Dedo Mráz v socialistickom Československu: Pokus o zmenu vianočných tradícií

Ideologický boj proti starým zvykom

Propaganda novovznikajúceho ľudovodemokratického štátu sa musela vysporiadať so starými zvykmi, ktoré nekorešpondovali s učením marxizmu-leninizmu. Príťažou sa stal aj svätý Mikuláš. Komunisti si netrúfli Vianoce zrušiť, ale od začiatku päťdesiatych rokov sa snažili zlikvidovať všetky kresťanské, ale aj prvorepublikové zvyky sprevádzajúce oslavu týchto sviatkov.

Plán vtedajších propagandistov bol jasný: nadobro vymazať spojitosť Vianoc s narodením Ježiša Krista. Ideológia ale išla ešte ďalej - nesmeli sa verejne spievať koledy a z verejných knižníc mizli knihy, kde sa oslavovali Vianoce. Patrila medzi ne aj tá o legendárnom školákovi Kájovi Maříkovi.

Komunistický režim si bol dobre vedomý, že staré zvyky a tradície je potrebné nahradiť niečím novým. V prípade vianočných sviatkov to bola podľa historičky Pavlíny Kourovej skutočnosť, že hlavná žijúca ikona - Stalin - slávila oficiálne narodeniny len tri dni pred Štedrým dňom, teda 21. decembra. Najmohutnejšie oslavy Stalinových narodenín sa uskutočnili už v roku 1949. Ústredný výbor KSČ zriadil špeciálny vládny výbor, ktorý mal oslavu Stalinových narodenín koordinovať. Namiesto vianočných tém zaplnili stránky novín oslavné články o „najväčšom priateľovi československého ľudu“ či básne, poviedky alebo reportáže z osláv v továrňach. Vyhlásená bola tiež akcia dary pre Stalina, ktoré sa zhromažďovali na výstave v pražskom Veľtržnom paláci. Za týždeň ju navštívilo osemdesiat tisíc ľudí.

Zrod a príchod Deda Mráza: Inšpirácia zo Sovietskeho zväzu

Komunisti vo februári 1948 ovládli Československo. V snahe získať absolútnu kontrolu nad životmi ľudí začali skoro všetko meniť a súčasne likvidovali svojich nepriateľov. K ich hlavným ideovým protivníkom patrila cirkev. V súvislosti s náboženstvom musel totalitný režim tiež rozhodnúť, čo bude s Vianocami. Na zrušenie týchto sviatkov odvahu nenašiel, no v rámci „sovietizácie a ateizácie“ celej spoločnosti usúdil, že bude najlepšie upraviť ich poňatie.

Ako vysvetľuje súčasná historička Pavlína Kourová, komunisti sviatky chceli „zbaviť spojitosti s kresťanstvom a vytesniť ich duchovný aspekt“. Inšpiráciu hľadali v Sovietskom zväze, kde sa Ježiška jednoducho premenili na Deda Mráza. Otázkou zostávalo, ako to urobiť, aby spoločnosť takú výraznú zmenu prijala a oficiálna propaganda našla elegantné riešenie.

Vo východoslovanskej ľudovej tradícii sa možno stretnúť s Mrázom - pohanským zosobnením sily prírody a celého jej ročného obdobia - zimy. Táto postava však ešte dlho nemala súvis s Vianocami alebo s Novým rokom, ani s deťmi a darčekmi. Až v 19. storočí sa v Rusku začala formovať podoba Mráza ako rozprávkovej postavy. Dôležitú úlohu pri formovaní obrazu zázračného Mráza zohralo umenie. V roku 1840 spisovateľ, knieža zo starobylého rodu Rurikovcov Vladimír Odojevskij vytvoril rozprávku „Mráz Ivanovič“, ktorá sa preslávila medzi súčasníkmi a inšpirovala viacerých umelcov. Dielo Viktora Vasnecova Ded Moroz.

