V adventných dňoch sa v slovenských kinách objavil pozoruhodne vyzerajúci slasher horor Čierne Vianoce. Predstavuje štyri mladé študentky, ktoré sa uprostred prázdneho internátu musia brániť proti záhadným maskovaným útočníkom. Snímka Sophie Takal vyzerá vcelku slušne a fanúšikovia tohto žánru by si ňou mohli spríjemniť predvianočné obdobie. Možno nevieš, že Čierne Vianoce nie sú originálnou látkou, ale novým spracovaním rovnomenného klasického kanadského hororu z roku 1974. Moderný remake kultového diela zo 70. rokov spája temnú atmosféru zimných sviatkov s aktuálnymi spoločenskými témami.
Čierne Vianoce (1974): Klasika, ktorá definovala žáner
O réžiu originálneho filmu z roku 1974 sa postaral Bob Clark. Za povšimnutie stojí, že snímka o štyri roky predbehla slávny horor Halloween od Johna Carpentera. Práve ten sa považuje za prvý základný kameň slasher hororov (alebo vyvražďovačiek). Carpenter sa dokonca nechal počuť, že Čierne Vianoce mu slúžili ako výrazný inšpiračný zdroj. Je preto škoda, že v našich končinách je film pomerne neznámy. Zostáva dodnes akýmsi filmovým „spáčom“, ktorý ešte len čaká na znovuobjavenie.
Hlavné úlohy si v ňom zahrali Olivia Hussey, Keir Dullea, Margot Kidder, John Saxon či Marian Waldman. Aj v originálnom filme sa príbeh odohrával na dievčenskom internáte, do ktorého sa dostane záhadný psychopatický vrah. Ten začne prítomné študentky postupne likvidovať. Jedna z obyvateliek internátu, Margot Kidder (neskôr známa ako Lois Lane zo supermanovských dobrodružstiev s Christopherom Reeveom), je pre diváka vďačne komicky takmer v každej scéne s pohárikom alkoholu, či rovno fľaškou v rukách.
Čierne Vianoce sa inšpirovali známou urbánnou legendou o opatrovateľke detí a tajomnom mužovi, ktorý sa nachádza v jej dome. Tvorcovia však čerpali aj zo skutočných udalostí, konkrétne vrážd, ktoré sa odohrali v štvrti Westmount v kanadskom Quebecu. Pár obyvateliek internátu, ktorým sa z nejakých dôvodov nepodarilo odísť na sviatky za svojimi rodinami, bolo konfrontovaných s tajomným vrahom, ktorý ich prenasledoval, obťažoval svojimi obscénnymi telefonátmi, prípadne im siahol na život dosť svojráznym spôsobom.
Film bol postavený na dôkladne budovanej atmosfére, hoci z dnešného pohľadu je snáď až príliš pomalý. Zaujímavým ťahom však bolo vyobrazenie vraha. Toho sme totiž po celý film ani raz poriadne nezazreli. Mohli sme vidieť len jeho ruky a počuť pazvuky, ktoré vydával. Celkom dobrý ťah, ktorý filmu dodával na atmosfére. Kvalitné boli aj herecké výkony na čele s Oliviou Hussey či Margot Kidder. Tvorcovia nenápadne definovali tradičné žánrové prvky filmového slasheru, ktoré v 80. rokoch do omrzenia recyklovali iné divácky populárnejšie hororové série. Vrah sa skrýval niekde na povale ako akási zlá verzia Santa Clausa, snažiaca sa dostať komínom dnu do domu, s úmyslom zanechať poslúchajúcim deťom pod stromčekom darčeky. Namiesto toho jeho bohato naplnené vrece, vrah zamenil za vrece igelitové, slúžiace mu nejeden krát ako vražedný nástroj.
Kritické prijatie bolo v čase premiéry skôr zmiešané. Chválili najmä hercov, napätie, ale kritika sa zosypala na zbytočne násilné scény či príliš pomalé tempo. Časom sa však Čierne Vianoce stali kultovkou, ku ktorej sa fanúšikovia hororov pravidelne vracali. O jej obľúbenosti napokon svedčí aj fakt, že sa ňou inšpiroval sám John Carpenter pri svojom Halloweene.
Čierne Vianoce (2006): Kontroverzný remake
Tohtoročný horor nie je prvým remakom, ktorého sa Čierne Vianoce dočkali. V roku 2006 totiž vznikla nová verzia v réžii Glena Morgana. Hlavné úlohy si strihli Michelle Trachtenberg, Mary Elizabeth Winstead, Katie Cassidy či Crystal Lowe. Aj v tomto prípade sme mali dočinenia so psychopatickým vrahom, ktorý terorizoval skupinu vysokoškoláčok. Tento remake však príliš veľa vody nenamútil a celkovo bol zbytočne násilný a nevydarený, nesúci s originálom len pár vzácnych podobností.
