Úvod: Výnimočnosť Dňa matiek a nádej v čase zmien
Dnešná nedeľa je výnimočná vo viacerých ohľadoch. Po niekoľkých týždňoch výnimočných a smutných správ, po čase izolácie, bezpečnostných opatrení a neistoty, sme sa stali svedkami nádeje, ktorá sa zrodila z pozitívnych čísel a postupného uvoľňovania opatrení. Táto nádej je zhmotnenou túžbou po stretnutí sa s blízkymi - starých rodičov s vnúčatami, bratov a sestier v spoločenstve cirkvi, ktorých spája neviditeľná moc lásky, Kristov kríž aj nádej prázdneho hrobu. Mám nádej, že po dlhých týždňoch izolácie sme iní, že daný čas, ktorým spoločne prechádzame, nám poslúžil k precitnutiu, k novému zoradeniu rebríčka hodnôt a najmä, že nám poslúžil na získanie nového pohľadu na Boha aj na našich najbližších.
Táto nedeľa nám otvorila možnosť opätovného stretávania sa v chrámoch, za čo sme Bohu nesmierne vďační. Zároveň chce byť pre nás výnimočná aj vďačnosťou za bytosti, ktoré najviac ovplyvnili naše životy - za naše mamy a staré mamy. Uplynulé týždne nám dokonalejšie odhalili ich svet preplnený obetavosťou, láskou, každodennou službou, ktorá nie vždy je viditeľná. Noci naplnené bdením, pery spevom, srdce nehou - sú hlbokým svedectvom nepodmienenej lásky. Nedeľa Cantate, ktorá nás pozýva k oslavnému spevu za víťazstvo lásky nad nenávisťou, života nad smrťou, nádeje nad beznádejou - je dnes spojená s vďačnosťou za bytosti, ktoré nám tieto hodnoty sprítomňovali, alebo denne sprítomňujú.
Poslanie matky v súčasnej spoločnosti
Byť matkou je veľké poslanie, nezastupiteľné v rodine, spoločnosti aj v cirkvi. Mama patrí medzi najväčších influencerov každej doby. Je to človek, ktorý má vplyv nielen na atmosféru v rodine, na jej smerovanie, výchovu, ale aj vývoj a budúcnosť dieťaťa. Bez toho, aby vnútorne prijala svoje poslanie, by sme na tomto svete neboli. Dnes sme svedkami veľkej krízy. Žijeme v dobe, kde byť mamou nie je vždy „in“. Hodnotové nastavenie spoločnosti je často v protiváhe k tomuto poslaniu. Mnoho žien má strach prijať poslanie byť matkou, nakoľko by ich to obmedzilo v životných plánoch, kariére, možnosti cestovať, v životnom pohodlí. Klesajúca pôrodnosť v celej západnej Európe je ovocím aj tejto neochoty prijať poslanie matky.
Strach, že s príchodom dieťaťa sa mnohé zmení; strach, že už nebudem sám rozhodovať o tom, čo budem robiť, kam pôjdem a ako budem tráviť čas, paralyzuje životné plány mnohých žien. Priviesť novú generáciu na svet sa pre niektorých stalo viac bremenom ako požehnaním. Práve dnes je potrebné otvorene hovoriť o výnimočnom poslaní matky. Prvým krokom je prejaviť mamám vďačnosť, ale druhým krokom je uvedomiť si veľkosť úlohy a poslania, ktoré prijali od Boha.
Biblické príklady výnimočných matiek a žien
V čom sú mamy výnimočné? Na biblických príbehoch si môžeme uvedomiť hĺbku a dôležitosť ich poslania. Mamy sú požehnaním, ak sú presiaknuté bázňou pred Hospodinom a ak odovzdávajú svoje deti do Božích rúk.
