Dňa 7. októbra si pripomíname dvadsiate výročie úmrtia Dr. Gustáva Pappa (narodil sa 28. októbra 1919 v Ruskove, zomrel 7. októbra 1997 v Bratislave), významného slovenského operného speváka a chirurga. Jeho život bol unikátnym spojením dvoch náročných profesií, v ktorých dosiahol mimoriadne úspechy.
Život a štúdiá: Spojenie medicíny a hudby
Gustáv Papp vyrastal v muzikantskej rodine, čo formovalo jeho vzťah k hudbe už od raného detstva. Jeho spevácky talent sa rozvíjal počas školských rokov v ochotníckych divadelných predstaveniach a na školských slávnostiach. Bol multiinštrumentalistom, hral na klavíri, harmonike a aktívne účinkoval v speváckom krúžku. Po maturite na reálnom gymnáziu v Košiciach v roku 1938 sa rozhodol pre lekárske povolanie a štúdium na Lekárskej fakulte UK úspešne ukončil v roku 1944.
Počas štúdia medicíny však vášeň pre spev neutíchla. Spieval v spevokole a na naliehanie blízkeho priateľa začal paralelne študovať spev na konzervatóriu u prof. Dariny Žuravlevovej, ktoré absolvoval v roku 1948. Svoje vedomosti si ďalej prehlboval študijným pobytom u Adolfa Vogela na Hudobnej akadémii vo Viedni v rokoch 1957 - 1959.
Kariéra v Slovenskom národnom divadle
Debut a jedinečné spojenie dvoch profesií
Na javisko Slovenského národného divadla (SND) vstúpil Dr. Gustáv Papp prvýkrát ako hosť v postave Dona Josého z Bizetovej Carmen 6. júna 1948. Predstavenie pod taktovkou Ladislava Holoubka bolo pamätné aj vďaka debutu talentovanej mezzosopranistky Jely Krčméry v titulnej úlohe a prvým vystúpením Bohusa Hanáka ako Escamilla. Úspešný a sľubný debut mladého tenoristu upútal šéfa opery Milana Zunu, na základe ktorého mu vedenie divadla ponúklo angažmán.
Dr. Papp sa však nechcel vzdať lekárskeho povolania a spočiatku spieval iba pohostinsky. Dokázal harmonicky zosúladiť dve celkom odlišné profesie - povolanie chirurga a umelca. Stálym členom operného súboru SND sa stal až v roku 1955 a pôsobil v ňom až do roku 1985. V sezóne 1990 - 1991 sa do SND vrátil ako inšpicient opery.
Rozvoj hlasu a rozmanitosť repertoáru
Na začiatku svojej speváckej kariéry bol Dr. Gustáv Papp predstaviteľom klasických, prevažne romantických lyrických postáv, pre ktoré ho predurčoval nielen jeho hlas, ale aj divadelný zjav. Postupne sa však jeho hlas rozvinul do dramatických polôh, čo mu otvorilo cestu k náročným wagnerovským partom.
Z ruskej tvorby stvárnil Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1949, 1952, 1963, 1972), Vladimíra Igorieviča v Borodinovom Kniežati Igorovi (1952) a v Musorgského Borisovi Godunovovi si zahral Grigorija (1954), neskôr aj herecky výrazného Šujského (1977). Naštudoval Princa z Dvořákovej Rusalky (1950, 1953, 1972) a Smetanov hlasovo dramatický Dalibor (1957, 1982) bol jednou z jeho vrcholných kreácií. Česká kritika ho pri zájazde opery v Prahe v roku 1958 označila za ideálneho predstaviteľa tejto postavy.
Z klasického repertoáru Giuseppeho Verdiho naštudoval Vojvodu z Mantovy v Rigolettovi (1951), Alfréda v Traviate (1955), spevácky výborného a herecky pôsobivého Dona Carlosa (1956). Jedinečnou herecko-speváckou kreáciou bola postava Otella (1958). Bol presvedčivým, hrdinným vojvodcom Radamesom v Aide (1959; 1983, insc. 1978), Macduffom v Macbethovi (1968) a popasoval sa aj s Manricom v Trubadúrovi (1975). Jeho kvalitný a vyrovnaný hlas sa uplatnil aj v Pucciniho operách ako Cavaradossi v Toscce (1957, 1973), Des Grieux v Manon Lescaut (1958), bol výrazne dramatický a herecky presvedčivý Kalaf v Turandot (1965) a Luigi v Plášti (1968) a Canio v Leoncavallových Komediantoch (1961).
