Úvod do života a diela
Profesor Dušan Dušek, narodený 4. januára 1946 v obci Gbelce, je významným slovenským básnikom, prozaikom, filmovým scenáristom, autorom rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež, pedagógom a redaktorom. Svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím jeho prozaická tvorba vstúpila do kontrastu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou svojej doby.
Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkarov. Svet jeho próz je plný drobných, rázovitých postavičiek, ktoré do deja vnášajú nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj humor, iróniu a osobitý poetizmus. Ten je založený na presne vystavanej metafore s konkrétnym príbehovým pôdorysom, imaginatívnosti a jemnej psychologickej drobnokresbe.
Životopisné údaje a vzdelanie
Dušan Dušek sa narodil v rodine lesného robotníka. Svoje vzdelanie získaval v Piešťanoch a Bratislave, kde na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval geológiu a chémiu. Po ukončení štúdia pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. Od roku 1979 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
Literárna tvorba
Rané publikácie a knižný debut
Svoje prvé literárne diela publikoval Dušan Dušek od roku 1964 v rôznych časopisoch, ako napríklad Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Romboid, Kamarát či Slniečko. Jeho knižný debut sa uskutočnil v roku 1972.
Témy a motívy v diele
Vo svojej tvorbe sa Dušek opakovane vracia k témam detstva, domova, dediny, príbuzenských či medziľudských vzťahov. Často využíva motív smrti, ktorú považuje za neoddeliteľnú súčasť života, ako aj témy erotiky a dospievania. Popri samotnom deji sa autor venuje množstvu detailov, ktoré sa neustále opakujú a prelínajú, čím preniká pod povrch vzťahov, situácií a problémov, ktoré priamo nerieši, ale skôr evokuje.
Každodennosť je v jeho dielach vykreslená jedinečným spôsobom, najmä vďaka množstvu nápaditých detailov. Stretávame sa s istou formou vnútorného monológu, prúdom vedomia, kde sa autor snaží zobraziť myslenie človeka a myšlienky v čase ich zrodu. Uplatňuje sa asociačný princíp, čo znamená, že niektoré poviedky nemajú v popredí hlavnú postavu či dejovú líniu, ale skôr jazyk a autorskú perspektívu.
Charakteristické črty tvorby
- Využívanie detailov a ich opakovanie.
- Prenikanie pod povrch vzťahov a situácií.
- Evokovanie problémov bez ich priameho riešenia.
- Inšpirácia hovorovým jazykom a zázračnosťou ľudskej reči.
- Ovplyvnenie dielami autorov ako Carson Mc Cullersová, Elizabeth Bishopová, Louise Glücková, Ernest Hemingway, William Faulkner, John Updike, Philip Roth, I. B. Singer a W. G. Sebald.
Dušek sám hovorí: „Aj holá veta má šaty. Košeľou podmetu je napríklad dĺžka podstatného mena, gombíkmi počet písmen, motýlikom mäkčeň alebo vokáň, vôňou samotné slovo, ak je ním napríklad kôpor...“ Fyziologicky považuje za najväčší zdroj inšpirácie svoje uši, ktorými od detstva zachytával rozhovory ľudí, ich vety, žarty a historky. Tieto podnety sa mu neskôr zišli pri hľadaní miesta pre situácie a obrazy z pamäti vo svojich dielach.
Zbierka poviedok "Kufor na sny"
Kniha "Kufor na sny" je súborom tridsiatich troch poviedok, ktoré sú krátke, prirodzené, spontánne a na prvý pohľad jednoduché. Názov zbierky vyvoláva myšlienky na cestovanie alebo predstavu miesta na odkladanie snov, myšlienok a pocitov. Každodennosť je v nej vykreslená jedinečným spôsobom vďaka množstvu nápaditých detailov.
