Táto komplexná štúdia sa zameriava na Františka Zýbala, jeho literárne dielo a špecifiká jazyka a štýlu jeho próz. Cieľom je poskytnúť informácie o živote autora a jeho tvorbe, predovšetkým o dielach ako Slovácke poviedky a humoresky a Strýček Pleva. Uvádzame hlavné charakteristiky Zýbalovho jazyka a slohu, vrátane príkladov popisovaných javov, a vychádzame zo základných štylistických a lingvistických pojmov. Detailne sa venujeme aj dialektu, pretože nárečie je hlavným charakteristickým znakom Zýbalovho diela.
I. Teoretické základy: Stylistika a jazyk
Čo je stylistika?
Stylistika je náuka o slohu, ktorá skúma vznik a fungovanie výrazových prostriedkov všetkých jazykových rovín. Jej predmetom štúdia sú všeobecné zákonitosti medzi týmito prostriedkami a ich použitím v texte. Stylistika sa zaoberá výberom jazykových prostriedkov, slovotvorných modelov alebo tiež použitím jazykových prostriedkov a vrstiev jazyka. Táto disciplína nadväzuje na ďalšie jazykovedné disciplíny, skúma ich vrstvy, vývoj a vybrané jazykové prostriedky. Často sa objavuje aj v školách, kde sa hovorí o rôznych oblastiach ľudskej činnosti, napríklad o životnom štýle, športovom štýle či štýle učenia. Pôvodne bol pojem „štýl“ spojený s nástrojom na písanie do voskových tabuliek (tzv. rydlo) a postupne sa vyvíjal na opis individuálneho výrazu v rečníctve a básnictve. V priebehu 17. storočia sa stal samostatnou lingvistickou disciplínou, ktorá sa od 19. storočia konkretizuje v rôznych odboroch.
Funkčné štýly
Jednotiacim predpokladom jazykového prejavu je jazykový štýl, ktorý sa riadi komunikačným zámerom autora. V texte jazykový štýl súvisí s jeho obsahovou stránkou. Štýly môžeme rozdeliť podľa niekoľkých aspektov, pričom na najnižšom stupni sú štýly singulárne. Členovia rovnakých skupín môžu vykazovať nápadnú slohovú podobnosť. Súčasné poňatie klasifikácie štýlov vychádza z názorov jazykovedy 30. rokov 20. storočia, najmä z práce Pražského lingvistického krúžku, ktorý sa zameral na funkcie jazyka v spoločnosti. Výsledná klasifikácia obsahuje niekoľko hlavných štýlov, pričom ich štýlové odlíšenie vychádza z rôznych kritérií a nie len na základe jednej funkcie.
Umelecký štýl, ktorý je pre Zýbalovu tvorbu kľúčový, plní esteticko-zdelovaciu funkciu a vedie čitateľa k prežitiu. Donúti čitateľa zaujímať vecné, etické alebo emotívne postoje k neznámym skutočnostiam, sprostredkovaním citových i rozumových zážitkov. Všetky texty umeleckého štýlu sa vyznačujú jedinečnosťou prejavu a mali by dokazovať bohatstvo a krásu národného jazyka. Umelecké dielo je individuálnou prácou autora s jazykom. Dôležitým aspektom je tiež mnohoznačnosť vyjadrenia. Pre umelecký štýl sú typické obrazné pomenovania - tropy aj figúry. Autor by mal brať do úvahy, ktorý literárny druh je jeho zámerom. Texty tak ozvláštňujú a prinášajú novost jazyku. Ide o výber z mnohých možností prejavu.
Prostosdelovací štýl je štýlom bežnej každodennej komunikácie s primárne oznamovacou funkciou. Jeho hlavným cieľom je výmena bežných informácií a vyjadrenie hodnotenia. Používa sa v neoficiálnom a neverejnom prostredí (napríklad v rodine) aj vo verejnom prostredí (napríklad oficiálne prejavy, rokovania s cudzími ľuďmi). Prejavuje sa v jednoduchom rozprávaní, predstavovaní, privítaní, telefonickom hovore a najmä v jednoduchom popise či dialógu. Nie je pripravený, prejavuje sa spontánnosť a emotivita, podporovaná aj gestikuláciou a mimikou. Radenie motívov je často asociatívne a prejav nemusí byť vždy dokončený.
Štylotvorné faktory a štylistické postupy
Jazykový štýl, podobne ako jazyk, je jedným z hlavných identifikátorov autora. Výberom prostriedkov autor pôsobí na objektívne okolnosti vzniku jazykového prejavu, a rozborom potom odhalíme všetky typické rysy autorovho štýlu. Štylotvorné faktory sú dvojakého druhu: objektívne (objektívna realita, ktorou je autor obklopený, predmet prejavu, komunikácia a téma prejavu) a subjektívne (individuálne činitele ako zámer autora, jeho vzdelanie, povaha, vek, záujmy a emocionálny stav).