K jeho profilovým postavám patril psychologicky premyslený i bohato spevácky nuansovaný, odbojný a expresívny Florestan v Beethovenovom Fideliovi (1951, 1960, 1970, 1974). Stvárnil tiež Maxa v Weberovom Čarostrelcovi (1963), Ecclitica v Haydnovom Svet na mesiaci (1967) a Achilla v Gluckovej Ifigénii v Aulide (1970).
Wagnerovské hrdinovia a medzinárodné uznanie
Vysoké interpretačné majstrovstvo a inteligentnú muzikalitu prejavil Dr. Papp v postavách wagnerovských hrdinov. Na začiatku bol Erik v Blúdiacom Holanďanovi (1960, insc. z 1957, 1984) a hlboko precítený, vášnivý a herecky vyrovnaný Tannhäuser (1963), ktorého monológ v záverečnom obraze zanechal mimoriadne silný dojem.
Spolupráca opery v Lipsku s Dr. Gustávom Pappom začala po zájazde opery SND v Drážďanoch v roku 1959, kde Dr. Papp excelentne spieval Dalibora. Prijal ponuku na naštudovanie postavy Walthera von Stolzinga v opere Majstri speváci norimberskí Richarda Wagnera. Wagnerova hudobná dráma bola súčasne slávnostným otváracím predstavením znovuotvorenia opery v Lipsku v roku 1960. Režisér Joachim Herz sa pokúsil zbaviť operu historického realizmu a inscenoval ju v štýle renesančnej komédie shakespearovského divadla Globe. Po skvelom výkone vytvoril pôsobivého Rienziho (1962) a nemecká kritika písala: „Bolo obdivuhodné, že Dr. Papp si mohol dovoliť nasadiť svoj hlas v plnej sile hneď na začiatku, bez obavy, že by mu azda na konci trojhodinového spievania zlyhal.“ (Mitteldeutsche Neueste Nachrichten, 1. 3. 1962). Pappova spolupráca s lipskou operou trvala sedem rokov, naštudoval tu aj Tannhäusera (1963) a Lohengrina (1965). Inscenácia lipského Tannhäusera v parížskej verzii sa paralelne pripravovala aj v Bratislave, kde ju uvádzali vo verzii drážďanskej.
Opera 20. storočia a slovenská tvorba
Dr. Gustáv Papp našiel uplatnenie aj v náročných úlohách opery dvadsiateho storočia, kde stvárnil postavy ako Loňka v Chrennikovovej Búrke (1956), Kukuškin v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961), Gonzalvo v Ravelovej Španielskej hodinke (1961), Lysander v Brittenovom Sene noci svätojánskej (1962), Mladý gavalier v Hindemithovom Cardillacovi (1964), Peter v Gershwinovej Porgy a Bess (1974). K jeho znamenitým kreáciám patril spevácky a herecky vyrovnaný Lukullus v Dessauovom Odsúdení Lukulla (1962). Autor Paul Dessau, prítomný na predstavení opery SND v rámci Pražskej jari v roku 1962, sa o Pappovi vyjadril ako o ozajstnom interpretovi brechtovského štýlu.
Dr. Gustáv Papp bohato uplatnil svoje danosti a interpretačné majstrovstvo aj v pôvodnej slovenskej opernej tvorbe. Bezprostredne po svetovej premiére Cikkerovej Krútňavy vstúpil pre dlhodobejšiu chorobu Štefana Hozu do inscenácie v postave Ondreja v januári 1950 (v druhej repríze). Kritika jeho výkon hodnotila pozitívne: „…naštudovaním prejavil svoju vyspelosť a muzikálnosť,“ a jeho Ondrej bol „menej výbušným, povahove vyrovnanejším, ľudskejším. Pozoruhodný bol spevácky výkon Pappov, aj keď je vlastne lyrický tenor, predsa našiel pre vrcholné miesta zvučnú hlasovú plnosť.“ (Zdenka Bokesová, Ľud, 25. 1. 1950). Postava Ondreja sa stala historickým medzníkom pre Pappovu umeleckú biografiu: „Bola to jedna z jeho životných rolí, ktorej vtlačil pečať vzorovej interpretácie, čo ťažko prekonať. Papp sa tu ukázal ako silná umelecká individualita. Svoj interpretačný model založil na syntéze vzorového spevácko-deklamačného, hereckého a zemito štylizovaného hrdinu, so silne vyhrotenými dramatickými akcentami a jemnými, tlmenými citovými túžbami,“ (Marián Jurík, Hudobný život, 29. 10. 1997). Ondreja spieval Gustáv Papp aj v ďalších uvedeniach opery (1952, 1965), stal sa jeho klasickým a reprezentatívnym predstaviteľom, pričom jeho spevácky a herecký výkon sa gradačne stupňoval až k vrcholnému piatemu obrazu.
