Svadba predstavuje významný míľnik v živote dvoch zaľúbencov, ktorí vstupujú do spoločného manželského života. V priebehu vývoja ľudskej spoločnosti sa tento akt menil spolu so životom vtedajších ľudí. Na Dolnej zemi si predkovia priniesli niektoré zvyky zo svojej pôvodnej vlasti. Tieto zvyky môžete poznať z osobnej skúsenosti alebo z tradičných podujatí, ako je napríklad „Kulpínska svadba". Táto práca si kladie za cieľ poskytnúť stručné zhrnutie svadobných zvykov bez ich porovnávania, keďže sa odlišujú nielen na Slovensku, ale aj z obce na obec na Dolnej zemi.
Historicky bol cirkevný sobáš ustanovený na Tridentskom koncile v roku 1563. Povinný civilný sobáš, ktorý predchádzal cirkevnému a spočíval len v úradnom zápise pred notárom bez oslavy, bol zavedený až v roku 1894. Na Slovensku boli od roku 1918 zrovnoprávnené oba sobáše, cirkevný aj občiansky. Po roku 1950 však nadobudol platnosť iba občiansky sobáš, pričom cirkevný sa mohol konať až po jeho uskutočnení.
Tradičné svadobné zvyky na Slovensku možno rozdeliť do troch hlavných kategórií:
- Predsvadobné obdobie zahŕňajúce zálety, vohľady, pytačky a zásnuby.
- Svadobný deň s obradmi a oslavami.
- Po svadobné obdobie, ktoré zahŕňalo rôzne zvyklosti týkajúce sa začlenenia do novej rodiny.
Význam svadby v ľudovej kultúre
Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, spoločenskej a hospodárskej jednotky, mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia. Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiace dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, ktoré bolo potrebné dodržať, aby celý rituál vyznel podľa predstáv nielen ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva a s ohľadom na postavenie rodiny. Vystrojiť svadbu dcére znamenalo upevniť prestíž rodiny. Na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť - od pokrmov a nápojov až po zážitky. Preto je ľudová svadba na Slovensku, tak ako sa tradovala z generácie na generáciu, veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samotnej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počnúc vohľadmi.
Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo, že si navzájom pomáhali. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“ - u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine.
Rola „zváča“ a starodávne rady
Podrobnejšie sa budeme venovať úlohe „svadobnej funkcie zváča". O jeho povinnostiach bola v roku 1897 vydaná knižka „Powinnosti družbow alebo zwáčow pri swadbách". „Zváč" mal na svadbe nasledujúce povinnosti:
- Pozývať na svadbu tých, ktorých si želá svadobný hospodár.
- Počas svadobného veselia zvláštnym spôsobom posluhovať, nosiť na predný stôl misky s jedlami a vždy niečo prehovoriť k hosťom, obzvlášť k starejšiemu.
- Doprevádzať truhlu a periny mladej nevesty do domu mladého zaťa.
- Priniesť „radostník" (ružový koláč) pri poslednej večeri a pri tom niečo prehovoriť k svadobným hosťom.
Prepis zvyklostí „volania k oddávkam“ znie nasledovne:
„S príslušnou úctivosťou prosí vaša celá domácnosť skrze mňa hospodár N. N., aby ste si nezťažovali prísť dnes večer do jeho príbytku. V tento čas do stavu manželského vstupujúce osoby skrze oddávky potvrdia svoj jeden druhému daný sľub."
Prepis „volania na svadbu" bol formulovaný takto:
„(Urodzení, mnohowážni páni!) Slowutní opatrní priatelia! Prichádzam k vám tým cieľom, aby som vám predovšetkým oznámil, že poctivý mládenec N. N. terajšieho času umenil svoj mládenecký stav premeniť a do stavu manželského kresťanským spôsobom vstúpiť; potom ale, ponewáč on túto vec bez prítomnosti svojich milých priateľov a známych a úprimných dobroprajúcich vykonať nechce, mňa, akožeh vyslanca svojho, k láskam vašim posiela s tou srdečnou prosbou, aby ste sa v jeho svadobnom dome na budúci (pondelok, štvrtok a t. ď.) zúčastnili."
V minulosti sa mnohí mládenci chceli ženiť, no nevedeli ako na to. Vhod prišla „rada od starších". Napríklad starší muž mohol poradiť mládencovi, ako si vyberať partnerku. V súvislosti s tým sa objavili aj ľudové piesne, ktoré hovorili o láske, výbere nevesty a ženícha, ale aj o sklamaniach a trpkej rozlúčke, keď sa do cesty láske postavili rodičovské zákazy, často s majetkovým pozadím.
Historické a predkresťanské svadobné tradície
Profesor Ján Komorovský prispel k poznávaniu najstarších svadobných tradícií v slovanskom svete. Podľa jeho práce „Tradičná svadba u Slovanov" bol už vtedy svadobný akt dôležitou dohodou a rodinným zblížením dvoch rodín. V predkresťanskom období u Slovanov bola pomerne bežná polygamia, ak bol muž schopný hmotne zabezpečiť svoje manželky a deti. Tento zvyk pretrvával dlho, keďže pápež v roku 873 upozorňoval veľkomoravské knieža Koceľa na mnohoženstvo ako „ohavnú neresť“ zachovanú z pohanských čias. Vernosť sa u Slovanov vysoko cenila, ako spomína byzantský cisár Mauricius v 8. storočí v diele Strategikon. Slovania poznali aj „zasnúbenia v kolíske“ alebo sobáše detí. O výbere partnera pre dieťa často rozhodovala matka rodiny. Ak rodičia mladých súhlasili so sobášom, rodiny uzavreli dohodu.
