Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Ľudmila Riznerová, používala aj početné pseudonymy ako Božena, Damascena, Nechtík, Nevädza, Sojka, Teta Ľudmila a iné) bola významná slovenská spisovateľka, ktorá sa narodila 26. apríla 1872 v evanjelickej učiteľskej rodine v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou).
Patrí do štvorlístka slovenských spisovateliek (Šoltésová - Podjavorinská - Vansová - Timrava), ktoré v druhej polovici 19. storočia svojimi dielami pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň.
Raný život a literárne začiatky
Ľudmila sa narodila ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej, rodenej Klimáčkovej. Dostalo sa jej len základného vzdelania, ktoré získala u svojho otca v ľudovej škole. Svoje vzdelanie si dopĺňala sústavným čítaním. Už ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu a z českých autorov boli jej obľúbencami Božena Němcová, Karolína Světlá a Alois Jirásek.
Jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner, ako aj miestny evanjelický farár a literárne rozhľadený vzdelanec Ján Pravoslav Leško.
Písať začala zavčasu, už v pätnástich rokoch jej vyšla vo vládnych Slovenských novinách práca s názvom Turecká svadba (1887), o rok neskôr črta Na Štedrý večer (1888). Potom už písať neprestala. Spočiatku uverejňovala svoje práce v peštianskych novinách Slovenské noviny a časopise Vlasť a svet. Neskôr začala prispievať aj do slovenských časopisov ako Slovenské pohľady, Národné noviny či Dennica, kde sa jej tvorba stretla so zaslúženou pozornosťou.
Poetická tvorba
Ľudmila Podjavorinská je uznávaná ako prvá slovenská poetka, ktorá vydala svoje básne knižne. Keď vyšla jej básnická prvotina Z vesny života (1895), kritika ju privítala s veľkým uznaním. Túto zbierku tvorili lyrické verše ranej mladosti, plné sentimentálnych snov, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí a bolesti z prvých sklamaní.
Uznanie mladej literátke vyslovovali aj Terézia Vansová (ktorá bola jej dlhoročnou najbližšou priateľkou), Pavol Országh Hviezdoslav a Božena Slančíková-Timrava, ktorá hlavne vysoko vyzdvihovala jej detskú poéziu. Najlepšie Podjavorinskej básne vyjadrujú nostalgiu z nedosiahnuteľnosti túženého a predchádzajú nálady poézie Slovenskej moderny.
Druhú a poslednú zbierku osobnej lyriky, poznačenú clivotou zo samoty, vydala v roku 1942 pod názvom Piesne samoty.
Balady a veršované poviedky
Ľudmila Podjavorinská sa venovala aj žánru veršovaných poviedok, v ktorých kritizovala meštiansku spoločnosť a jej morálku. Medzi takéto diela patria Po bále (1903), Na bále (1909) a Prelud (1915), z ktorých poslednú vysoko ohodnotil Svetozár Hurban-Vajanský, no ostala nedokončená.
Vrchol veršovanej epiky dosiahla v baladách zahrnutých do zbierok Balady (1930) a Balady a povesti (1946). V týchto dielach sa sústreďovala na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja.
Jednou z jej známych balád je „Zakliata svadba“, ktorá ilustruje tému vzdoru voči náboženským a spoločenským normám a následné tragické dôsledky. Balada rozpráva príbeh mladej vdovy, ktorá napriek varovaniam svojej pobožnej matky a posvätnému obdobiu adventu trvá na usporiadaní svadby. Významným je dialóg medzi matkou a dcérou, ktorý zvýrazňuje konflikt generácií a hodnôt:
„Mati moja, moja mati,
chystajte mi čepiec zlatý,
mentiek, dary k rozdaju:
svati sa k nám chystajú.“
„Dievka moja, akí svati,
keďže máme advent svätý?!
Žiaden teraz v ostudek
kňaz sobášiť nebude!“
Mladucha však nedbá na matkino požehnanie a usporiada hriešnu svadbu na deň svätej Lucie, čo je zobrazené ako akt vzdoru a bezbožnosti.