Bázeň pred Hospodinom - Pôrodné baby Šifrá a Púá
Biblický text o záchrane Mojžiša nás uvádza do prostredia starovekého Egypta, ktorý bol vo vtedajšej dobe ekonomickou aj spoločenskou špičkou národov. Po mnohých rokoch prišiel na trón faraón, ktorý nepoznal Jozefa, a Izraeliti v Egypte stratili dar slobody a stali sa z nich otroci, najatí na ťažké práce. Faraón sa stal otrokom vlastného strachu, že by pod vplyvom rastúceho počtu Hebrejov stratil moc, vplyv a pohodlie. A tak útočí na najzraniteľnejších, snažiac sa zničiť novú generáciu, ktorá bola zachovávateľmi rodu - fyzicky aj duchovne. Preto začína genocídu na izraelskom národe, keď prikazuje zabiť všetko prvorodené, a na toto poslanie si najíma pôrodné baby.
A tu sa dostávame k prvým ženám, ktoré sú jedinečným príkladom poslania všetkých mám. V texte čítame: „No pôrodné baby sa báli Boha; nerobili, ako im prikázal egyptský kráľ, a nechávali chlapcov nažive.“ Ak smrtiaci plán vstúpil do deja cez faraónov strach, tak Boh ako ochranca života vstúpil do deja cez bázeň pôrodných báb. Bázeň pred Hospodinom im nedovolila podieľať sa na smrti. Vďaka tejto bázni, ako čítame v texte, ľud zosilnel a rozmnožil sa. Kde nechýba ani dnes bázeň pred Bohom v našich rodinách, tam cirkev rastie a silnie. Kde bázeň umiera a zabúdame na Toho, ktorý nás v čase duchovného sucha zachránil svojou milosťou, tam dostáva priestor strach a smrť v rôznych podobách.
Jedným z dôvodov, prečo dochádza k tak mnohým prerušeniam tehotenstva i dnes, je strach, že dieťa obmedzuje životný štandard - kariéru, prácu, koníčky. Ak nezabudneme, že dieťa je Božím darom, ak ho v bázni pred Bohom prijmeme a začneme niesť zodpovednosť, napĺňame poslanie dané od Stvoriteľa. Buďme dnes vďační za všetky mamy a staré mamy, cez ktoré vstúpil Boh ako ochranca aj do nášho života. Za mamy a staré mamy, ktoré nám pokorou a rešpektom pred Bohom dláždili cestu viery. Buďme vďační, že v našich životoch nespáchali duchovnú interrupciu a už v začiatkoch neprestrihli duchovnú výživu. Pôrodné baby nepodľahli tlaku faraóna, teda tlaku vôle doby, ale báli sa Hospodina a Boh ich odmenil požehnaním: daroval im budúcnosť cez potomstvo. Matky s bázňou v srdci sú požehnaním, lebo rodia a chránia život. Babice z biblického textu sa volali Šifrá a Púá, čo v preklade znamená „krásna, nádherná a voňavá“. Ich mená sa nemajú zabudnúť, aj keď meno faraóna sa v texte nespomína. Mená tých, ktorí s bázňou pred Hospodinom privádzajú a chránia život, majú ostať v pamäti po tisícročia. Preto sme dnes vďační aj za Kristínu Royovú, ktorá svojím životným dielom bázeň pred Bohom pretavila do mnohých piesní, ktoré sa stali semienkami viery a posily pre nové generácie.
Košík záchrany - Mojžišova matka
Tam, kde sa zdá byť mnohé stratené a beznádejné, Boh robí dejinný zásah. Z kňazského rodu Lévi prichádza na svet dieťa, ktoré sa Božou mocou stane nástrojom vyslobodenia z otroctva. Božie srdce neostáva ľahostajné pri pohľade na všetku biedu a otroctvo vyvoleného národa. Mojžiš je predzvesťou o Ježišovi Kristovi, ktorý je poslaný do Egypta tohto sveta, aby tu v dokonalosti vyjavil Božiu vôľu a priniesol dokonalú obeť za hriechy ľudstva. Mojžiš a Ježiš - dvaja chlapci, ktorých na začiatku životnej cesty čakala trpká skúsenosť s nenávisťou a bojom o moc; Herodes dal taktiež povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme kvôli strachu, že ho vystrieda iný kráľ.
