Vianočná krádež v levickej predajni Möbelix
Začiatkom týždňa sociálne siete obletelo video, v ktorom dvaja páchatelia z levickej predajne reťazca Möbelix ukradli vianočnú dekoráciu. Konkrétne išlo o dekoračného soba s teleskopickými nohami v hodnote 59 eur. Na incident, ku ktorému malo dôjsť ešte koncom minulého týždňa, upozornil jeden zo zamestnancov prevádzky.
„Vyhlasujeme pátranie po sobíkovi Rudolfovi, ktorý bol unesený dňa 31.10.2025 z predajne Möbelix Levice. Páchateľ má možnosť sa sám prihlásiť na polícii a nášho Rudolfa vrátiť, v opačnom prípade ho bude musieť vypátrať polícia, a to už bude o inom,“ napísal do skupiny Levické veci verejné bez cenzúry Adam Mihál. Firma svojich zákazníkov vyzýva, aby si tovar kupovali legálne. V komentároch pod príspevkom sa okamžite rozpútala búrlivá diskusia.
Rozhovor s Matejom: Kariéra, Bejzbal a Život medzi Slovenskom a Českom
V rozsiahlych rozhovoroch sa Matej predstavuje ako šéfredaktor, publisher, tréner baseballu a bývalý hráč, a tiež hrdý otec. Zamýšľa sa nad tým, ako sa meria úspech. Priznáva, že v niektorých odvetviach dosiahol na relatívny vrchol rebríčka, no zdôrazňuje, že „novinárčina nie je bankovníctvo a baseball nie je futbal“. Pravdou pre neho zostáva, že najlepším projektom v jeho živote sú jeho deti.
Cesta k úspechu a novinárska dráha
Matej vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave a pracoval v Slovenskom rozhlase. Neskôr sa presťahoval do Prahy. Dnes je šéfredaktorom časopisov ARCHITECT+, Art of Living, Premium Golf, Premium SKI a Premium Brno, a publisherom vydavateľstva Premium Media Group. Popri kariére sa donedávna aktívne venoval baseballu, teraz trénuje pražský klub SaBaT, s ktorým vyhrali druhú ligu a má ambície dosiahnuť aj tú najvyššiu.
Presun do Prahy a začiatky v médiách
Do Prahy prišiel Matej ako ambiciózny a na svoj vek, keď mal 25 rokov, relatívne skúsený novinár. Uplatnenie v cudzej krajine, pokiaľ človek neovláda dokonale jej jazyk, ho spočiatku stavalo na úroveň nekvalifikovanej pracovnej sily. Riadiace pozície prišli až neskôr, krok za krokom, keď svojich nadriadených presvedčil svojimi schopnosťami a jazyk už nehral takú rolu. K presunu do Prahy viedla láska; jeho priateľka si po štúdiu v Bratislave nenašla prácu, a tak ju našla v Prahe. V tom čase mal Matej skvelé miesto v Slovenskom rozhlase, kde rozbiehali Nočnú pyramídu a on v 25 rokoch vysielal naživo celú noc - úplne slobodne a navzdory dobe absolútne bez cenzúry. Po pol roku vzťahu na diaľku bolo jasné, že ak to myslia vážne, mali by byť spolu.
Začiatky v Prahe neboli ľahké. Začal so štipendiom vo výške asi 2500 Kč/mesiac, obchádzal pracovné ponuky a s každým odmietnutím si znižoval sebavedomie. Pocítil beznádej, keď ho nezobrali ani ako autora slovenských textov letákov do hypermarketu, ani ako fotoeditora do pornovydavateľstva. Nakoniec ho vzali za eléva do vtedy najprestížnejšieho československého odborného mesačníka, časopisu Architekt, čo odštartovalo jeho profesné spojenie s týmto odborom. Vedel, že musí rozprávať a písať po česky, a tak sa učil pravopis z korektúr a hovorený jazyk testoval na spolužiakoch a kolegoch. Dnes hovorí po česky bez prízvuku, ani rodení Česi nepoznajú, že je Slovák. Po odchode z Architekta strávil 13 rokov v slovensko-českom vydavateľstve, kde zastával podobnú pozíciu ako dnes. Pred štyrmi rokmi prišla ponuka priviesť späť do života časopis ARCHITECT+, z ktorého vybudovali najúspešnejší a najprestížnejší titul zameraný na českú a slovenskú architektúru a architektov. K jeho práci sa pridali aj knihy, s kolegyňou Zuzanou Melicharovou napísali úspešnú knihu s názvom Architekti.
