Boris Filan (* 30. júna 1949) patrí k popredným a zároveň k najvšestrannejším tvorcom svojej generácie. Je nielen spisovateľom - autorom pätnástich kníh próz a štyroch kníh textov piesní, ale aj scenáristom, dramaturgom, moderátorom a cestovateľom. Po absolvovaní filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na VŠMU v Bratislave (1972) pôsobil do roku 1987 ako dramaturg v literárnej redakcii a v redakcii zábavných programov vtedajšej Československej televízie v Bratislave.
Filan od šestnástich rokov písal texty pesničiek, neskôr hlavne pre Paľa Hammela a skupiny Prúdy a Elán, ktoré vydal v dvoch zbierkach „Túlavý psík“ a „69 textov“. Je autorom viacerých scenárov televíznych inscenácií, scenára k hudobnému filmu Rabaka (so skupinou Elán v titulnej úlohe), muzikálov Snehulienka a sedem pretekárov a Dievča z klubu. Autorsky pripravoval a uvádzal televíznu talkshow „Gala Borisa Filana“, relácie „Ligapasáž“ a „Cesta okolo seba.“ V Slovenskej televízii uvádzal svoju talkshow Gala-Gala a v rádiu Okey mal každú nedeľu napoludnie talkshow „Tri opice“. V Slovenskom rozhlase dodnes uvádza každú sobotu dopoludnia publicisticko-úsmevnú reláciu s názvom „Pálenica“.
Literárna tvorba a ocenenia
V roku 1991 vydal svoju prvú knihu pre dospelých „Paternoster“. Čitateľsky najväčší úspech zožala jeho séria cestovateľských postrehov, zážitkov a glos Tam tam 1 - 3, Nočný tam tam, Posledný tam tam, Tam tam plus z vydavateľstva Ikar. Cestoval po svete a pre denníky Smena a SME napísal sto pokračovaní cestopisných Tam-tamov. Tvrdí o sebe, že nie je cestovateľ ale tulák, ktorý navštívil mnohé krajiny a priniesol z nich zaujímavé písomné záznamy, ktoré vyšli knižne. Celkovo sa Tam-tamov dodnes predalo vyše sto tisíc výtlačkov. Vydavateľstvo Slovart prinieslo jeho román Wewerka a knihu spomienok na mesto jeho mladosti Bratislavské krutosti, a taktiež ľúbostný román Klimtov Bozk (2009).
Boris Filan je držiteľom mnohých ocenení: za publicistickú aktivitu dostal v roku 1994 Cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2000 získal Cenu za najpredávanejšiu knihu za dielo Tam tam 3. V roku 2009 získal cenu Zlaté pero za najhodnotnejšie pôvodné dielo s knihou Dole vodou. Ľúbostný román Klimtov Bozk sa stal Knihou roka 2009. V januári 2011 sa stal víťazom Krištáľového krídla za rok 2010 v kategórii publicistika a literatúra za knihu PrešpoRock.
Plánovaná kniha „Televízny Silvester“ a autorské motivácie
Boris Filan rád oznamuje svoje literárne plány a v súčasnosti má rozpísanú knihu „Televízny Silvester“. V nej chce vypovedať o televízii v časoch socializmu, keď bol socializmus, ale nepoznali sme AIDS. Jeho práca je systematická, s dohodnutými termínmi odovzdania rukopisov, a ako s iróniou poznamenáva, má vlastne presne naplánované tri roky dopredu. Získal čas na napísanie románu Klimtov Bozk vďaka ľuďom, ktorí prekazili realizáciu jeho televízneho cestovateľského projektu Bež, kam chceš. Písanie tohto románu pre neho bolo potešením a poctou, mal pocit, že robí to, čo má spraviť, pretože napísanie tohto románu figurovalo v zozname vecí, ktoré si predsavzal urobiť, ešte keď mal sedemnásť. Hoci príbeh Klimtovho Bozku sa prakticky končí v roku 1968, jeho problémom je najmä čas na pokračovanie.
