Hra Malomeštiakova svadba (pôvodne s názvom Die Kleinbürgerhochzeit), napísaná v roku 1919 vtedajším dvadsaťjedenročným študentom Bertoltom Brechtom, je provokatívna a nadčasová jednoaktovka, inšpirovaná jarmočným kabaretným divadlom a šťavnatými medzihrami Miguela de Cervantesa. Na divadelné javiská sa táto fraška dostala až v roku 1926. Nemecký dramatik Bertolt Brecht tvrdil, že „divadlo spočíva v tom, že sa vytvárajú živé obrazy tradovaných alebo vymyslených udalostí medzi ľuďmi, a to pre pobavenie. Odjakživa je poslaním divadla - rovnako ako všetkých ostatných umení - ľudí baviť.“ Malomeštiakova svadba je toho jasným príkladom, pričom karikuje osoby z malomeštiackej sociálnej vrstvy do podoby úplných bláznov, na ktorých sa zabáva ľud, v našom prípade samotní diváci.
Život a dielo Bertolta Brechta
Bertolt Brecht (rodným menom Eugen Berthold Friedrich Brecht), narodený 10. februára 1898 v Augsburgu a zosnulý 14. augusta 1956 v Berlíne, bol nemecký spisovateľ, divadelník, dramatik, režisér a teoretik drámy. Je považovaný za najvplyvnejšieho nemeckého dramatika a lyrika 20. storočia a zakladateľa tzv. epického divadla.
Mladosť a začiatky kariéry
Do literatúry vstúpil na konci prvej svetovej vojny, keď uverejnil básne proti vojne. Po maturite začal nesystematicky študovať medicínu, prírodné vedy a literatúru. Štúdium musel o rok prerušiť, pretože narukoval ako sanitárny vojak do augsburského lazaretu. V tomto období spoznal aj Paulu Banholzerovú, ktorá s ním roku 1919 mala syna Franka, ktorý neskôr padol ako nemecký vojak v Rusku. V roku 1922 si vzal herečku a opernú speváčku Marianne Zoffovú, s ktorou mal o rok neskôr dcéru Hanne. Krátko nato spoznal svoju neskoršiu ženu Helene Weigelovú.
Roku 1923 sa Brecht stal dramaturgom divadla v Mníchove a roku 1924 na pozvánku riaditeľa Nemeckého divadla v Berlíne (Deutsches Theater) Maxa Reinhardta dramaturgom tohto divadla. V roku 1927 sa Brecht rozviedol s Marianne Zoffovou.
Politické presvedčenie a exil
Roku 1926 začal študovať marxizmus a v rokoch 1928 - 1929 navštevoval marxistickú robotnícku školu, kde sa najmä venoval ekonomickým otázkam. Roku 1933, po tom, ako fašisti zakázali jednu jeho hru a deň po podpálení Ríšskeho snemu, utiekol do Švajčiarska (cez Prahu a Viedeň) a odtiaľ do Dánska. V tom istom roku nacisti verejne spálili všetky jeho knihy. Po piatich rokoch pobytu v roku 1939 opustil Dánsko, potom bol rok vo Švédsku, krátko vo Fínsku a napokon v lete 1941 išiel cez Moskvu a transsibírsku magistrálu do Vladivostoku a odtiaľ loďou do USA.
V USA býval pri Hollywoode, ale jeho nádej, že zohrá úlohu vo filmovom biznise sa nesplnila. Aktívne vystupoval proti fašizmu a vojne, no sám seba označil za „učiteľa bez žiakov“, lebo Američanov veľmi nezaujímal. V októbri roku 1947 ho vypočúval známy americký Výbor pre neamerickú činnosť pre podozrenie z „komunizmu“. Začiatkom roku 1949 sa nakoniec s česko-slovenským pasom presťahoval cez Prahu do Východného Berlína (NDR). So svojou ženou Helenou Weigelovou tu v tom istom roku založil svetoznáme divadlo Berliner Ensemble (Berlínsky súbor). Hoci žil v NDR, autorské práva na jeho diela mala švajčiarska spoločnosť a dostával odmeny v tvrdej mene. Roku 1950 získal aj rakúske občianstvo.