Porovnanie Bratislavy a Prahy
Matej prežil polovicu života v Bratislave a druhú v Prahe. Bratislavu považuje za svoje rodné mesto a vždy k nej bude cítiť veľkú lásku. V minulosti vnímal jej vulgarizáciu, no dnes s novým primátorom vidí pozitívnu zmenu. Praha je pre neho miestom, kde žije a bola kulisou jeho profesného zrenia a osobnej zmeny. Za najväčšiu výhodu Bratislavy považuje, že každý každého pozná, čo je zároveň aj jej najväčšou nevýhodou. Praha je o čosi anonymnejšia a slobodnejšia, čo mu vyhovuje.
Klišé o tom, že sa v Čechách žije lepšie kvôli vľúdnejším ľuďom a fungujúcim úradom, je podľa neho len čiastočnou pravdou. Pamätá si, ako začiatkom storočia vybavil v nákupnom centre banku a poštu, čo Česi nechápali a trvalo im roky, kým sa v tom dobehli. Upozorňuje na detaily ako elektronická diaľničná známka, ktorá na Slovensku funguje, a na ktorú je menšia krajina možno lepšie pripravená. Úrady tvoria úradníci, a tí sú vľúdnejší i menej vľúdni na oboch stranách. Česko má však obrovskú výhodu v dvojnásobnej veľkosti a tým pádom aj dvakrát tak veľkej „peňaženke“. To, čo môžu Čechom Slováci závidieť, je podpora kultúry a športu. Matej, ako aktívny hráč a zakladateľ prvého baseballového klubu Fighting Flies Bratislava v roku 1995, vidí obrovský rozdiel v podpore amatérskeho a mládežníckeho športu medzi Slovenskom a Českom, vďaka čomu sa v Česku v tomto smere žije iste o niečo lepšie.
Láska k bejzbalu: Od priekopníka k trénerovi
Baseball začal Matej hrať vo chvíli, kedy ho na Slovensku zakladali, počas úplne prvej baseballovej sezóny v roku 1991, ktorú odohrali na škvare v doma skrátených doktorských nohaviciach. Loptičky boli také vzácne, že keď sa roztrhali, naučil sa ich so šidlom opravovať, a pálku si vyrábal z násady na krompáč. Pre neho je baseball fascinujúca hra, ktorá kombinuje silu, rýchlosť a inteligenciu. Na rozdiel od futbalu, kde sa jednotlivec môže skrývať, v baseballe je každý hráč zodpovedný za tím. Keď na pálkara letí odpal rýchlosťou okolo 160 km/h z necelých 18 metrov, je zodpovednosť len na ňom, čo považuje za mimoriadne náročné. Napriek tomu, že ide o individuálne výkony, vyhráva či prehráva celý tím, nie jednotlivci. Baseball mu osobne veľmi pomohol aj po ľudskej stránke, umožnil mu ukázať, čo v ňom je, hoci nikdy nebol extrémne priebojný.
Pre väčšinu ľudí je baseball len okrajový šport a „americká zábavka“. Na prvý pohľad môže pôsobiť ukrutne nudne, no jeho čaro spočíva v psychologickej hre medzi nadhadzovačom a pálkarom, podobnej trojhodinovému penaltovému rozstrelu. Je dokázané, že trafiť guľatou pálkou guľatú loptičku pri takej rýchlosti je mimo ľudské schopnosti, no napriek tomu sa to deje a nadhod neraz končí sto metrov od pálkara za dvojmetrovým plotom.
