ľudí naokolo.

Obrady a rituálne tance

Fašiangový sprievod organizovala dospelá mládež - preto v čele sprievodu kráčal mládenecký richtár s veľkým ražňom na slaninu, na hlave mal parádny klobúk s pierkom (ako znakom mládenectva), v ruke niesol pohárik a fľašku pálenky, z ktorej ponúkal na ceste chodcov. Za ním kráčali slobodní mládenci, v rukách mali drevené šable, na ktoré sa tiež napichovala výslužka. Za nimi nasledovali muzikanti. Ako výslužku dostávali fašiangovníci najmä vajíčka, slaninu, klobásky, fľašu pálenky či vína, niekde aj peniaze. Z výslužky sa vždy večer robilo pohostenie na zábave.

Sprievody s maskami poznali aj naši predkovia - pre starých Slovanov ešte v predkresťanskom období masky predstavovali ochranu pred démonmi. Medzi najstaršie patrí maska turoňa. Mládenci vykonávali zábavné obchôdzky po domoch, kde si za vystúpenie vyslúžili slaninu, klobásy, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze. Obchôdzky v maskách sprevádzala živá hudba a spev.

Mládenec-vojak s ražňom po príchode do každého dvora vyskakoval čo najvyššie, aby gazdovi v tom roku konope čo najvyššie vyrástlo. Patrilo k tradičným zvykom, že vo dvore si každá maškara zatancovala najmä s gazdinou, prípadne ostatnými ženami v dome. Postava Baby zase vykrúcala gazdu. Na záver sa v každom dvore tancoval aj obradový fašiangový tanec. Na Slovensku sú rozšírené viaceré typy týchto tancov s názvami ako „káčerový“, „šabľový“ či „palicový“ tanec. Posledná fašiangová tanečná zábava, takzvaný „posledný fašiang“, sa konala v utorok večer a končila sa najneskôr o polnoci. Organizovala ju mládež, mládenci sa starali o pálenku a dievčatá o pohostenie. Tancoval sa fľaškový tanec, metlový tanec, šatkový tanec a podobne. Išlo o žartovné tance, kde ten mládenec, ktorému sa neušla partnerka, tancoval s metlou. Novšou obdobou metlového tanca bol tanec so stoličkami. Stoličky boli rozostavené do kruhu a bolo ich vždy o jednu menej než účastníkov tanca. Po chvíľke tanca hudba stíchla a každý sa snažil posadiť sa na stoličku.

Pochovávanie basy

Všeobecná zábava a fašiangové sprievody trvali od nedele popoludní do utorka. Fašiangy vrcholia posledné tri dni pred pôstom. Ich symbolickým koncom je obrad s názvom „pochovávanie basy“. Zábava vyvrcholila v utorok pred polnocou obradom takzvaného pochovávania basy. Išlo o žartovný pohreb basy (a vlastne aj muziky a zábavy), ktorá nemala počas celého pôstu zaznieť. Počas pochovávania basy mládenci nad ňou lamentovali a vykladali, oplakávali ju. Hlavný vykladač často svojimi vtipnými replikami a „lamentáciami“ vyvolával hromové výbuchy smiechu medzi prítomnými. Pri pochovávaní basy ide o paródiu na pohreb. Nechýba smútočný sprievod, ale ani vtipné prejavy a humor. Počas tohto obradu sa vyprázdnili vínne poháre i štamperlíky.

Fašiangové riekanky a pranostiky

S fašiangami sa spájajú aj známe ľudové riekanky a pranostiky:

• „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak strasiem, dajte mi slaninky, nech sa popasiem. Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú. A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti, musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.“
• „A tam hore na komore mačky sú vám na slanine, choďte si ich odohnať a nám kúsok odrezať! Ak sa máte porezať, pôjdeme si sami odrezať! Hopsa chlape, do povaly, aby ste vysoké konope mali!“
• „Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti. Staré dievky lkajú, že sa nevydajú.“

Medzi fašiangové pranostiky patria:

• „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“
• „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“
• „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“
• „Aký je prvá fašiangový deň, také budú prvé jariny.“
• „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“
• „Suché fašiangy, dobrý rok.“
• „Krátke fašiangy, tuhá zima.“
• „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“

Zachovávanie fašiangových tradícií

Aj keď dnes už veľa ľudí fašiangy neoslavuje tak intenzívne ako kedysi, stále majú svoje miesto v slovenskej kultúre. Obec Veľké Lovce je známa zachovávaním a prezentáciou tradičných zvykov našich predkov. Medzi tie podujatia, ktoré vzbudzujú u obyvateľov najväčší záujem, patrí aj Prehliadka ľudových zvykov a tradícií na fašiangy, spojená s verejnou obecnou zabíjačkou. Podobne aj v Španej Doline sa stretávajú domáci a hostia na námestí, kde je pripravené občerstvenie so špecialitami zo zabíjačky. Folklórne skupiny chodia od domu k domu, vinšujú a tancujú s domácimi, za čo dostanú výslužku. Sprievod v obciach ako Veľké Lovce zahŕňa aj typické zvyky ako holenie drevenou britvou gazdu chystajúceho sa na muziku, spev folklórnych súborov sprevádzajúcich ozembuchom a harmonikou a pozdrav gajdošského cechu. A práve gajdy, ktoré boli aj v minulosti neodmysliteľnou súčasťou fašiangov, sprevádzajú celý program.

tags: #fasiangy #nezbudska #lucka