Ak sa dohoda nepodarila, sobáš sa mohol uskutočniť mimoriadnym spôsobom, napríklad únosom dievčaťa. Mohlo ísť o skutočný únos bez súhlasu dievčaťa a proti vôli jeho rodiny, alebo o situáciu, keď si mládenec odviedol dievku s jej súhlasom, keď mu ju rodičia odmietli dať. Mohol to byť aj fingovaný únos uskutočnený po vzájomnej dohode medzi rodičmi nevesty a ženícha, aby sa ušetrilo na nákladnej svadbe. Veľmi blízkym dohodnutému únosu bolo zbehnutie či odbehnutie dievky do domu ženíchových rodičov proti vôli vlastných rodičov.
Netradičným spôsobom získavania životných partnerov boli jarmoky a prehliadky neviest. Nešlo primárne o kúpu nevesty, ale skôr o svojský spôsob hľadania nevesty či zoznámenia sa s ňou. Po prijatí kresťanstva morálne princípy vyžadovali, aby nevesta bola pannou, čo sa v predkresťanskom období zrejme nedodržiavalo tak prísne.
Svadobný obrad ako prechodový rituál
Keď sa rodiny dohodli na spojení mládenca a dievčiny do manželského zväzku, uskutočnila sa vlastná svadba ako slávnostný obrad. Jeho najdôležitejšou časťou boli prijímacie rituály, ktoré vyjadrovali podstatnú premenu spoločenského stavu mladých - žena alebo muž sa stali členmi novej rodiny a spoločenstva. Svadobné obrady u Slovanov obsahovali veľa takýchto prijímacích rituálov, pričom pozostatky niektorých z nich sa zrejme zachovali aj do nedávnej minulosti. Ako príklad poslúži obchádzanie nevesty okolo krbu alebo stola, kde nevesta so ženíchom alebo družbom obchádzala stôl trikrát. Na stole stáli zapálené sviečky a ležal tam pripravený chlieb alebo svadobný koláč, ktorý nevesta a ženích spolu na záver obradu zjedli.
Po prijatí kresťanstva sa nazeranie na manželstvo v Európe zásadne zmenilo. Cirkev zakotvila jeho nový, výrazne mravný rámec a obsah tým, že na konci 12. storočia uznala manželský zväzok za jednu zo siedmich sviatostí. Postupne sa v cirkevnom práve spresnili všetky stránky uzatvárania manželstva. Podstatný je pri tom sviatostný sľub muža a ženy, ktorí sa majú v manželstve navzájom dopĺňať, splodiť a vychovať deti.
V ranom stredoveku si európski panovníci uvedomili spoločenský a mravný význam manželstva, ale zároveň si z neho urobili aj prostriedok na dosahovanie mocenských cieľov. Dohody o uzatváraní šľachtických a panovníckych sobášov sa niekedy uzatvárali už v ranom detstve. Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr, pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku sa ľudia ženili a vydávali mladší, všeobecne však platilo, že sobáš sa uzatváral vo veku dospelosti. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole - skrátka, zastať si mužské práce v dome i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť, variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku. Hranice právnej dospelosti sa však časom posúvali smerom nahor.
Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže išlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Bol to teda prechodový rituál, v ktorom môžeme rozlíšiť tri okruhy: oddelenia (od slobodných mládencov a dievok), prechodu (svadobný obrad) a opätovného začlenenia (do novej rodiny a do skupiny ženatých a vydatých).
Ako vyzerajú svadobné tradície po celom svete
Svadobné obrady a ich podoby
V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Jej východiskom bol v podstate dialóg a dohoda dvoch rodín. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade.
V prvej polovici 20. storočia sa svadby konali buď ako mestské (takzvané panské), alebo ako sedliacke. Odlišovali sa od seba oblečením nevesty a ženícha aj celým priebehom, najmä stupňom zastúpenia tradičných obradov a zvykov v nich. Na celom území Slovenska sa svadobné veselie konávalo najčastejšie cez fašiangy (január, február) alebo po žatve a na jeseň (október, november).
Pri „panských“ svadbách mala nevesta biele šaty, na hlave venček so závojom, v ruke kyticu kvetov. Ženích mal na sebe klasický čierny oblek s pierkom na chlopni saka, bielu košeľu s bielou viazankou alebo motýlikom.
Zálety, vohľady, pytačky a svadba sú témou množstva ľudových piesní. V nich sa spieva o láske, o výbere nevesty a ženícha, ale často aj o sklamaní a trpkej rozlúčke, keď sa láske do cesty postavili rodičovské zákazy, zväčša s majetkovým pozadím. Do hry zároveň vstupovali aj spoločenské rozdiely medzi rodinou mládenca a dievčiny.
V osobitnej situácii z tohto hľadiska boli v 19. storočí rodiny slovenskej dedinskej inteligencie, predovšetkým učiteľov či evanjelických farárov. Žili v nemalej miere izolovaní od primeranej spoločnosti, o kontakty s mestskou, v tom čase prevažne maďarskou a maďarizujúcou inteligenciou buď nemali záujem, alebo ich ona ako „panslávov“ neprijímala. Príkladom môže byť príbeh o krásnom dievčatku Želke, ktoré žilo na fare. Matka si nepriala vzťah svojho syna so Želkou, obávajúc sa, že dievča je pre neho „nízka, chudobná“ a že mu jeho budúcnosť zväzuje sľub. Matka sa snažila synovi dohovoriť a zabrániť mu v sľuboch, aby ich oboch zachránila pred možným nešťastím.