Spomienky na tvorbu silvestrovských programov
Boris Filan má špecifický pohľad na Silvester: „Pre mňa Silvester nič neznamená. Je to len dátum, keď si sadnem k telke a pozriem sa na trápenie sa nešťastníkov, ktorí pripravovali silvestrovské programy.“ Priznáva, že v bývalých krajinách tábora socializmu sa na Silvestra robí „strašná chyba“. „Zúfalo sa nahrádza slušnosť, priateľské vzťahy a hodnoty, ktoré mali fungovať celý rok. Ľudia, ktorí si sadnú pred televíznu obrazovku a povedia - zabávajte ma - sú podľa zásluhy potrestaní programom.“
„Vždy som mal zo Silvestra hrôzu, pretože hneď po odvysielaní nastalo zemetrasenie. V Prahe aj v bratislavskej centrále sa rozhodlo, že ďalší Silvester bude iný, lepší a lacnejší.“ Určený dramaturg bol v redakcii považovaný za „odsúdeného na smrť“. Ten - často aj Boris Filan - už nemusel chodiť do roboty. Väčšinou sa zdržiaval doma, z ničoho nič sa rozplakal, hladkal svoje deti po vlasoch, lebo vedel, že ho čaká strašná vec: príprava silvestrovského programu. Filan spomína na Silvester na tému „pracujúci sa zabávajú“. Vtedajší riaditeľ Československej televízie, dirigent Zelenka, mal predstavu, že v domoch kultúry na celom území Československa sa budú pracujúci zabávať, a televízia tam tichúčko ako myšky vkĺzne s prenosovými vozmi a kamerami a zaznamená, ako sa spontánne zabávajú.
„To znamenalo, že už dva mesiace dopredu sa v každom dome kultúry nacvičoval program.“ Vyberali sa ľudia, ktorí sa môžu objaviť v živom prenose na obrazovke, čo bolo vtedy veľmi nebezpečné, aby nepovedali niečo neželané. V Bratislave sa to odohrávalo v Dome ROH. „Tisícšesťsto komparzistov, ktorí tam strávili tri dni a tri noci, sa pokúšalo vyrobiť veselie.“ Boli tam obrovské makety fliaš šampanského, nejaké zvieratá, „tí najväčší divosi mali na hlave papierové čapice a sypali okolo seba konfety.“
„Najpríjemnejší Silvester som zažil na výrobe v Nitre.“ Písal ho a moderoval, režíroval ho Jirko Adamec. „Bol to program, ktorým som si splnil svoje predstavy. Mali sme dosť prostriedkov, dobrú dekoráciu, všetkých účinkujúcich, ktorých som si želal.“ Vtedy netušili, že sponzori pozvali do hľadiska tisíc najvplyvnejších ľudí na Slovensku. „Prinútili sme ich sedieť takmer štyri hodiny v hľadisku ako komparz. Dodnes ma to mrzí.“ Ďalšiu príjemnú skúsenosť zažil nad Pezinkom v podnikovej chate Tehliar, kde s dobrými priateľmi robil dozor nad kurzami angličtiny. „Vtedajší šéf chaty nám umožnil zabávať sa medzi Pezinčanmi. A to bolo fantastické. Hrala dychovka, bola navarená kapustnica.“
Reflexia súčasných televíznych silvestrovských programov
Z pohľadu bežného diváka je Silvester zaujímavým študijným materiálom, ktorý odhaľuje vývoj spoločenského vkusu a humor. „Na televíznom programe vidím, ako sa vyvíjame, čo sa nám páči, aký humor pestujeme, aké talenty objavujeme, ktoré stálice uznávame.“ Hoci ľudia často pristupujú k pasívnej zábave kriticky, aj tí „nanafučanejší“ si v pestrej ponuke musia niečo nájsť. „Slovenské zabávačské millié momentálne tvoria Milan Ondrík, Adela Vinczeová, Dara Rolins, Ondrej Kandráč, Daniel Dangl, atď., atď.“ Je to „tmel, základné cesto, v ktorom by mali byť vždy nejaké prekvapujúce hrozienka. Je čoraz ťažšie ich dodávať, lebo nie je jednoduché vytvárať kvalitu.“ Kedysi celý národ pozeral jeden program, maximálne dva, zato „česko-slovenské bolo ľahšie niečo poriadne vytvoriť.“
Večer na Silvestra je často sprevádzaný reprízami. „Keď sme si podvečer sadli k televízoru, zaujal nás film Marečku, podejte mi pero!“ - komédia z roku 1976, ktorá je „čoraz lepšia“. Tento film opakovali na viacerých staniciach. Taktiež dokument o Helene Vondráčkovej alebo film Slunce, seno, erotika. Pozorovateľ si kládol otázku, či „to nemohli aspoň zostrihať? Fakt, že reprízovať aj s chlpami je voči divákom neúctivé, ale v dnešných časoch? Kto sa bude s takým niečím babrať, však nekukaj, keď sa ti nepáči!“ Niekedy „cestovanie v čase“ v podobe odpočítavania do roku 1923 namiesto aktuálneho roku vyvolalo zmätok. Padali aj otázky ohľadom vzhľadu účinkujúcich: „A prečo vyzerajú ako manažéri? Však sú slušne oblečení v oblekoch. To mali byť v kroji?“ a kritika repertoáru „bez ladu a skladu“. Zaznela aj pripomienka na Senzus a Dušana Hergotta.