Položiť dieťa na hladinu Nílu, vzdať sa ho v prospech zloby sveta, pustiť ho z rúk s vedomím, že ho už možno v živote neuvidíte, je určite ťažká a zložitá situácia. Boh položil svojho Syna do nílskych vôd tohto sveta, lebo vedel, že toto je jediný spôsob záchrany. Láska Mojžišovej matky položila (nie hodila) dieťa na vody Nílu, lebo toto bola jediná cesta ako mu zachrániť život. Keď dieťa, ktoré odchádza z rodičovského domu na vysokú školu, keď ho obrazne povedané „púšťame do sveta“, keď nevieme, čo s ním bude, a predovšetkým, či nezahynie semienko viery, či sa neutopí v nílskych lákavých vodách - to všetko sú ťažké životné situácie. Ale predsa, aj keď to vyzeralo ako veľká bezmocnosť, Mojžišova matka pletie košík, ktorý vystelie nepremokavým asfaltom. Hebrejský výraz „košík“ je použitý aj pri potope sveta ako slovo „archa“, alebo neskôr pri zjavení na Sinaji ako „archa zmluvy“.
Košík je krásny obraz. Položiť dieťa na vodu života, ale v bezpečnom košíku, v bezpečnej arche, vystlanej nepremokavým asfaltom. V krste svätom sme boli položení na vodu v košíku Kristovho kríža, ktorý je vystlaný večnou láskou a darom nového života vzkriesenia. Ak nás takto Boh cez naše mamy a rodičov položil na vody života, daroval nám záchranu. Len je dôležité z toho košíka nevypadnúť. Nevypadnúť z Božej milosti. Obrazne povedané, aj my sme povolaní pliesť košíky duchovného domova pre svoje deti. Ak budú dobre upletené a vystlané láskou, modlitbou, Božím slovom, obetavosťou, dôverou, jednotnou výchovou a pocitom bezpečia, potom môžeme mať nádej, že v Božej ochrane sa vo vodách sveta neutopia. To je kňazská úloha všetkých mám, ale i otcov, starých mám a starých otcov v rodinách.
Bdelosť a láskavý dohľad - Miriam
V príbehu Mojžiša zohrala kľúčovú úlohu ešte jedna žena - Mojžišova sestra Miriam. Tá prijala poslanie dozrieť na svojho brata, aj keď z diaľky, ale predsa ho nestratila z očí. Bdelosťou a láskavým dohľadom zasiahla v ťažkej situácii, keď Mojžišov život visel na vlásku v rukách faraónovej dcéry. Láskavo dozrieť na svoje deti, nespustiť ich z očí, ani zo srdca, modliť sa za ne, byť im nablízku, ak potrebujú životnú pomoc aj vo vážnych životných situáciách, to je poslanie, či úloha všetkých mám, ktorým deti plávajú týmto svetom. Buďme vďační za mamine telesné, ale aj duchovné oči. A majme ich otvorené aj my, ak sa v ťažkých situáciách ocitajú i naše mamy, či staré mamy.
Mojžiš bol nakoniec zachránený. Iróniou je, že napokon faraónova dcéra ako dedička impéria pod strechu faraóna skryje budúceho vodcu, a ktorého nakoniec kojí jeho vlastná matka. Mojžiš je napokon vytiahnutý z vody, aby ho Boh použil pre svoje plány. Veľkonočné ráno je dôkazom o skutočnosti, že aj my sme boli vytiahnutí z vôd smrti - v krste sme aj my boli vytiahnutí k novému životu so Vzkrieseným Kristom.
Odovzdanosť a viera - Mária, matka Ježiša
Mária, matka Ježiša, je príkladom ženy, ktorá s veľkou bázňou a úctou pred Božím poslom prijala Jeho vôľu, hovoriac: „Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova.“ Anjel od nej odišiel, ale jej srdce prešlo skúškou, keď jej bolo predpovedané, že jej dušu prenikne meč. Neskôr plakalo spolu s matkami detí v Betleheme, keď vojaci na rozkaz kráľa Herodesa vraždili tisíce detí, aj jej synovi. Prežívala hlboké smútky srdca, no jej viera zostala pevná.
