Jedna z najznámejších budov v historickom jadre Košíc je takzvaný Levočský dom. Už takmer 500 rokov nepretržite slúži na pohostinské účely, čím sa stal najstarším hostincom na Slovensku a pravdepodobne piatym najstarším na svete!
V roku 2026 si v rámci košických dejín pripomíname viacero dôležitých historických výročí. Košice sa spájajú aj s osobnosťou sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, vodcu v poradí druhého protihabsburského povstania. Konkrétne sa v marci 1626 v Levočskom dome konali oslavy a týždeň trvajúca hostina jeho svadby s Katarínou Brandenburskou, dcérou brandenburského kurfirsta.
Predsvadobné prípravy a politický kontext
Sobáš s Katarínou bol pre Gabriela Bethlena jeho druhým manželstvom a na rozdiel od prvého išlo o premyslený politický ťah. Vďaka spojeniu s Brandenburgovcami sa mal stať dôležitým článkom vtedajšieho európskeho politického usporiadania a tiež spojencom významných protestantských dynastií. Katarína bola od Gabriela o polovicu mladšia a v čase svadby nemali spoločný ani len jazyk - Gabriel neovládal nemčinu a Katarína zasa žiadny z jazykov, ktorými hovoril Gabriel.
Predtým, ako Katarínin brat udelil podľa dobových zvyklostí súhlas s manželstvom, prebehli komplikované rokovania, výsledkom ktorých bolo podpísanie svadobnej zmluvy na jeseň roka 1625. V januári nasledujúceho roku sa v Berlíne konala zástupná (proxy) svadba. Gabriel sa jej priamo nezúčastnil, namiesto neho sa obradov vrátane výmeny zásnubných prsteňov zúčastnil Juraj Rákoci. Po tejto oficiálnej časti sa Katarína spolu s početným sprievodom vybrala na zdĺhavú cestu do Košíc.
Výber Košíc ako miesta konania svadby
Existovalo niekoľko dôvodov, prečo si Gabriel za miesto svojej svadobnej hostiny zvolil Košice. V tejto dobe v Košiciach prevažovali protestanti, k mestu mal celkovo pozitívny vzťah a pravidelne sa tu vracal. Takisto si tu plánoval zriadiť druhý dvor (po Sedmohradsku), ktorý by mal dôležitý strategický význam pre jeho vojenské výpravy do ďalších častí Uhorska.
V marci 1626 sa v Levočskom dome konala slávna týždeň trvajúca svadobná hostina. Svadobnú slávnosť sprevádzali rytierske turnaje, maškarné vystúpenia artistov, ohňostroje, konské dostihy a ľudová veselica. Z možností konania svadby mali radosť aj mešťania, keďže jej súčasťou boli okrem iného i rytierske turnaje a veľkolepý ohňostroj.
Levočský dom - história a význam
História národnej kultúrnej pamiatky Levočský dom sa začala písať v 15. storočí. Podľa starších záznamov bol architektom stavby Mikuláš Krompholcz. Pôvodne išlo o neskorogotický dvojpodlažný objekt, do ktorého sa vstupovalo zo súčasnej Hlavnej ulice. Z budovy sa prechádzalo do dvora, kde pravdepodobne kedysi stála jednoposchodová budova s komorou. Neskôr bolo dvorové krídlo nadstavané o druhé nadzemné podlažie.
Preukázateľne však budovu odkázal Levoči palatín Alexej Thurzo na základe testamentu z roku 1542. Potom dom slúžil ako ubytovací hostinec, do ktorého s obľubou prichádzali najmä levočskí kupci. V roku 1552 sa stavba dostala do rúk Košičanov, avšak o rok nato ju opäť získali Levočania. Tí ostali vlastníkmi do roku 1569, kým si budovu opäť odkúpilo mesto Košice. Takmer po celých nasledujúcich 450 rokov patrilo sídlo najstaršej reštaurácie na Slovensku práve východoslovenskej metropole.
Po rozsiahlom požiari v roku 1601 budovu zrekonštruovali. V 17. a 18. storočí v priestoroch Levočského domu prevádzkovali pivovar. Počas druhej polovice 19. storočia sa tu Košičania a návštevníci mesta chodili stravovať, pričom v budove sídlili aj predajne.
Deväťdesiate roky 19. storočia zmenili tvár Levočského domu, keď bola jeho zadná časť zdemolovaná a nahradila ju budova právnickej akadémie. Zachránili ho však protesty mešťanov a zásah pracovníkov pamiatkového úradu v Budapešti, vďaka ktorým budovu iba zrekonštruovali a opäť odovzdali do užívania v roku 1910.
V prvej polovici 16. storočia bola mladá Katarína Brandenburská z vydaja za Bethlena, ktorý bol od nej o necelých dvadsaťtri rokov starší, zrejme príliš netešila. Zrejme v dôsledku stavovských povstaní obyvatelia Uhorska schudobneli, do Levočského domu prichádzalo málo hostí.
