Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy je na Slovensku tradične spojené s obdobím radosti, veselosti a zábavy, ktoré sú známe ako fašiangy. Hoci sú fašiangové tradície spoločné pre celú krajinu, každý región si do nich primiešal vlastné jedinečné prvky, ktoré odrážajú jeho kultúru a históriu. V mestách sa fašiangové zvyky často spájali s remeselnými cechmi a organizovali ich tovariši, zatiaľ čo na dedinách bol tento čas spojený so zabíjačkami, hojnosťou a tradičnými obchôdzkami masiek.
Fašiangová bursa v Liptovských Sliačoch
V Liptovských Sliačoch majú fašiangy svoju nezameniteľnú podobu - bursa. Táto tradičná fašiangová pochôdzka každoročne napĺňa obec spevom, hudbou, tancom a veselou fašiangovou náladou. Liptovské Sliače sa skladajú z troch miestnych častí a podľa dlhoročnej tradície sa bursa každý rok koná vždy v jednej z nich. Sprievod mládencov, ktorí sú hlavnými organizátormi bursy, je pestrý a rozmanitý. Medzi typické postavy patria richtár, bubeník, Cigánka, kominár, ale aj polchlapa, polženu a zvieracia maska nazývaná Chriapa. Táto maska má charakteristickú drevenú hlavu potiahnutú ovčou kožou, pričom kožušina siaha až po zem. Za pomoci hudby fašiangovníci strhávajú každého k zábave.
V sprievode sa podľa dávnej tradície zúčastňuje približne 50 postáv, ktoré viedol richtár. Jeho úlohou bolo dohliadať na to, aby každá gazdiná a každý gazda boli poctivo „vykrútení“ v tanci. Táto pozornosť bola odmenou za ich štedré dary - okrem peňazí bursovníci dostávali aj vajíčka, klobásky či pálenku. Fašiangový sprievod zavítal aj na nádvorie obecného domova dôchodcov, kde svojim vystúpením pripravil jeho klientom radostné chvíle a oživil spomienky na ich vlastné bursovnícke časy. Vo fašiangovom sprievode sa nepredstavujú len členovia folklórnej skupiny, ale pridávajú sa aj najmenší folkloristi z detského folklórneho súboru. Do tanca a spevu počas celej pochôdzky vyhráva ľudová hudba, ktorá dodáva burse ten pravý fašiangový ráz.
Rozmanitosť fašiangových zvykov na Slovensku
Podoby fašiangov v rôznych kútoch Slovenska boli a sú pestré a rozmanité. V Liptovských Sliačoch to bola spomínaná bursa, v Honte chodenie s mátahami, v Branove a Dolnom Ohaji chodenie s hajtom, teda klátom. Na Záhorí to bolo zase chodenie Turkov, vo viacerých dedinách sa chodilo s Turoňom. Turoň symbolizuje silu a plodnosť a počas sprievodu sa maska váľala v hnoji alebo na zemi, čo malo v minulosti zabezpečiť dobrú úrodu.
V Terchovej sa veselý sprievod uberá dedinou s maskou rohatého Turoňa, spolu s ním idú Strelec, Škopiak a Cigánka. Pri vchode do domu spievajú: „Daj, gazda, slaninky, daj nám aj pálenky, aby sa ti urodili dobré zemky.“ Strelec privábi Turoňa k hnojisku, kde ho zastrelí a Škopiak mu zareže do chrbta. Potom volá gazdu a praje mu takú slaninku, ako má Turoň.
Zaujímavé sú fašiangy v celej Rajeckej doline, kde počas dvoch dní chodia po dedine kláteníci, mládenci v krojoch, za opaskom majú šatky a zvonce. Ako tri páry koní ťahajú za sebou drevený klát. K sprievodu neodmysliteľne patria aj dve postavy: ráno sú to „mladý a mladá“, poobede „starý a stará“. Žena je ustrojená ako samopašná nevesta s čepcom na hlave a so štetkou v rukách. Muž má slamený klobúk plný farebných stužiek a v rukách drží husle bez strún a sláčik.
Vo Veľkej a Malej Lehote pri Novej Bani sa fašiangy spájajú s gajdošom. Pri príchode do domu sa pekne pozdravia a opýtajú sa domácich, či chcú fašiang. Domáci odpovedajú vždy kladne. V Kubreji pri Trenčíne mládenci v krojoch spievajú a vinšujú gazdinkám vysoké konope. V utorok majú hlavné slovo ženáči, ktorí prikazujú basu pochovať.
V podtatranskej obci Batizovce sú fašiangy spojené s kováčmi, ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou dediny. Mládenci preoblečení za kováčov nosili v rukách veľké kliešte a kladivá. Keď počas fašiangových dní chytili na ulici dievku alebo ženu, obrali ju o topánky či čižmičky. Podošvu kliešťami strhli a obuv pribili na plot, drevený stĺp alebo drevenicu. Známou postavou bol aj mládenec vypchatý slamou, ktorému hovorili Brucháč. Stretnúť sa dalo aj s lekárom a sestričkami, ktorí veľkým dreveným teplomerom merali teplotu tak, že ho pchali za nohavice či sukňu.
S archaicky prestrojenou figurínou Pšochom chodia fašiangovníci v gemerskej obci Rejdová. Mládenec v obrátenom kožuchu so zvoncami na rukách a nohách má sadzami načierno natretú tvár. Na kožuch mu pripevnia dlhý chvost, symbol magickej plodnosti.
Hra o umrlcovi a mestské fašiangy
V okolí Modrého Kameňa a Krupiny patrila po dlhé roky k fašiangom aj hra o umrlcovi. Na drevené máry položili ženy slamenú figurínu, oblečenú do plátenných nohavíc a košele, zakrytú plachtou. Jedna zo žien predstavovala vdovu, ďalšie kňaza, kantora a plačky. Dievčatá predstavovali siroty. Spočiatku smútočné piesne prechádzali do komickej polohy.
V mestách fašiangové zvyky pripravovali remeselnícke cechy. Hlavnými organizátormi boli tovariši. Mäsiarski učni sa kúpali vo veľkých drevených šafľoch, v kadiach so studenou vodou. Garbiarski učni museli zase preukázať aj veľký kus odvahy. Museli skočiť zo strechy domu do napnutej volskej kože, ktorú držali ich kamaráti. Zatiaľ čo v mestách fašiangové zvyky postupne vymizli, v mnohých slovenských dedinách ani dnes na tento krásny zvyk nezabúdajú.
Pochovávanie basy
Vyvrcholením fašiangových osláv je vo viacerých obciach tradičné pochovávanie basy. Tento obrad predstavuje symbolické ukončenie obdobia zábavy pred začiatkom pôstu. Základným motívom tejto paródie na skutočný pohreb je zákaz zábavy počas nasledujúceho pôstu, ktorý začína dňom Popolcovej stredy. V rôznych obciach sa pochovávanie basy koná v rôznych časoch a podaniach. Nechýba „farár“, „kostolník“ a plačky, ktoré v miestnom nárečí nariekajú nad koncom zábavy.
Slovenské fašiangy nie sú len o šiškách a fánkach. Sú dôkazom našej schopnosti urobiť si zo seba vtip a užiť si spoločenstvo pred obdobím pôstu. Hoci sú fašiangové tradície spoločné pre celú krajinu, každý región si do nich primiešal vlastné korenie, čím obohacuje kultúrne dedičstvo Slovenska.
tags: #fasiangy #liptovskych #sliacoch