Zbierka obsahuje poviedky s rôznorodým obsahom a žánrovými formami, ako napríklad popis dňa, rozprávka či cestopisný zápis. Všetky však spája prostredie každodenného života. Rôznorodosť zbierky spočíva v rozložení celku na fragmenty a čriepky, pričom sa uplatňuje synekdochický princíp (časť sa zamieňa za celok). Autor občas píše bez akcie, s oslabenou sujetovou líniou, čo sa označuje ako nesujetová próza.
V zbierke sa nachádza aj poviedka s názvom "Vianoce", kde jednotlivé myšlienky autora oddeľuje bodkočiarka. Tento vianočný motív je v Dušekovej tvorbe spojený so spomienkami na detstvo, domov a rodinné vzťahy. Vianoce predstavujú pre autora štedrý čas, kedy dostával knihy a zažíval nové, ohurujúce zážitky, ktoré formovali jeho spisovateľské smerovanie.
Príklady poviedok a ich charakteristika
- Pes: Nesujetová miniatúrna poviedka, kde hlavnou postavou je sused rozprávača a jeho pes Ukulele. Poviedka skvele uplatňuje autorovu iróniu a opisuje výstrednosti tejto dvojice.
- Dvojtečkový text: Krátky text bez deja, ktorý opisuje situáciu alebo sled situácií vzájomne prepojených dvojbodkami. Dodáva textu na zaujímavosti a vytvára dojem strohosti jednotlivých vyhlásení.
- Dvaja v jednej osobe: Krátka, jednostránková absurdná poviedka pojednávajúca o priateľstve dvoch mužov, ktoré je vyhnané ad absurdum.
- Alfabet D.D.: Kapitola nazvaná autorom ako "literatúra faktu", ktorá sa na prvý pohľad javí ako výňatok z encyklopédie. Obsahuje približne 15 hesiel, ktoré autor popisuje alebo vysvetľuje svojským pohľadom.
- Opis dňa 5.XI.85: Poviedka charakteristická krátkymi vetami, až jednočlennými.
- 1. Máj 1977: Text tvorený len štyrmi vetami, z toho tri kratšie ako desať slov.
- Vlnenie vody (cestopisné poznámky): Zaujímavé krátkymi vetami a skratkami.
Literárna história a zaradenie
Dušan Dušek patrí do druhej vlny Mladej tvorby, teda do generácie, ktorá nadviazala na starších autorov. Jeho spôsob písania nebol úplne nový, no literárnych kritikov ani čitateľskú verejnosť neprekvapil.
Postmoderna a bezsujetová próza
Dušekova tvorba sa často zaraďuje k postmoderne a bezsujetovej próze. Bezsujetová próza sa vyznačuje tým, že autori nepoužívajú princíp rozprávania príbehu, a preto ich diela nemajú klasickú päťfázovú sujetovú kompozíciu. Rozprávač iba zaznamenáva, podáva správu alebo robí zápisky, pričom dej je často len útržkom bez jasného začiatku a konca.
Postmoderna, ako nový umelecký smer poslednej tretiny 20. storočia, spája elitnú a masovú kultúru. Postmoderná literatúra kombinuje najrozličnejšie motívy a postoje rozprávača, nie je len intelektuálna a elitárska, ale súčasne aj romantická, sentimentálna a populárna. Medzi znaky postmoderny patria:
- Využívanie čierneho humoru, irónie, erotiky alebo absurdity.
- Vkladanie filozofických prvkov do vymysleného diela.
- Prekračovanie hraníc medzi literárnymi druhmi.
- Pluralizmus formy - možnosť kombinácie viacerých žánrov v jednom diele.
- Narušovanie kauzálnosti s cieľom nenavodzovať myšlienku chaosu dnešného sveta, iracionalita.
- Prvky grotesky - zosmiešňovanie.
