Príchod do Betlehema z neďalekého Jeruzalema má trpkú príchuť. Mesto, kde sa narodil Ježiš Kristus a ktoré sa stalo synonymom Vianoc, sa skrýva za vysokým betónovým múrom tiahnucim sa biblickou krajinou. Vojaci či vojačky so samopalmi nakuknú do mikrobusu a sme za múrom. Betlehem je dnes pod palestínskou správou a je pekným príkladom miešania kresťanstva s islamom. Krajina, v ktorej leží Betlehem, je príjemne zvlnená a všetky pahorky pokrývajú domy či sídliská. Medzi nimi sa objavujú zvonice kostolov alebo minarety mešít. Obe náboženstvá sú tu hlboko zakorenené a návštevník sa s nimi stretne na každom kroku.
Historické názvy Betlehema a jeho význam
Betlehem za svoj život vystriedal nejeden názov. Najprv mu ľudia vraveli Efrata a neskôr, keď sa tu narodil kráľ Dávid, mu nikto nepovedal inak ako „Dávidove mesto“. Z arabského názvu mesta však vieme, že Betlehem sa v preklade volá aj „dom mäsa“, pričom hebrejský názov vymení mäso za chlieb. Aj toto odráža polohu mesta, ktoré vďaka okolitým pasienkom nehladovalo.
Bazilika Narodenia Pána: Srdce kresťanstva
Srdce mesta, námestie Manger, je miestom, kde sa stretávajú turistické zájazdy, ale aj miestni obyvatelia. Každý, kto v Betleheme strávil nejaký čas, si pod námestím Manger vybaví Baziliku Narodenia. Obrovská stavba zatieni dokonca samotné námestie a doslova pôsobí ako magnet. Pred očami rastie obrovský komplex ozdobený niekoľkými vežičkami, krížmi a betlehemskou hviezdou. Každý sa chce pozrieť dnu, každý chce cítiť atmosféru miesta, kde sa pred vyše 2 000 rokmi narodil Ježiš Kristus.
Brána pokory a jej záchrana pred zničením
Dnu sa vkročí cez nízku Bránu pokory, kde sa treba poriadne zohnúť. Križiaci zmenili tento vchod preto, aby nepriateľskí jazdci nemohli prísť dovnútra kostola na svojich koňoch. Nebyť náhody, možno pozorného oka, bazilika mohla byť už dávno preč. Keď v roku 614 nebojácni Peržania plienili Palestínu, nechávali za sebou neuveriteľnú spúšť. Prišli sem a na reliéfe uvideli muža oblečeného v perzskom plášti. Nemohli si dovoliť zničiť „svoju“ pamiatku, kde je znázornený perzský mág, a preto Baziliku Narodenia obišli. Už svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala v roku 326 postaviť kostol, čím sa stal najdlhšie fungujúcim svätostánkom.
Vnútro chrámu a Jasličková jaskyňa
Vnútro kostola vypĺňa prázdny priestor so zvláštnou atmosférou pokory. Stĺpy v lodi pripomínajú zašlú slávu antiky a nad nimi ležia naukladané miniatúrne kamienky do neuveriteľných byzantských mozaík. Keby mesto nezastihlo zemetrasenie, bola by dnes výzdoba chrámu múzejným artefaktom. Až za hlavným oltárom je miesto, kam smerujú kroky každého pútnika. Desiatky ľudí stoja v rade a čakajú, kým sa dostanú pod oltár na miesto, kde stojí 14-cípa hviezda. Práve ona ukazuje, kde sa narodil Ježiš Kristus a jej štrnásť cípov reprezentuje rôzne náboženské vetvy. Plamienky horiacich sviečok vrhajú na steny tancujúce tiene. Kúsok pred vstupom je na stene zavesená nádherná ruská ikona. Vraj je jedinou, kde sa Panna Mária usmieva. Ortodoxní veriaci k nej pomaly prichádzajú, priložia pery, pobozkajú, dotknú sa jej čelom a nakoniec sa prežehnajú. Sledovanie tohto divadla privedie k momentu, keď človek už stojí na schodoch vedúcich do samotných jasličiek. Vnútri môže byť naraz len hŕstka ľudí.
Hviezda je na dotyk chladná a keď do nej človek vloží ruku, dotkne sa starobylej krajiny. Bola tu už vtedy, ako sa odtiaľto ozýval plač malého dieťaťa? Plač sa časom pretvoril na slová, ktoré menili tento svet. V prítmí stojí kňaz so zopnutými rukami a sleduje prichádzajúcich pútnikov. Nadýchaný vôňou sviečok sa ocitnete na druhej strane oltára, kde je niekoľko obrazov, mozaík a holých stien.