Svoje dieťa, Ježiša, z Nazareta vychovávala s múdrosťou a oddanou vierou. Keď dospel, začal sa svojej matke vzďaľovať, ako Syn začal svoju službu, opúšťajúc ju. Mária zažila, aké je to nechať dieťa ísť s tým, čo mu mohla a vedela odovzdať. Viera jej dávala silu stáť pod krížom, na ktorom jej syn visel ako zločinec, neprávom. Podobne ani my si svoju vieru nenechávajme pre seba, ale učme naše deti nielen veriť, ale aj priznať si slabosti, rozvíjať a používať vieru v službe Bohu a blížnym. Veríme, že keď hľadáme Božie kráľovstvo, všetko ostatné nám bude pridané. Nauč nás, matky a otcov, rešpektovať voľbu svojich detí a modliť sa za ich návrat, aj keď sú kdekoľvek vzdialení od nás.
Úpenlivá modlitba a obetavá vďačnosť - Anna
Dnešná nedeľa ukrýva v sebe dve krásne posolstvá. Jedno vyplýva zo starocirkevných perikôp, ktoré zostavil cirkevný otec Cyprián v 3. storočí a vyzýva nás k modlitbe. Druhé posolstvo je staré necelých sto rokov, keď v Spojených štátoch začali ľudia druhú májovú nedeľu vzdávať verejne hold a úctu žene-matke. Napriek tomu, že vznik týchto posolstiev delia stáročia, dnešný text ich pozoruhodne spája. Len veľmi ťažko si vieme predstaviť úpenlivejšiu modlitbu, ako modlitbu ženy, ktorá prosí Pána o dieťa. A táto modlitba trvá roky, možno desaťročia.
Starozmluvná Anna, manželka Elkánu, nám poukazuje na Sáru, jej pramatku, ktorá takisto nemohla desaťročia mať deti. V minulosti sa život každej ženy takmer bez výhrad točil iba okolo rodiny. Zostať mimo rodiny alebo bez rodiny v tej dobe bolo takmer nepredstaviteľné. A ak sa nejaká žena v takejto pozícii ocitla, tak bola predmetom úvah, čo zlého spravila, že jej Boh odňal svoju priazeň a nedoprial jej mať deti. Na jednej strane by sme dnes samozrejme žiadnu ženu, ktorá nie je matkou, do takéhoto svetla nepostavili. Ale na druhej, pohŕdanie, či podceňovanie úloh matky, ich bagatelizovanie, je známkou hlbokého morálneho úpadku, ba priam rozkladu celej spoločnosti. Matka sa stala symbolom tej najväčšej Božej priazne a milosti. Lebo len žena-matka je zárukou existencie a života ako takého. Spoločnosti, v ktorej ubúda matiek, hrozí vyhynutie a smrť, to je mimo akejkoľvek diskusie.
Iste, žijeme v dobe, ktorá sa už nikdy nevráti späť tritisíc rokov, do doby, kedy sa udial tento náš príbeh. Nikto z nás po tom netúži a nikto z nás to nechce. Ale napriek všetkým zmenám, ktorými ľudstvo za tieto tisícročia prešlo, jedno zostalo úplne rovnaké, a to je Hospodin, náš Pán a Boh. Jeho veľkosť a všemohúcnosť. A na druhej strane úchvatný príbeh ženy, ktorá celé roky sa modlila za to, aby mohla mať dieťa, a keď ho dostala, tak z vďačnosti za tento nevýslovný dar, práve toto túžobne očakávané a vymodlené dieťa darovala Hospodinu. A to nie akosi symbolicky, ako to robíme my pri našom krste, či iných cirkevných obradoch, ale naozaj doslova a do písmena. Malého päťročného Samuela priniesla k veľkňazovi do chrámu a nechala ho tam, ako chrámového služobníka. V podstate to znamenalo, že svojho syna videla iba raz do roka, keď prichádzala do chrámu na slávnosti.