Úvod do baseballu! Vysvetlenie baseballu pre tých, ktorí sa s týmto športom snažia začať (Základy baseballu)
Ako hráč si svoj vrchol zažil na prelome storočí. K hraniu a trénovaniu sa vrátil, keď priviedol svojho syna do baseballového klubu SaBaT Praha po zlých skúsenostiach s futbalom. Baseball totiž umožňuje relatívnu dlhovekosť, a tak odohral pár sezón po boku o dvadsať rokov mladších hráčov. Trénoval mládežnícke tímy, napríklad „pražský výber“ na európskej kvalifikácii Little League, kde postup unikol len o jeden zápas. Neskôr sa venoval aj softballistkám a pred tromi rokmi začal trénovať mužský A-tím SaBaTu, čím skončil s aktívnym hraním. S tímom SaBaT sa im podarilo na rok pozrieť do najvyššej súťaže a po návrate do druhej ligy ju tento rok s absolútne najmladším tímom vyhrali. Jeho ambície sú priniesť SaBaT opäť do českej extraligy a udržať sa na najvyšších priečkach.
Rodina a slovenská identita
Matejove deti, hoci sa narodili v Česku, sú „Slováci ako repa“ a domov neriešia, ale veľmi často a radi cestujú na Slovensko. Syn nastupoval v slovenskej baseballovej reprezentácii a dcéra dokonca uvažovala o strednej škole na Slovensku. Pri hokeji je ich národná príslušnosť jednoznačná. Aj keď si občas vypočujú nejaké narážky, stále sa cítia ako Slováci, čo Matej vníma ako sebavedomú, zdravú a dospelú hrdosť.
Jazyková flexibilita a vzťah k Slovensku
V práci a na sociálnych sieťach komunikuje v češtine, doma s rodinou slovensky. Jeho známych fascinuje, ako dokáže prepínať medzi jazykmi, dokonca aj v rámci jedného stola. Myšlienky, pokiaľ sa viažu na slovenské korene, bežia po slovensky. Hoci má silné rodinné väzby na Slovensku a deti sa dobre cítia u starých rodičov, vždy si vravel, že sa vráti, keď mu bude mať čo dať, nie z neho brať. Napríklad, vrátil sa, aby dva roky trénoval slovenskú žiacku reprezentáciu a neustále premýšľa o presahoch tým smerom.
Knižná Revue: Pohľad na Súčasnú Slovenskú Literatúru
Slovenské literárne centrum pravidelne pripravuje podcast Knižná revue, ktorý ponúka detailný pohľad na diela a autorov súčasnej slovenskej literatúry. Prostredníctvom rozhovorov s autormi a odborníkmi sa diváci môžu ponoriť do rôznorodých tém, od osobných príbehov a spoločenských reflexií až po špecifiká literárnej tvorby a jej vplyv na čitateľov.
Témy materstva a vzťahov v literatúre
Jana Micenková: Kvety a klobásy
Zbierka poviedok Kvety a klobásy (Marenčin PT, 2025) od Jany Micenkovej otvára témy partnerských vzťahov, materstva a tehotenstva. Stretávame sa v nej s nevyspatými matkami a mužmi, ktorí svojim ženám lezú na nervy. Spisovateľka hovorí, že u čitateľov najviac zarezonovala poviedka „Denník tehotnej ženy“, kde je hlavná postava osamelá a rozpráva sa s chrobákom, lebo si s vlastným mužom nemá čo povedať. Jana Micenková v podcaste rozvíja tému tehotenstva: „Nie je nič nezvyčajné, keď má žena počas tehotenstva občas veľmi nepríjemné pocity. Som vďačná za materstvo a deti, ale chcela som poukázať na to, že mi nebolo najlepšie. Až po pôrode som si uvedomila, že to bola asi nejaká tehotenská depresia.“ Autorka, žijúca v Čechách, sa vyjadruje aj k rezonancii slovenskej literatúry u našich susedov: „Možno prichádza nová vlna slovenských autorov, ktorí prinútia českých čitateľov čítať aj po slovensky.“ Domnieva sa, že súčasná slovenská literatúra je v niečom odvážnejšia ako tá česká.