Okolité zaujímavosti a miestny kolorit
Omarova mešita a Námestie Manger
Na druhej strane námestia - presne naproti Bazilike Narodenia stojí vysoký biely minaret Omarovej mešity. Je jedinou v starom meste a najstaršou v Betleheme, hoci stojí na svojom mieste len od roku 1860. Jej meno dodnes pripomína druhého kalifa Omara ibn al-Chatába. Ten dobýval Jeruzalem a na mieste dnešnej mešity sa modlil. Každý rok sa námestie v čase Vianoc zaplní ľuďmi zo všetkých kútov sveta a spoločne prežívajú najkrajšie sviatky roka. Na veľkoplošnej obrazovke premietajú vianočnú omšu a atmosféra vtedy musí byť neopísateľná.
Jaskyňa Mlieka a umelecké dielne
Za mešitou sa rozbiehajú uličky strácajúce sa v starom Betleheme. O niekoľko ulíc vyššie stojí zaujímavé miesto s názvom Jaskyňa Mlieka. Cestu k nej lemujú desiatky stánkov so suvenírmi. V maličkých dielňach priamo na ulici rezbári vyrezávajú ornamenty do olivového dreva. Olivovníky sú typickými stromami pre Palestínu a dodnes k nim majú Palestínčania veľmi osobný vzťah. Vybrať si možno od obrovských krížov po malé jeruzalemské krížiky na krk až cez drevené ikony prekryté zašlou farbou, aby navodzovali starú atmosféru. Vedľa zase vznikajú pod rukami umelcov krásne zdobené kovové tanieriky či misky. Mladí chlapci, keď uvidia skupinky turistov zo západu, k nim pribehnú a ponúkajú vychladené pivo, vedia, že budú mať úspech. Za mrežami sa skrýva nádherná fasáda kostola. V jeho vnútri je jaskyňa so snehobielymi stenami. Podľa legendy sa tu zastavil Jozef s Máriou a tá tu dojčila malého Ježiša. Jedna z kvapiek dopadla na zem a jaskyňa zmenila svoju farbu. Františkáni tu postavili pietne miesto, ale aj kaplnku, kde sa konajú omše. Hovorí sa, že sem prichádza veľa žien trpiacich neplodnosťou a biely prášok zoškrabaný zo stien im pomáha.
Pastierske polia: Miesto zvestovania
Pár kilometrov od starého mesta leží miesto známe ako Beit Sahur, čiže Pastierske polia. Stačí pár minút autom a stojí sa pred vstupnou bránou do rozľahlého areálu. Množstvo stromov poskytuje príjemný tieň a v ňom sedia ojedinelí predavači suvenírov, pravdepodobne s poludňajšou siestou, pretože ani len nevstanú z mäkkej trávy. Dnes okolie miesta pohltila moderná zástavba, ale kedysi tu pastieri preháňali svoje stáda. Tu na poliach sa im zjavil anjel, ktorý im oznámil narodenie Ježiša Krista. Dnes patrí k obľúbeným miestam a pri návšteve Betlehema ho málokto vynechá. Stojí tu niekoľko malých kostolíkov, no pod hlavný z nich sa podpísal architekt Antonio Barluzzi. „V jeho rodnom Taliansku ho skoro nikto nepoznal, ale tu v Svätej zemi odviedol obrovský kus práce,“ vysvetľuje jeden z kňazov pri kostole pripomínajúcom beduínsky stan. Má pravdu. S jeho menom sa človek v Jeruzaleme stretne hneď niekoľkokrát. Ako aj mnohé iné pamiatky v oblasti, aj tento kus zeme spravujú františkáni. Kňaz v malej kaplnke, kde kedysi pastieri trávili noci, si pripravuje veci na omšu a zdraví sa po taliansky. Žije tu už niekoľko rokov a Betlehem si za ten čas zamiloval. Ospravedlňuje sa, že už musí ísť a o pár minút sa z kaplnky ozýva podmanivý spev náboženských chorálov.
Odrazu sa pred vami ocitne skupina asi 40 Indov. Prišli na púť po biblických miestach a Pastierske polia sú jednou z ich zastávok. Ženy oblečené vo farebných sárí rozpútali hotový festival farieb. Dnu sa nezmestili, tak spievajú priamo pred kostolom v parku. Pôsobivé divadlo.