Tentoraz sme sa ale dočkali aj pohľadu do detstva vraha a udalostí, ktoré ho formovali. Film je príbehom Billyho, malého chlapca so žltou pokožkou, ktorého matka nenávidela a zároveň ho sexuálne zneužívala. Z nenávisti zabila jeho otca a začala žiť s milencom. Matka si následne našla nového - vlastného syna, ktorému porodila dcéru. Všetku svoju lásku nasmerovala na svoju dcéru. Billy dlhé roky trpel jej nezáujmom, až ju nakoniec spolu s milencom brutálne zavraždil. Všetko sa to udialo pred rokmi v dome, v ktorom oslavovala Vianoce skupina kamarátok. Slušne znudené dievčatá sa začali preberať k životu vo chvíli, keď ich niekto začal obťažovať výhražnými telefonátmi a navyše jedna z nich bez stopy zmizla. Tvorcovia sa podľa vlastných slov inšpirovali skutočným sériovým vrahom a nekrofilom Edom Kemperom.
Už samotný vznik filmu sprevádzali problémy a konflikty medzi režisérom a producentmi. Tie vyústili až do radikálneho prestrihávania a dotáčok. Výsledok si napokon zlízol zdrvujúce kritiky, v ktorých obviňovali tvorcov z vykrádania omnoho lepších klasických slasherov. Na druhej strane sa dostalo pochvaly hercom, hlavne Mary Elizabeth Winstead. Niektorí kritici boli vo svojich záveroch miernejší a vyjadrili sa, že hoci Čierne Vianoce nedosahujú kvalít tých najlepších slasherov, aj tak dokážu žánrového fanúšika potešiť.
Za zmienku tiež stojí, že proti uvedeniu filmu protestovali aj viaceré kresťanské skupiny. Tým sa nepáčilo, že takýto násilný film by mal byť v kinách uvedený práve počas Vianoc.
Čierne Vianoce (2019): Moderný pohľad s feministickým podtónom
S ďalším remakom Čiernych Vianoc to tentoraz skúsila Sophia Takal, ktorá má za sebou vcelku slušný thriller Always Shine, takže pre túto látku je dobrou voľbou. Horor Čierne Vianoce natočilo štúdio Blumhouse, ktoré v posledných rokoch udáva trend v hororovom žánri. Film mal premiéru v SR 12. decembra.
V hlavných úlohách uvidíme Imogen Poots ako študentku Riley, Caryho Elwesa, Aleyse Shannon či Lucy Currey. V titulných rolách bude opäť skupina vysokoškoláčok, ktoré počas Vianoc začne na opustenom internáte terorizovať tajomný psychopat (a z ukážky sa zdá, že útočník nebude len jeden). Dievčatám dokonca príde na pomoc aj skupina chlapcov, ale vynára sa otázka, či im môžu veriť. Pokojné univerzitné mestečko Bedford sa ako každý rok pripravuje na Vianoce. Žiadna zo študentiek na dievčenskej koleji netuší, že sa do ich súkromia vkradol démonický cudzinec. Všetko začína obscénnymi telefonátmi, avšak čoskoro nastávajú teror a hrôza, nešetřiace žiadnu z dievčat. Ich osud sa ocitá v rukách psychopata.
Študentka Riley (Imogen Poots) je po zľahka traumatickom zážitku zo stretnutia s opačným pohlavím vysadená na všetkých chlapov. Jej spolubývajúce na internáte ju v tom mohutne podporujú. Všetky sa tešia, ako si užijú vianočné sviatky v prázdnom vysokoškolskom internáte, z ktorého väčšina študentov odišla tráviť sviatky so svojimi rodinami. Dokonalú idylu plnú snehu a blikajúcich svetiel naruší séria textových správ, ktoré im začnú chodiť na mobily. Následne jedna z nich zmizne a ďalšiu zavraždí maskovaný útočník. Než si Riley a ostatné dievčatá uvedomia, že im všetkým ide o život, stratia akúkoľvek nádej na únik. Majú len dve možnosti - pasívne čakať, až si smrť príde aj pre ne, alebo sa postaviť na odpor.
Feministický podtón a kritika žánru
Hoci ženské hrdinky v podstate v žánri hororu, prípadne v jeho slasherovom podžánri ako postavy dominujú, žáner tak od svojich počiatkov robil predovšetkým pre oslovenie mužského publika. Protagonistky boli vykresľované väčšinou ako „sivé myši“ vedľa povinne odstrániteľných postáv so zvýraznenou charakterovou črtou zvodnej femme fatale, siláka, intelektuála a komickej figúrky, z ktorých smrti sa nutne potrebovali poučiť a prebrať tak spomínané vlastnosti. Inak by nikdy neporazili svojho protikladného - a teda prevažne mužského protivníka. Ženskí antagonisti boli skôr vzácnosťou zobrazenou často buď ako variácia na archetyp pohlcujúcej matky, či priame „zosobnenie“ Smrti.