Koncept epického divadla
V polovici 30. rokov začal Bertolt Brecht uplatňovať princípy svojho epického divadla. Bertolt chápal svoje „epické divadlo“ tak, že chcel v divákovi vzbudiť nielen emocionálne, ale najmä racionálne pocity, primäť ho k premýšľaniu. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky, ako sú songy, filmové projekcie, a zmena kulís pred očami diváka. Mení sa aj herecký výraz - herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. „Epické“ znamená popretie „dramatického“, tak ako ho vyjadrovalo meštiacke iluzívne divadlo vo svojej záverečnej fáze. Brecht sa opieral najmä o čínske, indické a čiastočne aj alžbetínske divadlo, pretože tieto divadlá boli epické v Brechtovom zmysle. Naše divadlá uviedli po vojne takmer všetky Brechtove hry.
Vybrané diela Bertolta Brechta
Mnohé z Brechtových hier boli uvedené až niekoľko rokov po ich napísaní. Medzi jeho najznámejšie diela patria:
- Baal (1918/1926)
- Žobrácka opera (Die Dreigroschenoper) - uviedol ju v zaujímavej inscenácii E.F. Burian už v roku 1930.
- Príbeh Simony Machardovej (Die Gesichte der Simone Machard, 1941-1944)
- Život Galilea (Leben des Galilei)
- Pán Puntila a jeho sluha Matti (Herr Puntila und sein Knecht Matti)
- Kaukazský kriedový kruh (Der kaukasische Kreidekreis)
- Matka Guráž a jej deti (Mutter Courage und ihre Kinder)
- Dobrý človek zo Sečuanu (Der gute Mensch von Sezuan)
Malomeštiakova svadba: Groteskná fraška o morálke spoločnosti
Hra Malomeštiakova svadba je jednoaktovka, ktorú Brecht napísal v roku 1919. Na svoje uvedenie čakala sedem rokov, na druhé tridsaťsedem, ale potom sa potvrdila jej priamočiara aktuálnosť a ironická údernosť. Groteskný príbeh má najbližšie k fraške, v ktorej sa všetko kopí, láme, ničí. Vzťahmi počnúc, nábytkom končiac, charaktery nevynímajúc. Problém je iba v tom, že tento rozpad zachváti svadobčanov počas hostiny.
Dej a témy
Usporiadaná, dokonalá, krásna rodina, v ktorej a ktorej nič nechýba, sa pomaličky ukazuje v tom „najkrajšom“ svetle. Nevesta je tehotná, ženích je grobian, jedla je málo a víno by dobrovoľne nikto nepil. Otec (Dušan Jamrich) je výborný rozprávač nevhodných príbehov, ktoré nik nechce počuť. Matka (Anna Javorková) otrasne varí. Ženích (Richard Stanke) nedokáže poskladať nábytok, jeho priateľ (Milan Ondrík) roztopašne flirtuje s nevestinou sestrou (Judit Bárdos). Sestra okato tancuje s mladým mužom, kamarátka odhalí, že nevesta je tehotná. Nič a nikto tu nedrží spolu. Seriózna oslava, na ktorej sa stretnú mnohé archetypy svadobných hostí, sa postupne zmení na večer série nehôd, provokácií, ohováraní, necudnej a bujarej zábavy - jednoducho na svadbu, na ktorej je dovolené všetko. Aj takto sa odhaľuje jemne dekadentná morálka inak „slušnej a vychovanej“ spoločnosti. Za maskami úctyhodných meštiakov sa ukrývajú bizarné kreatúry, ktoré si rady zabŕdnu do suseda. Teda najmä do niekoho iného, pretože ony samy sú absolútne v poriadku. Explicitné sexuálne scény, či scéna vyprázdňovania, ktoré sa zdajú toľko poburujúce, sú len zveličením správania meštianskej triedy, ktorá je obmedzená na istej úrovni a z nej sa nemôže dostať. Scény, nech sa nám zdajú akokoľvek kontroverzné, si „len“ strieľajú z týchto mešťanov, z ich hlúposti, naivity, z absencie slušnosti. Nie je v tom snaha šokovať, zaujať, len prezentovať mierne prikrášlenú realitu z konca 19. storočia.
Na usporiadanie veselice, na ktorú sa len tak nezabudne, je podľa hry potrebné len dve láskyprázdne „áno“, tri maminou pripravené chody, objemné akvárium s dvoma rybkami, niekoľko chýbajúcich klincov, rozľahlá svadobná tabuľa, osem stoličiek a deväť nenažraných malomeštiakov.
