V kontexte tradícií obdarovávania detí počas sviatkov na Slovensku existuje viacero postáv, ktoré sa o túto úlohu uchádzajú. Okrem tradičného slovenského Ježiška, ktorý má svoje korene v reformačných časoch Martina Luthera, sa v rôznych obdobiach presadzovali aj iné postavy. Etnologička Zuzana Beňušková zo Slovenskej akadémie vied (SAV) priblížila, že v druhej polovici 20. storočia, pod vplyvom komunistickej ideológie, boli mnohé kresťanské symboly potláčané a do popredia sa dostával Dedo Mráz, importovaný zo Sovietskeho zväzu. Po politických zmenách v roku 1989 sa k týmto postavám pridal aj americký Santa Claus. Napriek tomu si Dedo Mráz stále nachádza svoje miesto, najmä u strednej generácie.
Problém s jednoznačným prijatím alebo rozhodnutím sa pre jednu z týchto postáv sa často stáva kľúčovým v rodinách s malými deťmi. Magický akt obdarovania tajomným darcom je dôležitou súčasťou domácej podoby sviatkov. Vizualizácia Ježiška, ktorá je často problematická alebo neexistujúca, sa preto prelína alebo je nahrádzaná Santa Clausom, Dedom Mrázom, alebo sa v rodinnej tradícii prechádza od jednej postavy k druhej.
Dominantný priestor a reklama sú však často vyčlenené pre Santa Clausa. V roku 1952 predseda čs. vlády Antonín Zápotocký vo svojom posolstve naznačil možnú transformáciu Ježiška na Deda Mráza, čím reflektoval vtedajší ideologický tlak. Po Februárovom víťazstve v roku 1948 prevzala Komunistická strana Československa moc a snažila sa ovplyvniť nielen výkonnú moc, ale aj duchovno a súkromie ľudí. Pod heslom „Sovietsky zväz náš vzor“ sa v Československu snažili oslabiť význam Vianoc. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v Rusku boľševici zakázali Vianoce a siahli aj na symbol vianočnej jedličky. Vianočné dni sa stali pracovnými, pričom Vianoce v oklieštenej forme boli sovietskemu ľudu prinavrátené v roku 1935 J. V. Stalinom. Najvýznamnejším zimným sviatkom sa však stal Nový rok, na ktorý sa preniesli vianočné zvyklosti ako zdobenie stromčeka a obdarovávanie.
Pôvod a presadzovanie Deda Mráza v Československu
Československí ideológovia prispôsobili „sovietsky vianočný model“ domácim podmienkam. Prvé pokusy zatieniť Ježiška Dedom Mrázom sa začali v roku 1950 v českom Jičíne. Prostredníctvom školského a mestského rozhlasu sa šírili správy o príchode Deda Mráza z mysu Čeljuskin, aby navštívil detský karneval. Tieto správy boli sprevádzané dramatickými historkami o jeho ceste, vrátane nevoľnosti v púšti Karakum, ktorú mu pomohla prekonať moskovská zmrzlina. Dedo Mráz napokon do Jičína dorazil a zúčastnil sa karnevalu. Tento nápad bol neskôr využitý a v nasledujúcom roku sa konal celoštátny príchod Deda Mráza do Československa, tentokrát 31. decembra, s cieľom vymazať z detských myslí Mikuláša i Ježiška. Bola dokonca vydaná knižná publikácia „Dedo Mráz príde do Československa“. V roku 1953 sa o príchode celoštátneho Deda Mráza rokovalo aj na Ústrednom výbore KSČ.
Koexistencia darcovských postáv na Slovensku
V súčasnosti na Slovensku existuje zaujímavá koexistencia viacerých postáv spojených s obdarovávaním detí. Etnologička Viera Feglová poznamenáva, že Dedo Mráz sa po roku 1989 vrátil na vidiek, kde si rozdelil sféry vplyvu s Mikulášom. Zatiaľ čo Mikuláš prichádza 5. decembra, Dedo Mráz sa objavuje bližšie k Vianociam. Títo dvaja si uzavreli akýsi „pakt o neútočení“, ktorý však vylučuje prítomnosť Santa Clausa, ktorý sa udomácnil skôr vo veľkých mestách a v reklame. Podľa Feglovej Dedo Mráz prežil aj vďaka svojej podobnosti so Santa Clausom a menej autoritatívnej povahe v porovnaní s Mikulášom. Dedo Mráz nahradzoval Mikuláša na Slovensku celé štyri desaťročia, pričom sa pravidelne objavoval od vzniku pionierskej organizácie v roku 1949. Spočiatku kopíroval sovietsky vzor, dokonca používal sane.