V programe moderátorky Lucie Výbornej, Výborná SHOW, kde sedeli režisér Jiří Strach, Jiří Dvořák a Ivan Trojan, sa diskutovalo o filme Anjel Pána a o tom, či je povolanie herca dôstojné. „Páni sú milí, ale na Silvestra je to príliš anjelské.“ Súčasťou večera bol aj prehľad udalostí roka 2025 na JOJ. Neskôr sa pozornosť presunula na komičku Simonu First a jej stand-up pásmo Tichá noc na Markíze. Napriek tomu, že išlo o vianočný špeciál na Silvestra, niektoré fóry boli „perfektné“, hoci sa kritizovala prítomnosť vulgarizmov a nedostatok citu pre mieru.
Silvestrovská Všechnopárty u Karla Šípa na ČT1 priniesla hostí ako ostravský komik Štěpán Kozub, herec Miroslav Hanuš a komička Eva Leinweberová. „Na takú prestrelku vtipu a odvážneho neošúchaného vtipkovania musí byť asi zázemie a bohatšia tradícia humoru než u nás.“ Avšak „humor je sloboda, ale nie zvonku. Je v uvoľnenosti, v slobode myslenia a najmä - v jednoduchosti. Humor je v každej drobnosti.“ V relácii sa rozprúdila veselá debata aj okolo citlivého slova „Kokot“ v názve predstavenia Čakanie na Kokota, pričom sa pripomenulo, že na Slovensku má toto slovo ešte väčšie „grády“. Podobná téma odznela aj v silvestrovskej epizóde šou Petra Marcina Neskoro večer, kde sa spomenul vtip o prirodzení. Zhodnotilo sa, že „je veľký rozdiel, ako sa dá zmocniť témy... a čo sa dá z toho vyťažiť. Určite v tomto vedú zasa Česi, ale nič nie je stratené.“ Peter Marcin mal skvelých hostí - Lujzu Garajovú-Schramekovú, Juraja Ďuriša, Majselfa a kapelu Ščamba. Herečka Lujza Garajová-Schrameková pôsobila veľmi sviežo, rozprávala „s pôvabom a uvoľnene o bežných veciach, ktoré zažíva.“ Juraj Ďuriš prekonal sám seba scénkou, v ktorej zahral dialóg Borisa Filana s Petrom Saganom, čo bolo „celkom iné, než sa u nás v zábave produkuje.“ V tom je práve majstrovstvo: „divák ocení odvahu vystreliť si z rešpektovaných.“
Filanove pohľady na mediálnu kultúru a budúcnosť
Boris Filan uvažuje aj o hlbších zmenách v médiách. Uvedomuje si, že vstupom internetu sa otvorili dvere a rozšírili ihriská, ale zároveň niečo strácame. „Napríklad v publicistike sa natoľko akceptuje neprofesionalita a laickosť, že profesionalita je väčšine na obtiaž.“ Všíma si, že novinárov nahrádzajú reklamní agenti, ktorí „vyrábajú nekonečné rozhovory a články o láskach, nákupoch, obliekaní a vzťahoch celebrít, pretože základom showbiznisu nie je hodnotiť osobnosť a dielo, ale nové objavy spraviť slávnejšími a známych ešte slávnejšími.“ Publicistika v službách zábavného priemyslu sa sama stáva infozábavou a „uvoľňuje sa jej taký obrovský priestor, že nie je schopná ho niečím zmysluplným zaplniť.“ Filan kritizuje „nekonečný prúd povrchností, poloprávd, hlúpostí a nezmyslov, ktoré fungujú pre producentov ako reklama a pre diváka a čitateľa ako žuvačka pre oči.“
Aj správy sú podľa neho vlastne talkshow. „Musia byť krátke, aby nikoho naozaj nezaujali. Ľudia, ktorí žijú v stálom napätí, chcú iba povrchnú informáciu.“ „Orwell v románe 1984 predpovedal, že nový diktátor bude krutý, prísny a že nás bude oddeľovať od informácií. Ukazuje sa, že nový Big Brother je usmiaty, štedrý, veľkorysý a chce nás umučiť smiechom, zábavou a prebytkom všetkého, čo sa dá nakúpiť v obchodných centrách.“
Boris Filan má v hlave aj silnú knižku s pracovným názvom „Bolo nás jedenásť - slovenský román“, v ktorej by chcel zachytiť príbehy jedenásťčlennej rodiny od roku 1948 do roku 1993. „Som nasiaknutý myšlienkou, že zmyslom života sú životy iných ľudí, preto aj písanie robím ako službu.“ Jeho fotografická pamäť mu pomáha v tvorbe, dokáže si spomenúť na mnoho detailov. „Máme doma takú hru, občas poprosím manželku: Choď do mojej knižnice a ja ti vymenujem, kde je uložená ktorá knižka. Keď sa nepomýlim, je srdiečko z hlávkového šalátu moje...“ Od vysokej školy si denne píše poznámky do mnohých papierových zošitov a najmä do počítača.