Slohový postup je jedným z prvých zvolených prvkov výstavby literárneho diela, určujúci základnú výstavbu tematickej a jazykovej roviny prejavu a usporiadanie podaných informácií. Rozlišujeme postupy informačný, rozprávací, opisný, výkladový a úvahový.
- Informačný slohový postup je najjednoduchší. Konštatuje, podáva informácie o tom, čo sa kedy a kde stalo. Informácie sú zoradené v určitom (abecednom, chronologickom) alebo ľubovoľnom poradí. Prejav nemusí byť súvislý, vetná stavba nebýva príliš rozvinutá a najčastejšie sa používa v administratívnych a odborných textoch.
- Rozprávací slohový postup smeruje k vyjadreniu procesu deja, sledujúc fiktívne aj skutočné udalosti, ktoré sú predmetom autorovho oznámenia. Je písaný súvisle a jeho cieľom je zaujať adresáta. Často kombinuje pasáže opisné a úvahové. V rámci tohto postupu sa tvorí jednoduché aj umelecké rozprávanie. Kým prosté rozprávanie je subjektívne a nemá dostatočne prepracovanú stavbu, umelecké dielo má kompozíciu výrazne prepracovanú a môže kombinovať rôzne dejové línie s cieľom zvýšiť dramatickosť a emocionálne zafarbenie.
- Opisný slohový postup slúži na vytvorenie predstavy o popisovanom jave alebo objekte. V umení je kompozícia značne prepracovaná a súvisí s autorovým zámerom, pričom opis je vyvolaný popisovaným objektom v mysli autora, pretože „umelecké dielo smeruje k jedinečnosti, teda k rozprávaniu.
- Výkladový slohový postup si kladie za cieľ vysvetlenie faktov. Výsledný prejav má objasniť vonkajšie znaky aj vnútorné súvislosti témy komunikácie a vyložiť vzájomné vzťahy medzi uvádzanými javmi.
Jazyk a jeho funkcie
Jazyk je základným nástrojom dorozumievania a myslenia, má znakovú povahu a vychádza z vývoja spoločnosti. Teórií vzniku jazyka je niekoľko, vrátane citoslovečnej, ktorá predpokladá, že človek spočiatku vydával zvuky ako reakcie na ľaknutie, bolesť alebo údiv. Neskôr začína napodobňovať prírodné zvuky, a postupne sa vyvíjajú zvukomalebné slová na označenie vecí a javov. Jazyk je základným nástrojom dorozumievania, ktorý umožňuje odovzdávanie a prijímanie informácií vedúcich k ďalšej interakcii, či už zo strany adresáta, alebo pôvodcu prejavu. Človek má túto schopnosť ako jediný živý tvor a dokáže komunikovať podľa svojej potreby.
Jazyk môžeme primárne rozdeliť na prirodzený a umelý. Prirodzený jazyk vznikol bezprostredne dlhým vývojom a je spoločný pre všetkých jeho príslušníkov, zahŕňajúc všetky formy, t.j. spisovnú formu, hovorové, nárečové a slangové výrazy. Medzi najdôležitejšie funkcie jazyka patria funkcia oznamovacia (poznávacia), expresívna (vyjadrenie citov), apelatívna (výzvová) a estetická.
Formy národného jazyka a dialekty
Národným jazykom Čechov je čeština, ktorá sa vyvinula zo skupiny indoeurópskych jazykov rozmanitým vývojom. Najvyššou podobou národného jazyka je spisovná čeština, v ktorej prevažujú neutrálne výrazy. Jej premeny prebiehajú len pozvoľna, preto hovoríme o tzv. „dynamickej stabilite“. Ďalšou podobou českého jazyka je hovorová čeština, ktorá je hovorenou formou spisovnej češtiny. Oproti spisovnej češtine má voľnejšiu vetnú stavbu a menej presné formulácie, pričom sú v nej vynechané knižné výrazy a archaizmy.