Samuel | Celý biblický film | Príbeh proroka Samuela
Fascinujúce na tomto príbehu je vlastne to, čo poznáme aj z mnohých iných príbehov v Písme. Vždy, ak sa človek zriekne toho najcennejšieho, čo má a dá to Bohu, Boh za tento čin dá človeku nesmierne požehnanie. A presne to sa udialo aj v príbehu o tomto vymodlenom synovi Anny, v príbehu o Samuelovi. Samuel zohral veľmi dôležitú úlohu v dejinách izraelského národa. Bol vyvoleným Božím nástrojom, ktorý zastavil anarchiu, korupciu a rozvrat, ktorý zachvátil izraelskú spoločnosť na konci doby sudcov, ukončil filištínsku okupáciu a daroval Izraelu prvých kráľov, ktorí posunuli celú spoločnosť na vyššiu úroveň štátneho a spoločenského života. Všetko to sa mohlo udiať len vďaka tomu, že kdesi uprostred Izraela žila obyčajná a jednoduchá žena, ktorá úpenlivo prosila o dieťa, a potom toto vyprosené dieťa darovala Bohu. Preto môže byť Anna vzorom aj pre dnešné matky.
Nenahraditeľná úloha matky a výzva pre cirkev
Úloha matky je nezastupiteľná a nenahraditeľná. Veľa vecí sa dá nahradiť, veľa vecí sa dá suplovať, ale matkine slová, matkine modlitby, matkina úzkosť a strach o dieťa, ktoré je choré, to, ako matka vštepuje deťom do srdca materinskú reč a lásku, nenahradí nikto na svete. Aj ako cirkev máme voči svojím ženám-matkám obrovský deficit a obrovskú vinu. Ako málo dnes vieme aj v cirkvi prejaviť vďaku svojim matkám za to, čo pre našu cirkev urobili. Veď keby sme teraz mali vyrieknuť, kto nás naučil Otčenáš, kto nás naučil nábožné piesne, kto nám rozprával ako prvý biblické príbehy, tak na 90% by to boli naše mamy, či staré mamy.
Je ťažké v dnešnom svete žiadať od našich žien, aby sa obetovali pre rodičovskú úlohu. Matku nikto za jej prácu a obeť ani nepochváli, ani jej nepoďakuje, ba naopak, často sa jej môže dostať iba nevďaky a napokon aj odsunutia. Už ste asi počuli ten známy príbeh o účte pre matku, keď si malý syn zrátal svoje nároky za splnené služby. Nechceme narúšať krásnu tradíciu Dňa matiek, kedy matky postavíme na piedestál, ale mám pocit, že potom ako im poďakujeme za všetko cenné, čo vložili do nášho života a výchovy, ich s príchodom ďalšieho dňa uvrhneme do bezútešnej reality. Neposlušnosť ba až drzosť detí každého veku, zabúdanie na matku, pohŕdania jej osobou sú len niektorými z bremien, ktoré si nesú naše matky. Zranenia, ktoré nevidno na povrchu, ale o to citlivejšie bodajú vo vnútri, v srdci. Šalamún tu hovorí o budovaní domu a chránení mesta, čo môžeme aplikovať na rodinu a domov, kde často najviac pôsobia naše mamy a nesú najväčšie bremeno starostlivosti o deti. Oveľa aktívnejšie tiež znášajú problémy a starosti dospievajúcich detí. Nechceme krivdiť otcom, ale asi sa zhodneme, že mama je mama.
Cirkev je často zobrazovaná v prenesenom slova zmysle ako matka, pravdepodobne z toho dôvodu, že grécke slovo "cirkev" - kyriaké - je ženského rodu a znamená „patriaca Pánovi“. Obraz cirkvi ako matky nám chce povedať, že tak, ako naše matky nám dali život a vštepili nám všetky základné hodnoty potrebné k životu na zemi, takisto aj v cirkvi a len v cirkvi môžeme nájsť všetko potrebné pre večný život. Nie že by mimo cirkvi človek nemohol stretnúť Boha, ale práve cirkev je tá, ktorá chráni Slovo, drží ho čisté a ponúka ho bezo zmien už takmer dvetisíc rokov. Ak máme v ústach slová kritiky voči cirkvi, je dobré si uvedomiť, že cirkev sme my, takisto ako aj ja. Genetickú výbavu dedíme a s cirkvou je to podobne - je presne taká, akí sme aj my.
