Reportážna kniha Tomáša Forróa s názvom „Donbas: Svadobný apartmán v hoteli Vojna“ je hlbokým ponorom do konfliktu na východe Ukrajiny, o ktorom na Slovensku vieme len žalostne málo, napriek tomu, že sa odohráva „za rohom“. Autor, reportér Tomáš Forró, sa počas troch rokov od vypuknutia konfliktu v roku 2014 opakovane vracal na obe strany frontovej línie, kde strávil dlhé mesiace.
Pochopenie komplexnosti konfliktu
Forró priznáva, že na začiatku mal jasnú predstavu o tom, „na čej strane je pravda, kto je v tomto konflikte obeťou a kto predátorom“. Jeho zámerom bolo získať materiál, ktorý by túto istotu ilustroval. Postupom času však túto istotu celkom stratil. Kniha je nielen podrobnou analýzou celého konfliktu, ale aj sociologickou štúdiou, ktorá však ani zďaleka nie je nudným čítaním určeným len pre politických analytikov.
Tomáš Forró majstrovsky využíva prostriedky reportážneho žánru, vrátane osobného prežívania udalostí a prinášania príbehov skutočných obyčajných ľudí, ktorých na Donbase stretol. Sú medzi nimi dobrí, zlí, ale aj tí najhorší. Okrem nich sa však v knihe stretnete s mnohými ďalšími - s obyčajnými ľuďmi, ktorým vojna zmenila život, ale aj s bizarnými postavičkami.
Autor predstavuje naivných idealistov aj vypočítavých zločincov. Medzi nimi sa objavuje aj samozvaný „vládca Donecka“ Pavol Gubarev, český komunistický poslanec Ondráček, či rôzni konšpirátori a bojovníci z Európy. Toto však ani zďaleka nie je všetko, čo kniha ponúka.
Donbas: Región s odlišnou identitou
Forró výborne popisuje, ako sa proruský Donbas, región baníkov a robotníkov, nikdy celkom nevyrovnal s pádom komunizmu. Práve preto sa výrazne odlišuje od zvyšku Ukrajiny. Je to iný svet než prozápadný Kyjev, pretože tam prevažuje mentalita sovietskeho robotníka. Navyše, miestni oligarchovia, „otcovia Donbasu“, sú prepletení s ruským biznisom a mafiou. Pre nich znamenal proeurópsky Majdan reálnu ekonomickú hrozbu.
Kniha sa venuje aj príčinám etnických konfliktov v ostatných bývalých sovietskych krajinách. Autor zdôrazňuje, že Ukrajina je len pokračovaním iných, ale veľmi podobných konfliktov. V súčasnosti je otvorené použitie vojenskej sily voči samostatnej krajine v medzinárodnom priestore riskantnejšie, preto sa čoraz častejšie využívajú hybridné taktiky a neoznačení vojaci, teda maskovaná vonkajšia intervencia.
Čo znamená hybridná vojna?
Hybridná vojna a jej dôsledky
„Kto pozná jeden hybridný konflikt ruského typu, pozná ich všetky,“ píše Forró. Hybridná vojna a jej konkrétne použitie v ukrajinskom konflikte sa nedá opísať zjednodušujúcim spôsobom, pretože sa vyvíjala ako reťazová reakcia až skončila v štádiu zamrznutého konfliktu.
Vďaka tomu, že sa autorovi podarilo (a nie bez rizika) byť na oboch stranách frontovej línie, dokázal vidieť chyby. Ani Ukrajina nie je bez viny. Na začiatku konfliktu bola slabým a skorumpovaným štátom s nefunkčnou armádou. Brutalita ukrajinskej armády v prvých mesiacoch sa významne podpísala pod vnímanie obyvateľov Donbasu. A nakoniec, pomoc ukrajinskej vlády utečencom zo separatistických území fatálne zlyháva.
Pekným príkladom je mesto Sloviansk, ktoré leží asi 30 km od frontovej línie na ukrajinskej strane, ale už od júna 2014 sa tam nestrieľa. Kyjev sa o obyvateľov nestará, mesto je zničené a namiesto vlády pomáhajú aktivisti z mimovládok.
Život presídlencov: Príbehy z Užhorodu
Kniha detailne opisuje životy ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy. Jedným z takýchto príbehov je aj príbeh Any, jednej z 1,3 milióna ukrajinských vnútorných presídlencov. Pochádza z Luhanska, no už niekoľko mesiacov žije v Užhorode, meste v bezprostrednej blízkosti slovenskej hranice.
Financovanie krízy je nedostatočné, a to i napriek tomu, že Ukrajina je podľa Úradu OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci momentálne svetovou osmičkou v počtoch vnútorných presídlencov. Humanitárny akčný plán pre Ukrajinu hovorí o potrebe minima 280 miliónov eur.