Analýza z polovice roka 1953 pre najvyššie orgány KSČ upozorňovala na to, že deti sa často pýtali Deda Mráza po rusky, na čo nevedel odpovedať. Vtedy sa na najvyššej úrovni rozhodlo, aby mestá navštevovali okrem sovietskych „deduškov“ aj domáci, aspoň navonok prispôsobení svätomikulášskej tradícii. Bratislavu navštívil takýto „porušený“ posol zimy presne na Štedrý deň v roku 1953, pričom bol vítaný v Pionierskom paláci ako v kremeľskom Zjazdovom paláci.
Dedo Mráz je zosobnením ruskej legendy, kde pôvodne predstavoval pohanské zosobnenie sily prírody a zimy. Postupom času sa zmenil na postavu prinášajúcu darčeky. V 19. storočí sa začala formovať jeho podoba ako zázračného Mráza, inšpirovaná umením, napríklad rozprávkou Vladimíra Odojevského „Mráz Ivanovič“. Po revolúcii roku 1917 získal na popularite ako súčasť nových, nesúvisiacich s náboženstvom, tradícií. Stal sa povinným atribútom detských novoročných osláv. Jeho prvé verejné vystúpenia v rokoch 1937-1938, na vrchole stalinských represií, však vrhajú tieň na jeho ideologický obsah. Postupne sa ideový obsah novoročných sviatkov oslaboval a pre generáciu sovietskych ľudí sa Dedo Mráz stal len tradičnou postavou. Po umožnení sledovania západných filmov sa jeho postava integrovala so Santa Clausom.
Snehulienka: Spoločníčka Deda Mráza
Dedo Mráz sa zvyčajne objavuje v sprievode dievčaťa alebo mladej ženy menom Snehuročka. Je dôležité ju odlíšiť od Snehulienky z rozprávky bratov Grimmovcov. V ruštine slovo „дед“ znamená starého človeka, preto sa často kladie otázka, čím je Dedo Mráz starým otcom. Snehuročka ako jeho spoločníčka má rôzne pôvody. Jedna ľudová rozprávka z roku 1869 hovorí o starom bezdetnom páre, ktorý zo snehu „zlepil“ dievča, ktoré ožilo a neskôr sa roztopilo. Táto verzia však nevysvetľuje vzťah k Dedovi Mrázovi. Dramaturg Alexander Ostrovskij v roku 1873 napísal hru „Snehuročka“, ktorá sa neskôr stala libreto k opere Nikolaja Rimského-Korsakova. V tejto verzii je Snehuročka dcérou Mráza a bohyne jari, ktorá sa zamilovala do smrteľníka a roztopila sa.
V súčasnosti je úlohu Snehulienky často stvárňovaná mladými dospelými ženami. Debut Snehulienky ako spoločníčky Deda Mráza sa datuje do roku 1937, kde asistovala v jeho ideologickej misii. Jej prítomnosť je považovaná za originálny detail, ktorý odlišuje ruského Mráza od Santa Clausa alebo sv. Mikuláša. V Rusku existuje pre Snehuročku dokonca samostatná rezidencia v meste Kostroma.
Ako KOMUNISTI spravili z JEŽIŠKA DEDA MRÁZA
Rozdiely a podobnosti v tradíciách obdarovania
Na Slovensku sa tradície zimného obdarovania rozložili v čase, čo umožňuje koexistenciu viacerých postáv. Svätý Mikuláš obdarúva 6. decembra, Ježiško na Vianoce večer 24. decembra. Čas medzi týmito sviatkami je voľný pre Santa Clausa v nákupných centrách. Dedo Mráz sa zasa objavuje v televízii prostredníctvom populárnych rozprávok, ktorých hlášky zľudoveli. Každá postava si tak našla svoju „parketu“ a žiadna úplne neodchádza do zabudnutia.
Profesorka Marta Botiková z Katedry etnológie FiF UK zdôrazňuje, že otázka tradície a zmeny je jednou zo základných, ktoré etnológovia sledujú. Mikuláš, Dedo Mráz a Santa Claus sú podľa nej výborným materiálom na dokumentovanie zmien v slovenskej spoločnosti od druhej svetovej vojny. „Dokopy tvoria akúsi grotesknú trojicu v taviacom kotli globalizovaných tradícií.“
Svätý Mikuláš má najdlhšiu tradíciu obdarovania v predvianočnom čase. Jeho legenda o záchrane troch chudobných dievčat pred prostitúciou tým, že ich otcovi potajomky daroval mešec peňazí, siaha do 4. storočia. Úcta k nemu u nás siaha do stredoveku. Postupne sa Mikuláš z verejného priestoru presunul do rodín, kde prevládol jeho výchovný rozmer. Rodičia si „objednávali“ Mikuláša a čerta, aby deťom uštedrili výchovnú lekciu. Deti recitovali básničku alebo modlitbu a za odmenu dostali darček.
