Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej
V srdci Rajeckej Lesnej sa ukrýva unikátny Slovenský betlehem, ktorý každoročne láka tisíce návštevníkov. Toto majstrovské drevorezbárske dielo zachytáva nielen narodenie Ježiša Krista, ale aj krásu slovenského ľudového života, tradícií a histórie. Ak ste ho ešte nevideli na vlastné oči, je naozaj najvyšší čas!
Pôvod a autor betlehema
Slováci prijali kresťanstvo už v 9. storočí a udržali si ho po celé generácie. Budovali hradiská, osady, obrábali pôdu a chovali dobytok, neskôr vystavali mestá, hrady a kostoly. Toto dielo vytvoril po odchode do dôchodku majster Jozef Pekara z Rajeckých Teplíc, ktorý mal túžbu spraviť „niečo veľké“. Jeho betlehem nezobrazuje len Kristovo narodenie, ale aj dejiny slovenského národa, čo sa mu podarilo naozaj výnimočne.
Charakteristika a detaily
Očarujúci betlehem je dlhý 8,5 m, široký 2,5 m a vysoký 3 m. Okolo centrálneho výjavu sú zastúpené všetky slovenské regióny svojimi najznámejšími miestami a pamiatkami. Návštevníci tu nájdu hrady Devín, Bratislava, Trenčín, Orava, katedrály v Nitre, Trnave, Spišskej Kapitule, Košiciach a mnohé iné. V pozadí sa týči Kriváň, jeden z tatranských štítov, ktorý je symbolom slovenskej krajiny. Každý návštevník zo Slovenska tu nájde kus zo svojho domova, jeho históriu a tradície. Spolu je tu rozmiestnených asi 300 postáv, z ktorých sa pohybuje polovica. Postavy pritom pracujú, zabávajú sa a pohybujú sa. Tento betlehem je tak učebnicou dejepisu i zemepisu, zrkadlom umu a umenia rezbárskych tradícií v Rajci.
Informácie pre návštevníkov
Slovenský betlehem je návštevníkom prístupný každý deň od 9.00 do 12.30 a v popoludňajších hodinách od 14.00 do 17.30. V štátne sviatky je otvorený tak isto ako v nedeľu. Vstupné je dobrovoľné, pretože krytie finančných nákladov spojených s prevádzkou a údržbou zabezpečuje Farský úrad v Rajeckej Lesnej.
Skanzen Čičmany a Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej
Všeobecne o betlehemoch
Betlehem (iné názvy: jasle, betlehemské jasle; trochu expresívne jasličky, betlehemské jasličky) je umelecké, často priestorové, vyobrazenie znázorňujúce Svätú rodinu pri narodení Ježiša. Práve narodený Ježiško leží v chlieve (príp. v jaskynke) na sene v jasliach (t. j. kŕmidle pre dobytok) a Panna Mária a svätý Jozef ho opatrujú. Betlehemy boli a sú vytvárané z najrôznejších materiálov: z dreva, keramiky, papiera, perníku, ale i piesku, snehu či ľadu. Na pútnických a iných rušných miestach a námestiach sa uchytila tradícia živých betlehemov, ktorých postavy i zvieratá sú autentické. Špecifikum predstavujú hrané scénky v betlehemoch.
História tradície betlehemov
Jasle ako kŕmidlo a stojan na seno v chlieve, predstavujú ústredný výjav ľudových betlehemov. Pre vznik tradície jasiel má význam udalosť z roku 1223, kedy pozval taliansky šľachtic Giovanni di Velita Františka z Assisi, aby strávil Vianoce na jeho panstve. Budúci svätec si vraj želal vidieť, ako práve narodený Ježiško leží v núdzovom príbytku v chlieve na sene v jasličkách a rozhodol sa, že tento výjav zobrazí. Vybral si preň jaskynku na vrchole skalnatého kopca pri dedinke Greccio, ktorú upravil ako kaplnku a usporiadal v nej výjav narodenia Pána. Sem pozval v noci 24. decembra dedinčanov zo širokého okolia. O polnoci sa rozozvučali zvony a kopec sa rozžiaril mnohými svetlami z pochodní prichádzajúcich ľudí. V jaskynke boli jasle, oslík a teliatko, pri ktorých slúžil kňaz omšu a František čítal úryvky z Lukášovho evanjelia, ktoré jediné podrobnejšie opisuje Kristove narodenie. Do ľudového prostredia sa betlehemy dostali s reformami Jozefa II. na konci 18. storočia, ktorý nariadil zrušenie niektorých cirkevných objektov.