Sláva kedysi najhonosnejšieho hotela v západoukrajinskom Užhorode, hotela Zakarpatia, zapadala prachom. Aj v čase vrcholiacej sezóny zvykol zívať prázdnotou. Až donedávna. Prvé rodiny vnútorných presídlencov z Donbasu prišli vlani počas leta. Ľudia z miestnych dobrovoľníckych mimovládiek dávajú punc legendy predovšetkým poschodiam číslo 8, 11 a 9, kde sa objavujú kočíky pred izbami. Pre tieto poschodia sa robili a stále robia zbierky šatstva, plienok a potravín.
Medzi presídlencami je aj rodina Anny a Sergeja, ktorí žijú v hotelovej izbe s tromi deťmi. Keď mala ich najmladšia dcérka Kristínka sedem mesiacov, rodina opustila Luhansk 31. júla 2014. „Život tam? Absolútne bez perspektívy,“ vraví Sergej, „problémy s prácou, depresia, alkoholizmus, deprivácia.“
Sergej spomína, ako ich rodinu Rusi poslali do Murmanskej oblasti, za polárny kruh, za prácou. Ale práce nikde. Ani škôlok zadarmo. Potom deťom začali vypadávať mliečne zúbky. „Kde je dnes tých 700-tisíc utečencov, ktorí opustili Donbas na začiatku konfliktu?“ pýta sa Sergeja. Väčšina z nich mala v úvode tú istú trasu ako jeho rodina - z Rostovskej oblasti ďalej do rozľahlej ruskej krajiny. „Odchádzajú. Podľa mňa je preč už 60, možno 70 percent z nich. A kde sú?“ Sergejova rodina sa napokon vrátila späť na Ukrajinu, precestujúc v tom roku osemtisíc kilometrov.
Tatiana Chorošilova, ktorá pomáha presídlencom a sama je jednou z nich, pozná život presídlencov azda najlepšie. V Užhorode býva od vlaňajšieho leta. Z Donecka vycestovala spolu s dcérkou, pretože bezpečnosť dieťaťa bola na prvom mieste. „Život tam má veľmi ďaleko od normálnosti. Nemôžete spať. Nikdy neviete, čo a odkiaľ priletí.“
Tatiana a jej kolega Koťa založili občianske združenie Zakarpatie-Donbas, ktoré pomáha presídlencom. V kancelárskych priestoroch združenia vidieť škatule s konzervami a plienkami. Tatiana pokojne vysvetľuje, ako sa dostala k združeniu. Koťa sedí hlboko ponorený v kresle, nohy prekrížené, pozerá pred seba.
„Keď sme nedávno pomáhali vydávať potravinové balíčky, mali sme zoznam ľudí. Telefonovali sme im a zistili, že mnoho z nich sa vrátilo naspäť domov, pretože sa nedokázali etablovať,“ hovorí Tatiana. Problémom je aj to, že neodchádzajú len dospelí, ale celé rodiny vrátane detí. Tatiana vie, aké ťažké je etablovať sa ako presídlenec. Keď prišla do Užhorodu, majiteľka bytu jej nezvyšovala nájom. Dnes sa to chystá urobiť, no rodinný rozpočet ďalšiu položku nezvládne.
Od štátu dostávala 884 hrivien (37 eur) ako príspevok pre ňu plus dieťa. Toto fungovalo pol roka, potom štát príspevok zrušil, pretože je „práceschopná“. „Minule sa na nás obrátila tehotná žena, ktorá prišla z Luhanska. Odporúčali jej zaregistrovať sa v Užhorode. Keď si to vybavila, zrušili sa jej iné príspevky… Ľudia sa zadlžujú. Vznikajú také dlhy, že to budú splácať ešte aj deti našich detí.“
Miestne autority nepomáhajú a rodiny presídlencov viac-menej ignorujú. Združeniu sa tri mesiace nedarí skontaktovať s primátorom Užhorodu. Ich nápad vziať do prenájmu malý pozemok, ktorý mesto nevyužíva, narazil na neochotu. „Ak by sme mali pozemok alebo nevyužívanú budovu, dalo by sa ju z grantov rekonštruovať alebo niečo postaviť. Na prvý list nám odpísali, že pozemok nemajú, a teda nedajú. Máme pocit, že nám zamietnu aj druhú žiadosť,“ vraví Tatiana.
Koťa si myslí, že pozemky už môžu byť zajednané, alebo miestne autority skrátka nestíhajú vybavovať žiadosti. Tatiana, ktorá donedávna pracovala ako psychologička, vie, že žiť krízu je niečo iné ako o nej študovať. „Prestanete byť profesionálom.“
Príbehy z Kosťantynivky: Život na hranici vojny
Reportáž sa presúva do mesta Kosťantynivka, ktoré bolo pred inváziou dôležitým transportným a vojenským uzlom na vtedajšiu frontovú líniu. „Dobre sa na nich pozri. Ak prehráme vojnu, Rusi ich prinútia bojovať za nich. Proti vám. A potom… Potom sa už nebudeš chodiť pozerať na zničenú Kosťantynivku,“ hovorí Eugen, vojak, ktorý sprevádza autora.