Napodiv, dedko Mráz získal na popularite už po revolúcii roku 1917. Boľševické vedenie sa snažilo vytvoriť nové tradície, ktoré nesúviseli s náboženstvom. Starčeka dôkladne (aj keď nie veľmi úspešne) obnovili a očistili od podobnosti so svätým Mikulášom a stal sa povinným atribútom detských novoročných osláv pod stromčekom, ktoré sa konali v každej škole a škôlke. Prvé objavenie dedka na verejnosti sa uskutočnilo v rokoch 1937 - 1938, teda na vrchole tzv. Veľkého teroru - masových stalinských represií. Blahoželal deťom, ktorých príbuzní sa už dostali do táborov alebo sa tam mohli kedykoľvek ocitnúť. Takýto Dedo Mráz je naozaj viac produktom komunistickej minulosti ako pohanskej či kresťanskej kultúry.

Ľudia vtedy žartovali, že má červený nielen nos, ale aj obsah myšlienok, že zvyčajná farba jeho oblečenia symbolizuje sovietsku vlajku a že patrí do „Červenej armády“. Obyčajne sa dedko Mráz objavuje v sprievode dievčaťa alebo mladej ženy menom Snehuročka. Dielo Viktora Vasnecova Snehuročka. Debut vnučky sa tiež uskutočnil v notoricky známom roku 1937. Úspešne asistovala dedkovi v jeho ideologickej misii. Potom sa táto úloha vytratila, ale dnes sa čiastočne vrátila. Faktom je, že prítomnosť vnučky je originálny detail, odlišujúci ruského Mráza od Santa Clausa alebo sv. Mikuláša.

Pilotný projekt v Jičíne a celorepublikové rozšírenie

Elegantné riešenie prichádza „zdola“, od horlivej súdružky Anny Jiráskovej z Jičína. Namiesto klasickej mikulášskej nádielky chcela usporiadať karneval, ktorý vyvrcholí príchodom Deda Mráza do jičínskeho kultúrneho domu. Na organizácii príchodu Deda Mráza do Jičína spolupracovalo deväť komisií miestnej pobočky SČSP. Anna Jirásková celý projekt starostlivo premyslela a spísala podrobný scenár, v ktorom na seba všetko nadväzovalo.

Školáci sa tak napríklad dozvedeli, že lietadlo so sovietskym starčekom muselo kúsok od Moskvy núdzovo pristáť! „Už 2. decembra mám byť na veľkom detskom karnevale v Jičíne a musí sa mi stať taká nepríjemnosť. Súdruhovia, prosím vás, nezdržujte ma, až pôjdem späť, ja sa tu u vás v Moskve zastavím!“ hovoril z rozhlasu dramatickým hlasom vybraný herec. Napäté deti boli z týchto slov vo vytržení. Krátko po desiatej hodine dopoludnia sa konečne mohli začať radovať. „Veľké sovietske lietadlo značky RAMPOUCH (cencúľ, pozn. red.)… zamierilo cez obec Robousy priamo na jičínske letisko,“ zaznela z rozhlasu očakávaná správa. Herec oblečený v rozprávkovom kostýme sa sem veľmi nechcelo, ale dostal to príkazom. Zachoval sa ako profesionál a svoju rolu zohral na jednotku. Karneval s Dedom Mrázom zožal obrovský úspech, ohlasy predbehli všetky očakávania organizátorov.

Nápad Anny Jiráskovej zaujal súdruhov aj na tých najvyšších miestach. Ústredný výbor KSČ rozhodol, že sa akcia „Dedo Mráz“ bude konať celorepublikovo! Oslavy s ňou spojené sa však, rovnako ako v Sovietskom zväze, odsunuli na Silvestra a Nový rok. Hlavným organizátorom zostával SČSP. Na jednoduchšiu orientáciu a spoluprácu všetkých zložiek slúžila špeciálna brožúra „Dedo Mráz príde do Československa“. Autori v nej zdôrazňovali, že priebeh jeho putovania bude "vysielaný štátnym rozhlasom, že slávnosť bude organizovaná vo väčšine miest celej republiky, a že je preto potrebné držať sa pevného plánu cesty, aby sme zbytočne nemiatli deti", uvádza Kourová.

Pokiaľ ide o itinerár trasy, v základe sa nič nezmenilo. „Už minulého roka som navštívil vašu krásnu krajinu. Bol som... u chlapcov a dievčat v Jičíne. A tí mi prichystali také uvítanie, že sa mi vo vašej republike ihneď zapáčilo. Preto som sa rozhodol tento rok navštíviť v Československu všetky kraje,“ stálo v liste Deda Mráza, ktorý v decembri 1951 zverejnil časopis Svet Sovietov. Okrem celoštátneho rozhlasu priebežne informovala o jeho niekoľkotýždňovom putovaní aj tlač.