Režisérka Sophia Takal však štandardný príbehový vzorec ozvláštňuje o výrazný feministický podtext. Tým tiež vyjadruje dosť nemilosrdnú kritiku žánru a tak trochu aj jeho skalného fanúšika. Film sa síce svojím remeselným stvárnením napätých a násilných scén veľmi nelíši od toho, čo je možné v súčasnosti vidieť v iných jemu podobných, príbeh sa však zaoberá oveľa vážnejšími témami, než v žánri býva zvykom. V kontexte s tým sa kameramanom Markom Schwartzbardom nasnímané, hudbou Brookea a Willa Blairovcov dotvorené, štandardne realizované slasherové prvky stávajú dosť nepríjemnými. Pričom akákoľvek snaha o zámerné odľahčenie je ignorovaná. Skoro sa zdá, akoby sa tvorcovia pokúšali v divákovi vyvolať vyčítavú otázku: Toto ťa naozaj baví?
Spočiatku sa môže zdať, že film je cieleným útokom na mužov. Bez predsudkov ale nachádza aj medzi nimi sympatické postavy, rovnako tak negatívne charakterové črty, či zradné postoje u postáv ženských. Jeden hlasno vyjadrený názor je konfrontovaný tiež s protinázorom a film párkrát vykročí premýšľavejším smerom. Nie vždy sa však cesta hororu v obhajovaní dobrej myšlienky ukáže byť tou správnou voľbou. Psychologický pohľad na hlavnú postavu je v podstate srdcom celého filmu, aj vďaka pôsobivému hereckému výkonu Imogen Poots. Iné ženské postavy však akoby uviazli v bežnom stvárnení hororovej typológie a viac-menej medzi sebou splývajú, podobným spôsobom ako protikladné mužské postavy.
Čierne Vianoce recenzoval Mark Kermode
Žáner presahujúca a stále živá téma môže tak byť v bežných hororových scénach zbytočne obmedzovaná vo svojom výraze a neúmyselne zjednodušená. Film na jednej strane oslavuje hnutie #MeToo a odvahu najmä k ženskému sebavyjadreniu, či snahu spojením viacerých obetí docieliť spravodlivosť. Konštatuje ale tiež aj kritický názor, že kampaň sa môže javiť občas až príliš štvavá. Vo vzduchu tiež visí varovný prst a otázka, kde je tá pomyselná hranica, za ktorou sa vyjadrenie obvinenia môže nechtiac obrátiť voči tomu, kto ho hlása?
Pokiaľ bola Riley sama pri svojom pokuse o spravodlivosť, všetko sa obrátilo proti nej a zostala bezmocná. V spolupráci so spolužiačkami, ktoré sa jej rozhodli z vlastnej iniciatívy pomôcť, dostala možnosť sa svojmu cieľu priblížiť. V tomto prípade film vníma podobné priateľské zomknutie pozitívne. Keď sa však okolo útočníka vytvorí oponujúce internátne bratstvo, miera zodpovednosti za akýkoľvek násilný čin a morálne princípy sa rozplynú.
Scenár Sophie Takal a April Wolfe divákovi predstaví krehkú hlavnú protagonistku Riley (Imogen Poots) a v náznakoch postupne dokresľuje snahu vyrovnať sa s traumatickým zážitkom, ktorý ju postretol pred tromi rokmi. Znásilnenie prezidentom študentského spolku Brianom (Ryan McIntyre), hoci od tej doby oficiálne riešené, zostalo nepotrestané. Ako konzervatívna pedagogická časť, tak mužskí spolužiaci pozerajú na ňu buď ako na obeť, ktorá si za to, čo sa jej stalo môže sama, alebo ako na niekoho, kto obvinil zo sexuálneho zločinu nevinného a svoje obvinenie nedokázal dostatočne doložiť dôkazmi. Oficiálne odstránenie busty zakladateľa univerzity, protest proti nedostatočne rasovo a pohlavne diferencovanému výberu autorov na hodinách literatúry, či petícia za odvolanie misogýnneho profesora Glesona (Cary Elwes), tak na seba nenechajú dlho čakať. Jedna zo spolužiačok je (podľa vzoru originálu z roku 1974) nezvestná a dievčatám začnú cez sociálne siete chodiť správy od niekoho tajomného, skrývajúceho sa za identitu dávno zosnulého zakladateľa univerzity. Akýkoľvek pokus zo strany protagonistky riešiť vzniknutú situáciu s ochrankou kampusu ju vystaví nedôvere. Reálna situácia už sama o sebe vygraduje v príbehu určitú mieru paranoje a napätého očakávania, nehovoriac už o tom, ako bezmocne sa Riley cíti po vlastnom traumatickom zážitku.
Technické informácie a obsadenie (2019)
- Dĺžka: 98 minút
- Réžia: Sophia Takal
- Scenár: Sophia Takal, April Wolfe
- Kamera: Mark Schwartzbard
- Strih: Jeff Betancourt
- Hrajú: Imogen Poots, Cary Elwes, Lily Donoghue, Brittany O´Grady, Aleyse Shannon, Lucy Currey, Mafeleine Adams, Ben Black, Simon Mead, Caleb Eberhardt, Ryan McIntyre a ďalší
- Distribúcia: CinemArt SK
- Premiéra v SR: 12. decembra