Staroveký Rím
Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 9. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát. Postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozdelil na Západorímsku ríšu (zanikla v roku 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla v roku 1453 po Kr.).
Geografické podmienky a rané osídlenie
Rímska ríša vznikla na Apeninskom polostrove. Oblasť bola krajinou menších osád; mestský charakter života a mestá ako také sa tu objavili neskôr ako v ostatných oblastiach Stredomoria. O prvých skutočných mestách sa dá hovoriť až v siedmom storočí pred Kr. Tento vývoj bol do značnej miery podmienený geologickým charakterom a podnebím Apeninského polostrova. Ten je na severe oddelený od vnútrozemskej Európy pohorím Álp. Južne od Álp sa nachádza úrodná Pádska nížina, ktorou preteká rieka Pád. Pádska nížina je od polostrova oddelená dlhým horským pásmom Apenín. Samotný polostrov je dlhý viac ako 1 000 km, ale široký len 200 km; Apeniny sa spočiatku tiahnu východno-západným smerom, oddeľujú Pádsku nížinu a pred Jadranským morom sa stáčajú lukovito na juh. Severne sú bližšie Jadranskému, južne sa naopak stáčajú k Tyrrhénskemu moru.
Táto morfológia podmienila i vznik jednotlivých centier osídlenia. Jadranské pobrežie bolo s výnimkou Apúlie úzke a nevhodné pre rozsiahle osady či prístavy; navyše Apúlia má polosuché podnebie a úrodných údolí je tam málo. Podobne na tom bolo i južné pobrežie polostrova. Oveľa vhodnejšie k väčšiemu osídleniu bolo západné pobrežie, kde sa nachádzali úrodné roviny a väčšie rieky umožňujúce prístup k moru i do vnútrozemia (Arno, Tiber, Liri, Volturno).
Predmestské obdobie a prvé kontakty
Informácie o predmestskom období existujú iba z vykopávok, písomníctvo sa rozvinulo až v období mestských štátov. Nástup poľnohospodárstva v tejto oblasti sa odhaduje okolo roku 4000 pred Kr. V úrodných oblastiach boli roztrúsené malé osady obvykle s menej ako 100 obyvateľmi a rovnostárskym postavením. Pestovali pšenicu a jačmeň, chovali ovce, dobytok, kozy a ošípané. Remeslá boli rozvinuté málo, aj keramika sa významnejšie rozvinula až v období nástupu miest. Oblasť tiež nebola bez kontaktov s okolím. Mykénska keramika sa objavila v oblasti Sardínie, pravdepodobne výmenou za medenú rudu, ktorá sa tu ťažila už v 14. storočí pred Kr.; ďalej v južnom Taliansku a Sicílii. V tejto oblasti sa objavili obce, ktoré čiastočne napodobovali mykénske spoločenské usporiadanie.
Indoeurópske kmene Italikov, pôvodne pastierov a roľníkov, ktoré už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny, pokračovali na juh a osídlili oblasť Latia okolo roku 1000 pred Kr. Ďalší rozvoj oblasti strednej časti Apeninského polostrova výrazne ovplyvnili narastajúce kontakty s Feničanmi v 9. a 8. storočí pred Kr., ktorí v tom čase už žili v typických mestách. Feničania boli predovšetkým obchodníci. V rámci svojich výprav začali okolo roku 1000 pred Kr. V takmer rovnakom období sa zintenzívňovali kontakty aj so starovekými Grékmi, ktorí na území Apeninského polostrova a okolitých ostrovoch začali takisto zakladať svoje osady; spočiatku pre prístup ku kovom, neskôr pre poľnohospodársku pôdu. K najznámejším patrili Kúmy (založené približne v 8. storočí pred Kr.).