Krútňava - slovenská národná opera (svadobný obraz)
Dr. Gustáv Papp sa zaslúžil o úspech mnohých veľkých Cikkerovských postáv, ako sú:
- Juro Jánošík (Juro Jánošík, 1954, 1961, 1972)
- Beg Bajazid (Beg Bajazid, 1957)
- Simonson (Vzkriesenie, 1962)
- Fred (Mister Scrooge, 1963)
- Claude Vallée (Hra o láske a smrti, 1973)
Zaujal najmä vzorovou interpretáciou Jura Jánošíka: „jeho strunistá postava, strhujúci temperament, suverénny pohyb na javisku (i tanec) a dramatický, nosný fond sa nezmazateľne zapísali do pamäti tých, ktorí sledovali verejnú generálku a premiéru opery.“ (Igor Vajda, Predvoj, 5. 5.). Vynikajúco stvárnil náročnú postavu Záboja v Suchoňovom Svätoplukovi (1960, 1970): „… nezabudnuteľné sú piesne Záboja v podaní dr. Gustáva Pappa, prekrásne deklamačne vypracované, s najjasnejšou slovnou dikciou, strhujúce v svojej prostote a nadšení, ktoré vie vložiť tento umelec do každej svojej postavy.“ (Dr. Z. Nováček, Pravda, 15. 3.).
Naštudoval hlavné tenorové úlohy v premiérach ďalších slovenských opier, v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi Paľa (1958). Jednou z Pappových životných úloh po hereckej a speváckej stránke bol Profesor Sigelius v jeho druhej opere Biela nemoc (1968). V operách Ladislava Holoubka stvárnil Tóna v Rodine (1960) a štylizovaného a spevácky presvedčivého Dr. Hellpacha v Profesorovi Mamlockovi (1966). Keď v roku 1958 uvádzalo košické Štátne divadlo prepracovanú verziu prvej Holoubkovej opery Stella, Dr. Papp doštudoval na pozvanie autora postavu Morrisa Monka a svoju premiéru spieval bez jedinej orchestrálnej a režijnej skúšky. Jeho talent sa prejavil aj v úspešnom stvárnení postáv ako Nitrabor v Suchoňovom Svätoplukovi (1985, 1990) a Prvý inžinier v Cikkerovom Zo života hmyzu (1987).
Všestrannosť a profesionálna pohotovosť
Pappova nadpriemerná muzikalita a pohotovosť sa prejavila aj v záskokovom odspievaní basového partu Hortenzia (pre náhle onemocnenie predstaviteľa postavy Václava Nouzovského) v celoštátnej premiére Šebalinovej opery Skrotenie zlej ženy (1959). V roku 1977 spoľahlivo zaskočil (namiesto Petra Dvorského) v titulnej úlohe Fausta v Gounodovej opere s maďarskou speváčkou Adrienne Csengeryovou ako Margarétou. Na koncertnom pódiu premiéry cyklu Spevy o živote pre soprán a tenor Dezidera Kardoša (1975) s dirigentom Ľudovítom Rajterom pre ochorenie speváčky Viktórie Stracenskej musel Dr. Gustáv Papp prevziať aj sopránový part a „s touto neočakávanou zmenou sa vyrovnal s obdivuhodnou pohotovosťou“ (Vladimír Čížik, Hudobný život, roč. 7, 3. 2. 1975).
Dr. Gustáv Papp sa postupne úspešne zmocňoval aj epizódnych a charakterových postáv: Majiteľ (Taktakišvili: Tri životy, 1974), Notár (Cikker: Rozsudok, 1980), Sellem (Stravinskij: Osud zhýralca, 1982). Po ukončení bohatej aktívnej umeleckej činnosti v roku 1985 spieval ešte pohostinsky a symbolicky ukončil svoju činnosť postavou Dona Josého z Carmen 4. júna 1988. Definitívne sa s javiskom rozlúčil postavou ceremoniára z Čajkovského Pikovej dámy 21. mája 1991.
Na začiatku svojej umeleckej činnosti Dr. Gustáv Papp pohostinsky účinkoval aj v spevohernom súbore Novej scény v klasických operetách ako Boleslav Baranski (Nedbal: Poľská krv, 1953) a Ottavio (Lehár: Giuditta, 1955). Vystupoval aj na domácich scénach v Štátnom divadle v Košiciach a Banskej Bystrici. V pražskom Národnom divadle spieval Florestana (Beethoven: Fidelio, 1953, 1954), Grigorija (Musorgskij: Boris Godunov, 1954) a Dalibora (Smetana: Dalibor, 1967). V Brne spieval druhú premiéru Verdiho Otella (réžia Miloš Wasserbauer, dirigent František Jílek, 1967) a Radamesa v Aide. V Ostrave okrem Hermana v Čajkovského Pikovej dáme s opavskou operou aj Radamesa v Aide.