V českom jazyku existuje aj dnes dialekt, českým ekvivalentom nárečie. Ide o regionálnu obmenu národného jazyka, ktorá sa používa iba na vymedzenom území a slúži na dorozumievanie len v oblasti bežného styku. Pre neho je typická zvuková, gramatická a lexikálna svojráznosť. Rozdiely medzi nárečím a spisovnou češtinou sa postupne stierajú vplyvom urbanizácie, ktorá prebieha od 60. rokov 20. storočia. Stieranie rozdielov medzi nárečiami je spôsobené aj generačnou obmenou. Rovnako ako jazyk, aj nárečie sa vyvíja, a na niektorých územiach sa vyskytuje aj viac vývojových stupňov dialektu, napríklad dialektovo archaický. Vzťah medzi nárečím a spisovným jazykom je značne blízky, pretože spisovný jazyk vznikol z nárečového základu centrálnej časti územia. Na jeho diferenciáciu mal vplyv historický vývoj českého štátu. Používanie nárečia v umeleckej literatúre bolo v 50. rokoch 20. storočia sporné, námietkou bola možná nezrozumiteľnosť prejavu. Literárny jazyk sa nerozvinul, pretože je príliš zviazaný s teritóriom.
České dialekty a interdialekty
Postupným stieraním rozdielov medzi nárečiami vznikli interdialekty. Najvýznamnejším interdialektom je obecná čeština, ktorá sa vyvinula na stredočeskom nárečí a má veľký vplyv na utváranie bežnej reči. Je v tesnej blízkosti hovorového jazyka a tvorí jadro dialektu. Hranice medzi nárečiami sú plynulé. Na území Českej republiky sa vymedzujú štyri hlavné nárečové skupiny: česká, stredomoravská (hanácka), východomoravská (moravsko-slovenská) a sliezska (lašská). Jednotlivé české nárečia sa od seba výrazne nelíšia. Typickým príkladom je premena aj -> ej (daj -> dej).
Moravsko-slovenský dialekt zahrnuje územie juhovýchodnej Moravy. Vzhľadom k blízkemu kontaktu so slovenským a českým jazykom sa navzájom ovplyvňujú, preto nesie názov moravsko-slovenský. Stretáva sa s hanáckym a lašským dialektom. Ďalej sa delí na valašské a kopaničiarske nárečie, pričom každé má svoje zvláštnosti.
Charakteristické znaky moravsko-slovenského dialektu zahŕňajú:
- Zachovanie staršieho ý v zmenenej podobe na i.
- Zachovanie ú.
- Zachovanie aj.
- Krátenie samohlások.
- Zachovanie a po mäkkých spoluhláskach.
- Zmena á -> i.
- Zachované u/ú po mäkkých spoluhláskach.
- Použitie tvrdého (l) alebo mäkkého (ľ).
- Použitie jediného i/í.
- Zachovanie é.
- Použitie i na začiatku slov bez j.
- Asimilácia znelosti sh -> zh.
- Použitie skupiny hlások šč (napr. ešče, ščípáč, džedžina).
- Použitie koncovky -om v datíve plurálu.
Kopaničiarske nárečie sa nachádza severovýchodne od Strážnice pozdĺž slovenských hraníc. Osídlenci, ktorí sem prišli, priniesli so sebou množstvo typických slovenských znakov. Príkladom je časovanie slovesa byť -> ja su, použitie zvratného zámena sa, alebo tzv. „rikaní", čiže použitie spoluhlásky r namiesto ř.
II. Život a dielo Františka Zýbala
Životopis a kontext
František Zýbal vo svojich prózach často opisuje krajinu Slovácka, krajinu veselých, bezstarostných ľudí a život slováckeho vidieka na prelome 19. a 20. storočia. O živote autora a jeho diele píšeme aj s cieľom interpretovať jeho tvorbu. Jeho literárne dielo nie je rozsiahle.
Prehľad tvorby
Zýbalova tvorba je zhrnutá do štyroch úzkych poviedkových súborov humoristického zafarbenia, vrátane známych diel ako Slovácké povídky a humoresky a Strýček Pleva. Z tohto dôvodu je často čitateľmi aj literárnymi vedcami opomínaný. V tejto časti práce sa budeme snažiť opísať každé jeho dielo.
III. Analýza jazykových prostriedkov v Zýbalových prózach
Zameranie analýzy
Táto kapitola je kľúčovou časťou práce. Zameriava sa na jazykové prostriedky v poviedkach Františka Zýbala, vrátane špecifík pásma rozprávača. Analýza zahŕňa Zýbalov štýl použitý v jeho poviedkach, pričom sa sleduje aj to, ako sa jazyk s vekom autora čiastočne premieňa. Pri štúdii jeho diela sa opierame okrem iného aj o literárne a novinové články.
Špecifiká autorského jazyka
Každý autorský jazyk je originál a je daný voľbou výrazových prostriedkov, ktoré autor vo svojom diele používa. Rozborom potom odhalíme všetky typické rysy autorovho štýlu. Výber jazykových prostriedkov je špecifický pre každého autora.