Počas druhej svetovej vojny sa v priestoroch znárodnenej bývalej lekárne „U Božieho oka“ zo strany Hlavnej ulice zriadil v roku 1950 bufet pre rýchle občerstvenie. V roku 1956 v zostávajúcich dvoch pôvodných gotických reštauračných miestnostiach vznikla tzv. Maďarská reštaurácia so špecialitami maďarskej kuchyne. V rokoch 1969 - 1970 prešla budova väčšou prestavbou, priestory bufetu sa skultúrnili a zmenili na denný bar. Po roku 2000 zrušili denný bar a v roku 2004 tu otvorili prevádzku mobilného operátora.
Od roku 2015 je na prízemí Levočského domu pivovar Hostinec, ktorý okrem rôznych druhov kvalitného moku ponúka hosťom i chutné pokrmy. Prenajímatelia investovali do úpravy pivnice, reštaurácie, zastrešeného dvora a vstupnej chodby značné finančné prostriedky. V Levočskom dome ponúkajú reštauračné služby, až na krátke výnimky, prinajmenšom od štyridsiatych rokov 16. storočia. Tým sa Hostinec zároveň zaradil medzi najstaršie reštaurácie na svete.
Košice v roku 1936: pohľad amerického cestovateľa
V roku 1936 zavítal do Košíc americký cestovateľ C. D. Kountz. Pôvodne plánoval stráviť v meste len dva dni, no Košice ho natoľko očarili, že tu ostal viac než týždeň a svoje dojmy zaznamenal do článku, ktorý vyšiel v Youngstownských slovenských novinách 15. mája 1936.
Kountzove pozorovania sú výnimočné - vidí Slovensko čerstvými očami človeka, ktorý sem prichádza z krajiny, v ktorej už vtedy boli vysoké mrakodrapy, rýchle železnice a automobily. O to zaujímavejšie pôsobia kontrasty, ktoré si všíma - od volských vozov na košických uliciach až po prekvapivo moderný Hotel Európa, ktorý označil za najpríjemnejší, aký v Európe navštívil. Jeho text je dnes malým časovým strojom - ukazuje Košice, ktoré už dávno zmizli, no už v tom čase dokázali očariť turistu spoza veľkej mláky.
„Pre Američana je Slovensko nesmierne osviežujúcim zážitkom - je to starobylá krajina, ktorá stále zostáva mimo tradičných turistických trás, no trúfam si predpovedať, že sa raz stane obľúbeným cieľom amerických cestovateľov, len čo sa všeobecne rozšíri povedomie o jej kráse a pokrokovosti,“ napísal Kountz.
Cesta vlakom z Prahy do Košíc bola podľa neho trinásťhodinová, no pohľad z okna bol neustále nádherný. Železnica sa tiahla naprieč krajinou, šplhala do strmých stúpaní, opisovala podkovovité zákruty, prerežala si cestu horami, spúšťala sa do údolí pozdĺž riek. Vlak poskytoval všetok komfort moderných amerických železníc vrátane výborného reštauračného vozňa. Najviac ho však zaujala nekonečná reťaz starostlivo obrobených polí.
Po príchode do Košíc Kountz navštívil Hotel Európa, ktorý opísal ako moderný, žiarivý hotel, aký v Európe ešte nevidel, s atmosférou úprimnej pohostinnosti. Dozvedel sa, že hotel vedie pán Magdalen, pokrokový a veľmi vlastenecký mladý Slovák.
Kountz si všímal aj pokrok v meste. Hoci na Slovensku bolo stále veľa zachovaných ľudových krojov, v Košiciach boli ľudia oblečení moderne. Školáci vyzerali presne ako ich rovesníci v Amerike a v kaviarňach boli hostia elegantní podľa poslednej módy. Slovenské ženy boli krásne a ak používali líčidlá, robili to decentne. Na uliciach bolo stále viac volských vozov než áut, keďže cesty do mnohých okolitých dedín boli pre automobily neprejazdné.
Najviac ho však ohromili nové školy, ktoré azda najvýraznejšie dokazovali premenu krajiny. „Nastupujúca generácia má vzdelávacie možnosti, o akých sa počas dlhého obdobia maďarskej nadvlády ani nesnívalo,“ uviedol. Spomenul pritom počet ľudových, meštianskych, stredných škôl a učiteľských ústavov, ako aj špecializované školy pre poľnohospodárstvo, lesníctvo, záhradníctvo, baníctvo, chémiu, drevárstvo, tkanie a kovorobné odbory.
„Správa, ktorú si odnesiem späť do Ameriky, znie: Slováci sú veľký národ - inteligentný ako ktorýkoľvek iný na svete; hrdý na svoju pracovitosť a sebestačnosť; štedrý a pohostinný. Želal by som si, aby všetci z týchto 70 percent žili v Spojených štátoch - boli by to vynikajúci americkí občania!“ uzavrel svoje dojmy.