Alexandra Salmela: 56, či?
Alexandra Salmela, tohtoročná laureátka Anasoft litery, napísala knihu 56, či? (Aspekt, 2024) najprv vo fínčine a sama ju preložila. Zbierka poviedok, ktorá vyhrala literárnu cenu Anasoft litera a bola nominovaná aj na Cenu René, sa venuje rozpadu vzťahov a najmä drobeniu sa vzťahu k sebe samej. Autorka v podcaste hovorí o fínskej literárnej scéne, kde je ekologická kríza obrovskou témou. Porovnáva ju so Slovenskom: „To, čo je na Slovensku fakt skvelé, sú festivaly. Stále sa tu niečo deje.“ Na otázku, v ktorom jazyku má väčšiu istotu, reaguje: „Niekedy sa cítim doma vo fínčine, inokedy v slovenčine. Niekedy mám pocit, že prepadám medzi dve stoličky a nesedím ani na jednej.“
Historické vedomie a spoločenské reflexie
Pavol Weiss: 2 500 týždňov
Spisovateľ Pavol Weiss, ocenený Cenou Literárneho fondu za knihu 2 500 týždňov (Vydavateľstvo Slovart), hovorí o tom, že román pôvodne zamýšľal ako súčasný, no neskôr si uvedomil potrebu spracovať históriu svojej rodiny a otca. „V knihe poukazujem na to, že hoci sa dejiny menia, ľudia zostávajú rovnakí,“ vysvetľuje autor, ktorého román vznikal sedem rokov a mal až jedenásť verzií. Hosť upozorňuje, že Slovensko má podľa neho problém s vlastným historickým vedomím: „Ako keby sme pred Štúrovcami neexistovali. Nechceme sa priznať k tomu, že naša kultúra bola situovaná v geopolitickom stredoeurópskom prostredí. Tým sa oberáme o veľa. To je vedomé zabúdanie.“ K stavu súčasnej kultúry dodáva: „Problém je, že kultúre chcú pomáhať tí, ktorí jej nerozumejú - politici. Kultúra nepatrí politikom, ale nám všetkým.“
Jana Juráňová: Malibu na Dunaji a Rodinná oslava
Spisovateľka Jana Juráňová predstavuje svoje najnovšie knihy: Malibu na Dunaji (BRAK, 2025) a Rodinná oslava (Mladé topole, 2024). Vo svojich textoch rozoberá vzťahy, domáce násilie, smrť, rodinné oslavy či politizovanie pri stole. Nechýba ani humor, napríklad v príbehu o Ministrovi sociálnych vecí a rodiny, ktorý sa jedného dňa prebudí v ženskom tele. „Čo šváb, ale rodová premena - to by bola iná káva! Dostala som ten nápad, tak som sa s tým pohrala,“ vysvetľuje autorka. Vyjadrila sa aj k sviatku svätého Valentína: „Valentín je pre nás feministky deň zápasu proti násiliu páchanému na ženách. Zahltenie láskou môže skončiť v násilnom vzťahu. Skryté násilie je tu stále, je prítomné všade.“ V podcaste hovorí aj o rozdelenej spoločnosti: „Keď vám za hranicou zabíjajú susedov, je tam agresia jedného štátu voči druhému a ľudia to vidia opačne, tak ja strácam nádej, že niekedy niečo pochopia."
Hľadanie identity a osobné výzvy
Tomáš Hučko: Strieborná metalíza
Jednou z ústredných tém knihy Strieborná metalíza (BRAK, 2025) od Tomáša Hučka je proces zabúdania, pričom do popredia vstupuje vzťah otca a syna. „Do istej miery je táto knižka aj mojím vyrovnávaním sa s niektorými témami,“ hovorí autor. „Nemám problém hovoriť o svojich pocitoch. Keď sa človek otvorí, spustí sa proces aj v ňom samom. Zraniteľnosť vo mne spúšťa kreativitu.“ Hučko sa v podcaste dotýka aj osobnej roviny, ktorá sa do knihy premietla: „Dostal som sa do fázy života, keď som v okruhu mojich známych a kamarátov jediný, kto nemá dieťa. Tým pádom ma to núti premýšľať nad tým, čo znamená byť otcom alebo čo znamená nebyť otcom. Aj táto téma sa mi do textu preliala.“ Preňho je pri písaní kľúčová naliehavosť a k tvorbe prózy pristupuje ako k „výletu do neznámej krajiny“, kde sa v porovnaní s publicistikou cíti neistejšie, ale o to viac ho to baví.