Mesto je zničené ruskými dronmi a leteckými bombami. Pri hlavnej ceste, ktorá kedysi viedla cez mesto, už premávajú autá len s maximálnou rýchlosťou. V blízkosti sa nachádza hotel Európa, kde sa nachádza aj „svadobný apartmán s výhľadom na smetisko“, ktorý inšpiroval autora pri názve knihy. Hotel je zatiaľ celý, no nikto v ňom nie je, všetko je zamknuté a okná zadebnené.
Denis, muž, ktorý predáva náhrobné kamene, hovorí, že biznis s náhrobnými kameňmi v meste, kde sa zomiera takmer každý deň, neprekvitá. Pozostalí nemajú peniaze a väčšinou už aj tak utiekli. „Honosné kary a ozdoby, smútenie nad hrobmi s vodkou a hudbou, ako to bývalo zvykom kedysi? Zabudni.“
Denis má pocit, že je široko-ďaleko jediný, kto ešte stojí za svojou krajinou. Biznisu sa nedarí ani v iných oblastiach, napríklad v zásobovaní. V meste zostalo len niekoľko slabo zásobených obchodov a lekární. Na príjazdovej ceste do mesta ešte možno stretnúť dedinčanov predávajúcich svoje produkty, hoci trhoviská sú dávno zbombardované.
„Ak vám výbuch zničil okná či dvere, roztrhal potrubie vedúce do domu, nemá to tu kto opraviť. Ak to aj dokážete sami, nemáte kde kúpiť materiál. A nemáte za čo,“ konštatuje Denis.
Denis už dávno nemá ilúzie. „Nepriateľskú paľbu na mesto nekorigujú len drony, ale aj miestni.“ Spomína na príhodu, keď po bombardovaní na neďalekom bulvári babky z okolitých panelákov tvrdili, že to boli ukrajinské mínomety, napriek tomu, že na mieste bol vrak vybuchnutej rakety Smerč.
„Všetko sa to začalo prejavovať už oveľa skôr, ešte v roku 2014. Aj v Kosťantynivke sa vtedy objavili chlapi vo vojenských uniformách a na ukradnutých džípoch, postavili cestné stanoviská a kričali Sláva Rossii,“ spomína Denis. Zatiaľ čo v neďalekom Bachmute či Kramatorsku sa im miestni stavali na odpor, v Kosťantynivke sa k nim miestni pridávali.
Denis si spomína na svojich známych, ktorí ušli na separatistické územie a dnes sú už všetci mŕtvi. „Padli v boji za veľké Rusko.“
Denisov otec postavil vlastnými rukami rodinný dom. „Dalo sa žiť.“ Rodičia sú už dnes tam, kam sa Denis bojí chodiť - na cintoríne smerom k frontovej línie. Denis zdedil dom, no kvôli bombardovaniu sú okná a dvere vyrazené od tlakových vĺn. Ruže v záhradke zarastli burinou.
Momentálne žijú v služobnom dome pohrebnej služby. Denisov šéf si svojich zamestnancov váži. Jeho manželka je z napätej situácie na prášky. V malom dome teraz bývajú piati, spolu so svokrou a dvomi bratrancami. „Pár dní je pokoj, potom čosi vybuchne neďaleko nich alebo sa začnú letecké nálety - manželka so svokrou je vtedy celá na prášky.“
Denis si pamätá na svoju obľúbenú učiteľku histórie, ktorá mu ešte za socializmu otvorila oči a ukázala mu zakázané knihy. Paradoxom je, že táto učiteľka sa neskôr pridala k proruským separatistom.
„Rusi to tu postupne dostávajú do obkľúčenia. Vidíš tie pahorky, ktoré nás delia od Časivho Jaru a Bachmutu? Ak sa dostanú na ne, mestu bude pizdec,“ hovorí Denis o strategickej situácii.
Čo znamená hybridná vojna?
Záver a perspektívy
Kniha Tomáša Forróa „Donbas: Svadobný apartmán v hoteli Vojna“ je silným svedectvom o ľudskom utrpení, zložitosti vojnových konfliktov a sile ľudského ducha. Prináša pohľad na Donbas, o ktorom vieme veľmi málo, a odhaľuje príbehy ľudí, ktorí žijú na oboch stranách frontovej línie.
„Pravda býva často menej uveriteľná než fikcia, pretože vymyslený príbeh sa musí riadiť pravidlom pravdepodobnosti, kým ten pravdivý nie,“ píše Martin M. Šimečka v predslove ku knihe. „Táto poučka amerického spisovateľa Marka Twaina platí do bodky pre knihu pôvodných reportáží, ktorej autorom je Tomáš Forró.“