Inscenácie a kritické ohlasy
Predstavenie v Mestskom divadle Žilina
Jedna z inscenácií hry sa konala 9. októbra 2013 o 19:00 v Mestskom divadle Žilina - Veľká sála. Predstavenie trvalo 90 minút bez prestávky. Táto inscenácia, ktorá na domovskom javisku vyvolala škandál, je šokujúcim divadlom, ktoré rozosmeje, znepokojí, pobúri a donúti zamyslieť sa; divadlom, na ktoré tak ľahko nezabudnete. Aj takto sa odhaľuje dekadentná morálka inak „slušnej a vychovanej“ spoločnosti.
Inscenácia Diega de Breu v Slovenskom národnom divadle
Činohra Slovenského národného divadla uviedla 9. a 10. februára premiéru inscenácie nemeckého dramatika Bertolta Brechta Malomeštiakova svadba v réžii zahraničného maestra Diega de Breu. Diego de Brea sa už v SND uviedol inscenáciou Coriolanus. Podľa jeho slov, „východiskom mojej tvorby je to, že robím veci, ktorým nerozumiem. Nie texty, ktorým rozumiem. A to, čomu nerozumiem, mi dáva priestor, aby som mohol hľadať a objavovať. Divadlu netreba rozumieť, treba ho zažiť.“
Počas predpremiéry došlo k niečomu, čo v SND za dlhú dobu nemá obdobu - k exodu divákov z hľadiska ešte počas predstavenia. Ich forma protestu voči interpretácii predlohy bola viac než jasná a pochopiteľná. Podobne ako pri Coriolanovi, diváci neboli schopní akceptovať to, že život na doskách a život mimo nich sú dve úplne odlišné veci. Kritici vyjadrili ľútosť nad tým, že diváci nevideli za textom a činmi viac než len prílišnú „extravagantnosť“ a doslovnosť. Malomeštiakova svadba sa totiž nesnaží šokovať, ale zobraziť „historickú realitu“ zo začiatku 19. storočia.
Štýl réžie a prijatie
Divadelný jazyk Diega de Breu je expresívny. „Je to môj tvorivý štýl. Niektorí ho obdivujú a milujú, iní neznášajú, nenávidia. Neexistuje nič medzi tým. Snažím sa ísť po hercovej prirodzenosti. Po tom, čo mu je ako človeku vnútorne blízke. Aby svoju postavu vnútorne prežíval, aby sa do nej prevtelil. Nie, aby ju interpretoval,“ vysvetlil režisér. Skúšky s Diegom de Brea sú iné než bežné skúšky, na ktoré sú herci zvyknutí v divadle, sú veľmi živé a energické.
Inscenácia Malomeštiakova svadba je tým, čo by sme mohli označiť za dielo, ktorého výslednú podobu dajú až ďalšie reprízy. Problém je v samotnej akceptácii. Divadlo je stále vnímané ako inštitúcia, ktorá má ľudí „odbremeniť“ od reálií života a preto niečo také, ako hľadanie zmyslu medzi riadkami, bohužiaľ, neprichádza v úvahu. To, čo sa zdá poburujúce, násilné či priam vulgárne, nie je samoúčelné, ale má svoj význam, symboliku, opodstatnenie.
Herecké výkony v SND
Hercom sa, až na výnimky, nepodarilo správne stypizovať do pozície skutočných meštiakov. Najlepšie to dokázal Richard Stanke, ktorý v roli ženícha naznačil, akou cestou sa uberať. Jeho herecký prejav bol správne ľudový a zároveň triezvy. Neskĺzol do hysterickej roviny, neprehrával svoju rolu, nevnášal do nej „seriálový“ aspekt. Vyzdvihnúť treba aj výkon Anny Javorkovej, ktorej sa opäť podarilo skvelým spôsobom stvárniť najrozličnejšie spektrum pocitov od plaču až po „nefalšovanú“ radosť. Príjemným prekvapením bol výkon mladej Judit Bárdos, ktorá dobre vystihla svoju rolu „Zolovej“ dedinskej dievčiny. Ostatní herci odviedli štandard, no ani jeden z nich svojej postave „meštianskosť“ príliš nepridal.
Ďalšie uvedenia Brechtových hier v SND
Na scéne Slovenského národného divadla sa hrali už viaceré hry Bertolda Brechta, medzi inými Život Galilea, Pán Puntila a jeho sluha Matti, Kaukazský kriedový kruh, Matka Guráž a jej deti a Dobrý človek zo Sečuanu. Prvou spoločnou prácou Diega de Breu v SND bola legendárna inscenácia Shakespearovej drámy Coriolanus, ktorá v prestížnej ankete DOSKY 2011 získala dve trofeje - ako najlepšia inscenácia a najlepšia réžia.
tags: #bertolda #brechta #malomestiakova #svadba