Po druhej svetovej vojne a prevzatí moci komunistami sa svätý Mikuláš stal ideologicky nepohodlným. V Sovietskom zväze našli náhradu v Dedovi Mrázovi. Na Slovensko prišiel Dedo Mráz ako sovietsky import v 50. rokoch 20. storočia, ale nedokázal preniknúť do rodín. Etnologický výskum potvrdzuje, že aj v rodinách komunistov deťom 6. decembra nosil sladkosť alebo ovocie Mikuláš. Tradícia Mikuláša, anjela a čerta nadobudla v niektorých rodinách charakter odporu voči oficiálnemu režimu.
Výrazná zmena nastala po páde komunizmu v novembri 1989 s príchodom Santa Clausa. Červenou farbou odevu pripomína Mikuláša, zimným kožuchom a bradou zase Deda Mráza. „Napriek jeho menu nie je s výzorom a aktivitami Santa Clausa spojené nič špecificky kresťanské - nie je to biskup, ani svätec, ale akýsi tajomný elf a je prijímaný vo všetkých etnických skupinách v USA.“ Legenda o sobovi Rudolfovi zdôrazňuje skôr tradíciu amerického sna. Santa Claus je u nás všadeprítomný a často sa objavujú obavy, že „vytláča“ tradičných darcov. Podľa etnologičky je však prijímanie Santa Clausa do nášho kultúrneho okruhu výberové. U nás sa skôr vyskytuje ako postava spojená s predvianočným nakupovaním, sedí v obchodnom centre a deti sa s ním môžu odfotiť. „V našich končinách zatiaľ Santa Claus ‚neprebíja‘ silnú kresťanskú tradíciu vianočného darcu, ktorým je Ježiško.“
Mladí rodičia sa často stretávajú s dilemou, ako riešiť komplexnosť predvianočných a vianočných darcov pre svoje malé deti. Etnologička radí zachovať rodinné tradície a vysvetliť deťom, že „u nás“ je to takto, inde inak. Dieťa to akceptuje a iné darcovské bytosti berie ako doplnok.
V súčasnosti sa Dedo Mráz po takmer dvoch desaťročiach od revolúcie pokojne nažíva s Mikulášom a Santa Clausom. Napriek tomu, že v Rusku bol Dedo Mráz spojený s Novým rokom, na Slovensku sa často objavuje v spojení s Vianocami. V niektorých obciach, ako napríklad v Hrani pri Trebišove či v myjavskej škole, sa tradícia „posedenia pri jedličke“ s Dedom Mrázom zachováva. Aj keď v myjavskej škole už nemá v sprievode Snehulienku, jeho návštevy sú pravidelné.
V minulosti, počas socializmu, boli vianočné pohľadnice bez náboženských motívov, s výjavmi ako gule, stromčeky či zasnežená krajina. Koledy sa spievali len doma a v kostole, v škole či spoločnosti bol Ježiško zakázaný. Piesne sa cenzurovali, pričom sa vynechávali náboženské motívy. Takmer 80-ročná Anna spomína na časy, keď v prvých ročníkoch mali Mikuláša s anjelom a čertom a normálne sa chodilo do kostola. Minulý režim nahradil Mikuláša ruským Dedom Mrázom, ktorého sprevádzala Snehulienka. Vtedy bol „dedo Mráz všetko - dnešný Mikuláš aj Ježiško,“ obdarúval deti na posedeniach pri jedličke a v balíčkoch sa objavovalo aj exotické ovocie. Vo veriacich rodinách si však deti zachovali tradíciu Mikuláša a Ježiška.
Detsvo v časoch minulých bolo často bezstarostnejšie a radostnejšie, s hrami vonku a bez nadmerného konzumu. Aj keď dnes už Ježiška nemusíme skrývať pod inými menami, problémom sa stáva vytláčanie tradičných hodnôt konzumom a pretekaním v hojnosti jedla a darčekov, čím strácame čas na zastavenie sa a zamyslenie.
tags: #dedo #mraz #a #snehulienka