Vznik mestských štátov a elít
V tomto období územia Etrúrie, Latia a Kampánie prešli komplexnými hospodárskymi, politickými, kultúrnymi a spoločenskými zmenami, ktoré vyústili do vzniku prvých mestských štátov. Jednotlivé mestské štáty sa od seba vo viacerých aspektoch odlišovali, no mali podobnú štruktúru: centrum tvorilo sídlisko, kde žila elita, plochy pre potreby obce a pohrebiská; v okolí boli menšie osady, farmy, svätyne, poľnohospodárska pôda a pasienky. Spočiatku mal takýto mestský štát približne 1000 obyvateľov a územie o rozlohe 100 km², na konci 6. storočia pred Kr. došlo k ich zväčšovaniu. Spočiatku mestám vládli aristokratické rodiny, v 7. a 6. storočí pred Kr. sa v tejto oblasti objavujú prví králi. Na začiatku 5. storočia pred Kr. došlo k úpadku kráľovskej moci a k vzniku republík.
Rozširovanie pôvodne malých osád do väčších sídlisk až miest so sebou prinášalo i vznik elít. Najviac informácií o existencii a charaktere týchto privilegovaných rodín sa získalo archeologickým prieskumom pohrebísk. V 8. storočí pred Kr. sú už hroby s bohatou pohrebnou výbavou relatívne bežným nálezom a na jeho konci sa objavujú tzv. kniežacie hroby. Boli budované tak, aby mohli prijať viacero tiel; účelom bolo zrejme spoločné pohrebisko rodiny. Často boli stavané popri hlavnej ceste vedúcej do sídliska a dávali tak na obdiv bohatstvo a postavenie príslušného rodu. Jednou z najznámejších a najnákladnejších etruských hrobiek z tohto obdobia je tzv. Hrobka Regolini-Galassi s 36 m dlhou chodbou a pohrebnými komorami, ktoré sú prekryté veľkou mohylou (tumulus).
Etruskovia stavali kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Elity svoj vplyv udržiavali predovšetkým schopnosťou chrániť svojich stúpencov a podporovateľov a odmeňovať ich za vykonané služby. Jedným z najdôležitejších spôsobov, ako si k sebe pripútať pracovnú silu, boli pôžičky a dlhy. Tie boli nastavené často tak, aby sa nedali splatiť a pripútali tak ešte viac dlžníka k svojmu patrónovi. Obchod nebol v oblasti Apeninského polostrova priamo spojený s vládnucimi elitami. Obchodníci boli mobilní a poskytovali svoje služby bohatším, ktorí k obchodu a obchodníkom navonok vykazovali dešpekt. Chápali však jeho význam, a preto ho podporovali nepriamo ochranou obchodných ciest a poskytovaním miest, kde mohli obchodníci svoje produkty predávať, prípadne i vyrábať.
Opevnenia a vojenské konflikty
Ako sa v mestách postupne hromadilo bohatstvo a rozširoval sa ich vplyv, zvýšili sa investície do obranných opatrení a zároveň stúpal počet vzájomných konfliktov. Opevnenie spočiatku tvorila široká a hlboká priekopa (fossa), ktorá čiastočne obkolesovala mesto postavené obvykle na vyvýšenom mieste. Hlina z výkopu sa použila na vytvorenie obranného valu (agger). Na začiatku 6. storočia pred Kr. sa začali objavovať i zložitejšie typy opevnení, ako napr. hradba z nepálených tehál etruského mesta Rusellae, či hradby z kamenných blokov v etruskom meste Caere. Dochádzalo tiež k zmene a vývoju vzájomných ozbrojených konfliktov: od rýchlych koristníckych nájazdov, kde bojovníci patrili skôr k niektorému bohatšiemu rodu, než k mestu, až k formálnym a vojenským konfliktom väčších organizovaných armád. Tak došlo postupným vývojom k diferenciácii jednotlivých typov vojakov, spôsobu vedenia boja a výzbroje, na čo reagovali mestá zvyšovaním svojich obranných opatrení.