Prozaická tvorba
V próze od začiatku tvorby čerpala námety z dôverne blízkeho dedinského prostredia a formou nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu.
Spočiatku sa v prózach sústredila skôr na vonkajšiu stránku odpozorovaného života, neskôr však prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910). V týchto dielach zobrazuje pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život.
Tvorba pre deti a mládež
Zakladateľský význam v kontexte dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež má jej tvorba pre deti, žánrovo zastúpená veršovanou epikou a prózou. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa.
Verše pre deti uverejňovala v rôznych detských periodikách (Noviny malých, Zornička, Včielka, Priateľ dietok) a bola kmeňovou autorkou časopisu Slniečko. Dominantou jej veršov pre deti bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip.
Do prvej zbierky určenej deťom Kytka veršov pre slovenské dietky (1921) zaradila optimistické a radostné verše zo života detí. Podobný charakter má aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930).
V 20. rokoch 20. storočia sa v jej tvorbe pre deti ustálil epický žáner, najmä veršované rozprávky o zvieratkách. Najprv to boli zveršované anekdoty zo života ľudí, zasadené do sveta zvierat, napríklad Medový hrniec (1930), potom celé príbehy zvieracích hrdinov vo veršovaných rozprávkach, ako Zajko-Bojko (1930) a Čin-Čin (1943). Okrem poézie písala pre deti aj prózu, ktorej vyvrcholením sú zbierka symbolických a realistických rozprávok Čarovné skielka (1931) a samostatne vydaná novela Baránok boží (1932).
Publicistika a preklady
Podjavorinská uverejňovala aj práce z folklóru a nárečia Bziniec, profily, jubilejné portréty a nekrológy významných osobností slovenského národného života v rôznych periodikách. Najčastejšou témou jej publicistiky boli otázky postavenia matky a ženy v spoločnosti, možnosti vzdelávania pre ženy, výchova mladej generácie, ako aj potreby časopisov a kníh pre deti a mládež.
Zastávala názor, podľa ktorého je symbolom slobody človeka a národa úroveň jeho vzdelania a kultúry. Ako jedna z prvých uverejnila Ľudmila Podjavorinská v rokoch 1898-1910 v Slovenských pohľadoch aj niekoľko prekladov z ruštiny. Na sklonku života sa venovala prekladom diel ruských a juhoslovanských básnikov.
Život v Novom Meste nad Váhom a uznanie
Ľudmila Podjavorinská žila v rodných Bzinciach do roku 1910, kde pomáhala rodičom na gazdovstve a živila sa písaním. V roku 1910 sa spolu s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Po vzniku republiky (1918) krátko pracovala ako úradníčka Červeného kríža na okresnom úrade a predsedala miestnemu výboru Matice slovenskej. Väčšinu života však žila len zo skromných príjmov za literárnu prácu v periodikách.
V rokoch prvej svetovej vojny sa spisovateľka umelecky odmlčala, starala sa o rodičov a na písanie jej nezostával čas ani sily. Po smrti rodičov a brata Žigmunda zostala sama, ale necítila sa opustená, o čom svedčí jej výrok: „Samota je mojím živlom, ako má ním byť každému tvoriacemu človeku.“
V 30. a 40. rokoch 20. storočia písala lyrické básne, balady a predovšetkým svoje nesmrteľné verše pre deti. V roku 1947 jej za celoživotné dielo udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde 2. marca 1951 zomrela.
Výbery z diela
- Poézia: Z vesny života (1895), Piesne samoty (1942), Výbor z balád (1936), Balady a povesti (1952).
- Próza: Protivy (1893), V otroctve (1905), Blud (1906), Žena (1910).
- Tvorba pre deti: Kytka veršov pre slovenské dietky (1921), Veršíky pre maličkých (1930), Medový hrniec (1930), Zajko Bojko (1930), Čarovné skielka (1931), Baránok boží (1932), Čin-Čin (1943).
tags: #basnicka #svadba #ludmila #podjavorinska