Z Čukotky Dedo Mráz vyrazil na vrtuľových saniach. Čoskoro však presadol do lietadla a cez Komsomolsk prišiel do Burjatskej autonómnej republiky, čo učitelia v československých školách sprevádzali prednáškou o sovietskej národnostnej politike. Do Novosibirsku cestoval vlakom po transsibírskej magistrále. Následoval letecký presun do kazašskej Karagandy a krátky pobyt na púšti Karakum v Turkménsku, kde kvôli strašnej horúčave opakovane skolaboval. Zachránili ho robotníci, ktorí tu budovali zavlažovacie kanály. Poriadny kopec zmrzliny Deda Mráza opäť postavil na nohy!

Celorepublikovú akciu „Dedo Mráz“ komunistické špičky celkovo vyhodnotili ako prínosnú. Nie vždy a všade ale prebiehala hladko. Niektoré zvedavé deti napríklad zaujímalo, prečo sovietsky starček nehovorí po rusky, ako zvládne byť na viacerých miestach naraz a prečo je z neho cítiť alkohol! Obvykle išlo o zlyhanie organizátorov. Nerešpektovali odporúčania Anny Jiráskovej a podcenili výber herca. Organizátori preto na ďalší rok prijali sériu opatrení, ktoré mali podobným „trapasom“ zabrániť.

Antonín Zápotocký a premena Ježiška

Tisíce bratislavských detí privítali na Silvestra v roku 1953 sovietskeho Deda Mráza. V stredu 31. decembra 1953 pricestoval do Bratislavy Dedo Mráz, ktorý odišiel ulicami Bratislavy na Zimný štadión.

Snaha ľudovodemokratickej republiky na ceste za socializmom potlačiť do úzadia Mikuláša i Ježiška, ktorých mal nahradiť sovietsky Dedo Mráz, nemala hraníc. V roku 1959 dorazil Dedo Mráz aj do metropoly východného Slovenska, Košíc. Tam však ulicami prechádzal na makete údajne sovietskej kozmickej rakety.

Do boja vo farbách ruského Deda Mráza sa v roku 1952 pustil osobne predseda československej vlády Antonín Zápotocký. Na Štedrý deň vystúpil v rozhlase s netradičným prejavom. „Vy, ktorí dorastáte, nepozorujete ani, ako sa mnohé u nás v poslednej dobe zmenilo a mení. Ani legendárne Vianoce nezostávajú bez zmeny.“

Zápotocký vysvetľoval: „Malý Ježiško, ležiaci v chlieve na slame vedľa junca a oslíka, nad chlievom žiariaca betlehemská hviezda, to bol symbol starých Vianoc. Prečo? Mal pripomínať pracujúcim a biednym, že chudobní patria do chlieva. Keď sa mohol narodiť a bývať v chlieve Ježiško, prečo by ste tam nemohli bývať vy?" Rovnako ako s Ježiškom bolo nutné skoncovať aj s celou kresťanskou vianočnou symbolikou.

„Nastali mnohé prevraty. Aj Ježiško vyrástol, zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný. Je pekne oblečený, v baranici a kožuchu. Nahí a otrhaní už nechodia tiež ani naši pracujúci a ich deti. Dedo Mráz prichádza k nám od Východu a na cestu mu tiež žiaria hviezdy. Nielen jediná betlehemská. Množstvo červených hviezd na našich šachtách, hutách, továrňach a stavbách," zvestoval Československu v roku 1952 predseda vlády Antonín Zápotocký. S odstupom času znejú Zápotockého slová pre mnohých humorne, je ale treba pripomenúť kontext doby.

Kresťanské Vianoce zmenili komunisti na „sviatky zimy“. Ježiška, ktorý nosí darčeky malým deťom, vystriedal na desiatky rokov Dedo Mráz. Namiesto Ježiška chceli ľuďom vnútiť sovietskeho Deda Mráza, nemala im svietiť betlehemská hviezda, ale tá päťcípa nad závodmi a hutami. Koledy o Jezuliatku a svätej rodine mali nahradiť oslavné piesne o Klementovi Gottwaldovi, ďakujúce baníkom či vojakom strážiacim hranice. Aj takto sa nástup komunistov k moci prejavil v každodennom živote obyvateľov Československa po roku 1948.