Pavol Rankov: Maratón
Psychológ Anton Heretik a spisovateľ Pavol Rankov sa rozprávajú o Rankovom románe Maratón (2025, KK Bagala). Hlavný hrdina v ňom počas pandémie začne behávať a zaľúbi sa do bežkyne. „Moja postava je zrazu konfrontovaná s behom, so svojou telesnosťou a tým, že nechodí do práce. O to viac je konfrontovaná sama so sebou,“ predstavuje autor svoju novú knihu. Anton Heretik si myslí, že erotický vzťah je v knihe dominantný, a vysvetľuje, čo je erotomanický blud. „Spisovatelia, práve preto, že majú talent, vedia psychologické fenomény popísať ďaleko lepšie ako odborníci, ktorí robia výskumy na danú tému,“ hovorí psychológ. Heretik potvrdzuje terapeutické účinky písania: „Moji klienti píšu svojim rodičom listy, tak ako Kafka.“ Rankov objasňuje jeden z dôvodov vzniku knihy: „Keď som začal behávať, tak ma doslova šokovalo to, čo mozog po pár minútach začal produkovať. Zdalo sa mi zaujímavé informovať o tom nebežiacu verejnosť.“
Dušan Budzak: Môj život s Jojom
Tragédia z roku 2015, keď otec zabudol svoje dieťa v rozhorúčenom aute, otriasla Slovenskom a inšpirovala film Otec. Na začiatku však bola kniha Môj život s Jojom od Dušana Budzaka, ktorý je aj spoluautorom scenára filmu. „Jojo bol ten, ktorý ma vždy povzbudzoval v tom, aby som začal písať. Chcel som, aby naše bláznivé príbehy nezomreli spolu s nami,“ vysvetľuje respondent okolnosti vzniku knihy. Počas písania sa udiala táto tragédia: „Pripadalo mi nečestné ju vynechať. To, čo si vytrpel môj priateľ bolo niečo neuveriteľné a cítil som potrebu dať to zo seba von. Prvýkrát som videl, ako z duševnej bolesti dostanete triašku, máte kŕče, stiahnuté ruky i nohy, neviete sa pohnúť a kričíte od bolesti. Vtedy potrebujú tí ľudia pomôcť. A my do nich kopneme.“ Budzak prezrádza aj detaily nešťastia, o ktorých sa dočítate v knihe: „Dva týždne predtým než zabudol svoju dcéru v aute, zachránil dve deti z auta, ktoré zostali vo vnútri. Upozorňoval rodičov, že v aute stúpne teplota nesmierne rýchlo a deti sú na to citlivé.“ Spisovateľ približuje súhru viacerých náhod a okolností vedúcich ku katastrofe, ako pokazený alarm, nová sedačka a zatemnené sklá, čo nazýva „modelom ementálskeho syra“.