Demografický prehľad polostrova
Pred príchodom Keltov, t. j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto:
- V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a v okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia.
- Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia.
- Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom.
- Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj Sicíliu.
- Ilýri žili na východnom pobreží polostrova.
- Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie.
- Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie (Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri).
Vznik Ríma a obdobie kráľovstva
Roku 753 pred Kr. podľa povesti kráľ Romulus s bratom Remom založili mesto Rím na siedmich pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber, ktorá oddeľovala územie Etruskov a italického kmeňa Latinov. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatín) a na iných italické kmene Sabinovia (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem z nich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov. Obdobie od vzniku federácie/mesta až po vyhnanie Etruskov v roku 510 pred Kr. bolo obdobím kráľovstva. Vládlo celkovo sedem kráľov, z toho - aspoň podľa povesti - poslední traja boli Etruskovia, konkrétne Tarquiniovci.
Sociálna štruktúra rímskej spoločnosti v období kráľovstva
Spoločnosť v Ríme bola v tomto období rozdelená na niekoľko vrstiev:
- Patricijovia (patres): Aristokracia, pravdepodobne potomkovia Etruskov, Sabinov a Latinov, čiže pôvodné rímske obyvateľstvo. Boli plnoprávni - mali všetky osobné, občianske a politické práva. Často boli tzv. patrónmi (ochranca, boháč), ktorí podporovali sociálne slabších príslušníkov národa z radu plebejcov.
- Plebejci ("plebs"): Úhrnný názov pre nepatricijov, ľud. Boli to potomkovia neskorších prisťahovalcov, slobodní roľníci, obchodníci a remeselníci bez občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi. Niektorí boli klientmi, pričom do tohto právneho zväzku vstupovali slobodne - na základe vlastného rozhodnutia. Boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme.
- Klienti ("chránenec", „závislý“): Ľudia závislí od bohatých ochrancov, často prepustení otroci, ktorí pomáhali a lichotili. Boli chudobní, zaviazaní podporou patróna v politickom boji, tvorili vojsko, po voľbách agitovali pred súdom.
- Bezzemkovia (proletári - "proles"): Slobodní nemajetní ľudia bez občianskych práv. Nemali žiaden majetok, mohli však mať deti (proles).
- Otroci (servi): Boli neplnoprávni, osobne neslobodní. Nemali ani slobodu, ani majetok, ani deti. V spoločnosti boli považovaní za niečo ako vec. Do otroctva sa človek mohol dostať tým, že sa veľmi zadĺžil.
Rímski králi a koniec kráľovstva
Kráľmi boli podľa legendy: Romulus, potom Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius a napokon Tarquinius Superbus. Poslední traja boli Etruskovia. Titul kráľov bol rex a boli doživotne volení s najvyššími poctami. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so sekerou - fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga. Významný kráľ bol druhý etruský kráľ Servius Tullius (578 - 534 pred Kr.), ktorý je údajným autorom novej, tzv. timokratickej, ústavy, ktorou sa odstránilo rodové zriadenie. Podľa ústavy existoval centuriálny snem a 5 tried obyvateľstva podľa majetku. Tarquinia Superba pre jeho povahu (znásilnil ženu na schodoch pred senátom) vyhnali aj s rodinou z Ríma. Keď sa Tarquinius pokúsil zmocniť Ríma, bol porazený. Podľa povesti sa o jeho vyhnanie postaral Brutus. Rimania vyhlásili kráľovský titul (rex) za prekliaty a už nikdy ho nepoužili.