„Snaha KSČ o likvidáciu duchovného rozmeru Vianoc bola badateľná, ani strana si však nedovolila masívne siahnuť na ustálené cirkevné sviatky, obávala sa totiž reakcie spoločnosti. Hneď v prvých rokoch pri moci sa ich teda snažila nahrádzať novým konceptom. Vianoce po novom nemali byť spájané s narodením spasiteľa Ježiša Krista, mali byť sviatkami zimy vrcholiace príjazdom Deda Mráza." Postava Deda Mráza prichádzala zo sovietskej Čukotky 31. decembra a mala byť nielen "náhradou" svätého Mikuláša zo 6. decembra, ale do istej miery i Ježiška.

V tomto duchu sa tiež menili vzory predvianočného čítania pre deti. „Do popredia sa dostávali knihy ako Štědrý večer od Ondřeja Sekoru, známeho ako tvorcu Ferda Mravca. Autor dáva do protikladu "pokrokové" deti, ktoré vedia, že Ježiško neexistuje a na darčeky zarábajú ich rodičia a starí rodičia, a dievčatko, ktoré verí na Ježiška a je v knižke vykreslené ako hlúpe a naivné." Štátostrana si predstavovala, že z verejného priestoru vytlačí Jezuliatko v jasličkách, svätú rodinu aj anjelov a nahradí ich novými symbolmi. Tými mali byť podľa historičky plnenie úloh prvej Gottwaldovej päťročnice, ale napríklad aj preferované profesie. „Objavujú sa pokusy o koledy, kde pionieri za hojnosť ďakujú robotníkom, za teplo baníkom, za ochranu hraníc pohraničníkom, za plné stoly poľnohospodárom a podobne."

Odpor a návrat Ježiška

Hoci verejná kritika sa v tlači zväčša neobjavovala, archívne materiály ukazujú, že väčšinovú spoločnosť novinky neoslovovali. V 60. rokoch sa objavujú spomienky zachytené v denníkoch, že deti v škôlkach stále vyzerajú Mikuláša, anjela a čerta a nejde im do hlavy, prečo prichádzajú Dedo Mráz so Snehulienkou." Komunistom sa síce podarilo vytlačiť jasličky s Jezuliatkom z verejných priestranstiev a do istej miery narušili aj tradíciu polnočných omší, keď tlačili na to, aby sa počas Štedrého dňa presúvali na skoršie hodiny, veriaci ľudia sa však svojich zvykov vzdať nechceli.

Aj napriek úpornej snahe sa Ježiška z českých a slovenských rodín vyhnať nepodarilo. Verejnému priestoru síce vládol Dedo Mráz, doma ale bol stále Ježiško. Na prvý pohľad to vyzeralo, že intenzívna propaganda priniesla svoje ovocie. Verejný priestor skutočne ovládol Dedo Mráz, no Ježiška komunisti nezlikvidovali. V súkromí ďalej hral prím on, len o tom nikto veľmi nehovoril. Verejná prezentácia Ježiška bola znova povolená v roku 1956. To bola podľa niektorých historikov „odmena“ za to, že bol v Československu pokoj.

Za pár rokov komunisti uznali, že sovietsky deduško u nás nezdomácnel a k symbolu Vianoc zaujali benevolentnejší postoj. Ako dodáva súčasný historik Petr Koura, „ľudia doma ďalej oslavovali Mikuláša a Ježiška a na prelome 50. a 60. rokov nastala postupná renesancia starých vianočných zvyklostí.“

Vianočné sviatky v ére Deda Mráza

Dnes, keď sú Vianoce spojené s komerčným nákupným šialenstvom, je zaujímavé pozrieť sa späť na to, ako vyzerali sviatky v Československu pred rokom 1989. Mnohí pamätníci s nostalgiou spomínajú na skromnejšie, no o to srdečnejšie Vianoce.