Koncertná činnosť a nahrávky
Pohostinsky často účinkoval na zahraničných scénach nielen so súborom opery SND, ale aj ako sólista, napr. v roku 1958 spieval Dona Josého z Bizetovej Carmen pod taktovkou Edgarda Doneuxa v belgickom meste Charleroi. Množstvo vystúpení absolvoval vo viacerých mestách bývalého Sovietskeho zväzu: Tbilisi, Kyjev (1958), Ľvov, Charkov, Odesa, Minsk, Jerevan (1959), Riga, Leningrad (dnes St. Petersburg), Jerevan, Tallin (1962), hosťoval aj v Budapešti (1965).
Bohatá bola aj koncertná činnosť Dr. Gustáva Pappa. Ako koncertný spevák prispel významne k propagácii súčasnej slovenskej piesňovej tvorby. Spoluúčinkoval so Slovenskou filharmóniou, spieval tenorové party v Beethovenovej 9. symfónii s Václavom Talichom, Zimmerovej Symfónii č. 4 s Ladislavom Slovákom (1961), Suchoňovej kantáte Žalm zeme podkarpatskej (pri príležitosti šesťdesiatych narodenín skladateľa, 1968), v premiére laudatória Andreja Očenáša Miloval som ťa s Ladislavom Slovákom (1975), v premiére Poémy pre tenor, miešaný zbor a orchester Zdenka Mikulu s Ľudovítom Rajterom (1977), Dvořákovom oratóriu Stabat mater, Janáčkovej kantáte Amarus, Lisztovej Faustovskej symfónii, Bartókovej kompozícii Cantata profana, Stravinského oratóriu Oidipus Rex a v ďalších. Mnohé komorné koncerty absolvoval Dr. Papp aj v Prahe. Slovenskí skladatelia Bartolomej Urbanec a Ján Cikker venovali Dr. Pappovi k šesťdesiatym narodeninám piesňové cykly. Realizoval množstvo rozhlasových nahrávok, spolupracoval s televíziou a nahral niekoľko nahrávok na gramofónové platne. Hudobné vydavateľstvo Opus vydalo v roku 1980 profilovú platňu Dr. Gustáva Pappa s áriami z opier. Na realizácii nahrávky sa podieľal Symfonický orchester Československého rozhlasu pod taktovkou Ondreja Lenárda.
Pedagogická činnosť a ocenenia
V sedemdesiatych rokoch bol Gustáv Papp členom redakčnej rady časopisu Hudobný život a príležitostne členom porôt speváckych súťaží. V osemdesiatych rokoch pôsobil krátky čas ako pedagóg na Katedre spevu VŠMU. V roku 1984 prevzal v Nemecku Cenu Roberta Schumanna mesta Zwickau za mimoriadne zásluhy o pestovanie Schumannovho diela. V roku 1991 mu prezident republiky Václav Havel udelil Rad T. G. Masaryka IV. triedy pri príležitosti 73. narodenín.
Odkaz a štatistiky výnimočnej kariéry
Dr. Gustáv Papp si pri svojich dvoch náročných a špecifických profesiách stihol viesť detailnú štatistiku a dokumentáciu nielen umeleckú, ale aj chirurgických operácií a zákrokov. Naštudoval 75 operných postáv v 115 inscenáciách, absolvoval 1 668 predstavení na domácich i zahraničných scénach takmer v celej Európe a absolvoval 832 koncertných vystúpení. Z celkového počtu predstavení bolo 447 predstavení v operách slovenských skladateľov, 173 českých, 245 talianskych, 269 nemeckých, 189 francúzskych a 208 ruských autorov. V bilancii postáv je na prvom mieste Cikkerov Juro Jánošík, ktorého Dr. Papp spieval 109-krát vo viacerých naštudovaniach. Z operných postáv naštudovaných iba raz spieval Petra z Gershwinovej opery Porgy a Bess vo všetkých 77 reprízach a Dalibora 34-krát.
K otázke, ako dokázal zvládnuť umeleckú prácu, lekársku prax a mapovanie života i oboch náročných a rozdielnych povolaní, Dr. Papp lakonicky vyjadril: „Za úspechom operného umelca je železná životospráva, disciplína a tvrdá práca po celý život.“ V roku 2014 pripravil Divadelný ústav výstavu fotografií javiskovej tvorby Dr. Gustáva Pappa, ktorej kurátorom bol Jaroslav Blaho.
tags: #dvadsiate #vyrocie #smrti #slovenskeho #spevaka