Rímska republika a jej expanzia
Po vyhnaní Etruskov vznikla Rímska republika so svojimi špecifickými inštitúciami, najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi. Spočiatku, do roku 287 pred Kr., sa odohrávali boje medzi patricijmi a plebejcami. Plebejci boli takí nespokojní, že sa chystali hromadne odísť z Ríma a založiť si vlastné mestá. Senát teda v roku 287 pred Kr. vyhlásil úplné zrovnoprávnenie oboch vrstiev. Vznikla tzv. nobilita, čiže úradnícki šľachtici - vplyvní patricijovia a plebejci, ktorí boli na sklonku republiky v politickej strane označovanej ako optimáti. Plebejcov zastupoval tribún ľudu, ktorý mal dokonca právo veta. Súčasne, v rokoch 493 - 265 pred Kr., prebehlo ovládnutie Itálie. Vznikla tak výborná organizácia štátu, podobná ako v starovekých Aténach.
Po dobytí Itálie nasledovalo v rokoch 264 - 133 pred Kr. dobytie Stredomoria. Ovládnutie Stredomoria ukončil grécky kráľ z Pergamonu Attalos, ktorý roku 133 pred Kr. odkázal svoje kráľovstvo Rímu.
Občianske vojny a prechod k cisárstvu
Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria viedli k sérii občianskych vojen (132 - 31 pred Kr.). Medzi významné konflikty patrí občianska vojna medzi Gaiom Mariom a Corneliom Sullom v rokoch 83 - 82 pred Kr. Zatiaľ čo Marius reprezentoval plebejcov, Sulla stál na strane aristokracie. Ďalšou významnou udalosťou bolo Spartakovo povstanie otrokov v Kapuiskej otrokárni Lentulla Batiata, ktoré sa rozšírilo na celú Itáliu.
Nastalo aj rozdelenie moci (tzv. Prvý triumvirát) medzi Pompeia, Crassa a Caesara, a neskôr aj Druhý triumvirát medzi Marcom Antoniom, Octaviánom a (do roku 36 pred Kr.) Lepidom. Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr. v námornej bitke pri myse Aktios, ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši.
Rímske cisárstvo a jeho raná história
Octavianus (od roku 27 pred Kr. Octavianus Augustus), zakladateľ juliovsko-klaudiovskej dynastie, vládol do roku 14 po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t. j. impériom (súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju vďaka generálom Tiberiovi, Germanicovi a Drusovi. Tiberius založil blízko Bratislavy v dnešnom Rakúsku mesto Carnuntum, neskôr najväčšie mesto na Dunajskej hranici. Začal budovať opevnenú rímsku hranicu Limes Romanus. Za jeho vlády, najneskôr roku 6 po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie. Kríza nastala v roku 9 po Kr., keď boli 3 légie pod velením Quintília Varra zničené Germánmi pod vedením kráľa Cheruskov Arminia v Teutoburskom lese, ale tieto légie boli čoskoro doplnené novými.
Juliovsko-klaudiovská dynastia
Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli:
- Tiberius (14 - 37 po Kr.)
- Caligula (37 - 41 po Kr.), známy krutý tyran, oddávajúci sa hýreniu.
- Claudius (41 - 54 po Kr.), ktorý okrem iného dobyl južnú Britániu pod velením generála Suetonia Paulina.
- Nero (54 - 68 po Kr.), ktorý so svojou matkou stál za smrťou Claudia. Podľa Tacita ho otrávili hubami, aby už nič nestálo v ceste Nerovi. Za jeho vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 po Kr. obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Nero bol krutý tyran, ktorý okrem iného zavraždil svoju matku Agrippinu, svojho učiteľa Senecu dohnal k samovražde, zabil tiež prvú manželku a druhú manželku, známu krásavicu Poppaeu Sabinu, ktorú ako tehotnú dokopal na smrť. Nero proskriboval mnoho ďalších ľudí.
V rokoch 68 - 69 po Kr. vládli tzv. vojenskí cisári (Galba, Otho, Vitellius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého.
Flaviovská dynastia
V rokoch 69 - 96 po Kr. sa k moci dostala tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69 - 79 po Kr.), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (Židom) vyhlásili jeho vojaci za cisára a s polovicou vojska tiahol do Ríma. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Vitelliove vojská porazil. Vitellia potom zradil generál Caecina.