Božia prítomnosť a zmysluplnosť matkinej námahy
Hospodin je s vami
Šalamún napísal: „Ak Hospodin nestavia dom… ak Hospodin nestráži mesto…“ Tieto slová nám dávajú obrovskú nádej. Nádej, že je možné, aby v tých našich stavbách a v našom strážení bol Hospodin prítomný. Ježiš nie je len Bohom, ktorý za nás prelial svoju krv na golgotskom kríži, aby sme po smrti mali večný život, ale pre tých, ktorí majú Ježiša ako svojho Pána, platí, že všetko, čo robia s modlitbou, robia s Hospodinom. Takto sa text stáva obrovským zasľúbením aj pre vás, mamy, ktoré patríte Bohu. Znamená to totiž, že vo chvíľach, keď v bezsenných nociach myslíte na svoje deti, Boh je s vami. Znamená to, že keď sa vám zdá, že iba periete, žehlíte, varíte a umývate riad, Boh je s vami. Znamená to, že keď sa trápite, že vaše dieťa robí zlé rozhodnutia, že aj v tých vašich starostiach je Boh s vami. Jednoducho Ho len v modlitbe poprosme, aby bol s nami. Som presvedčený, že keď si uvedomíme, že uprostred všetkých trápení a namáhavých povinností je Boh s vami, tak nás to povzbudí a posilní.
Vaša námaha nie je márna
Možno si niekedy hovoríte, aký to má všetko zmysel. Dve hodiny varíte obed a za desať minút je zjedený a zostane len hromada riadu. Hodiny strávite praním a žehlením a prvé, čo dieťa urobí, je, že spadne do kaluže. Možno máte niekedy tendenciu pýtať sa: Nerobím to všetko nadarmo? Nerobím to zbytočne? Šalamún hovorí, čo je zbytočné. Zbytočné je to vtedy, ak to robíte bez Hospodina. Ak Hospodin stavia dom, nenamáhajú sa stavitelia nadarmo. Ak Hospodin stráži mesto, nebdie nadarmo strážnik. Tieto verše nám všetkým pripomínajú, že to, čo robíme s Hospodinom, nerobíme nadarmo. Aj táto pravda je pre nás obrovským povzbudením. Aj keď je to drina, nie je vaša práca márna. Ak totiž všetko robíte pre Pána a s Pánom, tak to na vás bude vidieť a Boh bude vo vás oslávený. Ak to všetko robíte s Hospodinom, tak sa to stáva pre všetkých v okolí obrovským požehnaním. A predovšetkým to ukazuje na to, že ste zakorenení v Bohu. Tá vaša rutinná práca, za ktorú často ani nebudete počuť poďakovanie a uznanie sa naviac stáva nádherným svedectvom vašej viery. Takže keď znovu budete mať pocit, že to nezvládate a že všetka drina k ničomu nie je, uvedomte si, že Boh je s vami, a že to práve teraz môžu vidieť aj ostatní.
Vďačnosť a požehnanie
Ďakujeme Ti, Pane Bože, za naše mamičky, babičky a všetky ženy, ktoré nás vychovávali a vychovávajú, za tie, ktoré nás vedú k Tebe. Chceme dnes ďakovať za ich obetavosť, chceme im vyjadriť našu vďačnosť. Ďakujeme za tú veľkú investíciu, ktorú vniesli a vnášajú do nášho života. Prosíme žehnaj im, dávaj im dostatok zdravia, všetko, čo im my dať nemôžeme. Dávaj nám deťom a mužom mnoho porozumenia pre ne, ešte viac taktu a ohľaduplnosti k nim.
Cti si otca a matku - to je prvé prikázanie so zasľúbením, - aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. Buďme vďační za mamu, ktorú máš, niekto za tú, ktorú mal. Ďakujeme Bohu za to, čo spolu prežívate, ale niektorí aj za tie, ktoré sú už preč, ale zostali v srdci. Nech Pán žehná naše mamy, starké a ich dietky, vnúčatá, aby sme všetci spolu žili Bohu na česť a slávu. Amen.