Múr, ktorý rozdeľuje, ale aj inšpiruje
Pri návšteve Betlehema sa človek vyberie k múru. Nie k Múru nárekov, ten predsa leží v Jeruzaleme, ale aj tento hnusný a škaredý betónový múr už počul nejeden nárek. Betlehem leží „za ním“ a je to zvláštne. Pre turistu je to len krátkodobá skúsenosť, no mnohí tu žijú a tempo života často udáva práve múr, ktorý tu vyrástol nie z ich vlastného popudu. Strážne veže, ostnaté drôty, uniformy, samopaly - sen, ktorý má obohnať múrom celý priestor, je stále vo výstavbe a dnes už z neho stoja stovky kilometrov. Podľa OSN je múr nelegálny. Červený kríž hovorí, že porušuje Ženevské konvencie. Európska Únia ho považuje za ilegálny, pretože ho stavajú na palestínskom území. Iné je čítať o ňom, počúvať, iné je byť v jeho tieni, postávať v hlúčiku fajčiacich taxikárov a sledovať ho na vlastné oči. Je to zvláštne. Moja generácia nie je zvyknutá na múry, ostnaté drôty a preto je to zvláštne. Aj napriek tomu sa snažia, aby múr nebol len smutnou realitou. Premenili ho na umelecké dielo a tak na jeho betónových častiach nájdete desiatky obrázkov, nápisov, posolstiev či citátov.
Večerný Betlehem: Život po západe slnka
Betlehem je najkrajší podvečer. Vtedy sa z mesta akoby švihnutím čarovného prútika vytratia turisti a ulice patria domácim. Hotelov je tu viac než dosť, ale aj tak človek málokedy stretne so zapadajúcim slnkom zatúlaného turistu, pretože mnohí majú svoju večeru naplánovanú v neosobnej hotelovej reštaurácii. Túlate sa ulicami, až sa začnú zužovať. Konečne staré mesto, ako má byť. Niekedy je pocit, že ste dokonca v Jeruzaleme, pretože všetko naokolo dýcha krásnou starobylosťou. Cesty križujú limuzínové taxíky pre niekoľkých ľudí, ale chodcov je podstatne viac.
Hluk a trúbenie vás dovedie až na miesto zeleninového trhu. Niekoľko starších predavačov ponúka ovocie, zeleninu alebo oriešky a kulisu im robia ošarpané budovy a kopce smetí nahádzaných vedľa cesty. Ženy pobehujú sem a tam, skúšajú kvalitu rajčín, banánov, tam kúpia cibuľu a u suseda zase malý melón. Chlapci sedia na obrubníku a hľadajú niekoho, komu by mohli očistiť topánky. Snažia sa zarobiť pár šekelov, ako len vedia. Práce tu veľa nie je. Pomaličky sa stmieva a začína byť trošku chladnejšie. Starí muži krok za krokom kráčajú dláždenými ulicami a hľadajú miesto, kam si dnes večer sadnú.
Hľadanie čosi pod zub preruší jeden z predavačov s otázkou, či si nedáte faláfel. Prečo nie? Miestni považujú faláfel za svoje národné jedlo. Lepší ste jedli snáď len v sýrskom Damašku. Guľôčky z cíceru sa vysmažia a potom roztlačia do mäkkej arabskej placky, do ktorej sa pridá kopec zeleniny s humusom (cícerovou pastou). Pri rozhovore strávite večeru a Nádir vás vyprevádza až na ulicu mohutným stiskom ruky. „Zastav sa aj nabudúce priateľu,“ volá na vás. „Inšalláh,“ ak Boh dá, a miznete v prítmí strmej uličky.
Večer sa zdá, že ulice sú čisto mužská záležitosť. Dedkovia fajčia vonku na starých stoličkách, v podnikoch sedia chlapi pri večeri, pred domom sa hrajú malí chlapci a všetky ženy sa vytratili. Pred holičstvom sedí hŕstka chalanov, ktorí vás zastavujú a vítajú v Palestíne. Je vidieť, že majú dobrú náladu, tak sa pýtate, kam sa stratili všetky dievčatá. „Tie sú už dávno doma, zatvorili ich pred nami,“ vystatuje sa jeden z nich a všetci sa dávajú do smiechu. Vyberú voňavý tabak, sadnete si k nim na kamennú dlažbu starej uličky, opriete sa o stenu a pozvú vás na vodnú fajku. Vydychujete biele obláčiky dymu, ktoré sa strácajú v priestore a tešíte sa, aké príjemné prekvapenie vám Palestína opäť pripravila.
V blízkosti upúta pozornosť plagát, kde stojí pred Skalným chrámom v Jeruzaleme muž s bielo-čiernou šatkou a samopalom v ruke. „Jeden z mnohých mučeníkov, ktorí zahynuli v boji proti Izraelu,“ objasňujú chalani, keď vidia, kam sa pozeráte. Nie všetky palestínske príbehy sú radostné, ale radosť zo života vo večernom Betleheme naozaj cítiť. Vyleziete na strechu a pozorujete tisíce svetielok, ktoré sa topia medzi kopcami. Božské ticho rozlievajúce sa nad nočným mestom akoby bolo symbolické. Práve tam, medzi tými vežičkami, sa kedysi dávno narodil Ježiš Kristus.