- Zobrazenie odcudzenia človeka, utrpenia a skepsy.
| Žáner | Charakteristika | Príklad v Dušekovej tvorbe |
|---|---|---|
| Bezsujetová próza | Zaznamenávanie, zápisky, útržky deja | Poviedky bez klasickej sujetovej kompozície |
| Postmoderna | Spájanie elitnej a masovej kultúry, irónia, absurdita | Mix štýlov, humor, filozofické prvky |
Literárna topografia a vplyvy
Dušek si v čase a priestore vytvára vlastnú literárnu topografiu, ktorou je región západného Slovenska v čase, ktorý bol ešte reprodukovaný čiernobielou fotografiou. Cez "časom prekryté" a zaprášené spomínanie sa z jeho literárnych svetov otvára pohľad na všetky hodnotovo dôležité súradnice "dobrého" života.
Jeho rozsiahla epika je nedeklarovane venovaná predovšetkým ľuďom a človeku vo všetkých jeho podobách. To platí aj o jeho knihe esejí "Veľká potreba lampášov" (2018).
Vývoj tvorby a kľúčové diela
Ako knižný autor je Dušan Dušek prítomný v literatúre od roku 1972. Po prvých dvoch tematicky komponovaných knihách "Strecha domu" (1972) a "Oči a zrak" (1976) sa v roku 1982 autorsky zadefinoval a vyhranil skvelou poviedkovou knihou "Poloha pri srdci". Táto zbierka obsahuje viacero dnes už literárne emblematických námetov, ktoré mu na dlhé obdobie získali priazeň odborných aj laických čitateľov.
Poviedky ako "Poloha pri srdci", "Slamienka", "More sa rozrastá", "Humoreska" alebo "Prášky na spanie" zakladajú Dušekovu autorsky originálnu poetiku, spájajúcu svet fantázie, eufórie, naplnenia a ľudského prebytku so svetom na opačnom póle takejto skúsenosti. Jeho porozumenie pre jemné aj drsné paradoxy ľudskej existencie otvára vrstevnatý pohľad na bežne nedoartikulované situácie každodenného ľudského pobytu na svete. Patrí sem pohľad na starobu, partnerské vzťahy, vzťahy detí a rodičov, artikulovanie napätia medzi časom minulosti a ilúziou prítomného času ako jej trvalého opakovania alebo pokračovania.
Spomienka na čas minulosti je vždy štylizovaná ako biografická, má regionálne, rodinné, často autobiografické zdroje a východiská. Dušek si v čase a priestore vytvára vlastnú literárnu topografiu. Je ňou región západného Slovenska v čase, ktorý bol ešte reprodukovaný čiernobielou fotografiou. Prirovnať si možno k tomu majstrovskú rovnomennú prózu "Topografia" z knižnej zbierky "Kalendár".
Po roku 1989 Dušek nadväzuje na svoju tvorbu v dvoch základných líniách: jedna je akcentácia jazykovej a štylistickej exkluzívnosti malých epických foriem (anekdota, regionálne frazeologizmy, orálne prenášané historky), ktoré vkladá do svojich príbehov ako poznávacie znamenie v čase a regióne ukotveného rozprávača (napr. "Kufor na sny", "Milosrdný čas", "Teplomer", "Kalendár", "Pešo do neba"). Z tejto línie Dušekovho pozorovania sveta pochádzajú aj originálne, autorom vytvorené alebo pripomínané postavy (Pištáčik, Kapor a Pukanec, strýc Alojz), ktoré do jeho literárnych svetov vnášajú rozmer celistvosti, ukotvenosti a trvania.
V inej línii rozprávania sa objavuje téma nenaplnenosti a ohrozenosti vzťahov. V manželskej a partnerskej línii ju zakladajú poviedky "Humoreska" alebo "Prášky na spanie" z knihy "Poloha pri srdci". V aktuálnom období ostatného dvadsaťročia na túto líniu nadväzujú také prózy, ako je "Vták na jednej nohe", "Zima na ruky", "Holá veta o láske", "Ponožky pred odletom", "Strih vetra". Lineárne rozprávanie je v týchto autorových epických kompozíciách metonymicky naviazané na aktuálne, prebiehajúce, často existenciálne naladenie rozprávača.