Príbeh je zaujímavý a dojímavý, rozpráva o nenávisti voči židovskému obyvateľstvu, ktorá rozdeľovala chlapcov, ktorí by mohli byť priateľmi. De facto Paola stihne boží trest, hoci je v tom čiastočne nevinná kvôli svojej matke. A Johan musí opustiť svoju mamu. Bohužiaľ, spôsob rozprávania mi nesadol, strieda sa minulosť so súčasnosťou, občas kurzíva, trochu som sa strácala. Navyše, rozprávanie z pohľadu viacerých postáv znamená, že sa to vlastne opakuje. Výsledkom je, že mi to príde natiahnuté, dej občas odbieha zbytočne. Odporúčam prečítať doslov, inak nepochopíte, kto dostal na začiatku list.
„Takzvané 'príbehy podľa skutočných udalostí' by mali dbať na aspoň minimálnu pravdepodobnosť deja a názorov postáv. Tejto rozprávačke som neverila ani nos medzi očami.“
Osobné spomienky na vojnové udalosti
„Neviem, či som nespávala aj s tranzistorom na ušiach, lebo tak sme sledovali, ale keď prišlo, že ísť do ulíc, tak som dostala taký zápal priedušiek, že som ležala mŕtva tri týždne. A strašne mi bolo ľúto, to si pamätám ako teraz, že som z činžáku tam v Liptovskom Hrádku pozerala na ľudí, že idú tam, že toto sa deje, a ja nemôžem ísť. Ja som v podstate zvedavá osoba. A že som tam nemohla sa toho všetkého zúčastniť tam v Mikuláši, lebo ja som v Mikuláši potom mala veľmi dobrých tých vépéenkárov známych, čo Slafkovský mi potom bol vlastne šéf, primátor, to už bol v novej ére. No ale nemôžem sa pochváliť tým, že som sa dajako zúčastňovala na nejakých akciách.“
Spomienky na predvojnové časy a priateľstvá
„A to bolo veľmi dobré. Mama mala plno spolužiačiek, spolužiakov, kamarátiek. Vpredu susedovci, ktorí vlastne v jednom dvore žili, tak bolo to veľmi dobré, veľmi príjemné. Mama vždy spomínala, že to bol celkom iný život a nikdy to nešla pochopiť, že to všetko mohlo tak skončiť, ako to skončilo. Vždy to uzavrela spomienkami na tie svoje kamošky, spolužiačky z gymnázia, ktoré jedného dňa jednoducho neboli.“
„Kamarátila sa, stretávala sa, po korze chodila. Vidíte, toto vždy spomínala: ‚Ja som sa nebála ísť so židovkami. Mali hviezdu, ale ja som sa nebála ísť so židovkami. Však prečo?‘ Jej to nebolo pochopiteľné, že prečo by sa ona odrazu mala báť, ja neviem, dákej Marty, ktorá s ňou prežila detstvo, respektíve tú mladosť, počiatky mladosti. Takže ona nevidela rozdiel až dovtedy, kým niektoré nezmizli. Až kým nevidela pochody cez mesto. A toto si pamätám, že rozprávala: ‚Tak si predstav, že ich zobrali a oni idú s tými kufríkmi po meste ku stanici. Hlavy dole a nie jeden plač, jeden krik, ešte aj tie maličké deti, ktoré ťahali so sebou, nezamrnčali, neotravovali, všetci šli pokorne. Pokorne s veľkým „P“ ku tej stanici.‘“
Osud Ondreja Maradíka
„No a ešte pred bombardovaním Prešova milého starého otca prišli gardisti zobrať. Zavreli ho v prešovskej väznici a niekedy v novembri štyridsaťštyri išiel do transportu. Obišiel Buchenwald, Sachsenhausen a skončil v Bergen-Belsene a to je najhoršie, že vlastne už na prahu mieru, pretože v apríli štyridsaťpäť Bergen-Belsen oslobodili a on neprežil. Dostal týfus, slabučký, zlomená ruka, dakde v kameňolome v Buchenwalde si zlomil ruku, či už neviem v ktorom tom tábore.“
Duchaprítomnosť v čase nebezpečenstva
„Keď prišli a robili razie po domoch, tým, že prvý dom bol židovský, tak prišli k nim, do Schwarzov a potom išli do dvora. A tam naši bývali v podnájme. No a tá stará mama, ktorá bola na jedno oko od malička slepá, mala toľko duchaprítomnosti a toľko smelosti a aj takej inteligencie a kumštu, lebo to treba aj zahrať. Mama vravela: ‚Tak ja si tú mamu pamätám, ako prišli tí gardisti, vovalili sa do dvora a pani Maradíková, prišli sme vás skontrolovať, čo vy to tu máte a neviem ešte čo a ukážte, kde máte schody na pôjd!‘ Stará mama ukázala a postavila sa na tie schody a povedala: ‚A vy na žiadny pôjd nepôjdete. Vy ste v byte policajného inšpektora a vy si tu nebudete dovoľovať!‘ Jednoducho im pohrozila. A tí dvaja na tej povale.“
Životopis Daniely Hroncovej-Faklovej
Daniela Hroncová-Faklová sa narodila 12. augusta 1950 vo Zvolene v rodine evanjelického farára Daniela Faklu (1924) a Eleny Faklovej, rod. Maradíkovej (1925).
Rodinné zázemie a II. svetová vojna
Počas II. svetovej vojny Danielin starý otec Ondrej Maradík zastával funkciu policajného inšpektora. Vďaka svojej pozícii mal pomerne presné informácie o tom, čo sa bude v meste diať, a vedel aj o nepriateľských akciách a pogromoch pripravovaných proti židom. Snažil sa prenasledovaným pomôcť. Židov vždy dopredu varoval o chystanej razii gardistov a z policajnej evidencie tajne povyberal záznamy o židoch, čím mnohých aspoň na istú dobu ochránil. V roku 1944 ho však udali, bol odvlečený a ako politický väzeň zahynul v koncentračnom tábore Bergen-Belsen.
Detstvo a štúdiá
Danielini rodičia sa zosobášili v roku 1949. Rodina žila na evanjelickej fare v Radvani v Banskej Bystrici a vďaka rodičom prežila Daniela krásne detstvo. Vyrastala s o štyri roky mladšou sestrou Evou a o desať rokov mladším bratom Jánom. V roku 1956 začala navštevovať základnú deväťročnú školu. V roku 1965 sa stala študentkou Strednej všeobecne vzdelávacej školy v Banskej Bystrici, na ktorej o tri roky neskôr zmaturovala. V roku 1968 bola prijatá na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbor národopis a v roku 1973 štúdium úspešne ukončila.
Kariéra a osobný život
Po promócii zostala rok v Bratislave a pracovala vo výskume v ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby), následne sa vrátila do Banskej Bystrice. Daniela má s prvým manželom Jánom Komárom dve deti. Od roku 1983 pracovala v pobočke Liptovského múzea v Liptovskom Hrádku. V roku 1991 sa prihlásila do konkurzu na post riaditeľky Múzea Janka Kráľa. Konkurz vyhrala a múzeum viedla do roku 2008. V roku 2009 sa zoznámila so svojím druhým manželom, profesorom Ondrejom Hroncom. Odišla do dôchodku, vydala sa a presťahovala sa do Košíc.