Extrémne situácie a medziľudské príbehy
Oľga Krajčiová a Igor Žiak: To ťa musí baviť
Kniha To ťa musí baviť od Oľgy Krajčiovej prináša beletrizované príbehy horských záchranárov inšpirované skutočnými udalosťami. Spolu s autorkou je v štúdiu aj Igor Žiak, jeden zo záchranárov z knižného príbehu. Každá kapitola sa odohráva v inom pohorí na Slovensku a ukazuje záchranárov nielen ako profesionálov, ale aj ako ľudí, ktorí sa v extrémnych situáciách sami ocitajú v ohrození života. Jedným z najsilnejších príbehov je pátranie po stratenom desaťročnom chlapcovi, ktorý v Tatrách prežil tri dni a dve noci. „Fascinovalo ma, ako o tom rozprával. Bral to ako súčasť svojho života. Nemala som pocit, že by si niesol traumu,“ vysvetľuje autorka. Skúsenosti Igora Žiaka presahujú slovenské hory, podieľal sa na záchrane dvanásťročného chlapca pod troskami po zemetrasení v Turecku. „Rozsah poškodenia bol taký, že nikto nevedel, kde začať. Prevalcovalo to každý záchranný tím.“ V rozhovore upozorňuje na absenciu starostlivosti o mentálne zdravie horských záchranárov a podčiarkuje nevyhnutnosť čierneho humoru v náročných okamihoch. Na záver obaja hostia odpovedajú na otázku, čo pre nich hory znamenajú: „Vďaka horám som dokázala spoznať samu seba,“ uzatvára autorka.
Elena Hidvéghyová-Yung: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Elena Hidvéghyová-Yung, autorka knihy Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom (Slovart, 2025), približuje v knihe dlhoročné manželstvo s čínskym partnerom. Kniha vychádza z jej denníkových zápiskov a obsahuje úprimné postrehy a úvahy o filozofii a náboženstve. V podcaste sa podelí o reakcie čitateľov: „Mužov neskutočne fascinuje ženský svet a mnohé ženy sa v mojej knihe identifikovali. Mám veľké nároky na samotu a svoj pokoj. Ideálom žitia s akýmkoľvek mužom, ktorého milujem, by bolo nezdieľať s ním neustále ten istý byt a s tým sa veľa ľudí stotožňuje.“ Ústredným motívom diela je aj stret dvoch kultúr. Spisovateľka hovorí, že „nikdy nebol v slovenskej literatúre napísaný ľúbostný román o vzťahu s čínskym mužom.“ Svoje pocity pri písaní opisuje takto: „Mala som voľnú ruku, lebo mi bolo jasné, že moji príbuzní v Číne si túto knihu čítať nebudú. Nebola som nútená brať ohľad na nič.“ Na otázku, či sa stretla s prejavmi rasizmu, odpovedá: „Moje deti zažili viaceré verbálne útoky, decká na nich pokrikovali: Šikmáčky na dvore.“ Na záver rozhovoru dodáva: „Verím, že som touto knižkou prispela k diskurzu rozprávania o tom, aká má byť slovenská kultúra. Moja kniha je svedectvom, že človek mohol žiť v zahraničí, mohol obdivovať iné kultúry, ale to neznamená, že je menej slovenský. Naopak, ja sa cítim byť ešte viac slovenská práve preto, že som spoznala iné kultúry.“
Podpora čítania: Kúzlo komiksov
Kristína Soboň a Soňa Púček Balážová: Komiksy pre deti
Hostkami epizódy sú Kristína Soboň, šéfredaktorka najstaršieho slovenského časopisu pre deti Slniečko, a Soňa Púček Balážová, redaktorka časopisu Slniečko, ktorá má vo vydavateľstve Absynt na starosti edíciu zameranú na mladých čitateľov. V predvianočnej epizóde prinášajú tipy na tie najlepšie komiksy pre deti. „Keď sa deti pýtame na to, či čítajú knižky, odpoveď je rozpačitá. Ale keď sa opýtame na komiks, reagujú oveľa pozitívnejšie,“ hovorí Kristína Soboň. „Máme tu decká, ktoré majú radi komiksy, ale vydavatelia to ešte neodhalili. Komiks je veľmi dôležitý, aby pritiahol detí k čítaniu, preto je škoda, že ich na Slovensku nevychádza viac.“ Komiks je u nás stále neobjavený žáner. Obe respondentky sa zhodujú, že je vhodný pre všetky vekové kategórie a zároveň predstavuje skvelú vstupnú bránu k čítaniu, a to aj pre dospelých, ktorí často tvrdia, že na čítanie nemajú čas. Vizuálna stránka komiksu vie zážitok z čítania obohatiť.
Podcast Knižná revue pre vás pravidelne pripravuje Slovenské literárne centrum.