„Bolo to sviatočné obdobie a ľudia chceli pre svoje rodiny zabezpečiť niečo špeciálne - aspoň na Vianoce. Komunisti navyše razili predstavu dostatku a konzumné Vianoce v rozpore s tými duchovnými podporovali." Historička Zuzana Hasarová pripomína, že plánované hospodárstvo malo svoje limity a trh nebol schopný reagovať na zvýšený dopyt pred Vianocami. „V rôznych obdobiach preto mala veľká časť spoločnosti rôzne intenzívne problémy oficiálne sa dostať k niektorým tovarom, a teda aj darčekom. Často to bolo o tom, kto mal akého známeho, čo kde dokázal vybaviť, čo mu kde odložili pod pult. Niekedy to bolo o šťastí, niekedy o známostiach a výmennom obchode. Hlavne pri nedostatkovom tovare." Pred Vianocami sa v radoch čakalo takmer na všetko - na hygienické potreby, kapry, ovocie aj hračky.

Za socializmu mala prevažná väčšina rodín stromčeky živé, ktoré sa dali v tom období zohnať bez väčších problémov. Tí, ktorí ich nezohnali na miestach na to určených, alebo po známosti od poľovníkov či lesníkov, si ich šli odrezať priamo do hory, pretože vtedy sa tento druh „nakupovania“ až tak nesledoval a najmä netrestal. Niektoré rodiny si však už dokázali zadovážiť aj umelé stromčeky, no tie v tom čase pripomínali skôr metly či nejaké pomôcky na umývanie riadu ako stromčeky konkurujúce tým živým.

Svetelné reťaze sa v socialistickom Československu predávali výlučne našej výroby. Boli jednoduché, zväčša štvorfarebné a bez blikania, kvalitné. Treba priznať, že pri svetelných reťaziach pred rokom 1989 veľký výber nebol, zato ale tie naše, československé, sa ľudia nebáli nechať zasvietené i celú noc. Prirodzene, každá doba má svoju módu aj čo sa týka vianočných ozdôb, a tak si, najmä tí starší, určite zaspomínajú na to, čo všetko mali na stromčekoch aby boli pekné. Spomeniete si ešte na figúrky fúkaných Mikulášov, pripínacie šišky so „sukničkami“, sklenených vtáčikov s umelými chvostami, pestrofarebné postavičky z guličiek či rozličné zvončeky s obrázkami? Iné boli aj sklenené gule a kvapky, ktoré boli s oveľa skromnejšou výzdobou ako tie súčasné, a aj tie nie raz doslova gýčové, ale na jednoduchom vianočnom stromčeku vynikali, pretože boli dosť veľké a tiež pestrofarebné. Zabudnúť sa nedá ani na špice na stromčeky. Jedinečné ozdoby, ktoré sa nedali prehliadnuť, lebo boli na najvyššom mieste.

Na „socialistickom“ vianočnom stromčeku boli pomerne populárne aj umelé skladacie snehové vločky, mnohí mali zase na vianočnom stole postavený skladací plechový stromček, na podstavci ktorého boli štyri sviečky a teplo z ich plameňa rozkrútilo vrtuľu na jeho vrchole. Na nej boli zavesené guličky, ktoré udierali do zvončekov a tým dotvárali tú pravú vianočnú atmosféru.

Za socializmu boli veľmi populárne salónky a čokoládové ozdoby. Čokoládové kolekcie a najmä salónky boli kedysi mimoriadne populárne a vianočný stromček si bez nich žiadna domácnosť nedokázala predstaviť. Mnohé ale do Vianoc ani nevydržali, pretože deti ich stihli pojesť. Boli však lacné, a tak ich dospeláci stíhali priebežne dopĺňať.

Komunistickí pohlavári dovolili za socializmu sláviť Vianoce len ako sviatky pokoja a mieru, pretože kresťanské, ako ich poznáme dnes, boli zakázané. Ľudia ich však aj napriek tomu vnímali ako najkrajší kresťanský sviatok v roku, čomu zodpovedali aj vyzdobené stromčeky v ich domácnostiach, a napriek nie veľkým zárobkom i množstvá darčekov pod nimi. Boli to jednoducho najkrajšie sviatky, keď bola celá rodina pohromade, vládol pokoj a každý sa usiloval byť k svojmu okoliu a najmä k svojim najbližším ešte milší ako bol po celý rok. Komunistická moc si netrúfla vianočné sviatky otvorene zakázať, predovšetkým začiatkom 50. rokov však bola zrejmá snaha vymazať spojenie Vianoc s kresťanskými tradíciami a s narodením Ježiša Krista.

Porovnanie Vianoc: Pred rokom 1989 a po ňom

tags: #dedo #mraz #socializmus